Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy,

keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné

2. Korintským 4:17

Nie je nič neobvyklé v živote viery a praktickej skúsenosti kresťanských spoločenstiev, že keď niekto uverí v Ježiša Krista, prežije skutočnosť odpustenia hriechov, dosiahne vnútorný pokoj, získa dôverný vzťah k Bohu ako svojmu nebeskému Otcovi, vzniká u neho nesprávny dojem, že už má „ustlané na ružiach“. Zažije svoje znovuzrodenie a do nového života vojde s nekonečnou radosťou, lebo si je istý, že všetky ťažkosti časného života už pominuli. Vzniká dojem, že v jeho ďalšom živote už viac nebude problémov, starostí a žiadneho utrpenia.

(ukážka článku - redakčne skrátené)

Onedlho po tom, ako bola v roku 1636 založená Harvard College (Vysoká škola v Harvarde, USA – poznámka redakcie) predstavitelia tejto školy vydali nasledujúce vyhlásenie: „Nech každý študent je zrozumiteľne a jasne vedený a nabádaný k tomu, aby si dostatočne uvedomil, že hlavným cieľom jeho života a štúdia je poznať Boha a Ježiša Krista..., a kládol tak Pána Ježiša Krista na prvé miesto ako jediný základ všetkého pravého poznania a učenia“. Od tej doby uplynulo už viac ako 350 rokov a aj Harvard, rovnako ako väčšina iných škôl a univerzít, sa prispôsobila neveriacemu (ateistickému) svetu. Ale slová jej prvých predstaviteľov zostávajú doteraz pravdivé a mnoho ľudí stále vidí svoj hlavný životný cieľ v lepšom poznávaní Boha.

Ako kresťan som roky mal pocit, že apologetika je nielen cudzie slovo, ale je aj cudzia životu a službe znovuzrodeného veriaceho. Domnieval som sa, že apologetika patrí len do oblasti akademického teologizovania, ktoré v praktickej službe neprináša nijaký osoh. Je to naozaj tak? Má apologetika nejaké miesto v mojom kresťanskom živote a v živote iných kresťanov?