Oslobodenie z pút horkosti

(ukážky z článku)

Činiť hriech je pre neveriaceho/nespaseného človeka úplne prirodzené. Pre takéhoto človeka je dokonca úplne prirodzené aj to, že hriech v jeho živote sa rozmáha a rastie. Nie tak by to malo byť s kresťanmi. Pre nás je dôležité, aby sme si dávali pozor aj na veci, ktoré navonok nie sú viditeľné, ale predsa existujú. Možno sú to „malé hriechy“, ale keď sa im nechá čas a oni porastú, majú veľkú moc.

Hovorí sa, že človek si zvykne na čokoľvek. Môže to byť dobrá vlastnosť, ale nie je to dobré vtedy, keď si zvykáme na hriech a na kompromisy s hriechom. Žiaľ, keď sa pozrieme okolo seba, a pozrieme sa len na kresťanský svet, môžeme vidieť, že kresťania veľmi rýchlo prijímajú kompromisy, zostávajú v nich, a z toho im potom vznikajú  rôzne iné problémy. Popasujme sa s jednou skrytou vlastnosťou alebo stavom, ktorý sa nazýva zahorknutosť alebo horkosť. Biblia sa veľmi otvorene na mnohých miestach tejto zlej vlastnosti venuje a som presvedčený, že sme sa s ňou už nejakým spôsobom stretli.

Priblížme si túto vlastnosť ilustráciou fyzickej horkosti: Bolí nás žalúdok, bolesť chceme odstrániť, a jedna z dobrých rád je urobiť si „žalúdočný“ čaj, napríklad z paliny. Keď nie sme na tento čaj zvyknutí, a keď si ho neosladíme a napijeme sa z neho, je nám tak horký, až sa nám skriví tvár. A horkosť, ako vnútorný stav človeka alebo ako jeho vlastnosť, má podobné účinky. Niekedy sa tomu, kto vo svojom vnútri prežíva horkosť, priam skriví tvár, a tým je viditeľná aj navonok. Tento vnútorný stav, horkosť, môže mať aj takéto svoje silné vonkajšie viditeľné prejavy. Horkosť alebo stav zahorknutosti, nie je až taký neškodný, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo. Horkosť nie je ani taká okrajová, ako by sme si chceli možno niekedy aj sami nahovoriť. Zahorknutý človek je sám sebe najväčším nepriateľom a je ťažko s ním nadviazať vzťah. Na označenie tohto nedobrého stavu, či vlastnosti, v slovenčine nachádzame dve základné slová: horkosť a trpkosť. V preklade Písma podľa prof. Roháčka na označenie tohto stavu (alebo tohto hriechu) nájdeme väčšinou iba slovo horkosť. V evanjelickom preklade sa stretneme aj so slovom trpkosť (zatrpknutý, byť zatrpknutý). Tieto výrazy v prenesenom význame sú synonymá.

Ako je to teda s horkosťou v našom živote?

Ako rozpoznať horkosť?

Horkosť môže byť namierená aj voči nám samým. Niekedy človek zahorkne sám na seba a to pre rôzne dôvody a príčiny, ktoré sú niekedy priam nepodstatné a malicherné. Obyčajne sú príčinou   situácie, ktoré už nemôžeme zmeniť. Povedzme: Prečo som nešiel na tú a tú školu? Prečo som sa v mladosti (alebo pred pár rokmi) lepšie neučil alebo neučil sa vôbec? Prečo som zmeškal takú a takú  príležitosť? Opakovane si môžeme niečo vyčítať. Opakovane si môžeme s výčitkami pripomínať tú a onú udalosť. Vyčítať si svoje zlé rozhodnutie alebo chyby, ktorých sme sa v minulosti dopustili. Takto a takýmto podobným spôsobom vyvolávame, spôsobujeme a potom aj pestujeme horkosť sami v sebe.

Kresťania bývajú, žiaľ, zatrpknutí aj voči Bohu.  Sú to situácie naozaj vážne, keď sú voči nemu plní výčitiek a horkosti: Pane, prečo si nezasiahol v čase bolesti? V čase môjho nedostatku? V čase choroby? A podobne.  Vieme, že vo svete sú ľudia, ktorí sú zatrpknutí voči Bohu a vyčítajú mu, že dopúšťa zlo a neprávosti, ktoré sa ich dotýkajú.

Ako naložiť s horkosťou

Ako horkosť premáhať?

V liste Efezským čítame: „Každá horkosť a prchkosť a hnev a krik a rúhanie, nech je odňaté od vás so všetkým, čo je nešľachetné a zlé, ale si buďte navzájom naproti sebe dobrotiví, ľútostiví, odpúšťajúci si, ako aj Boh v Kristu odpustil vám, a tak buďte nasledovníkmi Božími ako milované deti a choďte v láske, ako aj Kristus miloval nás a vydal sám seba za nás ako posvätný dar a obeť Bohu na príjemnú vôňu upokojujúcu“ (4:31 až 5:2). Tu je vlastne uvedené, že horkosť (ale aj prchkosť a hnev) môže neskôr prerastať do vonkajších prejavov, akými sú krik, rúhanie sa a rôzne iné nešľachetné a zlé činy.

Čo spraviť a čo rozhodne nespraviť

Ak sa nám kedy stane, že v sebe objavíme zahorknutie, sú potrebné dva následné kroky:

1. Musíme si uvedomiť, že je to, ako hovorí Biblia, hriech, a že sa máme zbaviť všetkej horkosti, každého zahorknutia, každej zatrpknutosti.
2. Musíme s tým hriechom začať konať takým smerom , aby sme ho premohli.

Často ale prvé riešenie, po ktorom možno  hneď siahneme, je to, že sa ju snažíme v sebe potlačiť s presvedčením, že potlačením horkosti horkosť po čase zmizne. Toto riešenie možno bude fungovať na nejakú chvíľu, ale časom zistíme, že horkosť je stále na svojom mieste, že je stále v nás.  Možno nás napadne iné riešenie a to také, že o svojej horkosti povieme niekomu inému a zvalíme svoju horkosť na toho druhého. Myslíme si, že tým sebe odľahčíme, a takto si pomôžeme. Ale je to zbytočné.  Zaťažíme ďalšieho a ďalšieho človeka, a teraz možno aj on zahorkne, ale horkosť v našom srdci zostáva aj naďalej. Nič sme nevyriešili, nijako sme si nepomohli.

Horkosť v dôsledku utrpenia, ktoré dopúšťa Hospodin

„Oprávnená, odôvodnená“ horkosť

„Neoprávnená, neodôvodnená“ horkosť

Ešte jedna strategická zbraň v boji proti horkosti

Záver

Horkosť určite nepatrí medzi cnosti, ktoré by sme mali v sebe pestovať. Kto v sebe živí horkosť, sám sebe škodí. Keď príde horkosť do nášho života ako možná prvá reakcia na utrpenie, vtedy porozumejme Božej zvrchovanosti a vytrvajme trpezlivo vo viere, oslobodení súc nakoniec Bohom a nájdení ako preskúšaní a upevnení vo viere, bez horkosti či zatrpknutia. Ak sa nám stala krivda v zbore či od súrodenca, použime Bohom dané Písmom zjavené postupy pre dosiahnutie nápravy, zmieru a dospejme k odpusteniu. Ak k náprave nedošlo, buďme znášajúci a hľadajme pokoj. Ak nás trápi a prenasleduje svet, buďme schopní veľa zniesť, aby sme na sebe zjavili Kristov charakter. A ostatné odovzdajme do rúk Božích, lebo On je spravodlivý sudca, ktorý raz potrestá každú neprávosť, jemu prináleží súd. Zároveň sa celý čas modlime za spasenie dokonca i pre tých, ktorí nám mohli všelijako ublížiť. A tiež celý čas strážme svoje srdce pred zatrpknutím. A ak kedy príde za nami strana, ktorá sa previnila s tým, že činí pokánie a chce sa zmieriť, neváhajme to prijať, nech je nakoniec i takto oslávený sám Pán Ježiš.

Ukončíme veršami povzbudenia z listu Kolosenským: „Preto aj my odo dňa, ktorého sme to počuli, neprestávame modliť sa za vás a prosiť, žeby ste boli naplnení čo do známosti jeho vôle všetkou múdrosťou a rozumnosťou duchovnou, žeby ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili nesúc ovocie v každom skutku dobrom, a rastúc v známosť Boha, zmocňovaní každou mocou podľa sily jeho slávy ku všetkej trpezlivosti a zhovievavosti s radosťou“ (Kolosenským 1:9-11).

Prevzaté z internetu a upravené so súhlasom autora.