aktuality

Svoje pripomienky, postrehy, odkazy, články, svedectvá nám zasielajte prostredníctvom kontaktného formulára.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag18z.jpg
Uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Peter Vajda   

Uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť

A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravodlivosť

Genezis 15:6


O Abrahámovi a jeho viere veľa hovoria aj novozmluvné texty Písma a dokonca na tých kľúčových miestach, ktoré vysvetľujú spásu/ospravedlnenie zo samotnej viery. Je to list Rímskym a aj list Galatským, ktoré sa odvolávajú na Abrahámovu vieru: „A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť“ (Rímskym 4:3; Galatským 3:6). Čomu Abrahám uveril? A akú mal vieru?


Abrahám a jeho život viery


Abrahámov život

Zmienka o Abrahámovi a jeho živote je zapísaná v Knihe Genezis vo veršoch 11:26 až 25:8. Abrahámovi, ktorý mal pôvodne meno Abram, sa zjavil Hospodin, Boh (Skutky 7:2), kázal mu vyjsť z krajiny jeho otcov, v ktorej dovtedy žil (Mezopotámia) a ísť do zeme, ktorú mu ukáže (Skutky 7:3), do Kanaánu (Genezis 11:31). Abram poslúchol a opustil Úr Chaldejov (Skutky 7:4). Vzal so sebou aj svoju ženu Sáraj a niektorých rodinných príslušníkov so služobníctvom. Sáraj bola neplodná, nemali deti (Genezis 11:30). Najprv vyšli aj s Abramovým otcom Térachom do Cháranu (Genezis 11:31), kde Térach zomrel. Po otcovej smrti Abram pojal svoje príbuzenstvo, ktoré s ním vyšlo z Úra Chaldejov, a na Boží príkaz putoval z Chárana do Kanaánskej zeme (Skutky 7:4).


Boží príkaz so zasľúbením

Keď dal Boh Abramovi príkaz opustiť jeho otčinu, zem jeho príbuzenstva (Genezis 12:1), dal mu ho spolu so zasľúbením (Genezis 12:2): „A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje meno, a budeš požehnaním.“. Toto zasľúbenie je oveľa väčšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože sa netýka len zemských vecí, ale sa týka spásy a večného života v nebeskom kráľovstve, ako to vykladajú kapitoly 4 a 3 v Listoch Rímskym a Galatským a kapitola 11 v Liste Židom.

Abram bez zaváhania poslúchol Boží príkaz hneď a presne tak, ako mu bol daný (Genezis 12:4-6). Konal v poslušnosti prameniacej z viery. Nekládol si podmienky pre svoj odchod. Boh prehovoril a Abrahám bez zaváhania poslúchol – opustil Úr Chaldejov a vydal sa na cestu do neznáma, dôverujúc Bohu.


Abram v Kanaáne a ďalšie zasľúbenia

V Kanaáne sa Abramovi opäť zjavil Boh a dal mu ďalšie zasľúbenie: „Tvojmu semenu dám túto zem.“ (Genezis 12:7). Sáraj bola neplodná, s Abramom nemali deti, a predsa Boh sľubuje Abramovi zem Kanaán do dedičstva, presnejšie: do dedičstva jeho semenu (jeho vlastnému potomstvu). Ako odkrýva novozmluvné Písmo, aj toto zasľúbenie, podobne ako predchádzajúce, je kľúčové pre evanjelium viery Kristovej, pretože sa týka viac než len zemského dedičstva, vlastníctva krajiny, potomka – týka sa večného života a spásy.


Následne vidíme život Abramov ako život pútnika, ktorý sa presúva z miesta na miesto, vzýva Hospodina, nechá sa Hospodinom viesť, dôveruje mu. V živote Abraháma bolo aj zlyhanie, ale Boh Abraháma nezavrhol, nekonal podľa jeho zlyhania, ale jednal s ním podľa svojho zasľúbenia.


Abram prebýval v Kanaáne. Tu Boh opäť pripomenul Abramovi zasľúbenie o semene a o tom, že jemu a jeho semenu dá do dedičstva zem, a to až na veky, do večného vlastníctva (Genezis 13:14-17). Novozmluvné knihy odkrývajú a vykladajú (Židom 11:13-16), že Abram vierou očakával otčinu, ktorá je doslovne večná, veril v zasľúbenie večného života a občianstva v nebesiach a podľa tohto zasľúbenia aj vierou žil.


Zasľúbenie o semene je tu Abramovi nielen potvrdené, ale ešte aj upresnené či rozšírené: „A učiním to, že bude tvojho semena ako prachu zeme, takže, ak by niekto mohol spočítať prach zeme, spočíta sa i tvoje semeno“ (Genezis 13:16).


Boh jednal s Abramom, viedol ho, usmerňoval a opäť sa mu ukázal vo videní (pozri Genezis 15). Abram mu pripomína, že je bezdetný, nemá potomka, ktorý by zdedil zem (15:2-3), ale Hospodin potvrdzuje Abramovi platnosť a nemennosť zasľúbenia: „ten, ktorý vyjde z tvojho života, ten bude tvojím dedičom“ (Genezis 15:4). Hospodin vyvedúc Abrama von a ukážuc mu nočnú oblohu znova mu obnovuje a potvrdzuje zasľúbenie semena: „Nože pozri hore na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich budeš môcť spočítať. A potom mu riekol: Tak bude tvoje semä“ (15:5). Je to veľké zasľúbenie. Človek nedokáže spočítať počet hviezd ani počet zrniečok zemského prachu. Boh je ale dostatočne veľký a mocný, aby takéto veľké zasľúbenie dokázal naplniť. Týmto spôsobom Boh oznámil, že Abramovho potomstva, „semena“, bude nespočítateľné množstvo.


Hneď za týmto potvrdením zasľúbenia Písmo hovorí, že Abram uveril Hospodinovi. Uveril, aj keď okolnosti jeho života a života Sáraji tomu nenasvedčovali. Abram uveril a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Toto je kľúčový moment Abramovho života a jeho viery – bol prehlásený za spravodlivého: „A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravodlivosť“ (15:6). Boh svoje zasľúbenie spečatil tým, že uzavrel s Abramom zmluvu (15:9-12).


K zasľúbeniu o semene a o zemi teda pribudla aj zmluva. Opäť si pripomeňme, že predmetom zasľúbenia je viac než len potomok, syn, a viac než len zemská krajina, ako to vysvetľuje novozmluvné zjavenie, keď vysvetľuje spásu a večný život. Od tohto okamihu je zasľúbenie navyše potvrdené aj zmluvou medzi Bohom a Abramom.


Očakávanie naplnenia zasľúbení

Ako pokračuje život Abrama a jeho manželky? Sáraj je stále neplodná, čas beží, už sú v Kanaánskej zemi 10 rokov, a Sáraj nerodí Abramovi deti (Genezis 16). Na popud a radu svojej manželky Abram ide po ľudsky trochu pomôcť zrealizovať Božie zasľúbenie. Vojde k slúžke svojej ženy, k Egypťanke Hagar, a splodí s ňou syna Izmaela. Namiesto toho, aby trpezlivo čakal, kým Boh naplní svoje zasľúbenie, Abram volí svoje vlastné, ľudské riešenie. Avšak ani pre toto závažné zlyhanie ho Boh nezavrhol. Jedná s ním podľa svojho zasľúbenia a podľa svojej zmluvy, pričom oboje je pevné a nezmeniteľné. Tieto veci, ktoré sa v dejinách ľudstva skutočne, naozaj, hmatateľne udiali, sa udiali predobrazne a majú obrovský duchovný rozmer. Poukazujú na veľké duchovné veci ohľadom spásy, ohľadom zmluvy milosti, ako to vykladá novozmluvný text v liste Galatským (4:22-31). Tomuto sa ale nebudeme teraz venovať, aby sme neodbočili od témy. Len si aj na tomto mieste uvedomme veľkosť Božej zvrchovanej vôle, jeho prozreteľnosti a moci, ako napĺňa a uskutočňuje svoj plán spásy v dejinách ľudstva: To, čo má slúžiť ako duchovný obraz v novozmluvnej ére, Boh fyzicky pripravil storočia vopred.


Zasľúbenie syna Izáka

Keď mal Abram už 99 rokov, opäť sa mu zjavil Hospodin (Genezis 17:1) a potvrdil mu zasľúbenia, ktoré mul bol dal už predtým, a aj zmluvu (Genezis 17). Pri potvrdení zmluvy dal Boh Abramovi (čo znamená „Vysoký otec“) nové meno: Abrahám („Otec množstva“). Boh túto zmluvu dokonca rozšíril, aby platila nielen medzi Bohom a Abrahámom, ale aj medzi Bohom a Abrahámovým semenom: „A postavím svoju zmluvu medzi sebou a medzi tebou a medzi tvojím semenom po tebe, po ich pokoleniach, za večnú zmluvu, aby som ti bol Bohom i tvojmu semenu po tebe. A dám tebe i tvojmu semenu po tebe zem tvojho pohostínstva, celú zem Kanaánovu za večné državie, a budem im Bohom. A potom riekol Boh Abrahámovi: A ty budeš zachovávať moju zmluvu, ty i tvoje semeno po tebe, po svojich pokoleniach“ (Genesis 17:7-9). Boh ustanovil/nariadil ako pečať (znamenie) uzavretej zmluvy pre Abraháma a jeho potomstvo obriezku (Genezis 17:9-11; pozri tiež Rímskym 4:10-12).


Boh pri tejto udalosti rovnako premenoval aj Sáraj, ktorá dostala nové meno Sára. A o Izákovi povedal: „… A postavím svoju zmluvu s ním za večnú zmluvu, a tak i jeho semeno po ňom.“ (verš 19).


Boh sa zjaví Abrahámovi

Potom, keď Abrahám prebýval v dúbrave Mamreho, Boh sa mu zjavil v podobe troch mužov (Genezis 18). Pri tomto navštívení Boh pripomenul Abrahámovi zasľúbenie o narodení Izáka. Abrahám aj Sára sú už zošlí vekom, a tak ich Boh upevňuje vo viere a pripomína im, že on je všemohúci, že jemu nič nie je nemožné, že on dáva život tam, kde života niet: „Či je azda nejaká vec nemožnou Hospodinovi?“ (18:14). „Na určený čas zase sa navrátim k tebe podľa času života, a Sára bude mať syna“ (18:14). Pamätajme, že Bohu nič nie je nemožné. On volá to, čo nie je, ako čo by už existovalo. On svojím slovom a svojou mocou privádza neexistujúce k existencii a kriesi mŕtvych. Božie zasľúbenie o splodení a narodení Izáka sa naplnilo v tom čase, v ktorom ho Boh predpovedal (Genezis 21).


Abrahámova skúška – obetovanie Izáka

Boh položil Abrahámovi do života ťažkú skúšku (Genezis 22). Prikázal mu obetovať svojho syna Izáka ako zápalnú obeť: „Nože vezmi svojho syna, toho svojho jediného, ktorého miluješ, Izáka, a idi do zeme Morija a obetuj ho tam v zápalnú obeť na jednom z tých vrchov, o ktorom ti poviem“ (22:2). Abrahám poslúchol do bodky aj tento príkaz – neodkladal, nepochyboval, neprehodnocoval. Skoro ráno vstal, pripravil všetko pre zápalnú obeť, vzal Izáka a odišli do krajiny Morija. Je to predobraz ceny, ktorá raz bude zaplatená: Otec dá v obeť svojho jednorodeného Syna.


Abrahám dokázal svoju vieru skutkom, potvrdil svoju vieru poslušnosťou viery. Viera nikdy nemôže byť bez ovocia. Viera nikdy nemôže byť bez poslušnosti. Novozmluvné spisy toto odkrývajú naplno, odvolávajúc sa práve na Abraháma (pozri list Jakuba). Abrahám v skúške obstál. Boh pripravil svoju ovečku, ktorá bola nakoniec obetovaná ako zápalná obeť namiesto Izáka. Aj to je predobrazom toho, že Boh mal pripraveného svojho dokonalého Baránka pre svoju dokonalú obeť.


Po tom, ako Abrahám obstál v skúške, mu Boh opätovne potvrdil zasľúbenia: „Vtedy zavolal anjel Hospodinov na Abraháma po druhé z neba a riekol: Na seba samého som prisahal, hovorí Hospodin, lebo preto, že si učinil túto vec a neodoprel si mi ani svojho syna, toho svojho jediného, požehnám, áno požehnám ťa a rozmnožiť rozmnožím tvoje semeno tak, že ho bude ako hviezd na nebi čo do počtu a ako piesku, ktorý je na brehu mora, a tvoje semeno zdedí bránu svojich nepriateľov, a v tvojom semene budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol na môj hlas“ (22:15-18). K zasľúbeniu a k zmluve pribudla ešte aj prísaha, Boh prisahal sám na seba. Jedna z týchto vecí sama o sebe stačí, aby veci boli nezmeniteľné a isté, ale Boh toto Abrahámovi potvrdil trojnásobne. Z toho môžeme vidieť, že ide o to najdôležitejšie: o Boží plán spásy, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách ľudstva.


Koniec Abrahámovho života

Abrahám a Sára sa dožili sýteho veku v požehnaní. Abrahám 175 rokov (Genezis 25:7) a Sára 127 rokov (Genezis 23:1). Abrahám dal všetko dedičstvo svojmu synovi Izákovi: „A Abrahám dal všetko, čo mal, Izákovi…“ (Genesis 25:5-6). Aj týmto Abrahám na sklonku svojho života naplnil Boží príkaz. Synom zasľúbenia a jediným dedičom bol Izák. Izák bol ten, kto pokračoval v živote viery svojho otca, viery v tie isté zasľúbenia. „A tak dokonal Abrahám a zomrel v dobrej starobe, starý a sýty veku, a bol pripojený k svojmu ľudu“ (25:8). „A stalo sa po smrti Abrahámovej, že Boh požehnal Izáka, jeho syna“ (25:11).



Novozmluvný výklad abrahámovskej viery a poslušnosti


Abrahámovská viera

Abrahámovi patrí popredné miesto v „Galérii svedkov viery“, ako ju uvádza List Židom v jedenástej kapitole. Je užitočné pripomenúť si, čo sa na tomto mieste sumárne hovorí o Abrahámovi a Sáre: „Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide. Vierou pohostínil v zemi zasľúbenia ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakobom, so spoludedičmi toho istého zasľúbenia. Lebo očakával mesto, majúce základy, ktorého remeselníkom a staviteľom je Boh. Vierou i sama Sára dostala moc založiť semeno a porodila mimo času veku, keďže mala za verného toho, ktorý zasľúbil. Preto sa ich aj z jedného, a to už umŕtveného, naplodilo množstvom ako hviezd na nebi a ako nesčíselného piesku na brehu mora. Tí všetci pomreli vo viere bez toho, že by boli dostali Bohom dané zasľúbenia, ale ich zďaleka videli a boli presvedčení o nich a vítali ich a vyznávali, že sú cudzincami a pútnikmi na zemi. Lebo tí, ktorí hovoria také veci, zjavne ukazujú, že hľadajú vlasť. A keby boli mysleli na tú, z ktorej vyšli, boli by mali času vrátiť sa. Ale takto túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa nehanbí za nich ich Boh menovať sa ich Bohom, lebo im prihotovil mesto“ (Židom 11:8-16).

Abrahámova viera je vierou v zasľúbenia, ktoré sa týkajú viac než len zemských vecí (zasľúbení krajiny – vlasti, zemského dedičstva). Je to viera v zasľúbenia, ktoré sa predovšetkým týkajú večnosti, spásy, večného života, vlasti v nebesiach, nebeského Jeruzalema. Boh túto vieru počítal Abrahámovi za spravodlivosť. Táto spravodlivosť mu je počítaná (pripočítaná) len na základe viery v Božie zasľúbenie (Rímskym 4:5, Galatským 3:6).


Ospravedlnenie – Božie vyhlásenie za spravodlivého, viera počítaná za spravodlivosť

Spasenie, dar večného života, je z milosti a z viery samotnej, bez zásluh, bez skutkov: „Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť“ (Rímskym 4:5). Táto kľúčová pravda, jadro evanjelia, je položená za základ ospravedlnenia: „Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“ (Galatským 3:6). Človek sa nemôže stať spravodlivým vlastnými skutkami, musí byť ospravedlnený, čiže Bohom vyhlásený za spravodlivého a: Boh počíta spravodlivosť z viery bez skutkov. Boh vyhlasuje za spravodlivého toho, kto verí. Ale aká viera je dostatočná na vyhlásenie za spravodlivého? Tá, ktorá verí Božím zasľúbeniam týkajúcich sa spásy a večného života. V Abrahámovom prípade (chronologicky pred obeťou Golgoty) to boli zasľúbenia, o ktorých sme hovorili vyššie. V našom prípade (chronologicky po obeti Ježiša Krista na kríži) je to viera v evanjelium ukrižovaného a vzkrieseného Krista (Rímskym 4:16-25).


Veriaci v Krista (v evanjelium) sú deti Abrahámove

Rímskym 4 kapitola odkrýva, aký je vzťah Abrahámovej viery a našej viery, ktorí sme uverili evanjeliu: Všetci tí, ktorí uverili v Krista, uverili v evanjelium, sú spasení vierou – títo sú v duchovnom zmysle deťmi Abraháma. Sú súčasťou semena (potomstva), ktoré bolo Abrahámovi zasľúbené. Abrahám im je otec a oni sú jeho synmi (Galatským 3:7): „… Lebo hovoríme, že Abrahámovi sa počítala viera za spravodlivosť. A tak ako sa mu počítala? Či vtedy, keď bol v obriezke, keď bol obrezaný, a či v neobriezke, keď bol ešte neobrezaný? Nie v obriezke, ale v neobriezke, a dostal znamenie obriezky ako pečať spravodlivosti viery, viery v neobriezke, aby bol otcom všetkých veriacich neobriezkou, aby aj im bola pripočítaná spravodlivosť, a aby bol otcom obriezky nie len tým, ktorí sú z obriezky, ale aj tým, ktorí kráčajú v šľapajach viery, viery v neobriezke, nášho otca Abraháma“ (Rímskym 4:9-12). „Preto z viery, aby bolo podľa milosti, aby bolo zasľúbenie pevné všetkému semenu, nie len tomu zo zákona, ale aj tomu z viery Abrahámovej, ktorý je otcom všetkých nás – ako je napísané: Učinil som ťa otcom mnohých národov – pred tvárou Boha, ktorému uveril, a ktorý oživuje mŕtvych a volá to, čo nie je, ako čo by bolo; ktorý tam, kde nebolo nádeje, uveril v nádeji, aby bol otcom mnohých národov podľa povedaného: Tak bude tvoje semä; a neoslabnúc vo viere nehľadel na svoje už umŕtvené telo majúc okolo sto rokov ani na umŕtvenie života Sáry a nepochyboval o zasľúbení Božom v nevere, ale bol posilnený vo viere dajúc slávu Bohu a súc cele istý toho, že to, čo zasľúbil, je mocný aj učiniť, preto mu to aj bolo počítané za spravodlivosť. A nie je to napísané iba pre neho, že sa mu počítalo, ale aj pre nás, ktorým sa má počítať, nám veriacim na toho, ktorý vzkriesil Ježiša, nášho Pána, z mŕtvych, ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“ (Rímskym 4:16-25). „A teda vedzte, že tí, ktorí sú z viery, sú synmi Abrahámovými“ (Galatským 3:7).


Zemská a duchovná rovina zasľúbení daných Abrahámovi

Zasľúbenia, ktoré dostal Abrahám, majú zemskú a aj duchovnú (večnú, nebeskú) rovinu, ako hovorí Božie slovo v novozmluvnom zjavení (Rímskym 4, Galatským 3, Židom 11). Zemská rovina zasľúbených požehnaní je tieňom budúcich vecí – je predobrazom duchovných/nebeských požehnaní.


Zasľúbené semeno: Zasľúbené semeno v zemskej rovine znamená potomstvo. V širšom zmysle slova sú to všetky fyzické generácie všetkých synov (potomkov) Abraháma, národy a králi – patria sem všetci tí, na ktorých sa vzťahuje príkaz obrezať sa na tele. Ale v duchovnom zmysle je to Izák ako syn zasľúbenia (a zároveň ako predobraz Krista) a konečným a striktným naplnením zasľúbeného „semena“ je Kristus: „A zasľúbenia boli povedané Abrahámovi a jeho semenu. Nehovorí: I semenám, ako keby ich bolo mnoho, ale hovorí ako o jednom: I tvojmu semenu, ktorým je Kristus“ (Galatským 3:16). V duchovnom zmysle slova dnes Abrahámovým semenom sú všetci tí, ktorí sú z viery Kristovej, ktorí sú v Kristovi skrze vieru v evanjelium: „A Písmo predvidiac, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, predzvestovalo Abrahámovi: Požehnané budú v tebe všetky národy“ (Galatským 3:8), „A ak ste vy Kristovi, tak ste semenom Abrahámovým a podľa zasľúbenia dedičmi“ (Galatským 3:29).


Dedičstvo: Dedičstvo bolo zasľúbené Abrahámovi a aj jeho semenu. Tým semenom je Kristus a všetci, ktorí sú v ňom skrze vieru v evanjelium. Sem patria aj tí, ktorí mali v čase do obete Kristovej abrahámovskú vieru (Izák, Jákob, Dávid, Anna, Simeon, Kornélius...). Sme semenom Abrahámovým, ak veríme evanjeliu, a preto sme dedičmi jeho zasľúbení, zdedíme zem, ktorá bola Abrahámovi zasľúbená – nie tú zemskú, v zmysle zemepisného Izraela, ale tú nebeskú, večný život v nebeskom kráľovstve, keď bude nové nebo a nová zem.


Zasľúbená zem: Zemská rovina zasľúbenia o zemi sa naplnila vtedy, keď izraelský národ vošiel do zasľúbenej zeme (krajiny) a získal ju. Toto zasľúbenie sa plnilo nejaký čas a plnosť dosiahlo až za kráľa Dávida. Zemská rovina tohto zasľúbenia je však len tieňom a predobrazom večného života v nebeskej vlasti (Židom 11:8-16).


Abrahámova skúška – obetovanie Izáka

V Abrahámovej skúške, keď mu Boh kázal obetovať syna Izáka, išlo o viac než len o preskúšanie Abrahámovej poslušnosti. Dokonca o viac než len o obraz toho, že raz Otec obetuje svojho jednorodeného Syna. Abrahám dostal zasľúbenie, že Izák bude tým semenom (potomkom), cez ktorého bude mať Abrahám nesmierne veľa potomstva (v zemskom i duchovnom zmysle), a že Izák bude tým dedičom zasľúbenej zeme, a nikto iný. Abrahám Bohu v tejto veci veril. Keď mu Boh kázal Izáka obetovať, ihneď šiel príkaz vykonať. Z toho vyplýva jedno jediné: Ak mal Izáka obetovať ako zápalnú obeť a súčasne Izák mal byť dedičom a zasľúbeným semenom, musel Abrahám Bohu veriť, že Izáka vzkriesi z mŕtvych. Že to tak naozaj bolo potvrdzuje Božie slovo: „Vierou obetoval Abrahám Izáka skúšaný súc a obetoval jednorodeného ten, ktorý prevzal zasľúbenia, a ktorému bolo povedané: V Izákovi sa ti bude volať semä, rozumujúc tak, že Boh je mocný aj z mŕtvych vzkriesiť, odkiaľ si ho aj odniesol v podobenstve“ (Židom 11:17-19). Abrahám rozumel a veril, že Boh je ten, ktorý kriesi z mŕtvych. Toto je dôležitá charakteristika, súčasť abrahámovskej viery a rovnako aj viery v evanjelium (Skutky 26:8; Ján 5:21; 2. Korintským 1:9; 1. Korintským 15:13-17).


Všimnime si, že napriek tomu, že Boh Abraháma zastavil a Izák fyzicky obetovaný nebol, Božie slovo hovorí „Vierou obetoval Abrahám Izáka“ (Židom 11:17), ako keby sa skutok stal, ako keby bol vykonaný. Vo viere vykonaný bol, pretože Abrahámova poslušnosť viery bola úplná. Bohu to stačilo. Boh Abrahámovu poslušnosť videl celú, preto Izák nemusel byť fyzicky obetovaný. A Abrahám si ho, vyjadrené podobenstvom, obrazne (Židom 11:19), aj odniesol ako zabitého a zmŕtvychvstalého – ako keby sa obetovanie a zmŕtvychvstanie bolo skutočne aj stalo.


Pozoruhodné je aj to, ako Abrahám odpovedal Izákovi, keď sa ho Izák opýtal: „… kdeže je ovečka na zápalnú obeť? A Abrahám riekol: Boh si opatrí ovečku na zápalnú obeť, môj synu…“ (Genezis 22:7-8). Nemyslím si, že v tom okamihu Abrahám prorocky uvidel, že je v kríkoch zachytený Bohom pripravený baranček. Myslím si, že vtedy ani nevedel, aké proroctvo vyriekol: Boh si pripraví ovečku. A Boh potom aj poslal vo svojom čase ako obeť toho bezvadného Baránka Božieho, svojho Syna, ktorý sníma hriech sveta (Ján 1:29).


Tým, že Izák je v Židom 11:17-19 označený ako „jednorodený“ aj napriek tomu, že Abrahámov prvorodený bol Izmael, a napriek tomu, že Abrahám mal neskôr aj ďalších synov (s Keturou, s ktorou sa oženil po smrti Sáry, Genezis 25:1-2), Božie slovo jasne hovorí, že zasľúbenia, ktoré boli dané Abrahámovi, videli len Izáka ako syna zasľúbenia, nevideli „zemských synov podľa tela“. Abrahám im aj tak rozumel a im aj takto veril. Abrahámovská viera je tak „predbehúňom viery“ v evanjelium. Tvorí základ pre spásu – spásu zo samotnej viery. Táto viera je takej podstaty, prirodzenosti, charakteru, že plodí poslušnosť Bohu a ide ruka v ruke s poslušnosťou Božím príkazom, s ovocím viery, skutkami viery. Základom pre spásu je samotná viera bez skutkov (Rímskym 4:5), avšak táto spasiteľná viera nemôže byť bez skutkov a poslušnosti (list Jakubov).


Poslušnosť prameniaca z viery a skutky viery

Hlavným poučením, ktorému novozmluvné písma učia, je uveriť a veriť Bohu. Je to viera v Božie zasľúbenie. Spolu s týmto poučením však ide aj druhé poučenie. Viera, ktorú Boh počíta (bez skutkov) za spravodlivosť, nikdy nie je sama, nikdy nie je bez skutkov, ale vždy plodí skutky viery. Spasiteľná viera vždy nesie ovocie – dobré skutky, skutky spravodlivosti, ktoré Boh pripravil pre tých, ktorí veria. Toto je živá viera. Mŕtva viera nenesie ovocie, nemá skutky.


O Abrahámovi čítame nielen to, že uveril Bohu a Boh mu to počítal za spravodlivosť, čítame aj to, že Abrahám „vierou urobil to a to“ (Židom 11:8-19): Vierou Abrahám vyšiel zo svojej vlasti…, vierou išiel tam, kam ho Boh povolal…, vierou prebýval v zemi, do ktorej ho Boh poslal…, vierou obetoval Izáka… Abrahámova viera vždy konala, pracovala, prejavovala sa, žila. To je dôvod, prečo sa apoštol Jakub vo svojom liste vyjadruje tak, ako sa vyjadruje. Mŕtva viera, ktorá nemá skutkov, ktorá nekoná, nemôže spasiť, lebo mŕtva viera nie je vierou, ktorú by Boh počítal za spravodlivosť.


A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu,

musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom

Židom 11:6


A spravodlivý bude žiť z viery. A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša

Židom 10:38



 

Ďalšie články od tohto autora