a [Abrahám] súc cele istý toho, že to, čo [Boh] zasľúbil, je mocný aj učiniť

Rímskym 4:21

Vierou [Abrahám] pohostínil v zemi zasľúbenia ako v cudzej

a býval v stánoch s Izákom a Jakobom,

so spoludedičmi toho istého zasľúbenia.

Židom 11:9

Abrahámova viera je viera v zasľúbenia. Spolu s veriacim Abrahámom aj my, veriaci v evanjelium Ježiša Krista, môžeme spoľahlivo veriť, že Boh dodrží svoje zasľúbenia dané v Ježišovi Kristovi. On celkom iste uskutoční to, čo zasľúbil. Preukázal to mnohokrát. Má moc vzkriesiť z mŕtvych a stvoriť niečo z ničoho (1. Mojžišova 1).

Keď čítame alebo počujeme, že niekto niečo sľúbil, rozumieme tým, že povedal alebo prehlásil (obyčajne verejne) niečo, čo sa vzťahuje k budúcnosti. Pod sľubom či zasľúbením rozumieme teda výrok, tvrdenie, prehlásenie, ktoré sa vzťahuje k budúcnosti a predstavuje záväzok sľubujúceho voči prijímateľovi/prijímateľom sľubu. Prehlásenie (sľub, zasľúbenie) môže obsahovať uistenie o budúcom čine, počínaní, konaní jednej strany. Môže to byť slávnostné prehlásenie o niečom, čo sa týka vzájomného, i keď nie nutne rovnocenného vzťahu – takto to nachádzame predovšetkým v biblických zmluvách („A potom sa stane, že vylejem svojho Ducha na každé telo…“ – Joel 2:28).

Sľub a zasľúbenie

V Písme sa o prehláseniach vo vzťahu k budúcnosti používajú dva významovo veľmi blízke výrazy: sľub a zasľúbenie.

Sľub:

Slovo sľub sa obvykle používa v prípade vyhlásenia záväzku človeka voči Bohu:

„Mám na sebe, Bože, tebe dané sľuby…“ (Žalm 56:13),

„Sľubujte Hospodinovi, svojmu Bohu, sľuby a plňte ich…“ (Žalm 76:12).

Keď človek dáva sľub, či už Bohu, alebo človeku, niet v ňom nijakej záruky o jeho splnení. Keď však sľub dal, je ním zaviazaný – preto aj žalmista vyzýva nielen sľubovať, ale sľuby aj plniť.

Zasľúbenie:

Slovo zasľúbenie sa používa pri Božom prehlásení budúceho dobrého voči človeku, ktoré zároveň znamená aj jeho splnenie. To, čo zasľubuje Hospodin, sa aj naplní. To, čo vysloví, sa aj stane ( Títovi 1:2).

Na Božie zasľúbenie je spoľahnutie jednak preto, že to, čo Hospodin zasľúbil, má moc aj splniť (Rímskym 4:21). A tiež aj preto, že náš Boh je pravdivý a verný Boh a je na neho spoľahnutie (1. Jánov 5:20; 2. Timoteovi 2:13). On svoje slovo vždy dodrží. Takto to čítame v Písme aj v súvislosti s Abrahámom (Rímskym 4:21).

Pritom, v porovnaní so sľubom, akoby sa výrazom zasľúbenie poukazovalo na slávnostný a zaväzujúci charakter, vážnosť a dôležitosť toho, čo je prehlásené vo vzťahu k budúcnosti, vo vzťahu k budúcemu Božiemu dobru. Zasľúbenia sa vzťahujú na Mesiáša (Spasiteľa) a spasenie. Zasľúbeniami Boh vyhlasoval a uskutočňuje svoj spasiteľný plán (Skutky 26:6), ktorý sa naplnil a plní (až) v Ježišovi Kristovi z Nazareta (Skutky 13:23), v jeho smrti a vzkriesení (Skutky 13:32; Rímskym 4:25) a oslávení (Skutky 3:13; Židom 5:5).

Dôležitosť Božích vyhlásení (zasľúbení) o budúcich skutočnostiach zvlášť vyniká v súvislosti so zákonom. Otázku vzťahu zákona a zasľúbenia, ľudského snaženia/konania a Božej milosti vysvetľuje Svätý Duch prostredníctvom apoštola Pavla hlavne v Liste Rímskym v kapitole 4 a v Liste Galatským kapitole 3. Čítame v nich, že splnenie všetkých zasľúbení bolo (a je) viazané len a len na Božiu moc a na jeho (Božie) milostivé mocné konanie (Rímskym 4:21), a nie na Zákon (Rímskym 4:13). Zákon a zasľúbenia sa navzájom vylučujú (Rímskym 4:14). Keby ktokoľvek chcel na seba vztiahnuť zasľúbenia plnením Zákona, dosiahol by pravý opak, lebo Zákon vyvoláva Boží hnev proti všetkým, ktorí ho nezachovajú v každom jednom bode (prikázaní). Ak sa zasľúbenia majú stať skutočnosťou v živote človeka, musia byť oddelené od akéhokoľvek ľudského konania – zasľúbenia sa prijímajú len samotnou vierou. Je to tak, že sú to zasľúbenia, ich veľkosť a spoľahlivosť, ktoré majú formovať a formujú život veriaceho v Ježiša Krista. Naplnenie (uskutočnenie) zasľúbení nie je postavené na ľudskom konaní, ale na Božej milosti a vernosti, ako to vidíme aj v živote Abraháma (pozri článok Abrahámove zlyhania, Solas 28, jeseň 2015, str. 15-18).

Zákon nie je schopný dať človeku život (Galatským 3:21). Plnil len úlohu pestúna vedúceho nás ku Kristovi; mal prípravnú úlohu – mal ukázať, že Boh vyžaduje dokonalé naplnenie Zákona, a že my sme toho nie schopní, lebo sme „zavretí pod hriechom“. Zákon mal ukázať, že sme odkázaní len na spásu z milosti skrze vieru na základe Božích zasľúbení (Galatským 3:22-25).

Zákon nebol proti zasľúbeniam, ale nedokázal docieliť to, čo dokázali zasľúbenia skrze vieru. Skôr ako prišla viera v evanjelium uskutočneného a dokončeného vykupiteľského diela Ježiša Krista na kríži, bol človek strážený pod zákonom – zavretý s určením pre vieru.

To však neznamená, že ľudia pred príchodom Spasiteľa neboli spasení z viery v zasľúbenia. Zasľúbenia a abrahámovská viera predchádzajú Mojžišov zákon. Abrahámovská zmluva je zmluva povahy milosti a predchádza zmluvne daný Mojžišov zákon. Príchod Zákona nezrušil zmluvu milosti uzavretú s Abrahámom a jeho semenom (Galatským 3:15-17). Zákon bol daný ako pestún, kým sú dediči nedospelí (Galatským 4:1-7). Zasľúbenia a ich naplnenie nie sú viazané na Zákon, ale naopak, vychádzajú z Božej milosti a iba s ňou sú nerozlučne spojené („Lebo ak je dedičstvo za zákona, potom už nie viacej zo zasľúbenia. No, Abrahámovi daroval Boh z milosti skrze zasľúbenie.“ – Galatským 3:18). Všetky zasľúbenia – ako starozákonné, tak aj novozákonné – sú prejavom Božej milosti a sú dané len z Božej milosti.

Veriaci v evanjelium žijú dnes v dobe napĺňania starozákonných zasľúbení (Rímskym 4:23-24). Pritom poznamenávame, že v tomto článku sa nedotýkame zasľúbenia, ktoré sa tiahne celým Starým zákonom, a tým je zasľúbenie Spasiteľa (Mesiáša, Vykupiteľa – Genezis 3:15; 5. Mojžišova 18:15 a 18; Izaiáš 7:14), ale sa sústreďujeme na zasľúbenia týkajúce sa spásy a Novej zmluvy.

Kto je prijímateľom (dedičom) Božích zasľúbení?

Je to Abrahám a jeho semeno (Rímskym 4:13 a 16). Židia dostali rozličné zasľúbenia týkajúce sa mesiášskej spásy (Rímskym 9:4), kým pohania boli cudzí zmluvám zasľúbenia, bez nádeje a bez Boha na svete (Efezským 2:12). Spasiteľ mal prísť z Izraela, preto sa Ježiš musel stať Židom, služobníkom obriezky, aby potvrdil zasľúbenia dané otcom (Rímskym 15:8). Zasľúbenia dostal Abrahám a jeho potomstvo (potomkovia). Len tí Abrahámovi potomkovia, ktorí mali abrahámovskú vieru, sú skutočne aj príjemcami (dedičmi) zasľúbení. Boh zvláštnym spôsobom jednal so Židmi (izraelským národom), Abrahámovými telesnými potomkami, ktorí niesli znamenie obriezky na tele – ako s oddeleným národom. Národ Izraela je opísaný ako Boží ľud. Pre toto zvláštne Božie jednanie s nimi sú opísaní ako tí, ktorým boli dané zasľúbenia (Rímskym 9:4). Avšak nie všetci z nich sú aj skutočne príjemcami (dedičmi) zasľúbení, ale len tí z nich, ktorí mali abrahámovskú vieru. Nie celý Izrael (Izrael ako etnikum) je skutočný Boží ľud, ale len niektorí z nich (ostatok), len tí, ktorí mali abrahámovskú vieru. To je v Božom slove opísané takto: „Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom“ (Rímskym 9:6). Nie všetci telesní potomkovia Abraháma sú zasľúbeným semenom, na ktoré sa vzťahujú zasľúbenia: „ani preto, že sú semä Abrahámovo, nie sú všetci deťmi, ale: V Izákovi sa ti bude volať semä, to jest, nie deti tela sú deťmi Božími, ale deti zasľúbenia počítajú sa za semä“ (Rímskym 9:7-8). Skutočným Božím ľudom je len tá časť izraelského národa, ktorá má abrahámovskú vieru; tí, ktorí sú nazvaní „ostatkom“. Len zostatok z Izraela je skutočným príjemcom zasľúbení daných Abrahámovi: „Keby bol počet synov Izraelových ako piesok mora, len zostatok bude spasený“ (Rímskym 9:27 a 29). A do tohto Božieho ľudu sú vštepení veriaci v evanjelium z pohanov.

Židia boli ako etnikum, ako zvláštny Boží národ, príjemcami zasľúbení v tom zmysle, že im boli zasľúbenia oznámené a dané na to, aby im verili. Od Židov sa mala známosť zasľúbení a spása skrze vieru v ne rozšíriť k ostatným národom. V tomto však Židia zlyhali. Namiesto spásy skrze vieru v zasľúbenia stroskotali na snahe byť spasení skrze zákon (Rímskym 10). Narazili na kameň úrazu a skalu pohoršenia (Rímskym 9:31-33). Rovnako aj v súčasnosti na tomto kameni stroskotajú všetci, ktorí chcú prísť k Bohu na základe vlastnej spravodlivosti (Rímskym 10:3). Tam, kde Izrael zlyhal vo zvestovaní zasľúbení a viery, nezlyhala Božia milosť. Boh si povolal za svoj ľud národ, ktorý nebol národom, nebol Božím ľudom (Rímskym 9:30). Pohania, ktorí uverili v Ježiša Krista, sa stali deťmi Božími, aj deťmi Abrahámovými, dedičmi, a tak príjemcami zasľúbení daných Abrahámovi (Rímskym 4 a Galatským 3). Abrahám je ich otec viery (Rímskym 4:11-12). To je dôvod, prečo Písmo oznamuje, že sú pohania spoludedičmi a spolutelom a spoluúčastníkmi jeho [Božieho] zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium (Efezským 3:6). Zasľúbenia predtým dané Izraelu sa teraz v Kristu Ježišovi stali prístupné aj pohanom skrze vieru v evanjelium.

Podľa Listu Galatským 3:16 skutočným prijímateľom (dedičom) zasľúbení je jeden potomok (v jednotnom čísle) z Abrahámovho potomstva (semeno v jednotnom čísle) – a tým je Kristus („A zasľúbenia boli povedané Abrahámovi a jeho semenu. Nehovorí: I semenám, ako keby ich bolo mnoho, ale hovorí ako o jednom: I tvojmu semenu, ktorým je Kristus.“). On, Kristus, je skutočný jeden univerzálny dedič zasľúbení a následne po ňom a len v ňom každý ten, kto si obliekol Krista (Galatským 3:27), kto je v Kristu Ježišovi (1. Korintským 1:30; Galatským 3:28) – kto patrí Kristovi, ten je potomok Abrahámov a dedič podľa zasľúbenia (Galatským 3:29).

Cieľ a obsah zasľúbení

Konečným cieľom zasľúbení je mesiášske spasenie človeka, spasenie z milosti skrze vieru v jediného prostredníka, ktorým je Ježiš Kristus z Nazareta (Rímskym 9:15, 15:8 a 9 – tieto verše hovoria: Boh sa zmiluje).

Obsahom zasľúbení je všetko to, čo Boh udelí veriacemu v Jeho Syna, ktorého poslal milujúci Otec, aby bol prostredníctvom neho spasený každý, kto verí v neho. Je to všetko to, čo môžeme zahrnúť pod pojem spása.

Z toho, čo je zasľúbené, na prvom mieste je potrebné uviesť dávno zasľúbeného Svätého Ducha (Joel 2:28; Skutky 1:4, 2:17; Galatským 3:14; Efezským 2:18): „aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“. O tomto zasľúbení hovoril aj Ježiš (Ján 7:38-39, 14:16-17, 16:13-14) a pri svojom odchode k Otcovi prikázal svojim apoštolom, aby čakali na zasľúbeného Ducha (Skutky 1:4-5).

Predmetom zasľúbení je ďalej dedičstvo (Rímskym 4:13; Galatským 3:18 a 29; Židom 6:17-18). Príjemcami zasľúbení (dedičstva) sa stávajú tí, ktorí sú spravodliví z viery (Rímskym 3:21-22, 9:30; Galatským 3:21). Dedičstvom je nový život/večný život (Matúš 19:29; Ján 3:15-16; 20:31; Kolosenským 3:3-4). Dediči sa stávajú synmi Božími, získavajú synovstvo (Rímskym 8:23; Galatským 4:5), účasť na božskej prirodzenosti (2. Petrov 1:4) a prebývanie a vládu vo večnom kráľovstve Ježiša Krista (Matúš 25:34; Jakub 2:5; 2. Petrov 1:11) a ďalšie iné. Preto môžeme hovoriť o zasľúbeniach v množnom čísle.

Všetky starozákonné zasľúbenia dané Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Dávidovi a ostatným v prorokoch sú naplnené v Ježišovi Kristovi z Nazareta. V ňom sa všetky zasľúbenia, koľkokoľvek ich je, stali skutočnosťou: „Lebo Syn Boží, Ježiš Kristus, ktorý bol skrze nás medzi vami kázaný… nebol áno a nie, ale bolo áno a v ňom. Lebo všetky zasľúbenia Božie, koľko ich je, sú v ňom áno a preto aj skrze neho amen, Bohu na slávu…“ (2. Korintským 1:19-20), „Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval!?“ (Rímskym 8:32, pozri tiež 15:8 a 9), „aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo…“ (Galatským 3:14).

Pretože všetky zasľúbenia sú v Ježišovi Kristovi z Nazareta, viera v zasľúbenia je súčasne aj vierou v Ježiša Krista a jeho evanjelium. Rovnako tak aj viera v Ježiša Krista a jeho evanjelium, je súčasne aj vierou v zasľúbenia. Pretože všetky zasľúbenia sú v Ježišovi Kristovi a nie mimo neho a nie v nikom inom, aj z tohto dôvodu si môžeme byť istí, že jediným Spasiteľom (2. Timoteovi 1:8-10; Títovi 2:13-14), jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1. Timoteovi 2:5) je Ježiš Kristus z Nazareta, ktorý jediný nás vykúpil od každej neprávosti (Títovi 2:14).

V dare Svätého Ducha sa zasľúbenia stali skutočnosťou v živote každého veriaceho v evanjelium. Práve vyliatie Svätého Ducha je znamením a potvrdením splneného zasľúbenia zoslania Spasiteľa (Mesiáša), ktorým je Ježiš Kristus z Nazareta (Abrahámovo semeno v j. č. – Galatským 3:16-17; Skutky 2:33). Ním, dávno zasľúbeným Duchom (Joel 2:28), sú veriaci zapečatení v Ježišovi Kristovi (Efeským 1:12-13, 4:30; 2. Korintským 1:20-21). Dar Svätého Ducha je prvotinou (Rímskym 8:23) a závdavkom (2. Korintským 1:22 a 5:5; Efezským 1:14) konečného nadobudnutia plnosti všetkých Božích zasľúbení v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi.

Všetky Božie zasľúbenia sú súčasťou Božieho plánu spasenia a všetky sa v plnosti naplnia (zrealizujú) pri druhom príchode Pána Ježiša Krista a v novom nebi a novej zemi. Konečné naplnenie zasľúbení teda ešte len príde (Židom 10:36-37). Otcovia viery umierali vo viere bez toho, aby dostali, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi (Židom 11:13 a 39).

Zasľúbenie lepšej zmluvy, ako bola tá prvá (prostredníctvom Mojžiša), danej skrze prorokov sa v starozákonnej dobe nenaplnilo. Až v Ježišovi Kristovi prišiel prostredník lepšej zmluvy, a tým aj lepších zasľúbení (Židom 8:6; Jeremiáš 31:31-34). Písmo otvorene neuvádza, v čom spočívajú lepšie zasľúbenia, ale všeobecne sa predpokladá, že ide o zasľúbenie dané skrze proroka Jeremiáša (31. kapitola) a zopakované v Liste Židom (8:8-12): zákon napísaný na srdce, dokonalé poznanie Boha a spoločenstvo s Bohom, úplné odpustenie hriechov.

Stará zmluva nezabezpečovala úplné odpustenie hriechov. Svedčí o tom aj to, že veľkňaz podľa Áronovho poriadku opakovane každý rok prinášal obete za svoje hriechy a za hriechy ľudu (Židom 9:25). Nová zmluva (závet), potvrdená smrťou Ježiša Krista (Židom 9:15-19), toto odpustenie jeho obeťou priniesla raz a navždy a pre veriacich v neho sa stala skutočnosťou v ich živote („… Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou.“ – Židom 9:26; „Kristus, raz obetovaný tým cieľom, aby vyniesol hriechy mnohých na kríž…“ – Židom 9:28; „a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nikdy nespomeniem. A kde je toho odpustenie, tam viacej netreba obeti za hriech.“ – Židom 10:17-18).

Smrť Ježiša Krista zabezpečila konečné splnenie všetkých zasľúbení, ku ktorému ešte len príde pri jeho druhom príchode, ktorý sa neodvolateľne približuje. Preto neochabujte a neodhoďte svojej smelej dôvery, ktorá má veľkú odplatu (Židom 10:35), ale posilnite opustené ruky a zomdlené kolená vzpriamte (Židom 12:12), lebo je verný ten, ktorý zasľúbil (Židom 10:23). Božím rozhodnutím a zámerom je učiniť dedičov zasľúbenia súpodobnými obrazu jeho Syna (Rímskym 8:29).

Božia vôľa uskutočniť zasľúbenia je nezmeniteľná. Boh ich nielen zasľúbil, čo samo o sebe je plne dostatočné, ale navyše ešte aj potvrdil prísahou (Genezis 15:18, 22:16, Židom 6:13+18). To by malo posilňovať vo viere a trpezlivosti všetkých veriacich v evanjelium Ježiša Krista tak, ako kedysi upevňovalo Abraháma, a v dnešnej dobe najmä preto, lebo sme už ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku (Židom 6:5).