(ukážka z článku)

V tomto a v predchádzajúcom článku sa venujeme Dávidovým žalmom z Druhej knihy Knihy Žalmov. Sú to Žalmy 51 až 71 a v tejto knihe je to najväčšia skupina žalmov od jedného autora. V predchádzajúcom článku náš pohľad na tieto žalmy bol historicko-biblický a v tomto článku náš pohľad zameriame viac doktrinálno-biblicky.

Táto skupina Dávidových žalmov má jeden spoločný rys a síce, že skoro vo všetkých sa spomínajú Boží nepriatelia a volanie k Bohu, aby s nimi jednal. V predchádzajúcom článku sme uviedli dobu, v ktorej tieto žalmy boli zložené a tiež to, že v niektorých z nich je zrejmé, kto tými nepriateľmi je. V niektorých žalmoch nepriatelia sú jasne pomenovaní a v iných môžeme tušiť, kto by nimi mohol byť.

Teraz sa pozrieme na Dávidove zlorečiace žalmy a na zlorečenie v Dávidových žalmoch.  Keď čítame tieto Dávidove žalmy, čítame v nich vyjadrenia ako napríklad: „Zahub, ó, Pane, zmiatni ich jazyk, lebo som videl násilie a rozbroj v meste“ (Žalm 55:10); „Nech uderí na nich smrť, čo sa nenazdajú, aby živí zostúpili do pekla, pretože je všelijaká nešľachetnosť v ich príbytku, v ich srdci“ (Žalm 55:16). Je to zlorečenie, a je to zlorečenie nepriateľom Božím, ktoré Dávid robí. Sú to strašné slová, ktoré Dávid vyslovuje a čo praje nepriateľom: „Bože, povyvaľuj ich zuby v ich ústach, vylám tie črenové zuby mladých ľvov, ó, Hospodine! Nech sa rozlejú ako voda, ktorá sa rozplýva a mizne. A keby niekto z nich natiahol lučište a naložil svoje šípy, nech sú, jako čo by boly porezané! Nech sú ako slimák, ktorý sa rozplýva a ide ta; ako mŕtvy plod ženy, nech tak neuvidia slnka!“

Strašné opisy, ktoré im Dávid praje – a tak nech neuvidia slnka! - zlorečenia, o ktorých teraz hovoríme, sú možno problémom pre tých, ktorí čítajú Bibliu prvý krát, alebo pre tých, ktorí len nedávno začali spoznávať Pána. Pýtajú sa, ako je toto možné? Ako môže Dávid takto zlorečiť a byť pritom Božím mužom? „Nezľutuj sa nad niktorým z vierolomníkov, páchajúcich neprávosť“ (Žalm 59:6). Nie je to tak, že sa máme modliť aj za nepriateľov, aby sa Boh zľutoval a dal im spasenie? A v tomto žalme Dávid žiada, aby sa Boh nezľutoval nad niektorým z tých, ktorí páchajú neprávosť. 
 

Čo to konkrétne znamená pre nás?

Dnes to pre nás neznamená vykonávať fyzické pomsty na nepriateľoch. To dnes pre nás neznamená, že ako novozmluvní veriaci, kresťania, zoberieme do ruky zbraň a pôjdeme zničiť nejaké mesto, aj keď by ono bolo veľmi bezbožné. Existuje mandát štátu a spravodlivej vlády, aby urobila príslušný poriadok (Rímskym 13). Toto je ale iná téma.

Kresťania majú však aktívne mať boj v duchovnej rovine. Naše zbrane, naše voje nie sú telesné – a to je list Efezským 6. kapitola. Musíme bojovať proti mocnostiam v ponebeských oblastiach, ktoré sú tu, ktoré tu pôsobia. Máme duchovne bojovať voči ideológiám ateizmu, evolucionizmu. Musíme bojovať proti falošnému evanjeliu a voči všetkému, čo podrýva Bibliu, ako liberalizmu, proti všetkým druhom protibiblických prúdov, ktoré tu na Zemi reálne sú a pôsobia. To je náš boj a je obrovský. To znamená, že sa modlíme: „Pane, odstráň to, zlikviduj to! Umlč ľudí, ktorí toto a toto hovoria.“ Súčasne sa modlíme za ich spasenie a súčasne sa modlíme, aby Boh zlikvidoval nepriateľstvo, ktoré z nich voči nám prichádza. Okolo nás je duchovný boj, v ktorom stojíme, sme jeho účastníci a v ktorom táto horlivosť, svätá horlivosť, duchovne podobná možno tej Pinchasovej, musí byť prejavená. Jeden zo znakov toho, že sme blízko pri Pánovi, je citlivosť na duchovných nepriateľov.

Čím chcem celé zakončiť, je uvedené v Žalme 72, v ktorom vidíme, že skutočné naplnenie tohto celého dochádza v Kristovi. Vidíme, že Šalamún to neuskutoční, ale všetky očakávania naplní Kristus, ktorý prišiel a v ktorom sa to všetko začalo uskutočňovať. A príde deň, keď toto všetko dosiahne plnosť. A tak Kristus naozaj v prvom rade napĺňa tieto žalmy tak, že vytrpel všetky útrapy od nepriateľov, ktoré sú v týchto žalmoch v plnej miere povedané o Dávidovi. Kristus hanenia haniacich berie na seba (Rímskym 15:3). Ak bol vôbec kedy urobený najhorší čin na Zemi, tak to bol a je  nenávisť voči Kristovi a odmietnutie Krista. A ak je tu na Zemi vôbec kedy pripravená najväčšia pomsta, tak je to pomsta, ktorá čaká tých, ktorí urobili práve tento najhorší čin, pretože všetky zlorečenia sa vzťahujú práve na nich. Keďže Kristus je Boží Kráľ, isto má aj posledné slovo  vykonať toto všetko. Môžeme s určitosťou čakať, že sa to  aj stane.

Zlorečenia nie sú len záležitosť nejakej starej knihy, ale sú najaktuálnejšou hrozbou proti neobrátenej duši  práve v tejto chvíli.  Ako stojím voči Kristovi? Je mojím Pánom, je mojím Spasiteľom? Našiel som ho? Pokoril som sa pred ním? Utiekol som do neho,  do útočištného mesta, nájsť záchranu pred spravodlivou pomstou? Alebo sa stále túlam po tomto svete v obrovskom  nebezpečenstve a je len otázka času, kedy ma stretne pomstiteľ krvi? Bez Krista a Jeho evanjelia nie som krytý ani pred jediným zlorečenstvom, ale v ňom som v úplnom bezpečí a spočívam v Jeho pokoji.

Končíme pri Kristovi a žehnáme sa jeho menom: „Jeho meno bude na veky; dokiaľ trvá slnce, bude trvať i jeho meno. Ľudia sa ním budú žehnať; všetky národy ho budú blahoslaviť“ (Žalm 72:17). On nás zachránil a On našu spásu dotiahne do konca. Náš zrak nech je stále upnutý na Neho. Aj Druhá kniha Knihy Žalmov končí požehnaním:

Nech je požehnaný Hospodin Boh, Boh Izraelov, ktorý sám jediný činí divy.

A nech je požehnané meno jeho slávy až na veky! A nech je celá zem naplnená jeho slávou!

Ameň, ameň.

Žalm 72:18-19