Nech, Pane môj, chvála Ti znie, nech zvučí velebenie.

Ježiš, si víťaz na hriechom i mocou zla, preto Ti patrí česť naveky.

Narodila som sa na Slovensku 2 mesiace po II. svetovej vojne. Mamička bola grékokatolíčka, otecko rímsky katolík, ale nepraktizovali svoju vieru.

Vyrastal som v Austrálii, v rodine, ktorá v skutočnosti nebola kresťanská. Moja stará matka bola anglikánka, chodila do kostola a bola skutočne veriaca. Ja som ako dieťa chodil do nedeľnej besiedky, a keď som mal asi desať rokov, spoznal som Pána. Nie som si úplne istý, ale zdá sa mi, že to bolo tak.

Vo svojej mladosti som bol ateista a v žiadnom prípade som nepripúšťal existenciu Boha alebo čohokoľvek duchovného. Nevedel som, načo sú kostoly, poznal som iba dvoch veriacich a na nich som mal ihneď vytvorený svoj názor, že nie sú celkom v poriadku.

V určitom období svojho života som naliehavo hľadal zmysel života. Kládol som si otázky: Prečo som tu? Som tu náhodou? Kam smeruje môj život? Cítil som v sebe vnútorný nepokoj, napätie, nervozitu. Občas som upadal do beznádeje a depresií. Život sa mi stával stále prázdnejší, monotónnejší so striedajúcimi sa svetlými a tmavými stránkami a plný neriešiteľných problémov.

Narodil som sa v kresťanskej rodine, ale kresťanstvo pre mňa neznamenalo veľa. Ako dieťa ma občas vzali do kostola, ale nič ma tam neoslovilo. Práve naopak, nechápal som, čo sa tam deje a aký to má zmysel. Nebolo vidno, že by sa ľudia z kostola od iných niečím odlišovali. Bola to pre nich skôr povinnosť, preto som ich mal prinajmenšom za čudákov.

Nikdy som nebol vyučovaný vo viere v Boha. Chodil som už na strednú školu, keď si ku mne v autobuse prisadol mladý človek, ktorý sa dal so mnou do reči a hneď mi ponúkol odpovede na moje otázky.