čo sme videli a počuli, zvestujeme vám, aby ste aj vy mali obecenstvo s nami.

A naše obecenstvo je s Otcom a jeho Synom, Ježišom Kristom

1. Jánov 1:3

Boh jedná s človekom, stará sa o jeho potreby, zaopatruje ho. Dážď prší a slnko svieti na každého jedného človeka. Pýtame sa: Aká je odpoveď človeka svätému Bohu na všetko jeho zaopatrenie a starostlivosť?

Písmo v 2. Mojžišovej 34:6-7 opisuje Boha ako toho, ktorý je milosrdný a dobrý: „Hospodin, Hospodin, silný Boh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy, ktorý zachováva milosť tisícim a odpúšťa neprávosť, prestúpenie a hriech…“ Verš sedem potom ešte pokračuje slovami: „ktorý však nijakým činom nenechá bez trestu vinného…“

V týchto veršoch čítame, že „Boh je prekypujúci v dobrote a v pravde.“ Slovo pravda môže znamenať aj hodnoverný, teda hodný dôvery alebo verný. Takže o Bohu čítame ako o tom, ktorý je hodnoverný, tak isto je veľký čo do milosti a pravdy, a tak isto je veľký vo svojej vernosti. Ale takisto súčasne nenechá vinného len tak, bez trestu.

Keď je Boh taký, ako o ňom čítame v Písme, aký má byť potom postoj človeka k takémuto Bohu? K Bohu, ktorý je plný svetla a v ktorom nie je žiadna temnota? K Bohu, ktorý je jediný dokonalý a jediný čistý, a ktorý je Bohom lásky? K Bohu, ktorý je plný života, milosrdenstva a milosti? Veľký v dobrote a v pravde, a ktorý je odpúšťajúci? Ale tak isto je aj sudcom. Je to Sudca, ktorý bude súdiť všetko živé. Je to sudca, ktorému sa každý jeden človek musí zodpovedať. Je to sudca, ktorý mnohých zavrhne do večného pekla, ale tak isto on je aj ten, ktorý mnohým poskytne večný život.

Aká je zodpovednosť človeka vo vzťahu k svätému a spravodlivému Bohu? Čo tento Boh očakáva od človeka? Čo očakáva od tých všetkých, ktorých on sám stvoril?

Predtým, ako odpovieme na predchádzajúce otázky, povedzme si, kto vlastne je človek. Aký bol Boží zámer, keď stvoril človeka? Za akým účelom bol človek stvorený?

V 1. Mojžišovej 1 čítame, že Boh stvoril človeka na svoj vlastný obraz, na svoju vlastnú podobu ho stvoril a stvoril ho za účelom mať s ním spoločenstvo. To bol jeden zo zámerov, prečo Boh stvoril človeka. Po tom, ako stvoril nebesá a zem a všetko na nich, pozrel sa na svoje dielo a videl, že všetko, čo učinil, bolo veľmi dobré (1. Mojžišova 1:31). Bol potešený zo svojho stvorenia, a aj zo stvorenia človeka.

Ale dnes, keď sa pozrieme na človeka, tak máme zjavný problém. Dnes sa musíme pýtať: „Čo sa stalo?“ – lebo človek sa dnes už nenachádza v tom stave dokonalosti, v ktorom bol stvorený. Dnes je človek v postavení vzbury a rebélie voči Bohu; nachádza sa v nemorálnom stave. Je v stave, ktorý je opísaný v Liste Rímskym 3:9-18. Tu čítame, že nie je ani jeden spravodlivý, čo inými slovami znamená, že nie je nikto, kto je nevinný. Nie je nikto, kto je svätý – a v tomto stave pádu je človek nepriateľom voči Bohu. Preto, že kvôli hriechu je teraz vo vzbure voči Bohu, učinil sám seba Božím nepriateľom. Apoštol Jakub sa pýta: Či neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvo voči Bohu? (Jakub 4:4). Kto teda chce urobiť zo seba priateľa sveta, dokazuje sa ako Boží nepriateľ. Takým je človek vo svetle svätého Boha.

Život človeka tu na tejto Zemi je veľmi krátky. Sme len parou, ktorá sa na málo ukáže a potom mizne (Jakub 4:14). Vo svetle Boha ani náš život teraz vôbec nie je ani dlhý, ani obzvlášť významný. Sme len nádoba z hliny v rukách hrnčiara. Toto je dnešné postavenie človeka – toto je postavenie padlého človeka, človeka, ktorý je v hriechu. A jeho problém je, že je určený na potrestanie, na odsúdenie do večného zahynutia. Pritom je tu ale niečo úžasné: Boh nás miluje. Miluje nás a túži mať s človekom úzke a dôverné spoločenstvo. Miluje nás tak veľmi, že poskytol spôsob, cestu, ako toto spoločenstvo znova prinavrátiť, obnoviť.

Človek sám seba hriechom oddelil od Boha a vylúčil sa so spoločenstva s ním. Ale Boh vo svojej láske preklenul, premostil priepasť medzi človekom a sebou samým tak, že poslal svojho Syna, Ježiša Krista, aby zomrel za naše hriechy na kríži, a tak poskytol spôsob, aby sme mohli mať znova spoločenstvo s ním.

Človek pre obnovu spoločenstva s Bohom neurobil nič – a to je to úžasné. Je to dielo Božej lásky k jeho padlému, hriešnemu stvoreniu. Čo teda má človek urobiť v takejto situácii? Nuž, človek sa má, jednoducho povedané, pokoriť a poddať svätému Bohu tak, ako to píše apoštol Peter: „Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu, aby vás povýšil svojím časom.“ (1. Petrov 5:6).

Častokrát pri zvestovaní evanjelia niektorí nakoniec s vami aj súhlasia a pripúšťajú: „Áno, sme veľmi hriešni.“ Potom sa ich pýtam: „A čo s tým chcete urobiť?“ Smutné je, že väčšina ľudí odpovie, že sa musia polepšiť, že sa musia stať lepšími, že musia zo seba urobiť lepšieho človeka. To ale nie je cesta, ktorú stanovil Boh, ktorú zjavuje Písmo a zvestuje sa v evanjeliu.

To, čo potrebuje urobiť hriešny človek, je, že sa má vzdať, pokoriť, poddať sa Bohu, učiniť pokánie zo svojej hriešnej podstaty (prirodzenosti), zo svojich hriechov, zo svojich zvrátených, zlých skutkov a veriť Bohu a spoľahnúť sa na dielo Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie (Rímskym 4:25). Toto sú podľa Božieho pohľadu kroky, ktoré má človek konať.

A toto je odpoveď na otázku: „Aká je zodpovednosť človeka a čo Boh očakáva od človeka?“

A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta.

1. Jánov 4:14

Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha.

1. Jánov 5:1

A toto je to svedectvo, že nám Boh dal večný život, a ten život je v jeho Synovi.

Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.

1. Jánov 5:11-12