Vzdajte Hospodinovi, synovia Boží, vzdajte Hospodinovi slávu a silu!

Jedna z najkrajších a najvznešenejších činností, ktorej sú z Božej milosti stvorení a vykúpení schopní, je uctievanie svojho Stvoriteľa. To je prirodzená vlastnosť všetkých, ktorí poznajú Boha a túžia mu slúžiť. Ba čo viac: Boh hľadá pravých uctievačov. Hľadá tých, ktorí by Ho uctievali „v duchu a v pravde“ (Ján 4:23). Potrebujeme porozumieť, že Boh stanovil, za akých podmienok môžeme k nemu pristupovať. Predovšetkým nie je možné k Nemu pristupovať bez ďakovania, chvály a uctievania.

Uverili sme Bohu a Jeho Slovo a Jeho Duch nás vedú do chvály a uctievania. Písmo nás povzbudzuje v raste poznania Boha (Ján 17:3; Efezkým 4:13; Kolosenským 1:10; 2. Petrov 3:18). Hľadáme Ho a poznávame Ho viac a viac a to nás privádza do ešte väčšej chvály a uctievania.

Naše chápanie Boha sa nesmie zakladať na domnienkách o ňom alebo na tom, akého by sme Boha chceli mať. Všemohúci Boh nemôže byť ľudskou mysľou úplne pochopený (Jb 11:7), napriek tomu však v rôznych dobách a rôznym spôsobom ukazuje kto a aký On je a Jeho vôľou je, aby sme ho poznali a mali k nemu správny vzťah (napríklad Ján 1:18; 5:20; 17:3; Sk 14:17 a iné). Musíme veriť v Boha aký On je a aký sa nám zjavil v Písme. Každý úsek Písma by sme mali skúmať a študovať so srdcom pripraveným k uctievaniu, k službe a k poslušnosti, veď On sa nám zjavil, aby sme ho oslavovali a konali Jeho vôľu.

Boh vo svojej múdrosti pôsobí bez prestania tak, že riadi všetko vo vesmíre s cieľom uskutočniť svoj múdry a milostivý plán so svojim stvorenstvom (napríklad: „Vy ste zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to zamýšľal obrátiť na dobré, aby učinil tak, ako je to dnes, aby zachoval mnohý ľud pri živote“, Genezis 50:20). Uznávať to a tešiť sa v Bohu, rozjímať dňom a nocou nad Jeho slovom prináša požehnanie, lebo to vedie k porozumeniu kto Boh je, ako ho uctievať a ako mu slúžiť.

Z toho, čo Písmo hovorí o uctievaní, na prvom mieste je, že Boh si uctievanie praje, želá, očakáva. Vidíme to zo slov Ježiša Krista samaritánskej žene v rozhovore pri Jákobovej studni: „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde“ (Ján 4:23–24; ECAV). Podobne odpovedal aj vtedy, keď bol pokúšaný satanom. Povedal, že uctievanie patrí jedine iba Bohu: „Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť!“ (Matúš 4:10; pozri tiež Dt 6:13). Máme uctievať jedine Boha ako svojho Pána – to je podstata odpovede Ježiša Krista satanovi na jeho pokúšanie. To je aj obsahom prvého a druhého prikázania v knihe Exodus 20:3–5 „Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý,...“. Uctievame trojjediného Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi. Uctievanie Boha je prejavom spasiteľnej viery upnutej na Spasiteľa, Božieho Syna Ježiša Krista.

Uctievame súkromne vo svojej komôrke, uctievame spoločne, keď sa stretne Boží ľud. V tom najplnšom zmysle slova uctievanie má byť prejavom a vecou všetkého Božieho ľudu. Toto môžeme vidieť od počiatočných kapitol knihy Genezis (Gen 4:26) až po knihu Zjavenia (Zj 5:13–14).

Pravé uctievanie, ktoré si Boh praje a očakáva, má vychádzať z vďačného a radostného srdca: „A on odpovedal a riekol im: Dobre o vás prorokoval Izaiáš, o pokrytcoch, ako je napísané: Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. Lež nadarmo ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí“ (Marek 7:6–7). Uctievanie, ktoré Boh hľadá, nie je formálny obrad a činnosť našich úst, ale je to odraz a prejav stavu celej našej bytosti, stav srdca, ktoré sa upína k Bohu.

Z významu obsahu slova môžeme povedať, že uctievanie je oslavovanie Boha, Jeho mena, vzdávanie mu chvály, cti alebo pocty za to, kým On je. To je podstata pravého uctievania. Boha máme uctievať „v duchu a v pravde“. Pravda veľmi úzko súvisí s Božím charakterom – Boh je pravdivý, Boh je pravda. Boha uctievame, keď uznávame a vyznávame Jeho dokonalosť, Jeho dokonalé vlastnosti.

Uctievať Boha treba v duchu. V zmysle textu Ján 4:23–24 („Ale prichádza hodina, a už je tu,...“) to znamená, že už nebude záležať na mieste uctievania. Pravé uctievanie Boha už nie je v tom, že človek sa nachádza „na pravom (správnom), k tomu určenom mieste“ a že to bude robiť „určitým, k tomu stanoveným (predpísaným) spôsobom“. Veriaci vzýva, uctieva, vo svojom duchu (svojim duchom) a to sa môže (u)diať na ktoromkoľvek mieste, pretože duch nie je obmedzený na žiadne konkrétne miesto a určitú dobu. Nemôžeme sa domnievať, že si Boha uctíme, ak budeme na správnom (k tomu určenom) mieste robiť správne (predpísané) veci v správnom (stanovenom) čase. Samaritánska žena si myslela, že uctievať Boha znamená byť v Jeruzaleme v Židovskom chráme alebo na hore Gerazím v chráme Samaritánov.

Uctievanie vychádza z ľudského ducha. V pravom uctievaní nejde len o nejaký vonkajší povrchný obrad. V hlbokom opravdivom uctievaní časť ľudskej bytosti, jej duch, chváli Boha za to, kým On je, za jeho lásku, múdrosť, pravdu, krásu, svätosť, milosrdenstvo, milosť, moc a ďalšie Jeho vlastnosti. Pravé uctievanie je osobným stretnutím (a teda aj osobným zážitkom), pri ktorom človek vo svojom duchu uctieva Boha.

Každý zbor si vytvára svoj vlastný spôsob uctievania, ktorý má preň väčšiu cenu a význam než iný. Podstatné je, aby uctievanie bolo zamerané na Boha a On bol v strede celej bohoslužby a uctievania.

Uctievanie je predovšetkým vec ducha, ale zúčastňuje sa na ňom celá naša bytosť, teda duch, duša a telo. Pre uctievanie sú charakteristické nielen spev a zvukové prejavy, ale aj určité postoje tela. Uvedieme niektoré miesta z Písma, ktoré o tom hovoria.

Jedným z telesných postojov uctievania je sklonenie hlavy. Tak reagoval Abrahámov sluha v Genezis 24:26 a rovnako reagovali na správu o vyslobodení z egyptského zajatia izraeliti v Exodus 4:31 – sklonili hlavy.

Do uctievania sú zapojené ruky (pozdvihovanie, tlieskanie, rozprestieranie): „Chcem teda, aby sa mužovia modlili na každom mieste a pozdvihovali sväté ruky bez hnevu a bez pochybovania“ (1. Tim 2:8); „Tak ti budem dobrorečiť po celý svoj život; v tvojom mene budem pozdvihovať svoje ruky“ (Žalm 63:5); „Nech stojí moja modlitba pred tebou ako kadivo, pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeť“ (Žalm 141:2); „Rozprestieram svoje ruky k tebe; moja duša prahne po tebe ako vyprahla zem“ (Žalm 143:6); „Vy, všetky národy, tlieskajte rukami, pokrikujte radostne Bohu, hlasom plesania!“ (Žalm 47:2).

Šalamún pri zasvecovaní chrámu rozprestrel dlane a kľakol na kolená (2. Kron 6:12–13). Aj apoštol Pavol takto uctieval, Ef 3:14. Najmä poloha tela v kľaku je prejavom úcty k Bohu. Takýto postoj by nemal byť zanedbávaný a odsunutý stranou do zabudnutia.

Vidíme, že v Písme nie sú neznáme také telesné prejavy, ako je tlieskanie dlaňami, pozdvihovanie a rozpínanie rúk, padnutie na tvár, klaňanie. To všetko sú biblické opisy postojov tela ako prejavy úcty k Bohu. V Písme je uvedené, že veľkí Boží muži niekedy, alebo veľmi často, ležali na tvári pred Bohom. Padnúť pred Hospodinom na tvár – tak to urobil Abrahám (Genezis 17:3), Józua (Joz 5:13–15), Dávid, ktorý ležal na svojej tvári celú noc pred Bohom a tak až sedem dní (2. Sam 12:16–20), je prejav hlbokej úcty k Bohu. Dávid dokonca tancoval pred truhlou Hospodinovou s radostným pokrikovaním (2. Sam 6:14–16).

Spomínané, ale aj prípadné iné telesné prejavy a postoje, môžu byť iba náboženskou formalitou, ktoré stratili svoj podstatný hlboký biblický význam, ak tieto nie sú pravdivým výrazom postoja srdca. Naše srdcia majú byť za čo vďačné a prekypovať vďačnosťou Bohu, nášmu učiniteľovi a Spasiteľovi. Najmä žalmy nás v tom bohate povzbudzujú: „Pokrikujte Hospodinovi radostne, celá zem! Slúžte Hospodinovi s radosťou! Poďte pred jeho tvár s plesaním! ... Vojdite do jeho brán s oslavou, do jeho dvorán s chválou! Oslavujte ho, dobrorečte jeho menu! Lebo Hospodin je dobrý; jeho milosť trvá na veky a jeho pravda z pokolenia na pokolenie“ (Žalm 100:1-5). „Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a všetky moje vnútornosti menu jeho svätosti! Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a nezabudni niktorého zo všetkých jeho dobrodení, ktorý ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, ktorý uzdravuje všetky tvoje nemoci, ktorý vyslobodzuje tvoj život od záhuby, ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním, ktorý sýti tvoje ústa dobrým, takže sa obnovuje tvoja mladosť ako orol. Hospodin činí to, čo je spravodlivé, a súdy všetkým utláčaným“ (Žalm 103:1–6).

Telo hrá svoju úlohu v uctievaní. Je to stále v tej požiadavke: uctievať v duchu a v pravde a v tom, čo sme už napísali, že uctievanie je vec celej našej bytosti, ktorú tvorí duch, duša a telo. Preto všetky tri zložky sa na uctievaní majú zúčastniť.

Boh je duch a je to náš duch, ktorý môže mať kontakt s Bohom. Inými slovami, kontakt našej bytosti s Bohom sa uskutočňuje cez nášho ducha. V uctievaní duch potom vypôsobuje skrze vôľu ako zložku duše, určité postoje tela. Je to znovuzrodený a oslobodený duch spaseného človeka, ktorý vypôsobuje radosť a dobrorečenie duše a odpovedajúci telesný prejav: „Poďte, plesajme Hospodinovi! Pokrikujme s radosťou skale svojho spasenia! Predídime jeho tvár s chválou! Pokrikujme mu radostne žalmy! Lebo Hospodin je silný Boh veľký a veľký Kráľ nad všetkými bohmi, v ktorého ruke sú nevystihlé hlbiny zeme, a končiare vrchov sú jeho. Jeho je more, a on ho učinil, i sušinu sformovali jeho ruky. Poďte, klaňajme sa a padnime na kolená, kľakajme pred Hospodinom, svojím učiniteľom“ (Žalm 95:1–6). Sloboda v uctievaní je vtedy, keď duša a telo môžu reagovať na pokyny ducha. Vtedy je to smelé a slobodné uctievanie Stvoriteľa celou osobnosťou. Naša duša sa veľmi aktívne zúčastňuje chvály a ďakovania, ale uctievanie je záležitosť ducha, lebo náš duch je v priamom spojení s Bohom: „A ten, kto sa pripojuje k Pánovi, je s ním jeden duch“ (1. Kor 6:17). Toto priame spojenie ducha veriaceho s Bohom uschopňuje a dáva Svätý Duch.

Uctievanie je priame, intímne a osobné spoločenstvo s Bohom. V uctievaní stojí jednotlivec priamo pred Stvoriteľom celého vesmíru aj vtedy, keď sa jedná o spoločné uctievanie. Aj pri spoločnom uctievaní ide vždy o postoj srdca jednotlivca. V skutočnom (pravom) uctievaní sa človek zameriava na Boha, nie na seba – preto hovoríme, že ide vždy o postoj srdca každého uctievajúceho, či vo svojej súkromnej komôrke alebo v spoločnom zhromaždení.

Uctievanie by malo hrať najvyššiu úlohu v našom osobnom živote – v našej osobnej zbožnosti. Nemala by to byť činnosť, ktorá sa deje len na nedeľnom zhromaždení, ale uctievanie by malo byť našou životnou prioritou, našim životným štýlom. Celou našou bytosťou by sme mali byť nastavení uctievať nášho Boha vždy a všade. Na každom mieste a v každom čase.

V uctievaní sa nezameriavame na seba, na piesne, nech sú akékoľvek, na získanie dobrých pocitov, ale na Boha. Piesne, hymny, modlitby by nás mali priviesť k uctievaniu – k pravému uctievaniu v duchu.

Okrem uctievania v duchu, pravé uctievanie Boha má byť aj v pravde. Preto tí, ktorí si Boha skutočne ctia, musia tak robiť v pravde. Pravda veľmi úzko súvisí s Božím charakterom – Boh je pravdivý, Boh je pravda.

V uctievaní musíme prichádzať k Bohu čestne a celým otvoreným srdcom. Znamená to, že uctievanie musí byť skutočné a nepredstierané. Boh falošné uctievanie neprijíma (Izaiáš 1:1–17; Mal 1:7–14;). Keď Pán povedal: „Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa“ (Mk 7:6) môžeme rozumieť, že v Jeho ponímaní nič nie je uctievaním, pokiaľ uctievajúceho necharakterizuje úprimnosť srdca. V uctievaní si musíme byť vedomí, že naše srdce pred Ním je ako otvorená kniha. „Hospodin je blízky všetkým, ktorí ho vzývajú, všetkým, ktorí ho vzývajú v pravde“ (Žalm 145:18).

Uctievať v pravde rozumieme, že uctievanie musí byť v zhode a na základe biblického zjavenia. Približovať sa k Bohu a uctievať ho musíme skrze Ježiša Krista. Ježiš Kristus je cesta, ktorou prichádzame k Bohu (Ján 14:6). Niet inej cesty ako prísť k Bohu. Prísť skrze Krista znamená prísť v pravde. On je pravda a preto musíme prichádzať touto, Božou cestou.