Redakčný výber z piatej kapitoly knihy Stuart Olyott „Ježiš je Boh aj človek“ (podtitul: Čo Biblia učí o osobe Krista), vydavateľstvo Ordo salutis, Bratislava 2002. Publikované s láskavým súhlasom vydavateľstva.

Keď hovoríme o tom, že Ježiš mal úplnú ľudskú prirodzenosť, nesmieme nikdy dovoliť, aby naša myseľ skĺzla do chybného zmýšľania, že mal hriešnu prirodzenosť. Je pravda, že prišiel „v podobnosti tela hriechu“ (Rímskym 8:3). Bol medzi nami v tej prirodzenosti, ktorá je v každom inom prípade hriešna. Ale On nebol hriešny. Ľudská prirodzenosť a hriešna prirodzenosť nie sú synonymá. Hriech nie je nevyhnutnou súčasťou ľudskej prirodzenosti. Hriech je votrelec. Boh stvoril Adama bez hriechu a takisto aj Evu. Najprv boli celými ľuďmi a až neskôr sa stali hriešnikmi. Keď Ježiš prišiel ako posledný Adam, prišiel s ľudskou prirodzenosťou, ktorá bola taká skutočná a taká úplná ako tá, ktorú vlastnil prvý Adam. Ale on bol bez hriechu a takým aj zostal. To neznamená len to, že bol schopný vyhnúť sa prehrešeniu a že to aj dokázal. Znamená to takisto aj to, že bolo nemožné, aby zhrešil kvôli zásadnému spojeniu medzi jeho ľudskou a božskou prirodzenosťou. K tomuto bodu sa onedlho vrátime.

Avšak Ježišova bezhriešnosť nebola len prostou nevinnosťou neutrálnej podstaty, ako to bolo v prípade prvého Adama. Nová zmluva o ňom vypovedá, že mal plný podiel na všetkých našich skúsenostiach a najmä v oblasti pokušenia, ktoré vždy prekonal. Pokušenie neznamená nič, ak nezahŕňa zápas proti návnadám hriechu. To znamená vzdorovanie jeho lákadlám. Keď čítame, že Biblia opisuje nášho Pána ako „pokúšaného vo všetkom, podobne nám, [no] bez hriechu“, vieme, že aj keď lákanie k hriechu bolo skutočné a silné, on zostal bez poškvrny (Židom 4:15).

Ďalšie jasné vyhlásenia hovoria, že „hriechu v ňom niet“ (1. Jána 3:5), že „neučinil hriechu“ (1. Petra 2:22) a že „nepoznal hriechu“ (2. Korintským 5:21). Bol „bezvadný a nepoškvrnený“ (1. Petra 1:19). Tieto tvrdenia vyriekli ľudia, ktorí žili v tesnej blízkosti Krista po dobu viac ako troch rokov, a videli Ježiša nielen na verejnosti, ale v tom, čo zvykneme označovať ako „nestrážené okamihy“.

Je pravda, že na kríži Boh právnicky Krista „učinil … hriechom“ (2. Korintským 5:21). Ale takisto je pravda, že „obetoval sám seba bezvadného Bohu“ (Židom 9:14). Naše hriechy boli pripočítané na jeho účet, keď zomrel namiesto nás. Svojím vlastným životom a charakterom bol však prostý skazenosti, ktorú všetci ostatní muži a ženy dedia po svojich rodičoch. To, ako sme už videli, sa udialo vďaka posväcujúcej moci Svätého Ducha, ktorá zaistila, aby sa v Márii nepočal a neskôr nenarodil nikto iný ako „ten svätý“. On nevstúpil do tohto sveta s hriešnou prirodzenosťou a žil tu bez toho, aby spáchal akýkoľvek hriech. Naša planéta bola svedkom prítomnosti bezhriešneho človeka, ktorý žil medzi všade sa nachádzajúcimi hriešnymi mužmi a ženami!

Ani peklo samotné nebolo schopné nájsť na Ježišovi z Nazaretu akúkoľvek škvrnku. Keď démoni kričali v jeho prítomnosti, bolo to preto, aby svedčili, že on bol „ten Svätý Boží“ (Marek 1:24). Vo chvíľach svojho zatknutia mohol Ježiš vyhlásiť: „ide knieža tohto sveta, a nemá na mne ničoho“ (Ján 14:30).

Ale mohol Ježiš zhrešiť? Nad touto otázkou už prebehlo veľa argumentácií, a to nielen počas dlhej histórie, ale znova aj v poslednej dobe. V skutočnosti však nikdy žiadny spor nebol potrebný. Nesmieme zabúdať nato, že Ježiš bol a je Boh–človek, v ktorom je božská a ľudská prirodzenosť nerozlučiteľne spojená. Je pravda, že to, čo je pripísané jednej prirodzenosti, nemôže byť pripísané druhej prirodzenosti. Rovnako však platí, že to, čo sa udialo z aktivity ktorejkoľvek prirodzenosti, smie byť pripísané osobe, ktorou je Pán Ježiš Kristus. Ak on mohol zhrešiť, potom mohol zhrešiť Syn Boží a to je nepredstaviteľné. Neskôr sa vrátime k tejto otázke vzťahu medzi dvoma prirodzenosťami k jednej osobe.

To neznamená, že pokušenia, ktoré zažil náš Pán, neboli skutočné. Práve vďaka tomu, že náš Pán nemohol zhrešiť, zniesol pokušenia takej veľkej intenzity, ktoré sú nám úplne neznáme a ktoré nikdy nezažil žiadny iný príslušník ľudskej rasy. Hrôza týchto skúseností z neho činí toho, kto nám dokáže poskytnúť práve tú pomoc, ktorú potrebujeme, keď sme sami pokúšaní (Židom 4:14-16).

Ale je tu ešte jedna vec. Ak by Ježiš mohol zhrešiť, kým bol na zemi, potom môže zhrešiť aj teraz. Či nie je „ten istý včera i dnes i naveky“? (Židom 13:8). Mohlo byť naše večné spasenie postavené na takom vratkom základe?

Nevyhnutnosť jeho človečenstva

A práve na Kristovom skutočnom, ale bezhriešnom človečenstve, je postavené naše spasenie.

Je to človek, ktorý zhrešil a je to človek, ktorý si musí odpykať trest za hriechy. Pod tento trest spadá utrpenie tela i duše. Také niečo je možné len u človeka (znova si pozrite Ján 12:27; Skutky 3:18; Židom 2:14; 9:22). A keďže tento trest zahŕňa tiež utrpenie v tomto živote, bolo nevyhnutné, aby Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, a to nielen v jej prvotných zložkách, ale takisto so všetkými tými slabosťami, obmedzeniami a bolesťami, ktorým bola podrobená od okamihu pádu. Z tejto príčiny bol Kristus vystavený ľudským obmedzeniam v poznaní, zažíval hlad a smäd a poznal smútok a bolesť. Takto sám zostúpil až do hĺbok biedy, v ktorej sa ľudstvo nachádza od chvíle pádu (Židom 2:17-18).

Lenže v tom istom čase musel byť aj bezhriešnym človekom. Človek, ktorý sám bol hriešnik, takže musel zaplatiť trest za svoje vlastné hriechy, by nikdy nemohol zmieriť hriechy iných (Židom 7:26). Len pravý človek – Prostredník, ktorý osobne zakúsil všetku ľudskú biedu a nikdy nepodľahol žiadnemu pokušeniu, mohol zástupne vstúpiť do všetkých skúseností, skúšok, obtiaží a pokušení človeka. Pán Ježiš Kristus je presne taký Prostredník (Židom 2:17-18; 4:15-5:2). A nielen to. Takisto je aj dokonalým ľudským príkladom, ktorý máme nasledovať (Matúš 11:29; Ján 13:13-17; Filipským 2:4-8; Židom 12:1-3; 1. Petra 1:21).