Pod akým zákonom je veriaci Novej zmluvy?

Boží plán v dejinách národov je plán spásy. Cieľom je, aby Boh mal svoj ľud, ktorému bude Bohom a uprostred ktorého bude prebývať.

Tento ľud má byť ľudom Bohu verným a Boha milujúcim, ľudom spravodlivým, ľudom, ktorý koná dobro, zachováva pravdu a súd. Čo to presne znamená, definuje Boží zákon. Boh svoje zákonné požiadavky vyjadril v Mojžišovom zákone, keď si oddelil na Sinaji izraelský národ, aby mu bol zvláštnym ľudom. Od Kristovej obete na kríži je Božím ľudom Cirkev zo Židov i pohanov. Sú to všetci tí, ktorí uverili v Ježiša Krista ako v Spasiteľa a Pána. V tejto súvislosti povstávajú otázky, v ktorých veriaci často nemajú jasno. Napríklad: Je veriaci Novej zmluvy pod Mojžišovým zákonom? Vzťahujú sa na veriaceho Novej zmluvy nejakým spôsobom niektoré prikázania Mojžišovho zákona? Je veriaci v Kristovi slobodný od Mojžišovho alebo akéhokoľvek zákona? Je veriaci Novej zmluvy bez zákona alebo si je zákonom sám sebe? Akú funkciu plní v živote veriaceho Novej zmluvy Mojžišov zákon? Všetky takéto otázky sú na mieste a sú dôležité. Účelom tohto článku je pozrieť sa na ne zblízka.

Boží zákon

Boh stvoril človeka a vstúpil s ním do osobného vzťahu (1. Mojžišova 1:26-31, 2:15-25). Pre tento vzťah určil pravidlá. Zjavil, čo od človeka očakáva. Jednoducho a výstižne sa dajú Božie požiadavky zhrnúť ako láska, vernosť, lojalita, poslušnosť. Boh je dobrý a všetko, čo stvoril, bolo veľmi dobré. Preto aj Božie požiadavky na človeka, Božie príkazy, boli dobré a pre človeka užitočné. Keby ich človek poslúchal a riadil by sa nimi, bolo by mu to na dobré. Nič z toho, čo Boh požaduje svojimi príkazmi, nie je človeku na zlé.

Tam na počiatku, keď ešte nebolo ani hriechu, ani neposlušnosti, ani smrti, dal Boh človeku hlavne jedno veľké prikázanie - zákaz jesť ovocie stromu poznania dobra a zla (1. Mojžišova 2:17). „A Hospodin Boh vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Édena, aby ju obrábal a mal na ňu pozor. A Hospodin Boh prikázal človekovi a riekol: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš“ (1. Mojžišova 2:15-17). Človek nepotreboval poznať rozdiel medzi dobrom a zlom, pretože bol vo vzťahu s Bohom, ktorý je dobrý a ktorý človeka zaopatroval všetkým dobrým, pretože všetko stvorené bolo veľmi dobré. Ale Boží nepriateľ pokúšal človeka a snažil sa ho presvedčiť, že Boh chce človeku uprieť niečo z toho dobrého (1. Mojžišova 3:4-5). To je klamstvo. Človek sa však nechal zviesť, zhrešil, vzbúril sa voči Bohu, prestúpil prikázanie.

Prikázanie, ktoré Boh dal človeku na počiatku, predstavuje zákon. Cez toto prikázanie Boh vstúpil s človekom do zmluvy. Táto zmluva sa zvykne nazývať zmluva s Adamom^A). Zmluva s Adamom má charakter zmluvy skutkov. Je postavená na skutkovej poslušnosti (t. j. napĺňaní zmluvy konaním prikázaných skutkov) a predkladá dve cesty. Boh s prikázaním oznámil aj trest za neposlušnosť, trest za prestúpenie prikázania (1. cesta): „... ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš“ (1. Mojžišova 2:17). Naopak, výsledkom poslušnosti (2. cesta) by bolo, že človek by mal večný prístup k stromu života (či dokonca nakoniec aj prístup k stromu života vo večnosti – Zjavenie 2:7, 22:2, 22:14).

Už tu na počiatku je zjavené, že neposlušnosť, čiže neposlúchnutie prikázania či prestúpenie Božieho zákona, má svoje dôsledky – veľmi vážne dôsledky pre človeka. Cez Adamovu neposlušnosť prišla smrť ako Boží trest a smrť prešla na všetkých ľudí (Rímskym 5:12). Odvtedy sú všetci ľudia smrteľní, je im uložené raz zomrieť a potom súd (Židom 9:27). Cez Adamovu neposlušnosť prišlo porušenie a hriech, hriech vošiel do sveta (Rímskym 5:12), všetci ľudia sa rodia porušení hriechom, hriešni, v dôsledku čoho hrešia a sú mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach (Efezským 2:1; Kolosenským 2:13). Cez Adamovu neposlušnosť prišla aj kliatba na celé tvorstvo (1. Mojžišova 3:16-19). Tvorstvo bolo podriadené porušeniu, a preto vzdychá a bolestí (Rímskym 8:20-22).

Je zrejmé, že všetci ľudia (Adamovi potomkovia) nezhrešili takým prestúpením ako Adam (pozri aj Rímskym 5:14). A predsa musia všetci ľudia niesť tie isté dôsledky. Tak isto je zrejmé, že nezhrešili zvieratá, rastliny a Zem (planéta), teda celé tvorstvo. A predsa celé tvorstvo musí niesť dôsledky Adamovho pádu (tvorstvo vzdychá a bolestí, lebo je podriadené márnosti a porušeniu (pozri Rímskym 8:20-22). Z toho vyplýva, že zmluva s Adamom sa vzťahovala na všetkých ľudí, a dokonca aj na celé tvorstvo. Základom pre túto skutočnosť je to, že Adam ako prvý stvorený človek bol Bohom daný do postavenia vladára a správcu nad celým tvorstvom (Rímskym kapitola 5; 1. Korintským kapitola 15). Preto sa zmluva s Adamom zvykne niekedy nazývať aj zmluvou so stvorenstvom^A). To, že zmluva s Adamom sa naozaj týkala celého tvorstva^B), potvrdzuje aj jej novozmluvný výklad: „Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam…“ (Rímskym 5:14). Cez Adama sa pod tú istú zmluvu, pod ktorou bol on sám, dostali aj všetci jeho potomkovia (teda všetci ľudia). To je dôvod, prečo Boží súdny výrok „odplata za hriech je smrť“ (Rímskym 6:23) platí všeobecne už od Adamovho pádu a nie až od príchodu Mojžišovho zákona.

Do dejín národov, do dejín spásy ľudskej rasy neskôr (po niekoľkých tisícročiach) vstupuje Mojžišov zákon. Má vyplniť veľmi špeciálnu úlohu, aby bolo nadovšetko zrejmé, že Boh nielen počíta vinu prvého človeka, Adama, všetkým jeho potomkom, ale berie na zodpovednosť aj každého jedného človeka za jeho hriechy, každého jednotlivca osobitne podľa jeho vlastnej skutkovej poslušnosti. „Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona^C). Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam…“ (Rímskym 5:13-14). S Mojžišom prišiel čas v dejinách ľudstva, keď Boh dal človeku (jednotlivcovi) svoj zákon. Učinil tak na Sinajskej púšti, keď cez prostredníka Mojžiša dal svoj zákon izraelskému národu. Ako sa pod tento zákon dostali všetci ľudia zo všetkých národov, sme podrobne vysvetlili v článku „Pestún vedúci ku Kristovi“ (Solas č. 36, jeseň 2017).

O tomto zákone, pod ktorý sa dostal každý človek (ako jednotlivec, sám za seba) opäť platí to, čo platilo o zákone, ktorý dostal Adam: Zákon je dobrý, spravodlivý a svätý (Rímskym 7:12). To, čo zákon od človeka požaduje, je človeku na dobré. Mojžišov zákon sa dá zhrnúť, sumarizovať do desiatich prikázaní (do desatora). Prvé štyri prikázania, ktoré sa týkajú milovania a poslúchania Boha, sa zase dajú zhrnúť do jedného z dvoch najväčších prikázaní: milovať Boha celou silou a celým srdcom. Ostatných šesť prikázaní, ktoré sa týkajú medziľudskej spravodlivosti a dobra, sa dá zhrnúť do druhého z dvoch najväčších prikázaní: milovať blížneho ako samého seba (Matúš 22:40, Galatským 5:14).

Je veriaci Novej zmluvy pod Mojžišovým zákonom?

Vyššie sme uviedli, že zákon je dobrý, spravodlivý a svätý a to, čo od človeka požaduje, je človeku na dobré. Tiež sme ukázali, že Boží zákon prišiel ku človeku jednotlivcovi vo forme Mojžišovho zákona. Novozmluvné písma však jasne a zreteľne učia, že zákonu sme museli zomrieť, že spod zákona sme museli byť vykúpení, aby sme viacej neboli pod zákonom. Ale prečo? Podrobne sme to vysvetlili v článku „Pestún vedúci ku Kristovi“ (Solas č. 36, jeseň 2017, str. 15-35). Tu si to len stručne zrekapitulujeme.

V citovanom článku sme uviedli (str. 22-24), že zákon (Mojžišov zákon) bol daný izraelskému národu cez prostredníka Mojžiša. Boh dal tento zákon ako súbor nariadení a príkazov v písomnej forme len izraelskému národu. Boh svoj zákon nedal v priamej a otvorenej forme, ako dal Mojžišov zákon, ostatným národom, nedal ho pohanom. Avšak apoštol Pavol vo svojich novozmluvných vyučovaniach, v ktorých vykladá, aký bol účel zákona (Mojžišovho zákona ako zmluvy skutkov) a akú úlohu mal zohrať a zohral v dejinách spásy národov, hovorí o Mojžišovom zákone takým spôsobom, ako keby pod ním boli všetci ľudia, všetky národy, my všetci bez výnimky. Pavlov výklad vrcholí vyhlásením, že nakoniec definitívnou funkciou zákona bolo, aby všetci ľudia bez výnimky (všetky národy) boli „zavretí pod hriech“ (Galatským 3:22) a „celý svet aby bol vinný Bohu“ (Rímskym 3:19). „Pod zákonom“ ale boli len Židia, Izraelci. Ako to, že celý svet, všetci ľudia zo všetkých národov sú vinní Bohu? Tak, že celý svet, všetci ľudia sú nejakým spôsobom pod zákonom (Mojžišovým zákonom ako zmluvou skutkov) a zákon ich odsudzuje. Ako sa ale všetci ľudia dostali pod zákon, keď neboli na Sinajskej púšti pod vrchom Horebom, keď sa nenarodili ako Židia podľa tela? Dá sa to vysvetliť jedine tak, že izraelský národ bol daný pod zákon ako zmluvu skutkov zástupne namiesto celého ľudstva. Izrael nás všetkých reprezentoval podobne ako Adam na počiatku za prvej zmluvy skutkov. Všetky národy, všetci ľudia boli pod Mojžišovým zákonom zástupne prostredníctvom izraelského národa.

Zákon nedokázal človeka priviesť k spravodlivosti a poslušnosti, pretože nedokázal oživiť (Galatským 3:21). Človek je mŕtvy vo svojich hriechoch a prestúpeniach a zákon ho nedokáže oživiť do života v poslušnosti a do novoty života. Zákon bol pre nás zlorečenstvom: „Lebo je napísané, že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil“ (Galatským 3:10). To je dôvod, prečo nás Kristus musel vykúpiť spod zákona a jeho zlorečenstva. „Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve“ (Galatským 3:13). Zlorečenstvo zákona spočíva v tom, že človeku stačí porušiť jedno prikázanie raz za život a je diskvalifikovaný, porušil celý zákon (Jakub 2:10) a vezme spravodlivý trest za hriech: smrť a večné zatratenie (ohnivé jazero, ktoré je druhá smrť). Preto je služba zákona službou smrti a odsúdenia a zákon je litera, ktorá zabíja (2. Korintským 3:6; Rímskym 7:6).

Toto je pre evanjelium a spásu taká zásadná vec, že Božie slovo nielenže učí, že nás Kristus musel vykúpiť spod zlorečenstva zákona, teda spod zákona samotného, ale dokonca že zákonu sme museli zomrieť. „Nasledovne, moji bratia, aj vy ste usmrtení zákonu skrze telo Kristovo, aby ste boli vlastníctvom inému, tomu, ktorý to vstal z mŕtvych, aby sme niesli ovocie Bohu“ (Rímskym 7:4). Samotná siedma kapitola Listu Rímskym nielenže výstižne a úderne vyučuje na túto tému, ale prináša aj mocný obraz tejto pravdy. Pokúsim sa ilustrovať to na príklade. Predstavte si ženu, manželku, ktorá má prísneho a despotického manžela. Navarí mu chutné jedlo. Manžel však na jedle zbadá nejaký nedostatok, a tak jedlo aj s tanierom vyhodí von oknom, manželku vyhreší, nakričí na ňu, že nevie variť, a nechá ju zavrieť do žalára za neplnenie si manželských povinností (na ten spôsob ako skončil v žalári faraónov pohárnik). Teraz si naopak predstavte ženu, manželku, ktorá má milujúceho a odpúšťajúceho muža. Žena navarí jedlo a ponúkne ho manželovi. Manžel s istým sebazaprením jedlo zje a následne ho vhodným spôsobom aj pochváli s myšlienkou, že sa manželka časom naučí chutne variť. S úsmevom a pohladením vezme manželku do kuchyne a sám ju naučí variť chutné delikatesy. Ten prvý manžel je zákon. Ten druhý manžel je Kristus. Chutné jedlo predstavuje dobré ovocie ľudského života, ktoré Boh požaduje a ktoré jediné ho uspokojí. A manželkou som ja i ty.

V čom je pointa tejto ilustrácie? Zákon vyžaduje dokonalosť, ktorej človek nie je schopný. Zákon nedokáže nič odpustiť, dokáže len potrestať. Zákon nedokáže človeka premeniť ani uschopniť priniesť dobré ovocie. Naopak, Kristus nielen odpúšťa, ale aj premieňa a uschopňuje k tomu, čo Boží zákon (ako nemenná absolútna norma pre ľudský život) požaduje.

Pointa siedmej kapitoly Listu Rímskym je nasledovná. To, že človek je pod zákonom, je to isté, ako byť v manželstve. Manželstvo (ako zmluva) zaniká len smrťou jedného z manželských partnerov (ovdovením). Rovnako tak aj zmluva, v rámci ktorej je človek pod zákonom, zaniká len smrťou jedného z manželských partnerov. Keďže manžel (zákon) nezomiera, jediná cesta ako z tohto zmluvného zväzku von je smrť manželky (mňa i teba). Táto smrť zákonu sa realizuje zomretím spolu s Kristom (Rímskym 6:3-7). Skrze telo Kristovo som zákonu usmrtený (Rímskym 7:4). Takto zákon ovdovel - vo vzťahu ku mne ako manželke. Moje manželstvo so zákonom zaniklo. Až teraz a takto môžem vstúpiť do nového manželstva, manželstva s Kristom. Toto je jasné a zrozumiteľné posolstvo Rímskym 7:1-4. Má to jeden zásadný dôsledok. Človek nemôže byť súčasne aj v Kristovi a aj pod zákonom (zákonom v zmysle zmluvy skutkov, nie zákonom v zmysle Božej nemennej absolútnej normy na ľudský život), pretože by to bolo cudzoložstvo (Rímskym 7:3-4).

Ešte raz sa vráťme ku kľúčovej otázke: Ako to, že zákon, ktorý je dobrý, spravodlivý a svätý a bol daný človeku na to, že ak ho bude poslúchať, prijme dobré a požehnanie a život, nedocielil u človeka to, na čo bol zdanlivo (podmienečne – pozri článok „Pestún vedúci ku Kristovi“, Solas č. 36, jeseň 2017, str. 24-27) určený? Ako to, že namiesto života spôsobil smrť? Tú istú otázku nachádzame aj v Liste Rímskym v kapitole 7: „Tak teda je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré. Či teda to dobré sa mi stalo smrťou?…“ (Rímskym 7:12-13). Pasáž Rímskym 7:5-14 dáva vyčerpávajúcu odpoveď na túto pálčivú dilemu. Chyba nie je na strane zákona ani na strane zmluvy skutkov. Príčina leží v človeku. Človek je v tele, je telesný (7:5, 7:14) a predaný pod hriech (predaný hriechu). A hriech je taký vážny a zlý, že dokáže ešte aj cez zákon, ktorý mi mal byť na život a na dobré, spôsobiť smrť (Rímskym 7:5-14). A to je dôvod, prečo sme museli byť skrze Krista oprostení (oslobodení) od zákona, ak chceme žiť (žiť nový život a žiť večne) a niesť ovocie Bohu a nie smrti (Rímskym 7:4).

Učenie novozmluvných písem je dostatočne jasné a priame (výslovné, explicitné) v tom, že zjavuje, že ak sme nové stvorenie v Kristovi, poukazuje to aj na to, že sme zákonu zomreli, sme oslobodení od zákona, sme spod zákona vykúpení, a preto nie sme pod zákonom. Keď sme v Kristovi, nie sme pod zákonom (Mojžišovým), lebo nemôžeme byť súčasne „manželkou“ aj zákonu (Mojžišovmu), aj Kristovi – Písmo takéto dvojité manželstvo vylučuje, nazýva ho cudzoložstvom (Rímskym 7:1-3).

Je veriaci Novej zmluvy bez zákona alebo pod nejakým zákonom?

Na jednej strane sme povedali, že zákon predstavuje Božiu normu pre ľudský život. Na druhej strane sme povedali, že ak chce človek vojsť do života, byť spasený, mať večný život a niesť ovocie Bohu, musí zákonu (Mojžišovmu) zomrieť. Nesprávne pochopenie oboch týchto biblických právd by mohlo viesť k presvedčeniu, že veriaci Novej zmluvy zomrel zákonu (alebo musel zomrieť zákonu) preto, lebo zákon reprezentoval Božiu normu pre jeho život. Inými slovami, že výsledok toho všetkého je, že znovuzrodený človek už nie je pod žiadnou Božou normou, čo sa týka jeho života. Takto to ale nie je. To by bolo úplne nesprávne a prevrátené chápanie celej tejto veci. Biblickou terminológiou povedané: Nech sa nestane! Nijakým činom!

Zákonu sme museli zomrieť nie preto, že predstavuje Božiu normu pre život človeka, ale preto, že zákon (Mojžišov zákon) predstavuje zmluvu skutkov (voľne a moderne povedané „zmluvu o dielo”, „zmluvu o vykonaní práce“) tak, ako sme to podrobne vysvetlili v článku „Pestún vedúci ku Kristovi“ (Solas 36, jeseň 2017).

Odpoveď na otázku, či je novozmluvný veriaci (znovuzrodený človek) pod nejakým zákonom alebo je bez zákona, znie: Nie je bez zákona, je pod nejakým zákonom, existuje pre neho Božia norma, podľa ktorej má žiť. Tou Božou normou pre jeho život je byť v zákone Kristu (1. Korintským 9:21) alebo vyjadrené synonymickými výrazmi: je Kristus^D), je Kristov zákon, je kráľovský zákon (Jakub 2:8), je zákon slobody (Jakub 1:25). Priamo o tom učia kľúčové verše: „A stal som sa Židom ako Žid, aby som získal Židov; tým, ktorí sú pod zákonom, ako čo by som bol pod zákonom (hoci sám nie som pod zákonom), aby som získal tých, ktorí sú pod zákonom; tým, ktorí sú bez zákona, ako čo by som bol bez zákona (hoci nie som bez zákona Bohu, ale v zákone Kristu), aby som získal tých, ktorí sú bez zákona“ (1. Korintským 9:20-21). Tí, ktorí sú pod zákonom (pod mojžišovskou zmluvou skutkov), sú Židia. Tí, ktorí sú bez zákona (Boh s nimi neuzavrel mojžišovskú zmluvu), sú pohania čiže ostatné národy (pozri Rímskym 2:12 a článok „Ospravedlnenie a spasenie ‘zo skutkov’ v Rímskym 2“ v Solas 36, jeseň 2017). Apoštol Pavol v týchto veršoch vysvetľuje, že keď zvestuje evanjelium Židom, aby získal čo najviac z nich, správa sa, ako keby bol pod Mojžišovým zákonom, napriek tomu, že pod ním nie je (pretože tomuto zákonu zomrel skrze Krista). A naopak, keď zvestuje evanjelium pohanom, zvestuje im tak, ako keby bol bez zákona, hoci v skutočnosti nie je bez zákona (Božej normy pre život človeka), pretože je „v zákone Kristu“. Táto výpoveď je kľúčová pre to, aby sme porozumeli, že veriaci Novej zmluvy je „uzákonený Kristovi“, je „v zákonnom vzťahu s Kristom“, je „zákonným poddaným Krista“^E), je „pod Kristovým zákonom“. Znamená to, že Božou normou pre život Božieho dieťaťa je Kristus alebo inak povedané Kristov zákon. Čo presne to znamená, si rozoberieme nižšie.

Čo je Kristov zákon?

Pod Kristovým zákonom rozumieme sumár nasledovného:

a) učenie Pána Ježiša Krista,

b) prikázania Pána Ježiša Krista,

c) životný príklad Pána Ježiša Krista,

d) učenie apoštolov Pána Ježiša Krista,

e) prikázania apoštolov Pána Ježiša Krista,

f) životný príklad apoštolov Pána Ježiša Krista.

Pán Ježiš počas svojej zemskej služby (kým tu bol v tele) učil nielen o ceste spásy, ale učil aj o tom, ako má človek žiť v spravodlivosti, pobožnosti, konaní dobra a milosrdenstva, čiže podľa Božích požiadaviek, podľa Božieho absolútneho nemenného zákona. Pán Ježiš to nielen učil, ale aj prikazoval formou jasne daných výslovných (explicitných) prikázaní. Pán Ježiš o takomto živote človeka nielen vyučoval, nielen ho prikazoval, ale ho aj sám ako Syn človeka žil, čím dal záväzný príklad. Pán Ježiš časť učenia, príkazov a príkladného života prenechal aj svojim apoštolom. Tým apoštolom, ktorí boli svedkami jeho života, služby, ukrižovania, vzkriesenia a nanebovstúpenia (Skutky 1:21, vrátane apoštola Pavla, ktorému sa kvôli tomu zjavil na jeho ceste do Damašku). Sám Pán oznámil, že to tak bude: „Ešte by som vám mal mnoho čo povedať, ale teraz nemôžete zniesť. Ale keď príde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy; lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj budúce veci vám bude zvestovať. Ten ma oslávi, pretože z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje; preto som povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám“ (Ján 16:12-15). Toto sa vyplnilo na Letnice, keď bol vyliaty Svätý Duch, keď Svätý Duch zostúpil na učeníkov a keď boli apoštoli Ježiša Krista plne vystrojení pre službu, v ktorej mali položiť základ, na ktorom bude vybudovaná a bude stáť Cirkev: „... vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus“ (Efezským 2:20).

Príkladom učenia Pána Ježiša je kázeň na hore. Pán Ježiš sa odvolal na prikázania Mojžišovho zákona, a navyše ich ešte sprísnil, čím vydal svoje vlastné prikázania. Sú to tie vyjadrenia, ktoré začínajú frázou „Ale ja vám hovorím“ (Matúš 5:22, 28, 32, 34, 39, 44). Pán Ježiš hovoril v Božej autorite a vydal prikázania Kristovho zákona. Najväčšie prikázanie, ktoré nazval novým prikázaním, je prikázanie lásky: „Nové prikázanie vám dávam - aby ste sa milovali navzájom…“ (Ján 13:34). Pán Ježiš toto prikázanie lásky nielen prikázal, ale aj naplnil svojím životom a prikázal svojim nasledovníkom, Božím deťom, nasledovať ho v tomto príklade. „Nové prikázanie vám dávam - aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom“ (Ján 13:34). Máme sa navzájom milovať tak, ako nás miloval náš Spasiteľ a Pán. Je to nielen jeho príkaz, ale je to aj príklad, ktorý nám zanechal Pán Ježiš svojím životom a svojou smrťou. Záväzným príkladom Pána Ježiša pre nás je aj spôsob, ako zmýšľal: „Lebo nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi“ (Filipským 2:5). Tento pre nás záväzný príklad jeho zmýšľania a života je vyjadrený vo veršoch Filipským 2:4-12.

Apoštoli mali učiť to, čo učil Pán Ježiš, mali prikazovať to, čo on prikazoval: „... učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal“ (Matúš 28:20). Pán Ježiš však niečo zo svojho učenia a zo svojich prikázaní nechal aj na svojich apoštolov. Napríklad o manželstve vyučoval apoštol Pavol podrobnejšie ako Pán Ježiš. V tomto zmysle v siedmej kapitole 1. listu Korintským apoštol rozlišuje prikázania Pánove a svoje. Tým nechce poukázať na rozdielnu autoritu týchto prikázaní, ale na to, že niektoré z tých prikázaní dal už sám Pán, a preto ich rovnako prikazuje aj Pavol, a niektoré dostal Pavol priamou inšpiráciou od Ducha Kristovho, a preto ich prikazuje on, avšak pod rovnakou autoritou. Toto je príklad prikázania, ktoré prikazoval už sám Pán: „A ženatým, poťažne vydatým, prikazujem, nie ja, ale Pán: Žena nech neodchádza od muža. A keby aj odišla, nech zostane nevydatá, alebo nech sa zmieri s mužom. A muž nech neopúšťa ženy“ (1. Korintským 7:10-11). A toto je zase príklad prikázania, ktoré prikazuje apoštol pod autoritou Krista (teda aj toto prikázanie je súčasťou Kristovho zákona) a ktoré neprikazoval Pán Ježiš počas svojej zemskej služby: „A ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu, a volí bývať s ním, nech jej neopúšťa. A zase žena, ktorá má neveriaceho muža, a on volí bývať s ňou, nech neopúšťa muža. … Ale ak neveriaci ide ta, nech ide. V takých veciach brat alebo sestra nie je rabom, ale ku pokoju nás povolal Boh“ (1. Korintským 7:12-15).

Apoštolské listy (epištoly), obzvlášť ich koncové kapitoly, sú plné prikázaní apoštolov, čiže prikázaní Novej zmluvy, teda prikázaní Kristovho zákona. Uvediem zopár príkladov: „Láska nech je nepokrytecká. Nech sa vám oškliví zlé, a pridŕžajte sa dobrého“ (Rímskym 12:9); „Nech nikto sám seba nezvodí! Ak sa domnieva niekto medzi vami, že je múdry na tomto svete, nech je bláznom, aby bol múdry“ (1. Korintským 3:18); „Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce, len nech je to v Pánovi“ (1. Korintským 7:39); „Vaša prívetivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko“ (Filipským 4:5). A množstvo prikázaní o manželstve, o podriaďovaní sa, o výchove detí, o správe Cirkvi Božej, o vzťahoch podriadený – nadriadený (sluha a pán), o sexuálnej čistote, o práci, o zachovávaní pokoja a jednoty viery atď., atď.

Apoštoli vždy zdôrazňovali, že svojím životom napodobňovali a nasledovali Krista a to isté prikazujú svojim učeníkom a nasledovníkom. Prikazujú dokonca nasledovať nielen príklad Pána Ježiša, ale aj ich vlastný príklad, príklad apoštolov Ježiša Krista: „Buďte mojimi nasledovníkmi, ako som i ja Kristov“ (1. Korintským 11:1). Príkladom takéhoto pobádania je napríklad Filipským 4:8-9: „A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a jestli nejaká chvála, o tom premýšľajte, čo ste sa aj naučili a čo ste prijali a počuli a videli na mne, to robte, a Boh pokoja bude s vami.“ Alebo 1. Korintským 4:16-17: „A teda vás prosím, nasledujte mňa. Preto som vám poslal Timotea, ktorý je mojím milovaným dieťaťom a verným v Pánovi, ktorý vás upomenie na moje cesty v Kristu Ježišovi, ako učím všade v každom zbore.“ Taktiež Židom 13:7: „Pamätajte na svojich vodcov, ktorí vám hovorili slovo Božie, a pozorujúc, aký bol ich východ, to jest koniec ich obcovania, nasledujte takú vieru.“

Horeuvedené odrážky a) až f) sa dajú vyjadriť aj takto:

Byť v zákone Kristu znamená

zachovávať a poslúchať učenie a prikázania novozmluvného kánonu

a žiť nový život zjavený novozmluvnými písmami.

Do Kristovho zákona vstupujú aj poučenia starozmluvných Písem, keď sú vykladané (interpretované) vo svetle Novej zmluvy a Kristovho zákona Novej zmluvy. Uvediem príklad. Prikázanie, že muž opustí svojich rodičov a s jednou ženou vytvorí manželské puto, v ktorom sa dvaja stávajú jedným telom, je dané už v rajskej záhrade a tvorí súčasť Božieho nemenného zákona pre zemského človeka (nebeskí ľudia sa nebudú ani ženiť, ani vydávať, ani sa množiť). Pod Mojžišovým zákonom bolo možné vystaviť prepúšťací list manželke, čo bola forma rozvodu. Pán Ježiš túto vec vykladá tak, že v ére Mojžišovho zákona bol rozvod z pripustenia. Boh to pripustil pre tvrdosť srdca synov Izraelových. Rozvod a druhé manželstvo sa však nikdy nestali súčasťou Božieho nemenného zákona. Nestali sa preto ani súčasťou Kristovho zákona. Kristov zákon hovorí jasne, že je možné odlúčenie sa od neveriaceho manželského partnera v prípade, že je zmiešané manželstvo neudržateľné, avšak Kristov zákon nedáva možnosť (slobodu) vstúpiť ani po takomto odlúčení do nového manželstva. A už vôbec nie je v tejto veci možné odvolávať sa na Mojžišov zákon, pretože Kristus vyložil, že prepustenie manželského partnera bolo pod Mojžišovým zákonom z pripustenia pre tvrdosť srdca človeka. Veriaci pod Novou zmluvou sa nemôže odvolať na tvrdosť svojho srdca, pretože má nové mäsité srdce, na ktoré Boh zapísal Kristov zákon. To, že rozvod a následné nové manželstvo nie je súčasťou zákona Kristovho a nie je súčasťou nemenného Božieho zákona, Pán vyjadril slovami: „Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak“ (Matúš 19:8). Na Mojžišov zákon ako na normu sa dnes nie je možné odvolávať predovšetkým z toho dôvodu, že ten, kto patrí Kristovi, nie je pod týmto (Mojžišovým) zákonom, ale žije v zákone Kristu – je nové stvorenie v Kristovi, patrí k novozmluvnému ľudu.

Prikázania o manželstve sú príkladnou ukážkou toho, ako Kristus vykladá prikázanie starozmluvných Písem – konkrétne prikázanie o manželstve z Božej zmluvy s Adamom a tvorstvom a prikázania o manželstve z mojžišovskej zmluvy – vo svetle Božieho nemenného zákona a vo svetle Kristovho zákona Novej zmluvy. Toto vedie k dôležitému poznaniu – Boh svoj nemenný absolútny zákon dáva človeku vždy v rámci nejakej konkrétnej zmluvy v nejakej konkrétnej podobe. Zmluva s Adamom mala svoje prikázania (o jedení zo stromov v záhrade, o opatrovaní záhrady, o manželstve, o množení sa a zaplnení zeme), teda svoj zmluvný zákon. Mojžišovská zmluva mala Mojžišov zákon. Nová zmluva má Kristov zákon.

Do Kristovho zákona vstupujú, ako sme už povedali, aj poučenia starozmluvných Písem, keď sú vykladané (interpretované) vo svetle Novej zmluvy a vo svetle Kristovho zákona Novej zmluvy. Preto je v novozmluvných písmach napísané: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“ (2. Timoteovi 3:16-17). Každé písmo vdýchnuté Bohom je teda aj to starozmluvné, nielen novozmluvné. Ale poučenie z neho musí byť odvodené vo svetle Kristovho zákona, nie Mojžišovho zákona.

Kristov zákon je Boží absolútny zákon daný v legislatívnom rámci platnosti Novej zmluvy. Každý, kto je pod Novou zmluvou, je pod Kristovým zákonom. Keďže Nová zmluva je zmluva povahy milosti, aj Kristov zákon je zákon postavený na milosti. Je zásadne iný ako Mojžišov zákon. Mojžišov zákon odsudzuje a trestá. Kristov zákon reálne vedie k životu v posvätení, k mŕtveniu hriechu, k novote života. Prostriedkom k tomu je Svätý Duch raz a navždy daný tým, ktorí sú pod Novou zmluvou. Práca Ducha je daná do kontrastu s prácou Mojžišovho zákona:

„Lebo keď sme boli v tele, pôsobili v našich údoch vášne rôznych hriechov, vznikajúce skrze zákon, aby sme niesli ovocie smrti. Ale teraz sme oprostení zákona zomrúc tomu, kým sme boli držaní, tak aby sme slúžili v novote ducha a nie v starobe litery“ (Rímskym 7:5-6). Kristov zákon je „služba v novote ducha“. Život pod Mojžišovým zákonom je „služba v starobe litery“ a výsledok je nesenie ovocia smrti. Naopak, život v novote ducha prináša ovocie Ducha (Galatským 5:22, Efezským 5:9).

Kristov zákon je „zákon Ducha života v Kristu Ježišovi“. „Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti“ (Rímskym 8:2). Život pod Mojžišovým zákonom je „život pod zákonom hriechu a smrti“. Neznovuzrodený človek je pod zákonom (Mojžišovým), je v tele, chodí podľa tela, ale nepodriaďuje sa Božiemu zákonu (ako najvyššej a absolútnej požiadavke na život stvoreného človeka), ba dokonca sa Božiemu zákonu podriadiť ani nemôže, lebo to nedokáže (Rímskym 8:7). Znovuzrodený človek, čiže veriaci pod Novou zmluvou, má Ducha Kristovho (Rímskym 8:9), je v Duchu, chodí podľa Ducha, čím principiálne a definitívne napĺňa Boží zákon ako Božiu absolútnu požiadavku na ľudský život (Rímskym kapitola 8). Toto principiálne a definitívne naplnenie Božieho zákona nie je definované ako dokonale bezhriešny život, ale ako život charakterizovaný „chodením podľa Ducha“, „nesením ovocia Ducha“ a „mŕtvením skutkov tela (hriechu) Duchom“ (Rímskym kapitola 8; Galatským kapitola 5).

Veriaci, ktorý je pod Kristovým zákonom, je „listom Kristovým, ktorý je napísaný Duchom živého Boha na mäsitých doskách srdca“ (2. Korintským 3:3). Toto je jasne dané do kontrastu s listom napísaným atramentom a so zákonom zapísaným na kamenných doskách. Kristov zákon je v úplnom kontraste s Mojžišovým zákonom. Dostatočnosť veriacich, ktorí sú pod Novou zmluvou, pod Kristovým zákonom, nie je z nich samých, ale je z Boha (2. Korintským 3:5). Táto dostatočnosť nie je postavená len na samotnom ospravedlnení, ale aj na novom živote, ktorý žijú, pretože novota života je služba Novej zmluvy a život oživujúceho Ducha (2. Korintským 3:6). Éra Mojžišovho zákona je opísaná ako éra „služby smrti“ (2. Korintským 3:7) a „služby odsúdenia“ (2. Korintským 3:9), pretože litera (Mojžišov zákon) zabíja (2. Korintským 3:6). Éra Novej zmluvy je opísaná ako éra „služby Ducha“ (2. Korintským 3:8) a „služby spravodlivosti“ (2. Korintským 3:9), pretože Duch oživuje (2. Korintským 3:6). To, čo platí o ére, platí aj o živote jednotlivca. Je to len a len oživujúci Duch, ktorý v znovuzrodenom človeku spôsobuje život spravodlivosti v súlade s požiadavkami Božieho absolútneho zákona, ktorý je zhrnutý v dvoch najväčších prikázaniach. Mojžišov zákon nedokázal v živote človeka uviesť v platnosť to, čo požaduje Boží absolútny zákon, pretože nedokázal oživiť (človeka). Kristov zákon docielil to, čo požaduje Boží nemenný zákon, pretože je to Duch, ktorý oživuje: „Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život“ (Ján 6:63).

Byť pod Kristovým zákonom znamená nebyť pod zákonom skutkov (Mojžišovým zákonom), ale pod milosťou. Zároveň to však znamená byť oslobodený od života v otroctve hriechu do života služby spravodlivosti. „... lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. Tak čo teda? Či budeme hrešiť, keď nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Nech sa nestane! Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate - buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravodlivosť? No, vďaka Bohu, že pravda boli ste sluhami hriechu, ale ste zo srdca poslúchli druh náuky, do ktorého ste vydaní, a oslobodení súc od hriechu podrobení ste v službu spravodlivosti“ (Rímskym 6:14-18). Byť pod milosťou znamená byť pod zákonom Ducha života v Kristu Ježišovi, ktorý ma oslobodil od zákona hriechu a smrti (Rímskym 8:2).

Kristov zákon je najvyšší zákon, aký existuje, pretože je to zákon lásky (Matúš 5:44-48). Vyžaduje absolútnu mieru milovania Boha a absolútnu mieru milovania blížneho (Matúš 22:40). „Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým. Lebo celý zákon je naplnený v jednom slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba!“ (Galatským 5:13-14); „Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov“ (Galatským 6:2); „Nebuďte nikomu nič dlžni, okrem navzájom sa milovať; lebo ten, kto miluje blížneho, naplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš, nezabiješ, neukradneš, nepovieš falošného svedectva, nepožiadaš, a ak je aké iné prikázanie, to všetko sa zahrňuje v slove: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba. Láska nerobí blížnemu zlého, a teda plnosťou zákona je láska“ (Rímskym 13:8-10). Tento zákon lásky sa nazýva aj kráľovský zákon: „Pravda, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, dobre robíte“ (Jakub 2:8).

Zákon je previazaný so zmluvou

Existuje Boží nemenný absolútny zákon ako konečná najvyššia norma pre život stvoreného človeka. Tento zákon prichádza k človeku vždy v nejakej konkrétnej forme v rámci nejakej zmluvy, ktorú Boh s človekom uzatvára. Daná konkrétna forma zákona je špecifickou realizáciou absolútneho Božieho zákona v zmluvnom rámci danej zmluvy. Hovorili sme o prikázaniach (zákone) Božej zmluvy s Adamom (zmluvy s tvorstvom). Podrobne sme rozoberali Mojžišov zákon, ktorý je zákonom mojžišovskej zmluvy povahy skutkov. Predstavili a vysvetlili sme Kristov zákon, ktorý je zákonom Novej zmluvy povahy milosti. Zákon, ktorý je daný v rámci zmluvy, ktorá je charakteru skutkov, len odkrýva hriech a trestá. Zákon, ktorý je daný v rámci zmluvy charakteru milosti, je postavený na milosti. Platnosť daného konkrétneho zmluvného zákona končí s platnosťou danej zmluvy. Platnosť Mojžišovho zákona skončila so zastaraním a ukončením Starej zmluvy (Sinajsko-moábskej zmluvy, mojžišovskej zmluvy). Nová zmluva nahradila Starú zmluvu, Kristov zákon nahradil Mojžišov zákon.

Kristov zákon je vyššia norma ako Mojžišov zákon

Pán Ježiš Kristus počas svojej zemskej služby postavil vyššie zákonné normy, ako sú tie z Mojžišovho zákona. V kázni na hore citoval prikázania či ustanovenia Mojžišovho zákona a potom ich dal do kontrastu s prikázaniami, ktoré vydal on sám, slovami „Ale ja vám hovorím“. Pritom ale prikázania Mojžišovho zákona neznížil, nezľahčil, ale práve naopak, zvýšil, pritvrdil. Uvediem príklad. Citovanie Mojžišovho zákona: „Počuli ste, že bolo povedané starým: Nezabiješ! A ktokoľvek by zabil, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu“ (Matúš 5:21). Sprísnenie prikázania Pánom Ježišom: „Ale ja vám hovorím, že každý, kto sa hnevá na svojho brata bez príčiny, bude vinný, aby bol vydaný moci súdu. A ktokoľvek by povedal svojmu bratovi: Ráka (prázdna hlava, ničomník), bude vinný, aby bol vydaný moci vysokej rady; a ktokoľvek by povedal: Blázon, bude vinný, aby bol uvrhnutý do ohnivého pekla“ (Matúš 5:22). Alebo podobne - citovanie Mojžišovho zákona: „Počuli ste, že bolo povedané starým: Nezcudzoložíš“ (Matúš 5:27). Pritvrdenie prikázania Pánom Ježišom: „Ale ja vám hovorím, že každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj scudzoložil s ňou vo svojom srdci“ (Matúš 5:28). Tak isto je to aj v prípade Kristových ustanovení a prikázaní v Evanjeliu Matúša 5:28, 5:32, 5:34, 5:39 a 5:44. Kristov zákon predstavuje vyššiu zákonnú normu než Mojžišov zákon preto, lebo je to zákon lásky, kráľovský zákon, teda najvyšší zákon. Pán Ježiš Kristus v kázni na hore svojim poslucháčom ešte neprezradil, že to, čo im prikazoval, bude možné naplniť až v prichádzajúcej ére Novej zmluvy a v živote pod jeho zákonom, ktorý už bude oživujúcim zákonom v moci Ducha života v Kristu Ježišovi.

Akú úlohu plní Mojžišov zákon v živote kresťana

Už len takú a žiadnu inú, že do Kristovho zákona vstupuje aj poučenie zo starozmluvných písem, vrátane poučenia z Mojžišovho zákona, keď je toto poučenie odvodené vo svetle Novej zmluvy a Kristovho zákona Novej zmluvy. V novozmluvných písmach je napísané: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“ (2. Timoteovi 3:16-17). Každé písmo vdýchnuté Bohom je teda aj to starozmluvné, nielen novozmluvné. Ale poučenie z neho musí byť odvodené vo svetle Kristovho zákona, nie Mojžišovho zákona. Toto sa dá jednoducho vyjadriť frázou (sloganom), ktorá je ľahko zapamätateľná: Stará zmluva sa vykladá Novou zmluvou a nie naopak.

Mojžišov zákon ako nástroj posvätenia?

Medzi kresťanmi bol a je rozšírený aj názor, že zákon (Mojžišov zákon) je nástroj posvätenia, či dokonca hlavný nástroj posvätenia. Otázkou zostáva, či to tak je. Ak zákon nedokázal ospravedlniť a spasiť, pretože nedokázal oživiť (Galatským 3:21), ako by mohol dokázať posvätiť, ak posvätenie je podmienené znovuzrodením a vzkriesením do novoty života? Je to Duch, nie Mojžišov zákon, kto oživuje: „Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život“ (Ján 6:63). Kristov zákon a pôsobenie Ducha sú nerozlučne prepojené. Kristov zákon sú Kristove slová, ktoré prinášajú uverivším ospravedlnenie, oživenie, posvätenie a novotu života, pretože tieto slová sú Duch a sú život. Kristov zákon nielen prináša najvyššiu zákonnú normu pre život človeka, ale skrze milosť a Ducha človeka premieňa, oživuje, posväcuje a uschopňuje obstáť voči tejto najvyššej norme. Nástrojom posvätenia veriaceho pod Novou zmluvou je milosť a Duch Boží (Duch Kristov, Svätý Duch): „... ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje“ (2. Korintským 3:6).

Zákon (Mojžišov zákon) je litera, ktorá zabíja. Ako môže byť zákon, ktorý zabíja, prostriedkom posvätenia? Zákonu (Mojžišovmu zákonu) sme museli zomrieť. Ako nás môže posväcovať zákon, ktorému sme zomreli? O tom, kto je pod zákonom (Mojžišovým), platí, že hnev Boží zostáva na ňom a že je pod zlorečenstvom. Ako môže zákon, ktorý človeku prináša prekliatie a Boží hnev, byť zároveň posväcujúcim nástrojom? Zákon rozdúchava zlú žiadosť a oživuje hriech (Rímskym 7:5-14). Ak zákon je prostriedok posvätenia, potom cesta k posväteniu je rozdúchavanie zlej žiadosti a oživovanie hriechu. Nech sa nestane! Nijakým činom! Zákon (Mojžišov) pôsobí človeku smrť. Iba ak by sa mŕtvola dokázala posväcovať, potom by zákon mohol byť nástrojom posvätenia.

Niekto povie: Zákon odkrýva hriech a odkrytie hriechu kresťana vedie k pokániu a náprave a to je súčasť posväcovania. A ja sa opýtam: Či túto úlohu neplní aj Kristov zákon a ešte oveľa lepšie, keďže predstavuje vyššiu zákonnú normu, je oživujúcim zákonom, je zákonom lásky? A či Svätý Duch neplní úlohu usvedčovania spaseného človeka z hriechu lepšie ako Mojžišov zákon?

Ak spasený človek nie je pod zákonom, ale je v Kristovi, tak posväcujúcim nástrojom je mu sám Kristus a jeho Duch. To neznamená, že Duch nepoužije na tento účel v Božom slove zapísané prikázania Božieho zákona, aj toho Mojžišovho. Ale je to Duch, nie Mojžišov zákon, ktorý je spasenému hlavným nástrojom ako usviedčania, tak aj posvätenia. Zákon (Mojžišov) je pre bezbožného, nie pre spravodlivého: „... vediac to, že zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre bezzákonných a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnych, pre nesvätých a obecných, pre otcovrahov a materovrahov a pre vrahov vôbec, pre smilníkov, samcoložníkov, pre tých, ktorí kupčia s ľuďmi, pre lhárov, krivoprísažníkov, a ak je čo iné, čo sa protiví zdravému učeniu podľa evanjelia slávy blahoslaveného Boha…“ (1. Timoteovi 1:9-11).

Je nám prikázané Duchom mŕtviť skutky tela a svoje údy hriešnosti (Kolosenským 3:5, pozri aj Rímskym 8:13). Nie je napísané, že Mojžišovým zákonom máme mŕtviť skutky tela. Je napísané, že Duch žiada proti telu (Galatským 5:17). Naopak, zákon rozdúchava žiadosť a oživuje hriech (Rímskym 7:5-14). Je napísané, že nemáme uhášať Ducha (1. Tesalonickým 5:19). Nie je napísané, že nemáme uhášať volanie zákona či pôsobenie zákona. Zákonu (Mojžišovmu, zákonu skutkov) sme zomreli spolu s Kristom. Ak spasený človek nie je pod Mojžišovým zákonom (zákonom skutkov), ale je v Kristovi, tak posväcujúcim nástrojom je mu sám Kristus a jeho Duch a nie Mojžišov zákon.

Prikázanie o sobote

Ak existuje niečo, čo v súvislosti s Mojžišovým zákonom spôsobuje v dušiach a životoch kresťanov veľký zmätok či neistotu, tak je to prikázanie o sobote. Zachovávanie soboty veriacimi Novej zmluvy je veľkou a kontroverznou otázkou.

Prikázanie o sobote je štvrtým prikázaním desatora, teda je to prikázanie Mojžišovho zákona. V Sinajskej zmluve bolo prikázané týmito slovami: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra, tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach“ (2. Mojžišova 20:8-10). Bolo k nemu dané aj vysvetlenie: „Lebo šesť dní činil Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich, a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho“ (2. Mojžišova 20:11). Pri obnovení Sinajskej zmluvy v moábskej zemi bolo toto prikázanie dané v takomto znení: „Ostríhať budeš deň soboty, aby si ho svätil, tak ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a budeš konať hocijakú svoju prácu. Ale siedmy deň je sobotou Hospodinovi, tvojmu Bohu; nebudeš robiť nijakej práce, ani ty, ani tvoj syn ani tvoja dcéra ani tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoj vôl ani tvoj osol ani niktoré tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach, aby si odpočinul tvoj sluha i tvoja dievka ako ty“ (5. Mojžišova 5:12-14). Pri tejto príležitosti obnovenia prikázania je podané takéto vysvetlenie: „A budeš pamätať na to, že si bol sluhom v Egyptskej zemi, a že ťa vyviedol odtiaľ Hospodin, tvoj Boh, silnou rukou a vystretým ramenom, preto ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby si svätil sobotný deň“ (5. Mojžišova 5:15). Prikázanie o sobote je prikázaním o nekonaní práce a o odpočívaní počas siedmeho dňa v týždni.

Sobota ako predobraz vstupu do odpočinku

Prikázanie o sobote ako o dni odpočinku obsahuje aj „komentár“, vysvetlenie, ktoré poodhaľuje jeho účel. Toto vysvetlenie je iné pri uzavretí zmluvy na Sinaji a iné pri obnovení (znovu uzavretí) mojžišovskej zmluvy v Moábe. V prvom prípade sa vysvetlenie týka stvoriteľského týždňa a Božieho diela stvorenia. V druhom prípade sa vysvetlenie týka Božieho vykúpenia predobrazného Božieho ľudu z otroctva v Egypte. Aj keď sa tieto vysvetlenia javia diametrálne odlišné, jedno majú spoločné – odpočinok.

Pri diele stvorenia Boh pracoval šesť dní, a keď všetko dokončil a zhodnotil, že je to veľmi dobré (1. Mojžišova 1:31), odpočinul si na siedmy deň (po šiestich dňoch práce) od svojej práce (1. Mojžišova 2:2-3). Inak povedané, vstúpil do odpočinku – a ak by nebolo pádu človeka do hriechu, odpočíval by trvalo. Človeka (prvého človeka Adama i ľudstvo ako jeho potomstvo) stvoril na svoj obraz a na svoju podobu, čo znamená, že Adam mal a ľudstvo malo (po rozmnožení sa a zaplnení celej zeme) reprezentovať dokonalú Božiu vládu a správu na zemi (1. Mojžišova 1:28) a Adam sa mal zvláštnym spôsobom starať o Edenskú záhradu čiže raj (1. Mojžišova 2:8, 2:15). Človek na stvorení zeme ani záhrady nepracoval, dostal všetko pod svoju správu a vládu a ku svojmu úžitku hotové, dokončené. Človek mal vládnuť v Božom tvorstve takpovediac v „stave odpočinku“. Ale ľudská vzbura (pád Adama a s ním celého ľudstva do hriechu) tento stav zničila. Ukončila ho, pretože prišiel Boží trest na človeka (ľudstvo) a Božie kliatby na tvorstvo.

Boh je nielen svätý a spravodlivý, ale aj milostivý. Spolu s trestom a kliatbami prišla aj Božia milosť – Boh spustil svoj plán opätovného stvorenia (nového človeka/ľudstva a nového neba a novej zeme), čiže plán vykúpenia/spásy človeka a tvorstva. So spustením tohto plánu sa Boh opäť pustil do práce (Ján 5:17).

Keď Adam (a s ním celé ľudstvo) zhrešil, súčasťou Božieho trestu boli aj kliatby týkajúce sa práce človeka a týkajúce sa tvorstva: „... zlorečená bude zem pre teba; s bolesťou budeš z nej jesť po všetky dni svojho života“ (1. Mojžišova 3:17); „V pote svojej tvári budeš jesť chlieb, až dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa navrátiš“ (1. Mojžišova 3:19, pozri aj 3:18). Takýto druh úmornej práce nevyhnutnej pre obživu (na udržanie si holého života) človek pred pádom, v stave odpočinku, nepoznal. V stave odpočinku nepoznal ani smrť, nepoznal navrátenie sa do prachu (čo je proces presne opačný, reverzný voči jeho stvoreniu z prachu zeme). Len vo svetle týchto udalostí, ktoré sa udiali ako dôsledok prvej zmluvy skutkov (zmluva s Adamom, ktorá je zároveň zmluvou s tvorstvom), dokážeme pochopiť prikázanie o dni odpočinku, ktoré je nielen súčasťou druhej a poslednej zmluvy skutkov (mojžišovskej zmluvy, Mojžišovho zákona), ale je pre ňu dokonca centrálne, pretože predstavuje znamenie tejto druhej a poslednej zmluvy skutkov.

Mojžišov zákon v otázke soboty priniesol človeku veľkú rozpomienku na to, že Boh pracuje na svojom pláne obnovenia tvorstva do stavu definitívneho (konečného) odpočinku. Šesť dní úmornej práce človeka v pote tvári mal vystriedať siedmy deň odpočinku. Ten mal človeka na niečo dôležité upozorniť. Mal upriamiť človeka na to, že Boh ponúka spásu a vojdenie do odpočinku.

A tu prichádzame k vysvetleniu, prečo pri znovu potvrdení Sinajskej zmluvy v moábskej zemi pri obnovení štvrtého prikázania desatora Hospodin neponúka vysvetlenie pre deň odpočinku zo stvoriteľského týždňa (ako to bolo pri odovzdaní desatora na Sinaji), ale sa odkazuje na vykúpenie Božieho ľudu z otroctva v Egypte. Izraelský národ v otroctve, pod nadvládou a útlakom Egypťanov, nemôže konať bohoslužbu svojmu Bohu. Preto ho Boh musí vykúpiť krvou baránka a vyviesť z Egypta. Aby Boh mohol prebývať uprostred svojho ľudu a jeho ľud aby mu mohol slobodne slúžiť, musí tento ľud vojsť do odpočinku v zasľúbenej zemi, kde si odpočinie od svojich nepriateľov a utlačovateľov. Kde si odpočinie od svojej otrockej práce a kde bude mať slobodu svätoslúžiť svojmu Bohu. Toto všetko sú mocné predobrazy spásy a večného života.

Aby skutočný pravý Boží ľud mohol svojmu Bohu svätoslúžiť a aby Boh mohol prebývať uprostred svojho ľudu, musí tento ľud vykúpiť krvou Baránka z otroctva hriechu a vyviesť z „krajiny“ temnoty do „krajiny“ svetla lásky svojho Syna, do Božieho kráľovstva, do zasľúbenej zeme, kde si tento ľud odpočinie od práce – rozumej od služby porušenia – a odpočinie od nadvlády hriechu a od dôsledkov hriechu. Toto kráľovstvo prichádza na dvakrát – najprv neviditeľne pri prvom príchode Krista do sŕdc veriacich ako pokoj a radosť v Svätom Duchu, potom finálne v moci a sláve pri druhom príchode Krista, keď bude vykúpenie tela, vzkriesenie z mŕtvych, keď veriaci dostanú nebeské oslávené telá, keď bude nové nebo a nová zem. Presne tak je to aj s vojdením do odpočinku. Veriaci vošli do odpočinku, keď uverili v evanjelium a keď boli v Kristovi zachránení (Židom 4:3), a finálne vojdú do odpočinku pri vzkriesení z mŕtvych.

V prípade Božieho vykúpenia jeho ľudu je izraelský národ predobraz Božieho ľudu a Kanaán je predobraz vojdenia do odpočinku. Boh práve na to vykúpil Izraela z otroctva, aby bol slobodný slúžiť svojmu Bohu a aby si v Kanaáne odpočinul od svojich nepriateľov a od práce v otroctve. Téma v obidvoch prípadoch – komentár ku prikázaniu o sobote v Sinajskej zmluve a pri jej potvrdení v Moábe – je vojdenie človeka (Božieho ľudu) do odpočinku. Novozmluvné zjavenie dáva jasný a priamy výklad týchto predobrazných vysvetlení: „Bojme sa teda, aby snáď nejako, keď sa ešte ponecháva zasľúbenie vojsť do jeho odpočinku (poznámka autora: Ponecháva sa, kým trvá čas milosti tým, ktorí ešte neuverili evanjeliu, a je to adresované hlavne Židom, pretože im boli dané zmluvy i zákon, Kristus prišiel najprv k nim, ale oni Krista odmietli a odmietajú až do času, kým nepovedia: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ – pozri Rímskym kapitola 11.), nezdal sa niekto z vás, že zaostal. Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nezmiešalo s vierou tých, ktorí počuli. Lebo vchádzame do odpočinku my, ktorí sme uverili, ako povedal: Takže som prisahal vo svojom hneve, že nevojdú do môjho odpočinku, hoci sú diela učinené od založenia sveta. Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Boh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! Keďže teda ešte ostáva, aby niektorí vošli do neho, a tí, ktorým sa to tam prv zvestovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, ako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni. Tak teda ešte ostáva sobotenie, odpočinok ľudu Božiemu. (poznámka autora: Izraelskému národu ako špeciálne oddelenému ľudu, ktorý je predobrazom Božieho ľudu. Židom 4:1-9)

Jozua voviedol Boží ľud (rozumej izraelský národ ako predobraz pravého Božieho ľudu) do zasľúbenej zeme, do Kanaánu. Novozmluvný výklad danej udalosti (Židom 4:8) vysvetľuje, že to nebolo konečné naplnenie vojdenia do odpočinku, ale len predobraz. Konečným naplnením je odpočinok, do ktorého vchádzame duchovne pri uverení v evanjelium a definitívne v novom nebeskom tele pri vzkriesení z mŕtvych. Do odpočinku vchádzajú všetci, ktorí uverili v Krista, uverili evanjeliu. Vchádzajú do odpočinku v momente, keď uverili: „Lebo vchádzame do odpočinku my, ktorí sme uverili“ (Židom 4:3).

Sobota ako znamenie zmluvy

Sobota predstavovala znamenie zmluvy (2. Mojžišova 31:13, 31:17). Znamenie zmluvy je vážna vec, pretože znamenie zmluvy zastupuje, reprezentuje celú zmluvu. Porušiť znamenie zmluvy znamená previniť sa voči celej zmluve, zrušiť zmluvu s Bohom, ísť do otvorenej vzbury voči Bohu a jeho zmluve. Preto sa porušenie znamenia zmluvy trestá smrťou. Znamením abrahámovskej zmluvy bola obriezka na tele. Neobrezanie sa synov (potomkov) Abrahámových bolo počinom hodným smrti (1. Mojžišova 17:14, pozri aj 2. Mojžišova 4:24-26). Porušenie znamenia mojžišovskej zmluvy, porušenie prikázania o sobote, sa rovnako trestalo smrťou: „A budete ostríhať sobotu, lebo vám je svätá; kto by ju poškvrnil, istotne zomrie, lebo ktokoľvek by v nej robil nejakú prácu, tá duša bude vyťatá sprostred svojho ľudu. Šesť dní sa bude robiť práca, a v siedmy deň je sobota odpočinutia, sväté Hospodinovi. Každý, kto by robil nejakú prácu v sobotný deň, istotne zomrie“ (2. Mojžišova 31:14-15, pozri verše 13-17).

Pokiaľ nepochopíme vážnosť znamenia zmluvy a to, že zastupuje celú zmluvu, nepochopíme, prečo sa porušenie znamenia trestá smrťou. Bude sa nám zdať čudné, prečo by mala byť „nevinná“ práca (potrebná na obživu a bežný chod domácnosti) v sobotný deň rovnako vážnym hriechom ako cudzoložstvo, za ktoré tiež bol podľa zákona trest smrti (pozri 4. Mojžišova 15:32-36). Už z tohto by nám malo byť zrejmé, že keď nie sme pod Starou (mojžišovskou) zmluvou, lebo sme pod Novou zmluvou, tak nie sme ani pod štvrtým prikázaním desatora – prikázaním o dni odpočinku (sobote) – a sobota pre nás nie je ani znamením našej zmluvy. Keďže sme do odpočinku už vošli, pretože nie sme pod Starou, ale pod Novou zmluvou, nie sme viacej viazaní prikázaním o sobote ako dni odpočinku.

Sobota a Kristov zákon

My sme pod Novou zmluvou a pod Kristovým zákonom. Nikde v učení Pána Ježiša Krista ani v učení apoštolov (čiže v novozákonných písmach) nenájdeme prikázanie o dodržiavaní soboty či dňa odpočinku. Deň odpočinku vo forme prikázania alebo ustanovenia Ježišom Kristom či jeho apoštolmi neexistuje, nie je súčasťou Kristovho zákona. Práve naopak, novozmluvné učenie nás vedie k tomu, že sobotíme (odpočívame) každý deň v týždni, pretože sme vošli do Božieho odpočinku. Každý deň v týždni, či pracujeme, či odpočívame, sme v Kristovi a všetko máme robiť na jeho slávu a ako pre neho. Podobnú funkciu ako sobota mali aj židovské sviatky, sviatky nariadené Mojžišovým zákonom. Ani sviatky nie sú obsiahnuté v Kristovom zákone. Novozmluvné Božie slovo nás nikde nevedie k dodržiavaniu či sväteniu sviatkov. Naopak, zdôrazňuje, že sme od toho slobodní. Dôvodom je, že v Kristovi sa naplnila ako sobota, tak aj sviatky.

Apoštolské učenie tému soboty a sviatkov adresuje dokonca priamo: „Teda nech vás nikto nesúdi pre pokrm alebo nápoj alebo pre nejaký sviatok alebo novmesiac alebo pre soboty, čo všetko je tôňou budúcich vecí, ale telo je Kristovo“ (Kolosenským 2:16-17, pozri verše 13-23). My sme do odpočinku už vošli po uverení v Krista duchovne (Božie kráľovstvo v našich srdciach), a keď príde jeho kráľovstvo v moci a sláve pri jeho druhom príchode, vojdeme do odpočinku v jeho finálnej definitívnej podobe pri oslávení nášho tela. Preto je napísané, že soboty a sviatky sú tôňou budúcich vecí (Kolosenským 2:17). Preto nemusíme dodržiavať soboty a sviatky, lebo sa to všetko naplnilo a zrealizovalo v Kristovi a my sme v ňom, ak sme v neho uverili. To, že sme slobodní od svätenia sobôt a sviatkov, je zrejmé z Nového zákona (Kristovho zákona) aj na inom mieste: „Kto dá na deň, dá Pánovi; kto nedá na deň, nedá Pánovi na deň“ (Rímskym 14:6, pozri aj verš 5 a kontext celej kapitoly).

Sobota presunutá na nedeľu?

To, že do odpočinku vchádzame na dvakrát - duchovne pri uverení v Krista a definitívne (v moci a sláve) pri vzkriesení z mŕtvych, má jeden praktický dôsledok. Som presvedčený, že kým sme v tomto zemskom tele, napriek tomu, že sme do odpočinku už vošli, má pre našu zemskú existenciu zmysel zachovávať režim pracovného týždňa, v ktorom šesť dní pracujeme a siedmy deň odpočívame. Je to preto, lebo telo ešte nie je vykúpené. Ak tento režim budeme dodržiavať, budeme podľa mňa konať rozumne a bude to pre nás užitočné. Okrem iného si takto budeme aj pripomínať, že očakávame vykúpenie tela. Môžeme upierať svoj zrak viery do nebies a takto si pripomínať, aké úžasné to bude, keď si oddýchneme od svojej práce definitívne vo večnosti v oslávenom tele. Všimnime si, v akej privilegovanej dobe a spoločnosti žijeme – na konci týždňa máme nie jeden, ale hneď dva dni odpočinku, sobotu i nedeľu. Všimnime si aj to, že v našej kultúre nedeľa nie je prvým dňom týždňa, ale posledným, siedmym dňom týždňa.

Za éry Starej zmluvy (Mojžišovho zákona) slúžila sobota, ako posledný deň v týždni, nielen ako deň odpočinku, kedy sa nepracuje, ale aj ako deň, kedy sa konajú zhromaždenia, bohoslužby (Skutky 13:14, 13:27, 13:42, 13:44, 15:21, 16:13, 17:2, 18:4). Z tohto si môžeme vziať poučenie a taktiež venovať náš deň pracovného odpočinku (a keby na to prišlo i dva dni pracovného odpočinku) spoločenstvu s veriacimi (s bratmi a sestrami v miestnej cirkvi) a zhromaždeniu s bohoslužbami. Podčiarkujem však, že je to v súvislosti s odvodením poučenia z Mojžišovho zákona vo svetle Kristovho zákona. Nie je to forma dodržiavania štvrtého prikázania zákona v novozmluvnej ére.

Stretol som sa už aj s výkladom, že starozmluvná sobota bola presunutá v novozmluvnej forme na nedeľu. V tomto prístupe sa argumentuje tým, že sa vyberú príklady zo Skutkov, kde sa niektorí veriaci či miestna cirkev stretli v nedeľu, čiže v prvý deň týždňa. Takýto prístup má však jednu slabinu. Pre veriacich tej doby bol prvý deň v týždni pracovným dňom, takže sa mohli stretnúť až (neskoro) večer po práci. Takto ale nemohli naplniť funkciu dňa odpočinku, pretože cez deň pracovali. V takomto režime sa veriaci môžu zhromaždiť večer v ktorýkoľvek pracovný deň týždňa, teda aj v utorok či stredu, alebo viackrát do týždňa. Preto mne osobne celá myšlienka presunutia mojžišovskej soboty na kresťanskú nedeľu nedáva zmysel. Ak už mám vidieť nejaké poučenie vo vzore stretávania sa (zhromažďovania sa) veriacich v prvý deň v týždni (v Skutkoch apoštolských), tak také, že mojžišovská sobota v ére Novej zmluvy stratila svoju platnosť, pretože sa ako predobraz vyplnila v Kristovi.

Ako učil Kristus o sobote?

Za povšimnutie stojí aj spôsob, ako učil Pán Ježiš o sobote. Zdôrazňoval, že on je pánom i soboty (Matúš 12:8, paralelne Marek 2:28, Lukáš 6:5), pričom svoj výrok prepojil s tým, ako Dávid a jeho družina jedli chleby predloženia, čo bolo podľa zákona zakázané. Jasne ukázal, že on ako Pán z neba, druhý a posledný Adam a ako Kristus reprezentuje vyšší zákon, že prišiel Mojžišov zákon naplniť a tak ukončiť éru jeho platnosti a inaugurovať Kristov zákon a éru Novej zmluvy. Spolu s tým zdôrazňoval, že sobota je učinená pre človeka a nie človek pre sobotu (Marek 2:27-28). Potvrdil tak, aký zmysel sobota mala a akú úlohu mala vyplniť. To, že sobota poukazuje na Božiu spásu, ukázal Ježiš farizejom aj rečníckou otázkou, či sa môže v sobotu robiť dobro a zachrániť život (Marek 3:4; Lukáš 6:9). To bol aj dôvod, prečo Pán Ježiš často uzdravoval práve v sobotu, aby ľudí konfrontoval so správnym pochopením soboty.

Zhrnutie o sobote

Ak niekto zachádza tak ďaleko, že tvrdí, že tí, ktorí nedodržiavajú sobotu, sú Bohu neposlušní či dokonca nečistí, neporozumel milosti a neporozumel Kristovmu dielu vykúpenia. Neporozumel, čo to znamená byť v Kristovi a pod milosťou, čiže pod Novou zmluvou. Ak niekto dokonca tvrdí, že ten, kto nedodržiava sobotu, nie je spasený, tak takýto človek zvestuje falošné evanjelium.

Ako učil o zákone Pán Ježiš Kristus počas svojej zemskej služby v tele

Pán Ježiš počas svojej zemskej služby zjavil svoju identitu Spasiteľa a zvestoval spasenie z viery (pozri napríklad Ján 5:24, 6:47, 11:25, 12:46). Boli však aj momenty v jeho službe, keď mu ľudia kládli otázku: „Ako môže byť človek spasený?“ Inak povedané, osobne sa zaujímali o to, ako môžu byť spasení. A Pán Ježiš im odpovedal odvolaním sa na dve najväčšie prikázania Mojžišovho zákona. Toto by mohlo navodzovať dojem, že Pán Ježiš učil spasenie zo skutkov, čiže spasenie cez naplnenie Mojžišovho zákona. Keďže takáto odpoveď či reakcia samotného Spasiteľa je priamo prepojená s témou tohto článku, potrebujeme jej venovať patričnú pozornosť a správne jej porozumieť.

To, čo nás môže zaraziť, udiviť či zneistiť, je, že Pán Ježiš im v odpovedi nevysvetlil ospravedlnenie zo samotnej viery, vykúpenie spod zákona, zomretie zákonu, ale dopytujúcich sa odkázal späť na Mojžišov zákon. Otázkou je, prečo im Pán Ježiš odpovedal tak, ako im odpovedal.

Takýmto momentom je napríklad prípad zákonníka, ktorý oslovil Pána Ježiša: „A hľa, nejaký zákonník vstal a pokúšajúc ho povedal: Učiteľu, čo mám učiniť, aby som dedične obdržal večný život?“ (Lukáš 10:25). Pán Ježiš mu odpovedal protiotázkou a odkázal ho na Mojžišov zákon: „A on mu povedal: Čo je napísané v zákone? Ako čítaš?“ (Lukáš 10:26). Zákonník, dobre znalý zákona, odpovedal: „A on odpovedal a riekol: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej sily a z celej svojej mysli a svojho blížneho ako samého seba“ (Lukáš 10:27). Zákonník vlastne odpovedal, že aby bol spasený, musí naplniť celý zákon – jeho meritum (podstatu), vyjadrené prikázaniami lásky – pretože celý zákon je zhrnutý v desatore a celé desatoro je zhrnuté v dvoch najväčších prikázaniach. S naším poznaním novozmluvných písem by sme asi očakávali, že Pán Ježiš mu na to povie niečo v tomto zmysle: Počuj a porozumej zákonník, zákon je litera, ktorá zabíja. Ja som na to prišiel, aby som ťa vykúpil spod zákona, aby uveriac vo mňa si zomrel zákonu a bol pripojený ku mne, aby si bol pod milosťou a pod mojím zákonom – či veríš tomu a či veríš vo mňa? Teda očakávali by sme, voľne povedané, „novozmluvnú pavlovskú“ odpoveď. Ale akú odpoveď mu dáva Pán Ježiš? „A Ježiš mu povedal: Dobre si odpovedal, to čiň a budeš žiť“ (Lukáš 10:28).

To, čo ostalo nevypovedané v odpovedi Pána Ježiša, je, že dodržanie celého (Mojžišovho) zákona je človeku nemožné a predstavuje len hypotetickú cestu spasenia, pretože zákon nedokáže oživiť (Rímskym 10:5; Galatským 3:12, 3:21). Teraz by sa nám už dvojnásobne malo zdať čudné, prečo Pán Ježiš odpovedal človeku, ktorý sa pýtal na cestu spásy tak, ako mu odpovedal. Ponúkam nasledovné dôvody, o ktorých sa domnievam, že predstavujú vysvetlenie.

Všimnime si dôležitý detail tejto udalosti: zákonník sa pýta preto, aby Pána Ježiša pokúšal (Lukáš 10:25). Z evanjelií vieme, že Pán Ježiš hovoril davom vždy v podobenstvách a podobenstvá vykladal len svojim učeníkom. Keďže zákonník Pána Ježiša pokúšal, očividne v danom momente nepatril medzi učeníkov. A vieme aj, prečo Pán Ježiš vykladal pravdu len svojim učeníkom. „A on odpovedal a riekol im: Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale tamtým nie je dané“ (Matúš 13:11). „V podobenstvách im hovorím preto, že hľadiac nevidia a čujúc nečujú ani nerozumejú, a plní sa na nich proroctvo Izaiášovo, ktoré hovorí: Počuť počujete, ale neporozumiete, a hľadieť i hľadieť budete, ale neuvidíte. Lebo stučnelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počuli a svoje oči zažmúrili, aby snáď nejako očami nevideli, ušami nepočuli, srdcom neporozumeli a neobrátili sa, a uzdravil by som ich“ (Matúš 13:13-15). Dôvodom teda je Božie vyvolenie jednotlivcov na spásu ešte pred založením sveta (pozri článok „Božie vyvolenie v učení Pána Ježiša“ Solas 34, jar 2017).

Čo bol skutočný problém farizejov a zákonníkov, ktorých Pán Ježiš neustále karhal? Bolo to ich pokrytectvo. Zákon sa pokúšali naplniť zdanlivo, formálne, navonok, ale vnútorná podstata (meritum) zákona – prikázania lásky – im unikala, obchádzali ju, zanedbávali.

Odpoveďou, ktorú Pán Ježiš dal zákonníkovi, mu nezatarasil cestu k spáse. Naopak. Tým, že ho odkázal na Mojžišov zákon, ho poslal k pestúnovi vedúcemu ku Kristovi (pozri článok „Pestún vedúci ku Kristovi“ Solas 36, jeseň 2017). Zákon bol týmto pestúnom od vrchu Sinaj aj počas Ježišovej služby v tele, aj ďalej od Golgoty po Letnice a plní túto funkciu neobráteným ľuďom až do dnešného dňa.

Prečo Pán Ježiš nedal zákonníkovi „novozmluvnú pavlovskú“ odpoveď? Bolo by to predčasné. Dielo vykúpenia malo svoj poriadok a priebeh, určitú postupnosť. Najprv bolo hlásané a kázané pokánie z hriechov cez Jána Krstiteľa. Následne Pán Ježiš svojím životom a svojou pozemskou službou naplnil proroctvá a odkryl svoju identitu. Svojím životom a svojou smrťou naplnil požiadavku Mojžišovho zákona. Pán Ježiš obeťou na kríži naplnil zákon a ukončil platnosť mojžišovskej zmluvy. Až od Golgoty je možné hovoriť o tom, že veriaci v evanjelium Ježiša Krista zomreli spolu s Kristom, sú usmrtení zákonu skrze telo Kristovo (Rímskym 7:4). Hovoriť o tom pred Golgotou by bol anachronizmus. A všeobecne, „novozmluvná pavlovská“ odpoveď je zrozumiteľná a vierou uchopiteľná až od vyliatia Ducha na Letnice. Pred Letnicami by predstavovala predbiehanie udalostí.

Podobná situácia ako so zákonníkom sa udiala aj s bohatým mládencom, kniežaťom (Lukáš 18:18-27; Marek 10:17-27; Matúš 19:16-26). O ňom síce nečítame, že by sa pýtal preto, aby Ježiša pokúšal, ale čítame, že nedokázal prijať Ježišovo pozvanie nasledovať ho, pretože sa nedokázal zriecť svojho majetku. Nestal sa teda nasledovníkom a učeníkom Pána Ježiša. V čase Ježišovej odpovede bol v tej druhej kategórii poslucháčov, teda veci mu neboli vyložené priamo, ale mu na ten čas ostali skryté. Aj v tomto prípade platí všetko, čo sme povedali o zákonníkovi vyššie.

Žiada sa dodať ešte jeden postreh. V odpovedi, ktorú dal Pán Ježiš zákonníkovi, je skrytá jedna veľká pravda. Prikázania lásky sú nielen sumou a meritom celého Mojžišovho zákona, ale aj meritom Kristovho zákona a zároveň aj meritom najvyššieho, absolútneho a nemenného Božieho zákona. Jediné, čo ostalo v odpovedi Pána Ježiša nevypovedané, bolo, že Mojžišov zákon toto meritum dokáže od človeka len vyžadovať, nedokáže ho však v človeku docieliť. Človek musí (Mojžišovmu) zákonu zomrieť, narodiť sa znova, dostať obrezané srdce, dostať Svätého Ducha a až potom takto oživený dokáže naplniť Božiu nemennú, absolútnu a najvyššiu požiadavku, vyjadrenú prikázaniami lásky. Aby táto realita mohla nastať, musel Pán Ježiš ešte naplniť všetko, čo bolo o ňom predpovedané v písmach. Ešte musel svojím zemským životom naplniť celú spravodlivosť, ktorú požaduje zákon. Musel za nás strpieť smrť, ktorú požaduje zákon ako odplatu za hriech. Musel vstať z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Musel vystúpiť hore k svojmu Otcovi a musel vyliať Svätého Ducha. Až po týchto skutočnostiach môže prísť a prichádza na scénu „novozmluvná pavlovská“ odpoveď na otázku: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ A odpoveď znie: Uver evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, buď Spasiteľovi vo viere poslušný, kráčaj v novote života a vytrvaj až do konca.

Záverečné zhrnutie

Od samého počiatku je zjavné, že Boh chce mať na zemi svoj ľud, ktorý mu bude ľudom verným, milujúcim, poslušným a spravodlivým. Boh svoje požiadavky zreteľne zjavuje cez zákon, ktorý k človeku prichádza vo forme zmluvy skutkov. Najprv ich zjavil cez zmluvu s Adamom, prvým človekom, ktorý v tejto zmluve reprezentoval celé ľudstvo. Neskôr svoje požiadavky opätovne zjavil, a to ešte zreteľnejšie a dôraznejšie cez zmluvu s Mojžišom, v ktorej izraelský národ reprezentoval celé ľudstvo. Božie požiadavky pritom boli stále rovnaké. K človeku však prichádzajú vždy v nejakej konkrétnej historickej podobe ako zákon v rámci konkrétnej zmluvy, ktorá v danej historickej epoche platí medzi Bohom a človekom. Inú podobu mali prikázania v zmluve s Adamom a inú podobu majú prikázania v zmluve s Mojžišom (v mojžišovskej, čiže Sinajsko-moábskej zmluve). Podstata toho, o čo Bohu ide, však zostáva tá istá a dá sa opísať ako najvyšší a nemenný Boží zákon, zákon lásky.

Problém vo vzťahu medzi človekom a Bohom vznikol pri vzbure človeka, pri jeho páde do hriechu. Človek stratil to spoločenstvo s Bohom, z ktorého pramenila ľudská poslušnosť Božím požiadavkám. Aby došlo k náprave toho, čo človek pokazil, Boh zo svojej milosti a dobroty spustil plán spásy, vykúpenia a obnovenia tvorstva. Boh svoj plán, toto svoje dielo, realizuje postupne v dejinách cez zasľúbenia a cez zmluvy. Pod každou zmluvou Boh od človeka vyžaduje poslušnosť. Existuje však zásadný, principiálny rozdiel medzi zmluvou povahy skutkov a zmluvou povahy milosti. V zmluve povahy skutkov Boh svoje požiadavky deklaruje formou prikázaní zákona a vyžaduje ich dokonalé naplnenie. V zmluve povahy milosti Boh človeka ospravedlňuje, odpúšťa mu jeho prestúpenia a hriechy, dáva mu nové mäsité srdce, na ktoré zapisuje svoj zákon, a dáva svojho Ducha do jeho vnútra.

Stará zmluva, Mojžišov zákon skutkov, tiež zreteľne zjavila Božie požiadavky, pretože jej sumou sú dve najväčšie prikázania lásky. Človek však nie je schopný tento zákon naplniť, pretože tento zákon nedokáže človeka, ktorý je mŕtvy vo svojich hriechoch a prestúpeniach, oživiť. Preto musel prísť Boží Syn, Pán z neba, druhý a posledný Adam, aby zástupne túto zmluvu skutkov (Mojžišov zákon) naplnil, aby tým ukončil jej platnosť, aby všetci tí, ktorí v neho veria, mohli byť pod Novou zmluvou, pod milosťou, a aby mohli vďaka obriezke srdca a darovanému Svätému Duchu naplniť svojím životom (chodením v novote života) zákon lásky – najvyššiu a nemennú Božiu požiadavku.

A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi,

ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.

Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti.

Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo,

to vykonal Boh pošlúc svojho Syna

v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele,

aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha.

Rímskym 8:1-4

Poznámky:

A) Pozri články „Zmluvy v biblickej histórii“ v Solas 18, jar 2013 a „Bližší pohľad na Starú a Novú zmluvu“ a „Božie zmluvy a Boží zákon“ v Solas 19, leto 2013.

B) Je to tak preto, lebo Adam bol Bohom ustanoveným správcom, vladárom (pánom, „kráľom“) nad celým tvorstvom. Z tohto pohľadu môžeme zmluvu s Adamom považovať i za zmluvu s tvorstvom. Tento princíp vidíme neskôr napríklad aj u kráľa Dávida. Keď Dávid zhreší (spočítanie ľudu), tak trest neprichádza len na Dávida samotného, ale na izraelský ľud (anjel zhubca), nad ktorým je Dávid Bohom ustanoveným kráľom. Na tomto princípe počítania je nakoniec vystavané aj dielo spásy: Kristus (ako Pán a Kráľ) je druhý a posledný Adam a jeho dielo zaručuje vykúpenie z hriechu a viny, spásu všetkým tým, ktorí sú v jeho (Božom) kráľovstve, všetkým tým, ktorí sú v Kristovi (Rímskym kapitola 5; 1. Korintským kapitola 15).

C) Verš Rímskym 5:13 „Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona“ je veľmi náročný na porozumenie či výklad. Pri prostom (priamom) čítaní sa nám môže javiť, že tvrdí, že v ére od Adama po Mojžiša ľudia síce hrešili, ale Boh ich za tento hriech nebral na zodpovednosť, netrestal. Veľmi dobre však vieme, že takto to nemôže byť myslené. Vieme, že Boh zobral Kaina na zodpovednosť za vraždu jeho brata. Vieme, že potopa prišla ako Boží trest za ľudský hriech. Vieme, že Boh trestajúco zakročil, keď ľudia stavali Babylonskú vežu. Vieme, že Boh potrestal mestá Sodoma a Gomora za ich hriech. Vieme, že Boh trestal Egypt ranami za ich hriech. Je nám aj zrejmé, že tieto tresty neboli trestom za Adamov pád. Boh dokonca bral do úvahy mieru ľudského hriechu. Potopa prišla, až keď ľudský hriech nabral neúnosnú mieru. Aj v iných mestách ľudia hrešili, avšak trest na Sodomu a Gomoru prišiel pre mieru ich hriechu. Keď verš 5:13a hovorí, že aj do zákona bol hriech na svete, tak nemá na mysli Adamov hriech, ale to, že ľudia sami hrešia každý svojím vlastným hriechom. A vieme, že platí: Odplata za hriech je smrť. To je aj dôvod, prečo smrť kraľovala od Adama po Mojžiša (verš 5:14a). Čo potom presne znamená výrok „hriech sa nepočíta, keď nieto zákona“? V prvom rade si položme otázku, o akom zákone sa tu hovorí. Z kontextu je zrejmé, že o Mojžišovom zákone. Výpoveď teda poukazuje na to, že Mojžišov zákon bol daný, aby sa hrešiacemu človeku hriech počítal. Som presvedčený o tom, že formulácia verša 5:13 je preto taká absolutistická (hyperbolická), teda že znie, akoby sa hriech do príchodu Mojžišovho zákona nepočítal, lebo Mojžišov zákon priniesol radikálnu a dramatickú zmenu. Vedie ma k tomu aj spôsob, ako zákon opisuje siedma kapitola Listu Rímskym. V siedmej kapitole sa píše, že „hriechu som nepoznal, iba skrze zákon“ (7:7). Opäť je z kontextu zrejmé, že sa hovorí o Mojžišovom zákone. Aj tento výrok je absolutistický (hyperbolický). Neznamená, že človek až do príchodu Mojžišovho zákona nevie o tom, že hreší. Po prvé, od Adamovho pádu človek vie, čo je dobré a čo zlé, pretože Adam s Evou jedli zo stromu poznania dobra a zla. Po druhé, človeku (národom už pred príchodom Mojžišovho zákona) je Boží zákon (Božia norma ako požiadavka pre život človeka) daný vo forme svedomia (Rímskym kapitola 2). Verše Rímskym 7:8-9 podobne učia: „Ale hriech dostanúc príčinu skrze prikázanie spôsobil vo mne všelijakú žiadosť; lebo bez zákona je hriech mŕtvy. A ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil.“ Na margo toho, že hriech skrze prikázanie spôsobil v človeku žiadosť, my predsa vieme, že hriešne žiadosti boli v ľuďoch aj pred príchodom prikázania z desatora „nepožiadaš“. Napríklad v Sodome a Gomore. Na margo toho, že hriech je bez zákona mŕtvy, my predsa vieme, že hriech bol na svete aj od Adama po Mojžiša (Rímskym 5:13). O čom teda vypovedajú tieto zdanlivo kontroverzné, absolutistické (hyperbolické) verše? Vypovedajú o funkcii, ktorú zákon (Mojžišov zákon) mal vyplniť, vyplnil a dodnes plní. Tak radikálnym spôsobom oživuje ľudské povedomie o hriechu a jeho dôsledkoch, ako to nebolo nikdy predtým, než vstúpil na scénu.

D) V Rímskym 7:1-4 sme skúmali a vykladali obrazné vyučovanie o dvoch manželoch. Prvým manželom bol zákon (Mojžišov zákon nielen ako Božia norma pre ľudský život, ale aj ako zmluva skutkov). Druhým manželom bol Kristus. Z prvého manželstva sme sa museli dostať von skrze našu smrť (usmrtenie skrze telo Kristovo), aby sme mohli vstúpiť do druhého manželstva. Z tejto analógie je zrejmé, že aj Kristus ako osoba (ako Spasiteľ, Pán a Kráľ) nejakým spôsobom reprezentuje zákon (zákon ako Božiu normu pre ľudský život).

E) Pozri poznámku A) k 1. listu Korintským 9:21 v preklade Biblie podľa Miloša Pavlíka.