Jedine Kristus

Ako sme už písali, dôležitosť reformácie a jej dedičstvo pre súčasnú cirkev spočíva v piatich reformačných sola: 1. Sola scriptura (jedine Písmo), 2. Sola fide (jedine viera), 3. Sola gratia (jedine milosť), 4. Solus Christus (jedine Kristus) a 5. Soli Deo gloria (jedine Bohu patrí sláva).

Všetky princípy sola predstavujú kompletné inštrukcie pre uchopenie biblických právd. Všetkých päť sola tvorí jeden celok, ktorým reformátori deklarovali slávu iba jedinému pravému a zvrchovanému Bohu.

Aby sme nestratili pohľad na týchto päť princípov^A) ako na jeden celok, hneď na začiatku zdôrazňujeme, že všetky sú vzájomne prepojené, spolu súvisia a dopĺňajú sa. Každý z nich má odlišnú úlohu v prinášaní slávy Bohu, ale jeden bez druhého nie sú úplné. Rovnako majme na pamäti, že pre zachovanie podstaty a pravdy evanjelia sú dnes rovnako dôležité, ako boli v počiatkoch reformácie^1)-3).

Bez toho, aby sme ubrali na dôležitosti ostatných štyroch, je to princíp solus Christus, ktorý stojí v strede ostatných a spája ich do jedného celku. Preto úvahu nad piatimi princípmi reformácie začneme práve princípom solus Christus. Podčiarkujem, že cieľom článku nie je predložiť vyčerpávajúcu štúdiu tejto témy, ale ide v ňom predovšetkým o upriamenie pozornosti na dôležitosť tejto otázky aj pre cirkev týchto dní. Rovnaký cieľ budeme sledovať aj v nasledujúcich článkoch, v ktorých sa budeme venovať ostatným štyrom sola. Aj dnes musíme vyznávať jedine Kristus s tým istým presvedčením, zanietením, odhodlaním a istotou ako reformátori.

Solus Christus je v centre reformačných princípov

Zvážme, prečo sa na tento princíp môžeme pozerať ako na taký, ktorý je ústredný a zároveň zjednocujúci.

Všetko, čo vieme o osobe a diele Krista, vieme len z Božieho zjavenia v Písme. V ňom vidíme prepojenie medzi solus Christus a sola scriptura. Boh v Písme hovorí prostredníctvom ľudských autorov (Židom 1:1). Vo svojom Slove nielen podáva známosť, keď odkrýva seba i svoj plán, ale nás aj zachraňuje v samotnom Kristovi, k čomu prichádzame iba samotnou vierou. A iba z jeho milosti sme mocou Božou strážení samotnou vierou (1. Petrov 1:5). Zámer Božej milosti vrcholí v našom zmierení a prijatí v Kristovi. Konečným Božím cieľom v našom vykúpení je jeho vlastná sláva práve tak, ako sme premieňaní na bytosti, ktoré jeho slávu odrážajú. Vyžarovanie slávy Boha sa nachádza v osobe a diele nášho Pána Ježiša Krista. Slovo hovorené Bohom, viera daná Bohom, milosť preukázaná Bohom a sláva vlastnená a zasľúbená Bohom nedávajú zmysel oddelene od zasľúbeného Syna, ktorý vzal na seba ľudské bytie (človečenstvo) cieľom nášho spasenia.

Reformátori umiestnili princíp jedine Kristus do stredu svojho učenia preto, lebo Písmo robí Krista ústredným ako v Božom diele stvorenia, tak aj v Božom večnom pláne a diele spasenia a vykúpenia: od stvorenia po nové stvorenie. Všetko, čo je stvorené, je stvorené v Kristovi, skrze (prostredníctvom) Krista a pre Krista a je v Kristovi udržiavané (Kolosenským 1:16-17). Kristus je naplnením všetkých zasľúbení o spáse a Spasiteľovi. On je semenom ženy zasľúbeným ľudstvu hneď po páde. On je semenom zasľúbeným Abrahámovi. On je syn Dávidov. On je Baránok, on je ten pomazaný Spasiteľ, Vykupiteľ, Pán z neba. On je základ, na ktorom stojí Nová zmluva, odpustenie hriechov, ospravedlnenie, posvätenie, poslušnosť Božieho ľudu aj oslávenie. On je hlavou tela, Cirkvi, a ženíchom svadby Baránkovej.

Písmo zjavuje celú históriu vykúpenia – od stvorenia a záhrady Eden až k novému stvoreniu, k novému (vykúpenému a oslávenému) ľudstvu, ktoré bude prebývať v novom Jeruzaleme. A toto jednoliate Božie slovo má jeden ústredný bod: Boh vo svojej nekonečnej múdrosti a moci sa rozhodol uskutočniť všetky svoje zámery prostredníctvom Krista. Preto je princíp solus Christus centrálny. Umiestnenie Krista do stredu stvorenia a všetkého diania nezmenšuje osobu a dielo ani Otca a ani Ducha. Písmo učí, že je to Otec, ktorý všetko robí prostredníctvom Syna, a že je to Duch, ktorý učí o Synovi a vydáva o ňom svedectvo a ktorý je aj tou účinnou mocou Božou v diele stvorenia a v diele spasenia.

Princípom jedine Kristus reformácia vyjadrila aj to, čo Kristus svedčil sám o sebe. Náš Pán vedel, že On je kľúčom zjavenia Božej slávy a spasenia svojho ľudu. Na ceste do Emaus Ježiš vysvetľoval svoju smrť a vzkriesenie z pozície toho Mesiáša, ktorý bol predpovedaný prorokmi a ktorý mal prísť vo svojom čase (Lukáš 24:26-27). Konfrontoval náboženských vodcov so sebou samým preto, že v ňom nehľadali večný život ako konečný cieľ a údel človeka (Ján 5:39-40). Bol si vedomý aj svojej úlohy sudcu a poslania, ktoré má vyplniť pri skonaní sveta (Ján 5:22-23).

Reformátori nasledovali Ježiša ako jeho učeníci. Vyznávali, že jedine Kristus je osoba, okolo ktorej sa sústreďuje celá história ľudstva a všetko Božie dielo so svetom. Tým, že zdôrazňovali jedine Kristus, prijímali a potvrdzovali svedectvo apoštolov o osobe a diele Krista.

Úvodné verše Listu Židom podčiarkujú záverečné Božie sebazjavenie vo svojom Synovi do dnešných dní a jeho prioritu nad predchádzajúcim zjavením prostredníctvom starozákonných prorokov: „Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky, ktorý súc odbleskom jeho slávy a obrazom jeho podstaty a nesúc všetko slovom svojej moci a učiniac si skrze samého seba očistenie od našich hriechov posadil sa po pravici Veličenstva na výsostiach“ (Židom 1:1-3).

Pavol upriamuje pozornosť na vyvýšenosť Krista nad všetkým stvorenstvom: „... lebo v ňom je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny buď panstvá buď kniežatstvá buď vrchnosti, to všetko je stvorené skrze neho a cieľom neho, a on je predo všetkým, a všetko v ňom povstalo a stojí“ (Kolosenským 1:16-17). Povzbudzuje našu nádej v Krista vyhlásením, že Božím večným cieľom a plánom je „(v) plnosti časov dovedna zobrať všetko v Kristovi, to, čo je na nebesiach, i to, čo je na zemi“ (Efezským 1:9-10). Inými slovami, Ježiš stojí ako najdôležitejší „prvok“ v Božom diele nového stvorenia – diele, ktorým obnoví a dokonca aj prevýši to, čo bolo stratené v Edene. Boh urobil a robí všetko nové – vykúpenie a zmierenie nového stvorenia iba/jedine Kristom alebo iba/jedine prostredníctvom Krista.

Jedine Kristus je v strede všetkého biblického učenia a doktrín, pretože iba Kristus je uholným kameňom všetkých plánov a cieľov samého Boha (Efezským 2:20). Ak však nesprávne interpretujeme Písmo a nesprávne učíme, kto Kristus je a čo urobil vo svojom živote, čo dosiahol svojou smrťou a vzkriesením, potom tým utrpia všetky ostatné princípy, doktríny a učenia. Zlá interpretácia Krista spôsobuje v cirkvi zmätok a poškodzuje naše svedectvo o ňom, ktoré zvestujeme svetu. Ak však pravdivo, správne predstavujeme Krista v celej jeho výnimočnej identite, výnimočnosti a dostatočnosti jeho osoby, potom proklamujeme toho istého Krista ako reformátori, a to s tou istou čistotou, presvedčivosťou a nástojčivosťou ako oni. Preto jedine Kristus.

Jedine Kristus – to je viac než slogan; to je jadro všetkých sola, ktorými reformátori prinavrátili ľuďom Božiu milosť a deklarovali Božiu slávu. Prinavrátením sa k solus Christus reformátori vrátili radosť a pokoj do sŕdc veriacich v neho.

Vyhlásenie jedine Kristus včera a dnes

Jedine Kristus v dobe reformácie

Reformátori a rímska cirkev boli v zhode v tom, kto Kristus je. Všetci zhodne vyznávali identitu Krista ako vteleného Božieho Syna. Preto je namieste otázka, prečo sa reformátori postavili do opozície voči rímskej cirkvi, vyhlasujúc jedine Kristus? Reformácia nepotrebovala reformovať vieru a učenie o Kristovej identite. Nevyhnutné bolo reformovať učenie a prax rímskokatolíckej cirkvi týkajúce sa dostatočnosti Kristovho spasiteľného diela, ako aj spôsob uvedenia/prijímania tohto diela do života veriaceho – jedine vierou (sola fide) a jedine milosťou (sola gratia) priamou aplikáciou Svätým Duchom.

Reformátori sa postavili predovšetkým proti učeniu rímskej cirkvi o sviatostiach a jej učeniu o spôsobe prijímania Kristovho diela do života veriaceho – čiže proti sakramentalizmu, náuke (a praxi) o nutnosti sviatostí pre spásu. Reformátori rozpoznali, že samotné prijímanie správnej doktríny o identite Krista samo osebe nezabraňuje uctievaniu „svätých“, uctievaniu relikvií, nezabraňuje praxi odpustkov, ružencu a prijímaniu Krista v prepodstatnení chleba v eucharistii počas omše. Súčasne s vyznaním výnimočnosti Kristovej osoby ako vteleného Božieho Syna je rovnako potrebné klásť dôraz na dostatočnosť Kristovho diela, ako aj na priamu aplikáciu Kristovho diela do našich životov Svätým Duchom, ktorého sme dostali skrze vieru (Galatským 3:14), čo je princíp sola fide (jedine z viery). Rímska cirkev učila (a ešte stále učí), že Kristovo dostatočné dielo sa do našich životov dostáva postupne prostredníctvom rôznych prostriedkov a sprostredkovateľov, z ktorých najdôležitejšie sú sviatosti, bez prijímania ktorých podľa nej človek nemôže byť spasený.

Aby sme lepšie porozumeli, aký vzťah majú sviatosti k princípom sola fide, sola gratia a hlavne solus Christus, pozrime sa trochu bližšie aspoň v stručnej forme, čo rímskokatolícka cirkev (RKC) učí o sviatostiach a aká prax z tohto učenia vyplýva⁴⁾.

Učenie RKC o krste

Čo predstavuje krst ako sviatosť? Svätý krst je⁴⁾ základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom je krstenec oslobodený od hriechu a je znovuzrodený ako Božie dieťa, stáva sa Kristovým údom; krst sa definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove. Krst je preto nevyhnutný pre spásu. Krst ako sviatosť odstraňuje pôvodný (Adamov, „dedičný“) hriech a vlastné (osobné) hriechy spáchané pred krstom. Krst udeľuje krstnú milosť. Dva hlavné účinky krstu sú teda očistenie od hriechov a znovuzrodenie (nové narodenie) v Duchu Svätom.

Učenie RKC o sviatosti pokánia

Pokánie a zmierenie ako sviatosť (táto sviatosť sa nazýva sviatosť pokánia, sviatosť zmierenia, sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede či sviatosť odpustenia)⁴⁾ odstraňuje vlastné (osobné) hriechy spáchané po krste. Podstatnou zložkou tejto sviatosti je spoveď u kňaza, ktorý od cirkvi dostal právomoc spovedať a dať rozhrešenie (takými sú vysvätení biskupi a kňazi, ktorí majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“). Rozhrešenie, ktoré tento kňaz udeľuje, udeľuje kajúcnikovi odpustenie a pokoj. Súčasťou tejto sviatosti je aj zadosťučinenie, čiže odpykávanie, ktoré kajúcnikovi určí spovedný kňaz. So sviatosťou pokánia sú spojené aj odpustky. Sviatosť pokánia ponúka kajúcnemu novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia. Táto sviatosť sa niekedy opisuje ako druhá záchranná doska po stroskotaní, ktorým je strata milosti. S odpustkami a so sviatosťou pokánia je zase úzko spojené učenie o očistci.

Učenie RKC o omši

Centrálnou a kľúčovou pre všetky sviatosti je Eucharistia (svätá omša). V nej sa podľa učenia rímskej cirkvi⁴⁾ sprítomňuje Kristova obeta. V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, majú prostredníctvom Eucharistie s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia oslobodzuje veriacich od každodenných previnení a chráni ich pred smrteľnými hriechmi.

Ostatnými sviatosťami sa tu nebudeme zaoberať. Podstatné je, ako sme vyššie ukázali, že sviatosti sú podľa katolíckej cirkvi nevyhnutne potrebné pre spásu. Toto je v priamom rozpore s princípom solus Christus, pretože rozbíja priamu aplikáciu diela Ježiša Krista do života veriaceho Svätým Duchom zo samotnej viery na základe samotnej Božej milosti – bez akýchkoľvek iných prostriedkov a bez prostredníckeho kňazstva (vysvätených biskupov a kňazov, ktorí jediní majú právomoc vysluhovať sviatosti).

O účele, funkcii krstu (vo vode ponorením) podľa Písma (sola scriptura) sme písali v článkoch „Krst ponorením do vody“ a „Kto uverí a pokrstí sa“ (Solas číslo 34, jar 2017). Krst neplní žiadnu prostrednícku či sprostredkujúcu úlohu pri odpustení hriechov či pri znovuzrodení. Podľa katolíckej cirkvi sa Kristovo spasiteľné dielo neprijíma samotnou vierou, ale nevyhnutným je opakované prijímanie Kristovho tela a Kristovej krvi pri prepodstatnení (transsubstanciácii) v Eucharistii počas omše, pri sprítomňovaní jeho obety. Písmo učí, že Kristova obeť na kríži, prinesená raz a navždy, je dostatočná (Židom 10:14). Netreba ju ani opakovať, ani sprítomňovať. Veriaci pri Večeri Pánovej, pri Pamiatke, jedia chlieb, nie Kristovo telo a pijú víno, nie Kristovu krv. Chlieb znázorňuje, reprezentuje telo Kristovo a víno jeho krv. Veriaci si takto pripomínajú, že sú pod Novou zmluvou, že sú spasení vďaka obeti, smrti a vzkrieseniu ich Pána a Spasiteľa Krista. Keď Božie dieťa zhreší, nestráca milosť a ospravedlnenie, nestráca večný život, nepotrebuje sa znovu obrátiť. Keď zhreší, usvedčené Svätým Duchom činí pokánie a nápravu, pred trónom milosti prijíma odpustenie od svojho Pána, ktorý je verný a odpúšťa nám každý hriech (1. Jána 1:9). K tomu nie je potrebná spoveď kňazovi, žiadne rozhrešenie ani pokuta od kňaza, žiadne odpustky ani očistec. Písmo žiadne takéto pridané prostriedky nepozná a nepozná ani prostrednícke kňazstvo. Pozná len jediného Prostredníka a Veľkňaza, Ježiša Krista, a potom kráľovské kňazstvo, ktorým sú všetci spasení (vykúpení) veriaci, avšak bez akejkoľvek prostredníckej úlohy.

Božie slovo učí, že všetky hriechy a viny (vrátane Adamovej) sú nám odpustené na základe Kristovej obete a jedine z viery v Kristovo spasiteľné dielo. Učí, že toto dielo je do života človeka, ktorý uveril evanjeliu, aplikované Svätým Duchom bez akéhokoľvek iného ďalšieho prostriedku – bez ktorejkoľvek z katolíckych sviatostí. Sviatosti sú v rozpore nielen s princípmi sola fide (jedine z viery) a sola gratia (jedine milosťou), ale aj s princípom solus Christus (jedine Kristus).

V katolíckej cirkvi je doktrína o výnimočnosti osoby Krista síce zachovaná, ale je znehodnotená a zneuctená (skompromitovaná) odstránením dostatočnosti jeho spasiteľného diela samotného. V konečnom dôsledku to znamená, že katolícka cirkev učila a učí, že Kristovo dielo samo osebe nie je pre spasenie človeka dostatočné a to, čo je pre spasenie nevyhnutne potrebné, je nezastupiteľná úloha cirkvi (rozumej rímskokatolíckej cirkvi) v aplikácii Kristovho diela do životov veriacich prostredníctvom sviatostí a kňazov.

Reformátori odmietli sakramentalizmus a jednohlasne tvrdili solus Christus – jedine Kristus. Pre nich jedine Kristus je vyznaním výnimočnosti Kristovej osoby ako nášho jediného Prostredníka a jeho dokonalého, kompletného, úplného a dostatočného diela, ktoré je veriacemu darované celé a úplne a to jedine na základe uverenia v evanjelium Ježiša Krista, teda bez sprostredkujúcej úlohy cirkvi, bez prostredníckej úlohy kňazov a sviatostí. V princípe jedine Kristus je obsiahnuté, kto on je a čo on urobil ako náš reprezentant a náhradník, a tiež že ani my, ani cirkev k jeho dielu, ktoré je pre nás a naše spasenie dostatočné, nemôžeme nič pridať. Jedine Božou milosťou, jedine vierou a jedine v Kristovi sme úplní a nič nás nemôže oddeliť od Božej milosti v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi (Rímskym 8:1-4). Reformátori vyznaním jedine Kristus odmietli všetky rozličné variácie potreby a nutnosti ľudskej spolupráce s Kristovým dielom – odmietli hlavne rímsky sakramentalizmus.

Jedine Kristus dnes

Princíp jedine Kristus čelí v súčasnosti dvom hlavným útokom. Prvým je tá istá hrozba ako za čias reformátorov – zo strany rímskeho sakramentalizmu, ktorý pridáva sprostredkujúcu úlohu cirkvi (prostrednícke kňazstvo a sviatosti, sprostredkujúce Kristovo dielo spásy do životov veriacich). O tejto prvej hrozbe sme písali vyššie. Je rovnaká aj v dnešných dňoch. Druhým ohrozením je sekularizmus, ateizmus a relativizmus. O tejto druhej hrozbe, ktorá je špecifická pre éru západnej civilizácie a éru modernej vedy, si povedzme viac.

Katolícky sakramentalizmus neútočí na identitu Krista. Útočí ale na solus Christus tým, že znehodnocuje a rozbíja dostatočnosť Kristovo diela a princípy sola fide a sola gratia ako spôsob uvedenia/darovania Kristovho diela do života veriaceho – jedine vierou (jedine z viery) a jedine milosťou (z milosti samotnej). Sekularizmus, ateizmus a relativizmus útočia hlavne na identitu Krista, pretože pri strate identity Krista ako Bohom poslaného Spasiteľa sa stráca automaticky aj dielo spasenia.

Čo zapríčinilo túto zmenu? Táto zmena má svoje korene v osvietenstve a je zavŕšená postmodernou a náboženským a filozofickým pluralizmom. V spoločnosti nastali veľké posuny v svetonázore. Dôležité je aj poznamenať, že spoločenské podmienky pre praktizovanie náboženstva a vierovyznania v období éry reformácie a v dnešných dňoch sú úplne rozdielne. Dnes je hierarchia hodnôt iná, ako za reformácie. Preto je životne dôležité mať na pamäti, že naša terajšia éra je iná, ako bola tá za reformácie. Rovnako treba pamätať aj na to, že naša terajšia kultúra nestojí na tých pravdách biblickej viery, ktoré formovali verejnú mienku (svetonázor), pôsobili a platili v období reformácie. Postupná sekularizácia a pluralizácia sveta zmenili spôsob myslenia ľudí, spôsobili posun v nazeraní na svet (vo svetonázore) a zmenili hierarchiu hodnôt. Pred osvietenstvom sa ľuďom zdalo nemožným mať iný ako kresťanský svetonázor. Počas osvietenstva sa zdalo byť možným neveriť základným pravdám kresťanstva. Teraz, po asi 300 rokoch po osvietenstve, v období postmoderného pluralizmu sa zdá ľuďom nemožné veriť kresťanským pravdám a nekompromisne zastávať biblický svetonázor. V dnešnom svete pluralizmu sa na Ježiša Krista väčšinou pozerá ako na jedného z náboženských vodcov, ako na človeka, ale nie ako na Pána z neba (1. Korintským 15:45-47), na výnimočného Pána a Spasiteľa – a to dokonca aj v rámci náboženských spoločenstiev/cirkví. To sú veľké zmeny oproti reformačnému obdobiu 15. - 16. storočia. Musíme ich mať na pamäti a brať ich vážne pri vyznávaní solus Christus v dnešnej dobe.

Ako máme dnes vyznávať, vyhlasovať a obraňovať princíp solus Christus?

Obrana výnimočnosti Krista zahŕňa obranu celého biblického svetonázoru. V tomto smere je životne dôležité ukázať, že to nie je len niekoľko ojedinelých textov Písma, ktoré učia o Kristovej jedinečnosti a dostatočnosti, ale že o ňom učí celý kánon. Jednotlivé texty nikdy nie sú osamotené a izolované od kontextu celej Biblie. Texty o Kristovi dávajú zmysel a význam len uprostred a na pozadí celého biblického zjavenia. Povedané inými slovami, Ježiš ani dnes neprichádza k nám osamotene a ako niečo nové. Kto on je a čo on urobil, to nachádzame ukotvené v biblických príbehoch a je nám predložené v biblických pojmoch, kategóriách a biblickom svetonázore. Rozhodujúca úloha aj súčasného ohlasovania a obrany princípu jedine Kristus je nastoliť jednotu identity jeho osoby a dostatočnosti jeho diela z celej Biblie. Aj v súčasnej dobe je potrebné s rovnakou naliehavosťou hlásať oboje – rovnako jedinečnosť a identitu Krista, ako aj dostatočnosť jeho diela pre spasenie človeka.

Ak sledujeme biblické udalosti cez biblické zmluvy, celá Biblia učí, že Ježiš je vtelený Boží Syn a že je to jedine Kristus, ktorý koná dielo, ktoré žiadna stvorená bytosť konať nemôže. Jedinečnosť a výnimočnosť Kristovho diela vyplýva z jedinečnosti a výnimočnosti jeho identity. Potom, povedané v biblických pojmoch, výraz jedine Kristus je presným a jediným vyjadrením toho, kto on je a čo on urobil a že mimo neho a jeho diela, ako to opisuje Biblia, niet spasenia.

Nevyhnutnosť Krista a jeho diela pre naše spasenie

Keď vyhlasujeme princíp solus Christus (jedine Kristus, jedine Kristom), tak mu pripisujeme určitý/istý druh nevyhnutnosti v Božom pláne spásy. Boli vtelenie a kríž iba jedna z ciest, vybraná Bohom (z viacerých možných) pre naše spasenie, alebo to bola (nevyhnutne) iba jediná cesta (a žiadnej inej cesty nebolo a nie je)? Mohol všemocný, panujúci a všetko vediaci Boh naplánovať (a uskutočniť) inú cestu záchrany svojho padlého stvorenia? Alebo len Kristus bol (nevyhnutne) jedinou cestou uskutočnenia jeho plánu? To je to, čo rozumieme pod otázkou nevyhnutnosti.

Prečo je nevyhnutne iba Kristus jedinečný, výnimočný a na všetko dostatočný Spasiteľ? Písmo odpovedá: pretože on jediný je ten, kto môže naplniť všetky naše potreby, uskutočniť Božie zvrchované plány a zachrániť nás z našich hriechov. Ale čo presne je podstatou tejto nevyhnutnosti? Najlepší spôsob, ako odpovedať na túto otázku, je nechať prehovoriť samotné Písmo. V nasledujúcej časti poukážeme na absolútnu nevyhnutnosť princípu jedine Kristus; Kristus a jeho dielo nie je iba jedna cesta spasenia spomedzi množstva iných možností, ale je to jediná cesta uskutočnenia Božích plánov.

Odpoveď Písma na otázku nevyhnutnosti princípu jedine Kristus

Nevyhnutnosti princípu jedine Kristus neporozumieme správne, pokiaľ neporozumieme tomu, že Boh koná všetko v dejinách stvorenia a v dejinách spásy cez zmluvy. Princíp jedine Kristus obsahuje dve zložky: identitu Krista (kto je Kristus) a Kristovo dielo. Kristovo dielo môžeme ešte rozdeliť na jeho dielo v stvorení a jeho dielo v spasení. Kristova identita a jeho dielo sú nerozlučne prepojené, jedno je určujúce pre to druhé a naopak.

Kristova identita

Kristova identita vo večnosti (pred stvorením)

Kristus je Boží Syn z večnosti, je večný Boží Syn (Ján 1:18, Ján 1:1-4; Matúš 16:16-17; Ján 1:34, Ján 20:31, Ján 11:4; Matúš 27:43; Lukáš 1:35; Marek 3:11; Lukáš 22:70; 2. Korintským 1:19; 1. Jána 5:20; Zjavenie 2:18). Kristus je od večnosti (vo večnosti) Slovom, ktoré je Bohom, ktoré je vo večnosti u Boha (Ján 1:1-2). Kristus je teda Boh, ktorý je vo večnosti (od večnosti, večne) u Boha (Ján 1:1-2, 20:28).

Kristova identita v diele stvorenia

Kristovu identitu vidíme v diele stvorenia. Zároveň vidíme aj Kristovu úlohu v diele stvorenia. Kristus je to večné Slovo a ten večný Boh, skrze ktorého všetko povstalo, pričom bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (Ján 1:3; Židom 1:2). Prostredníctvom neho bolo stvorené všetko, čo je stvorené. Kristus je Prostredník v diele stvorenia. Boh (u ktorého bol vo večnosti a na počiatku Ten, kto je tým Slovom) je Stvoriteľ všetkého stvoreného. Na počiatku stvoril nebesia i zem (Genezis kapitoly 1-2; Skutky 17:24-26). Boh nestvoril svet z niečoho prostredníctvom evolučných prírodných procesov. Boh stvoril svet z ničoho prostredníctvom Slova, prostredníctvom Krista (Židom 1:2; Kolosenským 1:16-17). Boh povedal slovo, prikázal „Nech je“ a stalo sa (Žalmy 33:9). Celý vesmír nielen stvoril, ale aj udržuje svojím slovom (Židom 1:3). Všetko, čo je stvorené, je stvorené skrze (prostredníctvom) Božieho Syna: „... lebo v ňom (v Kristovi, Božom Synovi) je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny buď panstvá buď kniežatstvá buď vrchnosti, to všetko je stvorené skrze neho a cieľom neho“ (Kolosenským 1:16-17).

Kristova identita v diele spasenia

To, že Kristus je Boží Syn a že ako večné Slovo je večným Bohom, nepredstavuje celú jeho identitu. Súčasťou jeho identity je aj to, že cez vtelenie sa stal Synom človeka. On, Ten, to Slovo sa stalo telom (Ján 1:14). Ten, ktorý je jednorodeným Synom v lone Otcovom (Ján 1:18), pribral ku svojej božskej prirodzenosti aj ľudskú prirodzenosť. Tieto dve prirodzenosti spoločne tvoria jeho identitu. Kristus je druhý a posledný človek–Adam (1. Korintským 15:47). Identita Krista ako druhého a posledného človeka–Adama tvorí neoddeliteľnú súčasť jedinečnej, výnimočnej a nevyhnutnej identity Krista a princípu solus Christus. Dôvody, prečo sa večné Slovo muselo stať telom a prečo Boží Syn z večnosti sa musel stať človekom, a dokonca nie obyčajným, ale druhým a posledným Adamom, súvisia s Božími zmluvami a povieme si o nich nižšie. Tieto dôvody predstavujú dôvody pre jedinečnosť a nevyhnutnosť cesty spásy a pre jedinečnosť a nevyhnutnosť princípu solus Christus. Kristus doniesol ako Baránok Boží na kríži obeť, ktorá bola nevyhnutná, ale aj dostatočná pre Božie dielo vykúpenia a spasenia. To, že je Baránok, tvorí tiež súčasť jeho identity.

Kristova identita vo večnom novom stvorenstve

Po donesení vykupiteľskej obete na kríži a po vstaní z mŕtvych (z hrobu) bol Kristus oslávený a vzatý do neba, kde sedí po pravici svojho Otca na tróne. Svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú pribral pri svojom vtelení, sa však už nevzdal. Niečo sa s ňou ale udialo. Kristovo ľudské telo v hrobe nevidelo porušenia. Po vzkriesení však bolo oslávené. Kristus je od svojho nanebovzatia, čo do svojej ľudskej prirodzenosti, v oslávenom nebeskom tele (1. Korintským 15:42-54). A takto bude prebývať aj v novom stvorenstve, v nebeskom Jeruzaleme, keď príde nové nebo a nová zem. A jeho identita ako Baránka Božieho ostáva súčasťou jeho identity aj v novom stvorenstve (Zjavenie 21:22-23).

Kristova identita a jeho dielo v prepojení na zmluvy

Dielo stvorenia a zmluva stvorenia

Boh je Stvoriteľ všetkého stvoreného a pri stvorení vstúpil so svojím tvorstvom do zmluvného vzťahu. Pri stvorení Boh uzavrel zmluvu s Adamom. Z Adamovej identity a z jeho postavenia či úlohy pramení to, že túto zmluvu Boh uzavrel s celým ľudstvom a s celým tvorstvom. Adam dostal úlohu vládcu a správcu nad tvorstvom. Zmluva, v ktorej bol, bola zmluva charakteru skutkov. Porušenie zmluvy, Adamov pád, znamenal spustenie zmluvnej pokuty, Božieho trestu. Odplata za hriech je smrť. Tento trest však neprišiel len na Adama, ale prešiel na celé ľudstvo (Rímskym 5:12). Trest prešiel dokonca na celé tvorstvo (Genezis 3:17; Rímskym 8:20-22). Dôvod, prečo sa to stalo, je zmluva s Adamom, Adamova identita a postavenie (úloha). Adam v zmluve zastupoval (reprezentoval) celé ľudstvo a celé tvorstvo ako vládca a správca, ktorému bolo celé tvorstvo zverené a podriadené. Žiaden iný zemský človek nedostal takéto postavenie. Adam ako prvý stvorený človek bol Boží (vo svojom vlastnom zmysle Boží syn, avšak zemský, stvorený). Nemal vo svojom rodokmeni ľudského otca, bol Boží (Lukáš 3:38). Bol stvorený na Boží obraz a na Božiu podobu. To znamená, že v tvorstve mal reprezentovať Boha a jeho vládu. V tvorstve to malo fungovať ako v Božom kráľovstve – všetko podľa Božích pravidiel a pod Božou vládou cez Božieho správcu/vládcu Adama. Adamovým pádom sa všetko pokazilo a porušilo. A tu prichádza nielen potreba, ale aj Boží plán napravenia tohto všetkého. Ľudstvo aj tvorstvo je potrebné vykúpiť z porušenia a zo smrti, zachrániť a ustanoviť nové tvorstvo (nové nebo a novú zem – Genezis 1:1 a Zjavenie 21:1) a nové ľudstvo (spasený a oslávený Boží ľud – 1. Korintským 15:48-49). Je potrebné znovunastoliť Božie kráľovstvo v tvorstve. A k tomu je potrebná Božia milosť, spása, nová zmluva a nový (druhý) Adam. To, čo prvý Adam svojím zlyhaním pod zmluvou skutkov priniesol pre celé ľudstvo a pre celé tvorstvo, dokáže odčiniť len niekto, kto bude v rovnakom postavení a pod rovnakou zmluvou (zmluvou skutkov), bude poslušný (na rozdiel od prvého Adama) a všetko napraví (dokonca viac než len odčiní všetko, čo spôsobil prvý Adam).

Dielo spasenia a nového stvorenia

To je dôvod, prečo Spasiteľ musel prísť ako človek v tele. To je dôvod, prečo Spasiteľ musel prísť ako druhý a posledný Adam (1. Korintským 15:45, 15:47; Rímskym 5:12-21). Ľudstvo sa navyše dostalo aj pod Mojžišov zákon ako zmluvu skutkov. Pod mojžišovskú zmluvu skutkov sa dostalo cez izraelský národ (pozri článok „Pestún vedúci ku Kristovi“ Solas 36, jeseň 2017). V tomto zmysle izraelský národ zohral analogickú (alebo podobnú) úlohu ako prvý Adam. Izraelský národ ako kráľovstvo kňazov mal na zemi reprezentovať Božiu vládu a Božie kráľovstvo v celom tvorstve. To je dôvod, prečo Písmo nazýva izraelský národ pojmom „Boží syn“. Tak ako zlyhal Adam v úlohe a v postavení Božieho syna, rovnako zlyhal aj Izrael v úlohe a v postavení Božieho syna. Preto musel prísť na svet skutočný a dokonalý Boží Syn, ktorý konečne a definitívne zrealizuje Božie kráľovstvo v tvorstve a bude verne panovať nad Božím ľudom.

Tak ako sa ľudstvo dostalo pod zmluvu skutkov cez prvého Adama (Rímskym 5:14), tak sa ľudstvo dostalo pod zmluvu skutkov (Mojžišov zákon) aj cez izraelský národ, ktorý mal vyplniť postavenie analogické (podobné) prvému Adamovi tým, že sa mal stať kráľovským kňazstvom. Tak ako Adam v úlohe reprezentatívnej hlavy sám bol pod zmluvou skutkov a cez neho aj celé ľudstvo, rovnako aj izraelský národ v úlohe reprezentatívnej hlavy bol pod zmluvou skutkov a cez neho znova aj celé ľudstvo. Tak ako zlyhal Adam v prvej zmluve skutkov a s ním celé ľudstvo, tak zlyhal aj izraelský národ v druhej zmluve skutkov a s ním opäť aj celé ľudstvo. Preto aj dielo vykúpenia a spasenia, a dokonca ani Spasiteľ nemôžu obísť tieto dve zmluvy skutkov. Spasiteľ musí obidve tieto zmluvy naplniť. Naplniť zástupne za svoj ľud, ktorému bude kraľovať v celom novom tvorstve (nové ľudstvo a nové nebo a nová zem). Pre prvú zmluvu skutkov sa Spasiteľ musel stať druhým a posledným Adamom. Pre mojžišovskú zmluvu skutkov sa musí stať tým konečným naplnením a realizáciou postavenia a úlohy Božieho syna (pozri podobenstvá o vinici, majiteľovi vinice a o správcoch/nájomníkoch vinice). Aby sa dostal pod prvú zmluvu skutkov, musel sa narodiť ako človek, ako zemský potomok prvého Adama. Preto sa musel narodiť ako semeno ženy. Aby sa dostal pod Mojžišov zákon (mojžišovskú zmluvu skutkov), musel sa narodiť ako Žid. Pre obidve zmluvy teda musel večný Boží Syn (Boží Syn z večnosti) vziať na seba ľudské telo a stať sa človekom, pribrať ku svojej božskej prirodzenosti ešte aj ľudskú prirodzenosť. Táto identita (Syn človeka a druhý a posledný Adam) a táto úloha v diele spásy (Boží Baránok v diele vykúpenia) sa stáva súčasťou identity a diela Krista ako Božieho Syna a spolu–definuje princíp solus Christus.

Spasiteľ nemohol prísť z neba len ako Boží Syn alebo v podobe anjela a vo svojej moci razom premeniť ľudí na nové stvorenia, na poslušných, verných, milujúcich, znovuzrodených, bezhriešnych ľudí a „švihnutím prútika“ odstrániť porušenie a kliatbu z tvorstva. Takéto dielo spásy nebolo možné. Obišlo by platbu za hriech podľa zmlúv skutkov (vyrovnanie zmluvného dlhu), obišlo by vykúpenie. Obišlo by Božie zmluvy. Spasiteľ, ktorý mal prísť, musel učiniť zadosť všetkým Božím zmluvám. Preto sú identita Krista a jeho dielo vykúpenia také, aké sú, a iné neprichádzali do úvahy. Preto hovoríme, že jeho identita a jeho dielo sú nielen jedinečné a výnimočné, ale aj nevyhnutné (v tom zmysle, že neexistuje iná alternatíva).

Kristova identita postupne zjavovaná v dejinách vykúpenia a spásy

Boží Syn ako Spasiteľ a dielo vykúpenia a spasenia boli súčasťou Božieho rozhodnutia, Božej zvrchovanej vôle a súčasťou jeho plánu už vo večnosti, ešte pred založením sveta, pred stvorením všetkého stvoreného. Z tohto dôvodu bolo o celej identite Krista rozhodnuté skôr, ako začal čas.

Písmo učí, že Boh mal plán spasenia ešte pred tým, ako vznikol svet (pozri napr. Žalm 139:16; Izaiáš 22:11; Efezským 1:4, 3:11; 2. Timoteovi 1:9; 1. Petrov 1:20). V tomto pláne je Boží Syn vo vzťahu k Otcovi a Svätému Duchu ustanovený ako prostredník svojho ľudu. Syn dobrovoľne prijal svoje určenie s jeho zmluvnými podmienkami a zasľúbeniami (Židom 10:7), ktoré potom dodržal a naplnil vo svojom vtelení, živote, smrti a vzkriesení. Otcov večný plán ustanovil Krista ako Prostredníka a definoval podstatu jeho prostredníctva. Dielo vykúpenia zabezpečuje pre nás zmluvnú jednotu (v zmysle Novej zmluvy – Židom kapitoly 8, 9 a 10) s Kristom ako naším prostredníkom a substitučným (zástupným) reprezentantom.

Večný Boží cieľ – Boží ľud a Božie kráľovstvo v tvorstve

Cieľom, ktorý Boh sledoval pri stvorení, bolo mať svoj ľud, uprostred ktorého mal prebývať, a svoje kráľovstvo na zemi, spravované verným, milujúcim a poslušným správcom/vládcom, kde všetko malo fungovať podľa Božej nariaďujúcej vôle, podľa jeho ustanovení a prikázaní, kde všetko malo byť veľmi dobré a na Božiu slávu. Tento vladár mal reprezentovať jednak Boha a jeho vládu voči Božiemu ľudu a voči tvorstvu, jednak Boží ľud ako verný, milujúci, poslušný a spravodlivý pred Bohom. Preto bol Adam stvorený na Boží obraz (Genezis 1:27) a preto všetci zemskí ľudia nesú obraz prvého Adama (Genezis 5:3; 1. Korintským 15:49). A keď prvý Adam ako tento obraz Boha zlyhal (a s ním celé ľudstvo), musel prísť druhý a posledný Adam ako dokonalý obraz Boha (Židom 1:3) – druhý a posledný Adam, Pán z neba (oživujúci Duch), v ktorom prebýva všetka plnosť božstva telesne (Kolosenským 2:9). Tak ako celé ľudstvo v prvom Adamovi zlyhalo v nesení Božieho obrazu, tak sa pravé a dokonalé nesenie Božieho obrazu naplní v novom ľudstve – v Božom ľude – skrze druhého a posledného Adama (1. Korintským 15:49). Naplní sa to najprv duchovne a neviditeľne pri znovuzrodení jednotlivcov ešte uprostred tohto padlého sveta (2. Korintským 3:18) a finálne a v moci pri vzkriesení z mŕtvych – pri vykúpení tela a oslávení. Rovnako tak bude aj celé tvorstvo vykúpené a oslávené (Rímskym 8:19-23).

V centre vzťahu Boha s ľudstvom leží Božia požiadavka ľudskej poslušnosti, vernosti, lojality a lásky. Pre pochopenie toho, kto Kristus je a čo urobil pre ľudstvo vo svojom diele vykúpenia, sa potrebujeme vrátiť do rajskej záhrady a ku koreňom zmluvy medzi Bohom a človekom.

Písmo roztrieďuje všetko ľudstvo na dve skupiny a pod dve reprezentačné hlavy, ktorými sú prvý Adam a posledný Adam (Rímskym 5:15-19; 1. Korintským 15:48), a každého človeka zaraďuje pod niektorú z nich. Boh zazmluvnil s prvým Adamom ako hlavou ľudstva, aby bol obrazom Boha v ľudstve, zjavenom na celej zemi. Adamovo postavenie súčasne znamenalo aj jeho privilégium byť otcom celého ľudstva. Prvý Adam v nesení obrazu Boha zlyhal, a preto bolo treba nového Adama, ktorý by bol hlavou nového ľudstva.

Kristovou identitou - ako posledného Adama a hlavy nového ľudstva - je aj to, že Boh požaduje zmluvnú poslušnosť celého ľudstva, ktoré ju dosahuje jedine skrze Krista. Kristus ako dokonale a vo všetkom poslušný Syn je hlavou nového ľudstva, ktoré – tak ako on – je/bude vo všetkom poslušné Bohu. V Kristovej poslušnosti je ukázaná nielen pravá ľudskosť (človečenstvo), ale aj to, čo pravdivý obraz Boha ukazuje, teda láska, vernosť a predovšetkým oddanosť a poslušnosť Božieho Syna.

Toto je opakom Adamovho hriechu a jeho zhubných následkov. Toto je pravé človečenstvo a Boží morálny štandard, ktoré sú vlastné Ježišovi Kristovi. Takýto štandard sa požaduje od reprezentatívnej hlavy/náhrady (zástupcu/reprezentanta), ktorá zaplatí za náš hriech a dá nám svoju spravodlivosť, čo je potrebné pre zmierenie s Bohom. Pre to všetko bol potrebný Boží Syn, lebo len on je ten, kto uspokojí morálne požiadavky, ktoré Boh od nás vyžaduje. V tomto zmluvnom kontexte je pochopiteľné, prečo sa Syn musel vteliť a urobiť dielo, ktoré vykonal. Dostávame plný zmysel toho, prečo je to jedine Kristus, kto celé dielo môže urobiť.

Pre zmluvu s Adamom (zmluvu s tvorstvom) sa Kristus musel stať človekom, a to nielen človekom pod adamovskou zmluvou, ale oveľa viac, musel sa stať druhým a posledným Adamom, teda tým, kto zmluvu naplní nielen za seba, ale ako kráľovská (panovnícka) hlava, ako Pán a kráľ nového ľudstva a Božieho kráľovstva v jeho realizácii vo forme nového neba a novej zeme a nebeského Jeruzalema – aj zástupne za celé nové ľudstvo (Cirkev), teda za nové stvorenie.

Ľudský hriech a Božie odpustenie – vyriešenie trestov podľa zmlúv skutkov

Skúmaním Kristovej identity zisťujeme, že konečným Božím cieľom je mať vzťah so svojím ľudom (Jeremiáš 31:33). Boh chce svoju slávu zjaviť svetu prostredníctvom ľudstva, ktoré ponesie jeho obraz, žijúc s Bohom v pokoji a poslušnosti. Ale k čomu došlo, keď sa ľudstvo vzbúrilo proti Bohu a zlyhalo v nesení obrazu jeho spravodlivosti? Môžu byť aj napriek tomu Božie ciele ešte stále dosiahnuté? Musí si Boh vyberať medzi pokojom (zmierom) a poslušnosťou? Je zmier s Bohom možný aj bez poslušnosti? Alebo ešte konkrétnejšie: Môže Boh tolerovať hriech? Ak nie, ako môže spravodlivý Boh len tak z ničoho nič odpustiť hriech? O tomto sa v 3. kapitole Genezis, kde je zaznamenané prvé zasľúbenie spasenia (verš 15), nič nehovorí.

Kniha Genezis opisuje, ako hriech a zloba vstúpili do ľudstva. Uvádza, že hriech je príčinou a podstatou ľudskej skazenosti a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú. Hneď v tretej kapitole naznačuje, že túto katastrofu môže odstrániť iba sám Boh. To je dané v Božom počiatočnom sľube vykúpenia a odstránenia hriechu (Genezis 3:15).

Písmo od začiatku až do konca berie realitu hriechu vážne. Keď vychádzame z knihy Genezis z kapitol 1-2, vidíme, ako rýchlo sa ľudstvo dostalo z „veľmi dobrého“ sveta (Genezis 1:31) do sveta abnormálneho a prekliateho (Genezis 3:14-24), do sveta, ktorý je teraz pod Božím súdom a trestom smrti. Adam, ako náš zmluvný reprezentant, sa svojou neposlušnosťou voči priamemu príkazu (Genezis 2:17) s plným vedomím vzbúril proti svojmu Stvoriteľovi a zmluvnému Pánovi, čím poprevracal poriadok stvorenia. Ľudstvo sa tak dostalo pod kliatbu smrti.

Potrestanie hriechu je v Písme opísané rôznym spôsobom. Najprv je to duchovná smrť (prvá rovina smrti). Duchovnou smrťou sa človek stáva „telesným človekom“ (1. Korintským 2:14), čiže „človekom v tele“ (Rímskym kapitola 8). Povedané inak: človekom „mŕtvym vo svojich hriechoch a vo svojich prestúpeniach“ (Efezským 2:1-3, 4:17-19). Tým stráca puto s Bohom, ktoré mal pri stvorení (je od Boha odlúčený), a stráca duchovné vnímanie reality (1. Korintským 2:14; Rímskym 8:7). Ďalej sa pádom Adama spustil proces zomierania, vrcholiaci vo fyzickej smrti človeka (Židom 9:27). Smrť prešla na všetkých ľudí (Rímskym 5:12) a do celého tvorstva. Najzávažnejšou rovinou smrti je „druhá smrť“ (Zjavenie 20:6, 20:14, 21:8), ohnivé jazero (Zjavenie 19:20, 20:14-15, 21:8), ako večné odlúčenie od Boha vo forme večného zatratenia a večného utrpenia. Ak toto sú trestnoprávne dôsledky porušenia zmlúv skutkov, potom Kristus ako Spasiteľ, ako posledný Adam, musí nevyhnutne vykúpiť ľudstvo a tvorstvo zo všetkých týchto trestov (dôsledkov pádu), teda zo všetkých rovín smrti ako trestu za hriech.

Boh hneď po páde zjavuje svoju milosť a začína odhaľovať svoj plán spásy – dáva Božie počiatočné zasľúbenie vykúpenia (Genezis 3:15), sľub, ktorý nás v konečnom dôsledku vedie ku Kristovi. Boh namiesto toho, aby ľudstvo zavrhol a okamžite nad ním vykonal súd, sa aktom svojej nekonečnej milosti rozhodol zachrániť ľudí pre seba a odstrániť mnohonásobné dôsledky hriechu. Táto voľba záchrany je evidentná z Genezis 3:15. Sľub z tohto verša dáva nádej, že keď bude zrealizovaný, všetok hriech a smrť budú porazené a plnosť Božej spasiteľnej vlády vstúpi do sveta ako Božia spravodlivá vláda.

Ako to Boh urobí? Ako sa to stane? Aktom násilia? Polepšením ľudí? Ako zjavuje Písmo, je zrejmé, že k obnove stvorenia, odstráneniu smrti a dôsledkov hriechu a umožneniu, aby sme boli spravodlivými pred Bohom, je potrebné niečo viac ako (len) pôsobenie mocou. To, čo je potrebné a nevyhnutné, je náhrada (zástupnosť). Je potrebný a nevyhnutný ten, kto sa reprezentatívne postaví ako právna náhrada na moje miesto. Niekto, kto bude v postavení, akoby sme to boli my sami, a kto ponesie môj hriech a vinu. Je potrebný a nevyhnutný ten, kto uzmieri Boží hnev tým, že za mňa zaplatí Božiu legitímnu morálnu požiadavku vznesenú voči mne.

Prečo je to tak? Je to otázka, ktorá sa týka toho, kto Boh je, a toho, čo sa nazýva problém/otázka odpustenia. Boh je svätý a Boží hnev je jeho reakcia na hriech. Kde je hriech, tam s ním Boh musí konať a priviesť ho pod odsúdenie. To je dané obzvlášť faktom, že hriech je priamo proti Bohu, proti jeho svätosti. Ako môže Boh vo svojej láske k človeku a so svojím charakterom milosti zachrániť padlého človeka, odpustiť jeho hriech a pritom zostať spravodlivý a svätý? V riešení otázky odpustenia musí najprv uspokojiť svoje spravodlivé požiadavky a až potom odpustiť.

Odpoveď Písma na tento problém, problém odpustenia, je, že ho môže vyriešiť len Boh sám. Boh berie iniciatívu pri záchrane na seba, pričom musí konať vo svojej dokonalej spravodlivosti a v zhode so svojimi vlastnými spravodlivými požiadavkami – a tiež súčasne preukázaním svojej predivnej milosti a nekončiacej lásky. Ak Boh sám ide všetko vyriešiť, Boh sám musí naplniť svoje vlastné požiadavky. To je príčina, prečo si „problém odpustenia“ vyžaduje nielen náhradu za nás, ale aj špecifický druh náhrady – božskú náhradu. A to je presne to, čo Boh urobil v Kristovi – v Božom Synovi, ktorý sa stal telom. V Kristovi, vo vtelenom Božom Synovi, je problém odpustenia vyriešený. Definitívne môžeme povedať, že to je dôvod, prečo je to jedine Kristus vo svojej osobe a diele, ktorý môže byť našou náhradou. Náš hriech pred Bohom je takej podstaty, že len jedna osoba – vtelený Boží Syn – nás môže reprezentovať a nahradiť a platiť za náš hriech, a tak dokonale a kompletne uspokojiť Božie (Bohu vlastné) požiadavky. Boh nemohol na hriech jednoducho zabudnúť, opomenúť ho či prikryť bez plnej satisfakcie svojej vlastnej svätosti, spravodlivosti a charakteru. Preto musel Kristus vyniesť náš hriech na drevo kríža a zástupne namiesto nás strpieť trest za hriech – trest smrti.

Zachraňuje sám Boh prostredníctvom svojho poslušného Syna

Z napätia medzi ľudským hriechom a jeho odpustením zo strany Boha vzniká ďalšia a širšia otázka: Kto je to, kto zachráni ľudstvo a nastolí Božie kráľovstvo, čiže Božiu vládu a panovanie na zemi? Zmluvný pohľad na túto otázku ukazuje, že 1) Boh odpustí hriechy ľudí potrestaním zástupcu namiesto nich a 2) Boh nastolí svoje kráľovstvo na zemi prostredníctvom vlády spravodlivého muža/človeka, aj keď sa žiaden taký na zemi nemohol nájsť. Kto ale potom je schopný, kto môže vziať trest za hriechy ľudí a zároveň vládnuť na zemi v dokonalej poslušnosti Bohu a dokonale ustanoviť a reprezentovať vládu samého Boha? Aj v tomto bloku ukážeme, že je to: Jedine Kristus ako vtelený Boží Syn.

Presne toto je ukázané v Božom pláne, ktorý je postupne zviditeľňovaný prostredníctvom biblických zmlúv, ktoré umožňujú väčšie pochopenie Božieho pôvodného sľubu z Genezis 3:15. Ako sa Boží plán viac a viac odhaľuje, vidíme, cez koho a ako Boh zachraňuje a prečo je Kristus a jeho dielo k tomu nevyhnutne potrebný.

Ako sa s plynúcim časom odhaľuje v dejinách ľudstva Boží plán a ako Boh vstupuje do zmluvného vzťahu s Noachom, Abrahámom, Izraelom a Dávidom, krok po kroku svojimi mocnými skutkami a vyhláseniami pripravuje svoj ľud na očakávanie príchodu „semena ženy“, zasľúbeného Mesiáša (Spasiteľa). Mesiáš bude po svojom príchode naplnením všetkých Božích zasľúbení skrze zvestovanie a uskutočňovanie Božej spasiteľnej vlády svetu. Toto je veľmi dôležité pre rozpoznanie identity Spasiteľa (Mesiáša). Dôležitá pravda je, že Mesiáš je viac než len opravdivý človek; on je Boží vtelený Syn. Na jednej strane Písmo učí, že k naplneniu zasľúbení dôjde prostredníctvom muža, ako je ukázané cez rozličné typologické osoby, ako sú Adam, Mojžiš, Izrael a Dávid, ktorých všetkých nachádzame v zmluvách. Na druhej strane Písmo tiež učí, že tento Mesiáš je viac než len obyčajný človek, pretože je identifikovaný (stotožnený) s Bohom. Ako to? Pretože v naplnení Božích zasľúbení on doslovne inauguruje, ustanoví Božiu spasiteľnú vládu a podieľa sa na kráľovskej vláde Boha v moci (zdieľa Boží trón) – čo žiaden obyčajný (zemský) človek nemôže dosiahnuť, čo nespochybniteľne potvrdzuje, že jeho identita je (a musí byť) priamo spojená s jediným pravým a živým Bohom.

Ako prichádza Božie kráľovstvo v zmysle spasenia, vykúpenia, nového stvorenia? Starozmluvné písma odhaľujú, že Božie kráľovstvo prichádza do sveta cez biblické zmluvy a cez zmluvných prostredníkov – Adama, Noacha, Abraháma a jeho semena umiestneného doprostred národa Izrael, a cez Dávida a jeho syna. To je aj dôvod, prečo súčasť identity Krista tvorí aj to, že je „semenom Abrahámovým“ a „Synom Dávidovým“.

Do dejín spásy ľudstva (národov) vstupuje Mojžišov zákon ako zmluva zákona (zmluva skutkov). Mojžišovská zmluva priniesla aj systém obetí za hriech. Systémom obetí za hriech Boh zreteľne zjavil, že na vyriešenie ľudského hriechu je potrebná platba, je nevyhnutne potrebné zaplatiť životom a preliať krv. O obetiach mojžišovskej zmluvy však platilo, že neriešili hriech definitívne. Museli sa prinášať opakovane. Ležala v nich upomienka na hriech, a preto hriech nebol prikrytý definitívne a zabudnutý raz a navždy. Definitívne vyriešenie hriechu bolo však už v ére Starej zmluvy prorocky oznámené. Boh oznámil, že príde čas, keď odpustí neprávosť svojho ľudu a na hriech svojho ľudu viacej nespomenie (Jeremiáš 31:34). Hospodin toto definitívne vyriešenie hriechu a odpustenie prepája s nahradením Starej zmluvy (zmluvy skutkov) Novou zmluvou (zmluvou postavenou na milosti). K tomu je ale potrebná dokonalá obeť, ktorá raz a navždy vyrieši otázku hriechu a ľudskej vzbury, ktorá nahradí obete Starej zmluvy, ktoré sa museli dookola opakovať. Tou dokonalou obeťou je Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. Preto fakt, že Kristus musel nevyhnutne vstúpiť do úlohy Božieho Baránka, tvorí súčasť jeho identity a súčasť solus Christus.

Dávid ako kráľ nad Izraelom a jeho synovia ako králi nad Izraelom mali reprezentovať Božieho kráľa a Božiu vládu v Božom kráľovstve na zemi (v tvorstve). Títo zemskí králi však vo svojej úlohe zlyhali, a preto musel prísť vtelený nebeský kráľ, Kristus. Kristus je naplnením zmluvy, ktorú Boh uzavrel skrze Dávida ako prostredníka zmluvy (dávidovská zmluva). Preto fakt, že Kristus je ten pravý skutočný „syn Dávidov“, sa stáva súčasťou Kristovej identity.

Línia zmlúv slúži ako predobraz a pozadie novozákonnému zjaveniu, na predstavenie a ohlásenie Ježiša ako Krista. Zmluvy učia, že Kristus a jeho práca sú vyslovene a absolútne jedinečné. Kto je Ježiš? Podľa Písma on je ten, ktorý inauguruje, ustanoví Božie kráľovstvo a éru Novej zmluvy. V ňom je dosiahnuté úplné a dokonalé odpustenie hriechu; ním je vyliaty Svätý Duch, počaté nové stvorenie a sú naplnené všetky Božie sľuby. Ale vo svetle novozmluvného zjavenia - kto to môže urobiť? Písmo dáva len jednu odpoveď: Jediný, kto môže vykonať takéto dielo, je Pán a poslušný Syn. Je to presne ten, ktorého Nový zákon predstavuje ako: náš Pán Ježiš.

Aby mohlo byť zrealizované dielo spasenia a aby mohol byť hriech definitívne potrestaný a vyriešený, muselo prísť „rameno Hospodinovo“ (rameno Jehovu): „Hospodin obnažil rameno svojej svätosti pred očami všetkých národov, a uvidia všetky končiny zeme spasenie nášho Boha!“ (Izaiáš 52:10). Súčasťou Kristovej identity je aj to, že je Jehovovým ramenom (ramenom Hospodinovým), pozri aj Izaiáš 53:1, 59:16-17. Boh sám zachraňuje svoj ľud (Ezechiel kapitola 34), zachraňuje ho prostredníctvom kniežaťa, ktorým je „Dávid“, teda cez definitívne konečné a dokonalé naplnenie pozície a postavy „syna Dávidovho“, ktorým je Kristus, vtelený Boží Syn, rameno Hospodinovo (Izaiáš 9:6-7, 11:1; Žalm 110:1; Matúš 22:41-45).

Zachraňuje Boh sám, zachraňuje prostredníctvom svojho vteleného Syna (Ján 17:3): „A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Len Boží Syn, ten Boh, ktorý bol u Boha (Ján 1:1), ten, to Slovo, sa mohol stať telom (Ján 1:14) a prostredníkom diela vykúpenia celého tvorstva a diela spasenia Božieho ľudu (Matúš 1:21). On je tým dokonalým vyjadrením (vyjavením, obrazom) Boha a dokonalým reprezentantom jeho vlády (Ján 1:18). V ňom ako v poslednom človeku-Adamovi, ako v Pánovi z neba sú kompletne vyjadrené sláva a sebazjavenie Boha, pretože on je presným obrazom a reprezentantom Otca (Židom 1:1-3; Kolosenským 1:15-17, 2:9). V ňom všetky biblické zmluvy dosiahli vyjadrenie a naplnenie a svojím krížom uviedol v platnosť Novú zmluvu a všetky jej dôsledky. Je nanajvýš dôležité povedať, že všetko to, čo vykonal, ho identifikuje ako vteleného Božieho Syna, ktorý je svojou prirodzenosťou (podstatou bytia) Bohom (Ján 1:1) aj človekom (1. Timoteovi 2:5), ktorý vykonal aj dokonal dielo, ktoré je dostatočné a ktoré nemohol vykonať nikto iný.

Záverečné zhrnutie

Princíp jedine Kristus je postavený na identite Krista a na jeho diele, čiže na jeho prostredníckej úlohe v stvorení, v spasení a vykúpení. Je to len Kristus vo svojej výnimočnej identite, so svojím na všetko dostačujúcim dielom, v ktorom sú všetky Božie plány a ciele naplnené. V Kristovi jedinom vidíme rozhodnutie Boha odstrániť našu vinu a hriech, zvrátiť hrozné dôsledky pádu, uspokojiť jeho vlastné spravodlivé požiadavky a urobiť svet spravodlivým. V Kristovi a jedine v ňom je naša sláva! Mať ho za niečo menej, ako o ňom hovorí Písmo, znamená uberať z jeho slávy a ochudobňovať sa o uisťujúce aspekty jeho diela vykúpenia a spasenia. Potrebujeme Vykupiteľa, ktorý nás môže dokonale spasiť, plne zaplatiť za náš hriech, stáť namiesto nás ako naša zástupná náhrada, zaistiť prácu Ducha a dokonale naplniť Boží plán spasenia.

Najväčšou potrebou nás, ľudských bytostí, je byť zmierení a ospravedlnení pred svätým, pravdivým a spravodlivým Sudcom. To je niečo, čo naša zosvetštená postmoderná éra nechápe alebo odmieta, pričom nahradzuje pravdy o Kristovi falošným svetonázorom. Aby biblický Ježiš bol správne pochopený, ľudstvo aj v tejto postmodernej dobe potrebuje vedieť o svojej vlastnej vine, ktorú má pred Bohom, a prečo potrebujeme práve takého Spasiteľa, akého prezentuje Písmo a aký je vyjadrený princípom solus Christus. Preto dovtedy, kým ľudia nevedia, že sú stratení, pod kliatbou smrti a Božím odsúdením, nedokážu prijať a tešiť sa v božsko-ľudskom Vykupiteľovi, ktorým je jedine Kristus a ktorý jediný môže naplniť všetky naše potreby. Až keď uvidia seba ako padlé a proti Bohu rebelujúce stvorenia, až potom sa budú nadšene radovať v Ježišovi Kristovi, našom Vykupiteľovi, našom Bohu a Pánovi.

A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu,

na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy (Ján 1:14).

Drahoslav Vajda a Peter Vajda

Poznámky

A) Pozri poznámku C) na str. 3.

Použité zdroje

1) Stephen J. Wellum (2015). Solus Christus: What the Reformers Taught and Why It Still Matters, The Southern Baptist Journal of Theology (SBJT), 19(4): 79-107

2) Pavel Hanes, Dejiny kresťanstva, vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská Bystrica 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

3) Štěpán Šoltés, Dějiny křesťanské církve, Kalich 1990, A5, 160 strán. ISBN 80-7017-204-5

4) Katechizmus katolíckej cirkvi: http://www.katechizmus.sk/?action=getfullk&kid=1965