aktuality

Svoje dobrovoľné finančné príspevky

a dary môžete posielať na číslo účtu:

SK08 0200 0000 0024 8691 6455.

Ďakujeme.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag06l.jpg
Kresťanstvo 20. storočia - 4. časť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Redakcia Solas   

Ekumenické hnutie


V predchádzajúcich článkoch venovaných protestantskému hnutiu sme sa dostali do doby 20. storočia. V tomto zameriame pohľad na ekumenické hnutie 20. storočia.


Úvod

Pri pohľade späť do histórie sme konštatovali (Solas 45, zima 2019, 2. časť, str. 2), že namiesto toho, aby sa rozdiely a nezhody medzi jednotlivými prúdmi reformácie v „poreformačnom období“ (v období po „ranej reformácii“) odstraňovali, naopak, ešte viac narastali. Uspokojivé riešenie vzniknutých biblicko-teologických problémov sa dodnes nenašlo. Hľadanie ich riešenia privádzalo k vzniku nových učení (teológií). V „poreformačnom období“ vznikali nové a nové vieroučné vyznania, učenia, systematické teológie, cirkvi a spoločenstvá. V súčasnosti sa viac ako o protestantizme hovorí o evanjelikálnom hnutí, čiže do popredia sa dostáva evanjekalizmus A), B).


Výrazným fenoménom 20. st. je ekumenické hnutie, ekuménaC). Za počiatok ekumenického hnutia sa (podľa zdroja D, str. 406) považuje spoločný záujem o evanjelizáciu v Študentskom hnutí dobrovoľníkov, ktoré bolo predchodcom Študentského kresťanského hnutia, a Medzinárodná misionárska konferencia v Edinburgu (hlavné mesto Škótska) v roku 1910. Jej úlohou bolo preskúmať svetovú misiu ne-rímskych cirkví. Na konferencii sa stretlo vyše 1 000 delegátov z celého sveta z rôznych denominácií. Do Edinburgu a tejto konferencie siahajú aj korene Svetovej rady cirkví (SRC), ktorá vznikla až po Druhej svetovej vojne a jej prvé stretnutie bolo v Amsterdame v roku 1948.


Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965)

Tento koncil, pomenovaný aj ako Vatikán II, zohráva v ekumenickom hnutí dôležitú úlohu, preto je potrebné venovať mu primeranú pozornosť.


Pre tých, ktorí sa o súčasnú ekuménu usilujú, sú závery (rozhodnutia) Vatikánu II pre vzťahy medzi rímskymi katolíkmi a protestantmi, evanjelikálmi a inými rozhodujúce a určujúce. Preto každé hnutie (cirkev, spoločenstvo) usilujúce sa o „jednotu kresťanov“ na základe súčasnej ekumény by malo byť o svojich možnostiach pôsobenia v rámci ekumény (ekumenického hnutia) oboznámené so závermi (dokumentmi) Druhého vatikánskeho konciluE). Z týchto dokumentov vyberáme (voľne citované podľa zdroja D, str. 408-411):

a) Keď sa v nich hovorí o Božom ľude, rozumie sa ním rímsko-katolícka cirkev (RKC).

b) Zachováva sa tradičný rozdiel medzi ľudom a RKC kňazstvom.

c) Kňazi RKC prinášajú obete, odpúšťajú hriechy, zmierujú hriešnikov s Bohom a cirkvou prostredníctvom sviatosti pokánia, keď sviatostne obetujú Kristovu obeť pri celebrovaní omše. Na svojej úrovni sprostredkovávajú službu a úrad Krista, jediného Prostredníka. [Kňazi RKC teda vystupujú ako zástupcovia jediného prostredníka medzi človekom a Bohom – a ako prostredník spásy vystupuje aj samotná RKC, pozn. redakcie.]

d) Cirkev (myslí sa RKC), ako Boží ľud, sa nemôže mýliť vo svojej viere. Neomylnosť je sústredená v pápežovi, ale šíri sa prostredníctvom kolégia biskupov. Ľud, ako celok, prijal nadprirodzený dar spoznávať a prijímať autoritu učenia tejto cirkevnej hierarchie.

e) Pápežské definície (vyhlásenia) „nepotrebujú súhlas cirkvi a nepripúšťajú odvolanie k inej ustanovizni”.

f) Kolégium biskupov vychádza zo „životodarného spojenia s pôvodnými apoštolmi prúdom sukcesieF), ktorá nebola nikdy prerušená”. Napriek tomu však nemôžu nikdy pôsobiť bez svojej hlavy, pápeža.


V dokumentoch sa nachádzajú aj iné tradičné prvky vierovyznania a praxe katolíckej cirkvi: viera v očistec, modlitby za mŕtvych, vzývanie svätých, postavenie a úloha Márie. Koncilom je potvrdené tradičné učenie o Márii. Koncil nezmiernil uctievanie Márie. Práve naopak, vyzval k horlivému pestovaniu kultu Blahoslavenej Panny, zvlášť v liturgii. Dôraz sa dáva na jej nepoškvrnené počatie, trvalé panenstvo, bezhriešnosť, účasť na diele vykúpenia, prijatie do neba s tým, že je kráľovnou nebies a matkou cirkvi.


Písmo a tradícia (dokument Dei verbum – Dogmatická konštitúcia Božského zjavenia). „Písmo aj tradícia majú byť prijímané s rovnakým postojom zbožnosti a úcty”. Oboje pochádzajú „z jediného posvätného zdroja Božieho slova”. Toto učenie je neoddeliteľne spojené s učením o neomylnej učiteľskej autorite cirkvi [rozumej: RKC – pozn. redakcie] tak, že tento dokument dochádza k záveru: „svätá tradícia, sväté Písmo a cirkevný učiteľský úrad cirkvi [rozumej: RKC – pozn. redakcie] sú Božím najmúdrejším rozhodnutím tak úzko navzájom spojené, že žiadny z nich neexistuje bez ostatných dvoch”. Najvyššou autoritou pri výklade Písma je teda učiteľský úrad cirkvi [stále rozumej: cirkev = RKC – pozn. redakcie].


Pre nekatolícky svet je osobitne zaujímavý dekrét o ekumenizme (Unitatis redintegratio). Katolícky ekumenizmus až do doby Jána XXIII. (1958-1963) znamenal predovšetkým snahu o návrat všetkých kresťanov do rímsko-katolíckej cirkvi. Koncil Vatikán II preukazuje zmenu postoja a povoláva všetkých veriacich k aktívnej účasti v ekumenizmeG). Podľa dokumentu o ekumenizme (Unitatis redintegratio) sú tí, ktorí nepatria do RKC, nazvaní „oddelené spoločenstvá a cirkvi“, ktorí majú určité chyby v učení a disciplíne, ale „nie sú zbavení významu, dôležitosti a mystéria (tajomstva, záhady) spasenia“.


Na prácach na koncile sa zúčastňovali aj biskupi z komunistických krajín. Pritom jedným z najaktívnejších z nich, podľa zdroja H, bol Karol Wojtyła (budúci pápež Ján Pavol II.). Treba tiež poznamenať, že 7. decembra 1965 došlo súčasne v Istanbule a Ríme k zrušeniu vzájomnej kliatby z r. 1054 a nasledujúceho dňa, 8. decembra 1965, sa koncil skončil.


Perspektívy pre protestantov po Vatikáne II

Aj po tomto koncile však zostalo naďalej v platnosti tvrdenie, ktoré prezentoval pápež Pius XII. vo svojich encyklikách z rokov 1943 a 1950 a ktoré znelo: „Nikto nemôže mať Krista ako Hlavu Cirkvi bez toho, aby nasledoval jeho zástupcu na zemi“ (citované podľa zdroja D, str. 411). A tým zástupcom sa rozumel rímsky pápež [pozn. redakcie].


Treba si uvedomiť, že katolícka cirkev nezmenila svoje stáročné dogmy. Námietky reformácie zo 16. st. ostávajú stále aktuálne a živé a musia byť na programe každej diskusie s Rímom. Ostáva tu však otvorená otázka: „Je naozaj možné očakávať opravdivé ekumenické stretnutie a otvorený dialóg s Rímom?“D). Táto otázka vyplýva z rímsko-katolíckeho presvedčenia, že rímsky katolicizmus je jedinou Kristovou cirkvou a história protestantských cirkví od samého počiatku reformácie (31. október 1517) až do dnešných dní ukazuje, že odpoveď na ňu je: Nie!

Redakcia Solas

 

Zdroje a poznámky:

A) Za otca a vodcu moderného (súčasného) evanjelikálneho hnutia je označovaný anglikánsky teológ a biblista John R. W. Stott (1924-2011). Stúpenci evanjelikálnych cirkví v základných bodoch súhlasia s Lutherovým učením (a iných reformátorov), ale nepovažujú sa za jeho (ich) nasledovateľov https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie. Nie je nič neobvyklé, že v cirkvách, ktoré sa etablujú ako evanjelikálne, sa veľmi málo, ak vôbec niečo, vie o piatich protestantských biblických princípoch sola v ich plnom znení a význame.


B) Na Slovensku sú cirkvi (spoločenstvá) hlásiace sa k tomuto hnutiu zoskupené do Združenia evanjelikálnych cirkví v Slovenskej republike.

Združenie evanjelikálnych cirkví v SR vzniklo v roku 1993 (https://www.zec.sk/). V súčasnosti členskými cirkvami Združenia evanjelikálnych cirkví v Slovenskej republike sú: Apoštolská cirkev na Slovensku, Bratská jednota baptistov v Slovenskej republike, Cirkev bratská v Slovenskej republike, Evanjelická cirkev metodistická – Slovenská oblasť, Reformovaná kresťanská cirkev, zbor Bratislava.

Treba nestotožňovať slovenských evanjelikov (luteránov, ECAV) s evanjelikálmi (príslušníkmi evanjelikálnych cirkvi, napr. na Slovensku zoskupených v Združení evanjelikálnych cirkví v SR) a treba robiť rozdiel medzi evanjelikmi a evanjelikálmi. Viac o evanjelikálnom hnutí pozri na adrese https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie a tam uvedených relevantných liniek.


C) Pojem ekuména pochádza z gréckeho slova oikos – dom. Označuje sa ním aj celá obývaná zem. Ekuména by teda mala byť akási spoločná strecha nad všetkými kresťanskými cirkvami. Na Slovensku ekumenické hnutie tvoria cirkvi združené v Ekumenickej rade cirkví v Slovenskej republike (ERCSR). Podľa zdroja https://www.ekumena.sk/index.htm jej riadnymi členmi sú: Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV), Reformovaná kresťanská cirkev, Pravoslávna cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Evanjelická cirkev metodistická, Cirkev československá husitská. Členmi- pozorovateľmi sú: Rímsko-katolícka a Grécko-katolícka cirkev, Apoštolská cirkev, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Starokatolícka cirkev, Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR.

D) Pavel Hanes, Dejiny kresťanstva, Banská Bystrica 2016, ISBN: 80-88945-01-1. V článku sú, so súhlasom autora, použité texty z tejto publikácie.

E) https://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_vatik%C3%A1nsky_koncil

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil

F) Sukcesia alebo sukcesívnosť je: (všeob.) postupnosť, následnosť; (právnicky) nástup do práv predchodcu, následnosť do práva predchodcu.

G) V praxi však stále zostáva ten istý ekumenický pohľad a vzťah k nekatolíkom, ako pred pôsobením pápeža Jána XXIII. [poznámka redakcie].

H) https://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_vatik%C3%A1nsky_koncil



 

Ďalšie články od tohto autora