A Ezdráš, učený v zákone, stál na vyvýšenom drevenom rečništi, ktoré spravili na tú vec. ... vyučovali ľud zákonu. A ľud stál na svojom mieste. A čítali z knihy, zo zákona Božieho, zrozumiteľne, vykladajúc zmysel. A tak rozumeli ľudia tomu, čo sa čítalo.

Nehemiáš 8:4–8

Otázku porozumenia skutočného významu Božieho slova treba brať vážne. Keď sme o tejto téme uvažovali v predchádzajúcich článkoch (pozri Solas číslo 6, jar 2010, strana 37, „Dôležitosť vykladania Písma“ a Solas číslo 7, leto 2010, strana xy, „Princípy porozumenia významu Božieho slova“), snažil som sa vysvetliť, prečo je dôležité, aby sme správne narábali s Písmom.

Slovo, ktoré sa stalo od Hospodina k Jeremiášovi vo dňoch Jehojakima, syna Joziášovho, judského kráľa, povediac:…

Jeremiáš 35:1-19

Chcem sa s vami podeliť s Božím slovom z 35. kapitoly Knihy Jeremiáš. Život Jeremiáša bol veľmi ťažký. Jeho služba bola ťažká v tom, že Boh mu skoro každý deň posielal bremeno slova, ktoré mal potom ďalej, ako Boží prorok, zvestovať ľuďom. Ťažkosť bola v tom, že ľudia nepočúvali na Boží hlas, nepočúvali na Božie slovo. Aj napriek tomu Jeremiáš každý deň vstával a hovoril ľudu, čo mu Boh uložil.

Porozumieť vzťahu medzi Božím zákonom a Božou milosťou je kľúčové pre porozumenie evanjelia. Boží zákon vyžaduje od človeka spravodlivosť a svätosť. Ako do toho vstupuje milosť? Prečo vôbec je milosť potrebná? A naopak, mení Božia milosť niečo na Božích požiadavkách spravodlivosti a svätosti zložených na človeka? Aký je teda vzťah medzi zákonom a milosťou – navzájom sa vylučujú, alebo sa dopĺňajú, alebo niečo úplne iné? Ak tento vzťah správne pochopíme, povedie to k ospravedlneniu a posväteniu. Ak zostane nesprávne pochopený, môže viesť k snahe o spasenie z vlastných zásluh, alebo naopak, k zanedbávaniu zápasu o posväcovanie sa.

Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý dal sám seba za nás, aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov, Títovi 2:11-14

Úžasné na tom, čo nám tento text oznamuje, je to, že táto milosť sa stala aj nám, vstúpila do nášho života, a z milosti skrze vieru v Ježiša Krista sme ospravedlnení, zmierení a máme večný život. Už nie je priepasť medzi nami a Bohom a môžeme žiť nový život ako nové stvorenia a v nádeji, že raz príde ten okamžik, keď ho budeme vidieť tvárou v tvár a byť tam, kde aj on je.

Úžasné na tomto verši ďalej je to, že je spasiteľná všetkým ľudom. Je dostatočne veľká na to, aby každý jeden človek mohol byť spasený.

Latinské „Solus Christus“, po slovensky „Jedine Kristus“, znamená, že jedine (iba) Kristus je základom našej spásy, je našou „cestou“ do (večného) života. Toto konštatovanie sa opiera o mnohé biblické texty. Spomeniem aspoň niektoré: „…tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho“, Jn 3:16. Ježiš prehlásil: „Ja som cesta, pravda a život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“, Jn 14:6. Tieto Ježišove slová znamenajú, že on nám priniesol Božiu pravdu – pravdivo (správne) vykladal Božie slovo, opravil jeho falošnú zákonnícku a farizejskú interpretáciu a oznámil (sprostredkoval) nám Božiu vôľu. On je ten, v kom nám hovoril sám Boh (Židom 1:1).