aktuality

Svoje dobrovoľné finančné príspevky

a dary môžete posielať na číslo účtu:

SK08 0200 0000 0024 8691 6455.

Ďakujeme.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag09z.jpg
Zmluvy v biblickej histórii PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


Prehľad zmlúv Starého a Nového zákona


Týmto článkom otvárame tému: biblické zmluvy. Tému zmlúv chceme postupne vyskladať (tehličku za tehličkou) tak, aby sme o zmluvách dostali celistvý a podľa možností čo najúplnejší obraz. Uvedieme definície, začneme budovať súvislosti. Pridáme aj trošku motivácie k štúdiu tejto témy – je totiž viac ako hodná nášho sústredeného záujmu. Odmena zo štúdia tejto témy je okrem iného aj to, že budeme môcť viac uvidieť, čo „drží“ Boží plán pokope, a ako sa to premietlo aj do štruktúry Biblie ako zbierky kníh, ktoré vznikali postupne v čase, ako Boží plán napredoval.



Úvod: Všeobecne k téme biblických zmlúv

Než sa ale pustíme do spoznávania konkrétnych detailov a rôznych súvislostí, uvedieme zopár konštatovaní, ktoré by nám mali pomôcť nastaviť sa tak, aby sme mohli mať z celej štúdie úžitok:


Po prvé. Táto téma má svoju náročnosť a vyžaduje to, čo nazveme študijný prístup a trpezlivosť. Zároveň ponúka veľké potešenie a pevný základ pre rast v Božom slove, čiže vyžaduje sa troška iná náročnosť a iný stupeň účasti, než napr. počas bežnej nedeľnej kázne, či pri čítaní ľahšieho verša z Biblie a zamyslenia sa nad ním. Potenciálna odmena je však veľká, lebo môžeme získať veľa potešenia z poznania a veľa rastu v Božom slove a veľa upevnenia v poznaní Božieho plánu.


Po druhé. Je to téma, kde treba stále striedať detaily a zároveň pohľad z veľkej výšky. Naša snaha bude pozrieť sa na rôzne detaily, ale tiež opakovane prezentovať pohľad z vtáčej perspektívy a zahliadnuť to, čo Písmo učí o tejto téme ako o celku. Budeme striedať detail s celkom.


Po tretie. Je to téma kritická pre pochopenie toho, ako je poskladaný veľký Boží plán a zároveň, ako je poskladané Písmo. Veľký Boží plán je všetko to, čo Boh chce vykonať od stvorenia až po nové nebo a novú zem. Je to všetko to, čo naplánoval od večnosti, a čo sa udialo a deje v histórii až po túto sekundu, v ktorej sme teraz my a to, čo sa ešte Božím riadením udeje až do večnosti. Písmo vo viacerých ohľadoch svojou skladbou odpovedá (či korešponduje) veľkému Božiemu plánu a aj tomu, ako sa tento plán uskutočňuje – budeme môcť vidieť súvislosti a prepojenie medzi veľkým Otcovým plánom a štruktúrou biblického zjavenia.


Po štvrté. Je to dôležitá téma pre pochopenie toho, ako prichádza a nakoniec príde na scénu Božie kráľovstvo – najprv v čiastke a raz i v plnosti. Keď si uvedomíme, že Písmo oznamuje príchod Božieho kráľovstva, že Boží plán od večnosti je mať kráľovstvo, v ktorom Boh sám je tým najvyšším vládcom a má poddaný ľud, tak toto kráľovstvo nejako má prísť najprv v čiastke a potom v plnosti. Uvidíme a ukážeme, ako s týmto súvisia biblické zmluvy.


Po piate. Zároveň je tu aj výstraha, že nepochopenie tejto témy často vedie k mnohým nezdravým a niekedy až k heretickým učeniam. Toto varovanie treba brať veľmi vážne. S Božou pomocou sa teraz pusťme do štúdia a rozvíjania tejto témy. Začneme tým, že najprv povieme, aké druhy zmlúv nachádzame v Písme a potom sformulujeme a predložíme definíciu pojmu zmluva.


Všeobecne o zmluvách

Zmluvy v Biblii sa dajú členiť podľa viacerých kritérií. V tomto článku zmluvy rozdelíme do skupín podľa toho, medzi akými stranami boli uzavreté. Výsledkom takéhoto pohľadu je rozdelenie do dvoch skupín:


1. skupina. Zmluvy medzi Bohom a človekom alebo medzi Bohom a ľuďmi ako skupinou. U tohto typu zmlúv jedna zmluvná strana je sám všemohúci Boh a druhá zmluvná strana je človek alebo ľudia a živé tvorstvo, nakoľko ono bolo stvorené pre človeka a jeho údel je trvalo spojený s údelom človeka (spomeňme si, ako kliatba vyrieknutá nad prvými ľuďmi v Genezis 3 dopadla na celé tvorstvo - ako živé, tak i neživé).


2. skupina. Patria sem zmluvy medzi ľuďmi navzájom – čiže aj ľudia navzájom môžu uzavrieť nejakú zmluvu.


Keby sme prešli celým Písmom, nájdeme v ňom zmluvy aj z jednej, a aj z druhej skupiny. Pre túto sériu článkov nás budú zaujímať zmluvy prvej skupiny, ale ako príklad zmluvy uzavretej medzi ľuďmi uvedieme jednu z knihy Genezis 21:22-34 (prosím čitateľa, aby si príslušné verše prečítal). Táto zmluva nám veľmi pomôže objasniť, ako je biblická zmluva postavená, ako funguje, a čo v sebe obsahuje.


Abrahám, Boží muž, žil v zasľúbenej krajine ako pútnik a v jednom čase pobýval na území popredného vysokopostaveného muža menom Abimelech. Medzi Abrahámom a Abimelechom došlo k sporu o studňu vody, ktorú Abimelechovi sluhovia násilne odňali Abrahámovi (Genezis 21:25).


Spor o studňu vody Abrahám  Abimelech vyriešili tým, že uzavreli medzi sebou zmluvu. Vstúpili do nejakého paktu, do nejakej dohody, do niečoho, čo zaviazalo jedného voči druhému – a práve to je v Biblii zmluva. Text nám dáva aj ďalšie cenné detaily. Táto zmluva má isté znamenie, ktorým je sedem oviec (verš 30) a je spojená s prísahou. Preto nazvali to miesto Bér-šeba, lebo tam prisahali obidvaja (verš 31) – a predsa zmluva je niečo iné ako prísaha. Je to niečo, čo prísahu presahuje, čo vytvára isté nezrušiteľné puto alebo nezrušiteľný záväzok. Uzavretím zmluvy vzniká nezrušiteľný typ vzťahu medzi zmluvnými stranami. Už predtým mali nejaký vzťah – ich vzťah nevznikol až touto zmluvou, ale zmluva ho formalizuje a dáva mu nezrušiteľnú podobu. Dokonca už predtým jednu situáciu riešili istým slávnostným vyhlásením zo strany Abimelecha (pozri Genezis kapitolu 20, verše 15 a 16), ale predsa v tomto novom spore o studňu vody sa spor rozhodli riešiť zmluvou, a to preto, že v Biblii, v Božom slove, v Božom zjavení, v tom, ako Boh riadil históriu, zmluvy predstavujú najvyšší stupeň záväzku. Predstavujú najväčšiu formu vzťahu, do akého, či Boh s človekom, alebo ľudia navzájom, môžu vstúpiť a mať jeden voči druhému nejaký záväzok – to znamená niečo, čo nezrušiteľne platí a už sa z toho nedá vystúpiť, nedá sa to zmeniť, nedá sa to nejako zradiť, lebo je to ten najväčší hriech a zrada, ak by niekto uzavretú zmluvu obišiel, porušil či nedodržal. Teda pre túto chvíľu v našom uvažovaní o zmluve sme sa dostali k tomu, že vzťah medzi zúčastnenými stranami už existuje, ale v nejakej chvíli je povýšený do vyššej polohy a formalizovaný do nezrušiteľne záväznej podoby – uzavrela sa zmluva.


Takto môžeme predložiť jednoduchú definíciu zmluvy: Zmluva v Biblii vzniká v situácii, kedy vzťah dvoch strán, ktorý už existuje, je v nejakej chvíli povýšený do vyššej polohy a formalizovaný do nezrušiteľne záväznej podoby. Hovoríme, že došlo k uzavretiu zmluvy. Uzavretie zmluvy, či jej ďalšiu existenciu, zvyčajne sprevádza ustanovenie nejakého znamenia, ktoré má zmluvným stranám pripomínať, že zmluva platí a treba sa podľa nej riadiť.


Zmluvy uzavreté medzi ľuďmi navzájom, podobné tejto medzi Abrahámom a Abilemechom, sa v Biblii vyskytujú viackrát (inú môžeme vidieť napr. v Jozuovi 9), ale to, čo nás bude v tejto sérii najviac zaujímať – ako sme už napísali vyššie – budú zmluvy uzavreté medzi Bohom a človekom (prípadne človekom vrátane tvorstva).


Prvýkrát sa slovo zmluva objavuje v Genezis 6:18 v súvislosti s Noachovou potopou. Tam čítame: „A postavím svoju zmluvu s tebou, a vojdeš do korábu ty i tvoji synovia i tvoja žena i ženy tvojich synov s tebou.“ Boh hovorí k Noachovi a jeho rodine v čase, kedy starý svet dozrel k súdu – katastrofické vody zaplavia celú planétu, všetko živé zahynie, dokonca i samotná planéta bude pod spravodlivým Božím hnevom, lebo keď zhreší človek, dôsledky padajú na všetko, nad čím bol človek pôvodne ustanovený ako správca. Uprostred zjaveného súdu sa ale zároveň zjavuje aj Božia milosť. Na záchranu je vybratých osem duší Noachovej rodiny a všetky suchozemské a lietajúce zvieratá. Ako sa ale táto záchrana uskutoční? Nuž tak, že Boh s Noachom uzatvára zmluvu – teda konkrétny nezrušiteľný záväzok. V tomto strategickom verši 6:18 je použité hebrejské slovo brit, ktoré v slovenských prekladoch prekladáme slovom zmluva. Píše sa tu, že: postavím zmluvu. Postaviť zmluvu v princípe znamená uviesť ju do platnosti.


V Genezis 15:17-18 vidíme zase inú zmluvu, zmluvu uzavretú medzi večným Bohom a medzi mužom Abrahámom, ktorý verí Božiemu sľubu. Abrahámovi je potvrdené, definitívne zapečatené, sformalizované a povýšené do tej najvyššej možnej úrovne, že sa Božie sľuby vyplnia, že bude mať zem, krajinu, bude mať dedičstvo, bude mať potomstvo a dokonca, že z neho neskôr povstanú králi. Tento sľub sa ďalej rozvíja, ale v Genezis 15 je opísané vlastné uzavretie zmluvy (verše 9 až 18). Opäť: Vzťah medzi Bohom a Abrahámom už existoval, ale teraz je povýšený do vyššej polohy a stvrdený do istej nezrušiteľne záväznej podoby, ktorá už navždy ostáva a trvá.


Ďalej teraz rozvíjajme definíciu a chápanie biblickej zmluvy. Grécke slovo pre zmluvu je diathéké; opakovane sa vyskytuje v spisoch Nového zákona. Urobili sme prvotný prieskum výrazu zmluva v Písmach a predložili sme jej základnú definíciu. Teraz je vhodný čas uviesť, k akým záverom priviedlo štúdium Písma rôznych biblistov. Zvlášť jedného nemôžeme prehliadnuť – z jeho knihy som veľa načerpal pri poznávaní tejto témy a príprave týchto článkov. Je to Craig. A. Blaising, ktorý v spoluautorstve s Darrellom L. Bockom v knihe „Progressive dispensationalism“ na str. 129 o zmluve uvádza nasledovné: „Slovo zmluva sa prvýkrát objavuje v knihe Genezis, kde je použité na opis sformalizovania Božích zasľúbení požehnania. Zoči-voči istej a desivej búrke Božieho súdu, počujeme tieto slová: ,Ale Noach našiel milosť v očiach Hospodinových.’ (Genezis 6:8). A v Genezis 6:18 Pán formálne vyjadrí zmluvu s Noachom, keď zasľúbi, že zachová jeho život a tiež i život každého druhu zvierat, ktoré nastúpia do archy.“


Než pôjdeme ďalej, vychutnajme si trochu tento moment Božej milosti tak, ako ho zachytáva Genezis 6:8, kde čítame „Noach našiel milosť“ – práve takto, a nie inak, sa začína opis všetkých tých udalostí s Noachom, korábom, potopou a záchranou. Celá zem je nehodná, všetci sú hriešnici, ani Noach nie je lepší ako zvyšok ľudstva. Boh sa zmiloval nad Noachom. V Genezis 6:18 potom čítame, ako Boh formálne vyjadrí zmluvu s Noachom, keď mu zasľúbi, že zachová jeho život a tiež i život každého druhu zvierat, ktoré vstúpia do archy.


Craig Blaising ďalej uvádza: „Potom je slovo zmluva opäť použité v Genezis 9:9-17, kde sa odkazuje na Boží sľub, že život na zemi už nikdy viac nebude zničený potopou.“ Opäť si všimnime, ako to dobre korešponduje s tým, čo sme videli u Abraháma, keď sme pojem zmluvy začali spoznávať a definovať. Vzťah už existuje, Pán Boh už má vzťah s Noachom – dal mu milosť, zavolal ho k sebe, dal mu zjavenie, sľub, že cez neho bude zachránený on, jeho rodina, živočíšna ríša. To celé s tým, že má stavať koráb. Tento vzťah nadobudne formálnu podobu cez uzavretie zmluvy (biblicky doslova postavenie zmluvy) a stáva sa sformalizovaný, stvrdený, definitívny a je daný do tej najvyššej roviny.


Takže aj pri Noachovi sa centrálna myšlienka opakuje a vždy si ju aj v ďalšom pripomínajme: Zvyčajne vzťah už existuje, ale je povýšený do najvyššej roviny a trvalo sformalizovaný ako nezrušiteľný v uzavretí zmluvy.


Hľadáme definíciu pojmu zmluva. Predchádzajúcu analýzu a pohľad na viaceré pasáže teraz priveďme k sumarizačnej definícii pojmu zmluva. Definícia, ktorá by mala všetko podstatné zhrnúť, je nasledovná: V Písmach pojem zmluva označuje pevné a záväzné vymedzenie vzťahov medzi Bohom a človekom, resp. tvorstvom (teda niektoré zmluvy sa týkajú aj tvorstva), kedy Boh zvyčajne oznamuje, čo vykoná voči človeku a tvorstvu alebo ustanovuje nejaké požiadavky na človeka. Božie zmluvy definujú a formalizujú to, v akom režime bude existovať vzťah Stvoriteľa a tvorstva na čele s človekom. Zvyčajne už nejaký vzťah medzi zmluvnými stranami existuje, ale zmluva ho povyšuje a formalizuje do nezrušiteľnej podoby. Vyššie uvedené, som presvedčený, vystihuje hlavné prvky zmlúv uvedených v Biblii.


V ďalšom sa pozrieme na konkrétne biblické zmluvy. Keď celý čas  ďallej hovoríme o zmluvách, tak opäť pripomíname, že za predmet nášho záujmu sme si zobrali zmluvy uzavreté medzi Bohom a človekom.



Prehľad biblických zmlúv

Koľko biblických zmlúv medzi Bohom a človekom je uvedených v Písme? Je ich spolu šesť. Konkrétne sú to tieto:

1. Adamova zmluva alebo Zmluva s Adamom. Niekedy ju voláme aj Zmluva stvorenia.

2. Noachova (Noemova) zmluva alebo Zmluva s Noachom.

3. Abrahámova zmluva alebo Zmluva s Abrahámom.

4. Mojžišova zmluva alebo Zmluva s Mojžišom.

5. Dávidova zmluva alebo Zmluva s Dávidom.

6. Nová zmluva.


Teraz si prejdime aspoň niektoré z nich a pozrime sa na ne konkrétnejšie. Keď už máme definíciu, máme zoznam, tak je na mieste uskutočniť popis aspoň niektorých zmlúv, teda čo ktorá obsahuje a čo konkrétna zmluva priniesla.



Zmluva s Noachom

Táto zmluva zabezpečuje, že Božie rozhodnutie požehnať ľudí nebude anulované kvôli ich hriechu. Potopa končí, ľudia idú opäť osídliť zem a vyšli spolu so zvieratami z korábu. V Genezis 9:1 čítame slová požehnania pre Noacha a jeho synov: „A Boh požehnal Noacha a jeho synov a riekol im: Ploďte sa a množte sa a naplňte zem.“ Noachova zmluva je úzko spojená s požehnaním. Toto „ploďte sa a množte sa a naplňte zem“ nám pripomína adamovské požehnanie z 1. kapitoly Genezis (dá sa povedať, že Noachova zmluva nadväzuje na Zmluvu stvorenia, ku ktorej sa ešte dostaneme).


Noachova zmluva zabezpečuje, že hoci je na svete hriech, ľudia sa i tak rozmnožia a zaplnia zem a toto požehnanie a zasľúbenie nebude anulované. Hriech tu bude aj ďalej. Písmo nikdy nehovorí, že po potope hriech zmizne z planéty Zem. Vieme, že dodnes tu hriech vládne aj so smrťou a predsa Boží sľub Noachovi hovorí, že nebude anulované požehnanie, aby sa ľudia množili a zaplnili zem.


Tieto sľuby sú v Genezis 9 rozvinuté a opísané. Zmluva garantuje, že skrze Noacha a jeho troch synov s ich manželkami je zabezpečené pokračovanie ľudstva (verše 9 a 19). Napriek tomu, že ľudia si nezaslúžia život, nezaslúžia si túto planétu, Božiu dobrotu, Božie požehnanie a Božiu trpezlivosť, táto zmluva znova dáva ľudstvu ďalšiu etapu. Zmluva garantuje ich záchranu a opätovné rozmnoženie. Vidíme to aj v 6. kapitole v etape, než príde potopa a potom aj v 9. kapitole, keď je už po potope.


Zmluva s Noachom ďalej garantuje záchranu suchozemských zvierat, lietajúcich tvorov a aj ich následné rozmnoženie. Bol by to nepredstaviteľne smutný svet, keby do tohto sveta po potope prišli len ľudia a nebolo by tu už ani vtáčika, ani letáčika, ale po tejto planéte by sme chodili len my ľudia. Zmluva zaručuje, že na tejto planéte budú opäť zvieratá, ktoré vyjdú z archy a osídlia ju – máme ich tu dodnes.


Noachova zmluva niečo garantuje, niečo zabezpečuje a cez Božiu zmluvu je táto garancia formálne vyjadrená. Zmluva garantuje, že svet už nikdy viac nebude zatopený vodou (Genezis 9:15). To neznamená, že Boh nemôže a už nikdy nebude súdiť tento svet nejakou inou formou, ale znamená to, že ho nebude viacej súdiť vodou. Aj toto ako súčasť zmluvných ustanovení v Zmluve s Noachom odznieva. Je to súčasť sľubov, ktoré Boh prehlasuje voči ľudstvu a tvorstvu, a teda zasľubuje, že potopa nebude viacej udalosť, ktorá príde znova na túto Zem. Áno, je tu ďalej hriech, ale Boh má svoj plán s históriou, a tak vďaka tejto zmluve bude i napriek hriechu pokračovať existencia ľudstva. Toto je stručný opis Noachovej zmluvy, ktorú nachádzame v kapitolách Genezis 6, 7, 8 a 9. Postúpme ďalej.



Zmluva s Abrahámom

V Biblii je o niekoľko kapitol neskôr po Noachovej zmluve opísaná Zmluva s Abrahámom. Keď ju chceme celú poskladať tak, ako sme poskladali Noachovu, tak Abrahámovu zmluvu v podstate nachádzame od Genezis 12. kapitoly až po Genezis 25. kapitolu. Všetky tie výpovede, sľuby a Božie slovo, ktoré prichádza k Abrahámovi, to všetko patrí k Zmluve s Abrahámom.


Takže prejdime zoznam požehnaní, ktoré sú predmetom (obsahom) Abrahámove zmluvy:

Po prvé. Boh požehná Abraháma, to je v Genezis 12 pekne vidieť: „A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje meno, a budeš požehnaním.“ (Genezis 12:2). Boh učiní Abrahámovo meno veľkým. Boh dá jemu a jeho potomkom Kanaánsku zem, to je územie pri Stredozemnom mori, ktoré dodnes poznáme ako Izrael, či už ten staroveký alebo dnešný moderný štát Izrael. Potomstvom Abraháma nebude len niekoľko vnúčat a niekoľko pravnúčat, ale je napísané, že sa nebude dať spočítať. Abrahámove potomstvo bude tvoriť veľký národ a to ani nehovoríme o jeho duchovnom potomstve. Písmo totiž bude neskôr hovoriť aj o duchovnom Abrahámovom potomstve. Každý, kto verí v Pána Ježiša, je ako keby duchovné dieťa Abraháma, lebo má takú istú vieru, akú mal Abrahám, vieru v Božie sľuby, a preto sa aj jeho týkajú tieto Abrahámove požehnania. Táto zmluva bude potvrdená i s Abrahámovými potomkami. Neskôr, keď sa narodí Izák a jemu Jakob, Boh aj im Abrahámove zmluvné zasľúbenia zopakuje a potvrdí, že sa týkajú aj ich, a že ďalej platia aj pre nich. Boh bude Bohom Abrahámovi a jeho potomstvu a oni budú jeho ľudom. Súčasť tých obrovských sľubov je, že on im bude osobným Bohom, budú ho môcť spoznať a budú sa môcť nazývať jeho ľudom.


Po druhé. Nielenže Abrahám bude požehnaný, čo je mocné už samo o sebe, že Boh ide niekoho požehnať v hriešnom svete, kde si to nikto nezaslúži, ale má to aj ďalší stupeň: Cez Abraháma bude sprostredkované Božie požehnanie k ďalším ľuďom a dokonca je povedané, že ku všetkým národom: „…a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.“ (Genezis 12:3). Čiže toto požehnanie nekončí u Abraháma. Zasľúbenie požehnania všetkých národov skrze Abraháma sa opakuje v Genezis kapitolách 18 a 22.


Po tretie. Požehnanie Abraháma má aj druhú stranu mince. Abrahám nielen sprostredkuje požehnanie, ale sprostredkuje aj Božiu kliatbu. Skrze neho budú ľudia nielen požehnaní, ale cez neho sa aj v niektorých aspektoch zrealizuje kliatba, ktorá patrí hriešnikom, a ktorú si bez Božej milosti všetci zaslúžime: „…a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem“ (Genezis 12:3).


Všimnime si, že Abrahámova zmluva zasľubuje, že Abrahám bude požehnaný – pritom Noachova zmluva tiež oznámila požehnanie a rovnako i Zmluva stvorenia. Vedie nás to k úvahe, že medzi týmito tromi zmluvami bude nejaká súvislosť, že tieto zmluvy nie sú úplne odtrhnuté jedna od druhej. Zmlúv je šesť. Všetky zmluvy sú samostatné, každá má v sebe niečo špecifické, ale nie sú to zmluvy odtrhnuté od seba. Zmluvy sú prepojené, majú nejakú súvislosť, len sa treba vždy pýtať, akú presne.


Napríklad jednu súvislosť sme už objavili – požehnanie je centrálny prvok Noachovej zmluvy a je to dôležitý a centrálny prvok Abrahámovej zmluvy. Ako keby Abrahámova zmluva nadviazala na Noachovu (tá zase nadviazala na Zmluvu stvorenia) a rozvinula ďalej do novej podoby, čo to je byť požehnaný od Boha a ďalej s tým pracovala. Možno, že Mojžišova zmluva ďalej zoberie Abrahámovo požehnanie a bude s ním pracovať, možno že Dávidova zmluva, atď. Nejdeme teraz predbiehať, ale chcem, aby sme si otvorili myseľ a videli, aké možné súvislosti medzi zmluvami môžu existovať.


Pozrime sa na ďalšiu zmluvu. Podľa poradia je to Mojžišova zmluva. (Zmluvu stvorenia na chvíľu ešte odložíme. Musíme si pre ňu pripraviť pôdu a až potom k nej pristúpiť.)



Aká bola Zmluva s Mojžišom a čo priniesla?

Po prvé. Táto zmluva má prostredníka – je uzavretá prostredníctvom Mojžiša pri hore Sinai. Hovoria o tom texty z Exodus a Deuteronómia. Mojžiš bol Žid, Izraelita, ktorý žil zhruba 1400 rokov pr. Kristom. Izraelský národ vyšiel z Egypta a putovali do zasľúbenej krajiny. Zdržiavali sa na púšti štyridsať rokov a tam došlo k tomu, že bola s nimi uzavretá ďalšia zmluva z Božieho programu.


Beží Boží program a jeho súčasťou sú zmluvy a v istom čase prichádza na rad Mojžišova zmluva. Mojžiš je jej prostredníkom. Abraháma nemôžeme označiť ako prostredníka Abrahámovej zmluvy, lebo to bolo tak, že Boh dal Abrahámovi sľuby a tie sľuby sa týkajú jeho, ďalších z jeho potomstva a nakoniec aj celých národov a rovnako i množstva skutočností. Pri Noachovej zmluve to bol jeden muž, Noach, a predsa Noachova zmluva má dopad na celý svet. Mojžiš je muž, cez ktorého sa zmluva uzavrie, ale Mojžiš na rozdiel od predchádzajúcich zmlúv vystupuje výrazným spôsobom ako prostredník medzi izraelským národom a Bohom.


Po druhé. Je to iná zmluva, ako zmluva uzavretá s Abrahámom a patriarchami, preto musíme mať pre ňu samostatný názov: napr. Mojžišova zmluva alebo Sinajská zmluva (Deuteronómium 5:2-5). Táto zmluva bola následne potvrdená a rozšírená zhruba o štyridsať rokov neskôr na Moábskej planine (Deuteronómium 29). Môžeme tiež povedať, že Mojžišova zmluva bola na Moábských pláňach rozšírená akoby o dodatok, čiže zmluva môže mať dodatok. Zmluva platí, ale dá sa spísať dodatok, ten dodatok ju nejako rozšíri, ale nemení nič na základnej povahe a obsahu zmluvy. Takže na Moábsku planinu by sme sa mali pozerať ako na potvrdenie a rozšírenie Mojžišovej zmluvy, čiže už môžeme hovoriť o Mojžišovsko-moábskej alebo Sinajsko-moábskej zmluve, ale tá moábska zmluva nie je v podstate iná ako Mojžišova. Toto, verím, je to, k čomu vedie príslušný biblický text, a preto si trúfam predložiť tento záver.


Po tretie. Mojžišova zmluva priniesla éru levitského kňazstva. S Mojžišovou zmluvou prichádza kňazstvo, t. j. zvláštna skupina kňazov v Izraeli, ktorí jediní budú môcť slúžiť v chráme, prinášať obete, vykonávať mnohé bohoslužobné úkony. Zároveň s kňazstvom prichádza rozsiahly a podrobne rozpísaný zoznam darov a obetí. Mojžišove dlhé zoznamy, podrobné opisy ako súčasť zmluvy, hovoria, ako sa bude zmierovať hriech, ako postupovať, keď sa stane neprávosť, prestúpenie, kedy treba priniesť takú a takú obeť. To všetko nastupuje na scénu s touto Mojžišovskou zmluvou.


Po štvrté. Mojžišova zmluva priniesla so sebou éru svätostánku a truhly zmluvy. Až do tejto éry, keď to tak povieme, nebolo (okrem edenskej záhrady tú krátku dobu, kým neprišiel hriech a ľudia neboli vyhnaní z raja) na planéte Zem miesto (lokalita), o ktorom by sa povedalo, že keď tam pôjdeš, tam sa s Bohom stretneš zvláštnym spôsobom. Teraz zrazu je na svete toto miesto, existuje istý objekt, ktorý sa volá svätostánok alebo svätyňa.


Keď sa Jeruzalem za éry kráľa Dávida stane hlavným mestom Izraela, tak potom po jeho smrti jeho syn Šalamún postaví chrám, ktorý voláme jeruzalemský alebo Šalamúnov chrám. Šalamúnov chrám je potom (oveľa neskôr po Mojžišovi) to zvláštne miesto, o ktorom sa vie, že to je jediné miesto na celej planéte, kde sa nachádza zvláštna Božia prítomnosť. Čiže aj túto novú skutočnosť prinesie éra Mojžišovej zmluvy. Začne svätostánkom a ďalej prináša so sebou rozsiahly zoznam prikázaní, ktoré sa stali známe ako Mojžišov zákon. Vieme, koľko prikázaní je spolu podľa rabínskeho počítania v Mojžišovom zákone? Rabíni – to sú neskorší židovskí učitelia z doby krátko pred Pánom Ježišom a následne až do dnes – uvádzajú, že v Mojžišovom zákone je 613 prikázaní.


V Levitikus 26 a Deuteronómium 28 sú zoznamy, ktoré majú dve časti. V prvej časti je zoznam požehnaní a v druhej časti je zoznam zlorečenstiev alebo prekliatí. Vieme, ktorý zoznam je dlhší? Je to zoznam zlorečenstiev. Zlorečenstvá či kliatby, upozorňujú na vážnosť Božieho zákona.


V Mojžišovej zmluve je dôležitá položka, ktorá obsahuje ustanovenia o spôsobe života Izraelitov v zasľúbenej zemi. Keďže táto zmluva priamo predchádza vstupu do zasľúbenej krajiny, obsahuje značný počet prikázaní a ustanovení, ako na tomto území žiť, ako tam fungovať, ako s tou krajinou zaobchádzať – čo robiť a čo nie.


Mojžišova zmluva nadväzuje na témy skorších zmlúv a ďalej ich rozvíja. Pozor! Teraz už musíme rozmýšľať spôsobom, že zmluvy majú súvislosť v zmysle, ako keby rozvíjali nejaké centrálne témy: požehnanie, rozmnoženie, krajina, veľký národ a veľký sľub, že Boh bude Bohom tých, na ktorých sa zmluva vzťahuje.


Čo prepája Mojžišovu zmluvu s Abrahámovou? Už sme spomenuli prepojenie medzi Noachovou a Abrahámovou zmluvou a teraz je namieste pýtať sa na to isté s ohľadom na Mojžišovu zmluvu. To prepojenie je i tentoraz cez prvok, ktorý sa vyskytuje v jednej aj v druhej zmluve. V jednej aj v druhej je požehnanie i zlorečenstvo. Všimnime si, ako téma požehnania ide krížom cez všetky zmluvy. Aspoň zatiaľ by požehnanie (tento prvok) prepájalo všetky doteraz preberané zmluvy (zatiaľ sme preberali tri zmluvy a jednu sme naznačili).



Zmluva stvorenia

Teraz je na mieste pozrieť sa na Zmluvu stvorenia, ktorú sme uviedli ako prvú v zozname zmlúv a ktorej sme sa už zopárkrát dotkli. Ideme sa na ňu pozrieť až teraz, pretože sme si chceli pripraviť pôdu a priestor ako k nej pristúpiť, lebo prvotná otázka je, či v Genezis 1 až 3 je vôbec prítomná zmluva medzi Bohom a človekom.


Položme teraz inú otázku: Je v Genezis kapitolách 1 až 3 prítomné slovo zmluva? Slovo zmluva tam nie je. Toto slovo nemáme v prekladoch, lebo sa nenachádza ani v pôvodine, ale týmto samým o sebe sa ešte nedá uzavrieť, či tam je, alebo nie je zmluva ako taká. Môžeme povedať, že slovo zmluva tam nie je, ale aj tak tvrdíme, že tam je zmluva medzi Bohom a človekom. Tvrdíme to hneď pre niekoľko dôvodov rozpísaných nižšie:


Po prvé. Sú tam slová požehnania typické pre zmluvu: „A Boh ich požehnal a Boh im riekol:…“ (Genezis 1:28). Toto sa vyložene opakuje pri Noachovej zmluve, je to ďalej rozvinuté pri Abrahámovej zmluve (požehnám ťa a budeš požehnaný) a na tieto požehnania nadväzuje i Mojžišova zmluva. Témou požehnania sú zmluvy silne prepojené.


Po druhé. Nachádza sa tu prvok skúšky. To ďalej rozpracujeme v 2. časti série, keď sa budeme pýtať, kedy má zmluva charakter zmluvy skutkov alebo princípu skutkov. Prvok skúšky alebo princíp skutkov je v tejto Zmluve stvorenia od začiatku a veľmi sa podobá na prvok skúšky v Mojžišovej zmluve. V ďalšej časti ukážeme, ako tesne je prepojená adamovská skúška s tým, aké skúšky priniesla Mojžišova zmluva a to, že medzi oboma je silná korešpondencia. Tu sú verše, ktoré to ukazujú:


„A Hospodin Boh prikázal človekovi a riekol: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (Genezis 2:16-17),

„Hľaďže, dnes som ti predložil život a dobré, smrť a zlé prikazujúc ti dnes, aby si miloval Hospodina... a aby si ostríhal jeho prikázania... a aby ťa požehnal Hospodin, tvoj Boh... No, ak sa odvráti tvoje srdce a nebudeš poslúchať, ale sa dáš zviesť a budeš sa klaňať iným bohom a budeš im slúžiť... istotne zahyniete; nebudete dlho žiť na zemi, do ktorej ideš cez Jordán...“ (Deuteronomium 30:15-18).


Teda čo povedal Boh Adamovi? Je to tvoje, je to tu pre vás, zaplňte zem, len tú jednu vec nesmiete urobiť a v Genezis 2:17 sú oznámené tresty za túto neposlušnosť. Čo nesmeli urobiť? Jesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. V Genezis 3 potom už čítame o zlorečenstvách či kliatbach: smrť, zlorečená zem pre teba, zlorečený had a budú zlorečené ostatné zvieratá. Prídu strašné zlorečenstvá, ktoré sú spojené so smrťou, ktorá im bola oznámená. Ľudia sa stávajú smrteľní, čaká ich zomieranie, fyzická (telesná) smrť a nakoniec večná smrť. Tak, ako aj Mojžišova zmluva má tresty za neposlušnosť, tak aj na začiatku pri stvorení sú Adamovi oznámené tresty za neposlušnosť – a táto skutočnosť silne poukazuje na to, že v Genezis 1 až 3 je prítomná zmluva.


Po tretie. Prítomnosť kľúčovej postavy zmluvnej hlavy. Nová zmluva má kľúčovú postavu (to uvidíme neskôr), ktorou je Pán Ježiš, ktorý je prostredník Novej zmluvy, na ktorom sa všetko láme, stojí a padá. Písmo ho tiež volá: posledný Adam (1. Korintským 15:45). Prečo posledný Adam? Lebo chce ukázať na prepojenie medzi prvým Adamom z rajskej záhrady edenskej, ktorý mal Evu za manželku s posledným Adamom, Pánom Ježišom, ktorý má, keď to tak povieme, za manželku Cirkev, všetkých spasených ľudí všetkých čias, ktorí veria v jeho zástupnú obeť a jeho vykupiteľské dielo. Ale keď Pán Ježiš je zmluvnou hlavou Novej zmluvy, akej zmluvy je Adam zmluvnou hlavou? Tvrdím, že toto dáva ďalší silný dôvod k tomu, aby sme v Genezis 1 až 2 videli, že je ustanovená zmluva medzi Bohom a človekom a najlepšie je volať ju Zmluva stvorenia.


Už tieto dôvody sú silné, pádne a zásadné preto, aby sme hovorili o Zmluve stvorenia, ale ich ešte posilníme nasledovným argumentom. Slovo zmluva síce v Genezis 1-3 nemáme, ale aj o manželstve, o ktorom sa píše v Genezis 1-3 medzi Adamom a Evou, rovnako platí, že nie je opísané cez slovo zmluva a predsa z iných častí Písma vieme, že manželstvo je zmluva. Konkrétne manželstvo je slovom zmluva označené až v Malachiášovi 2:14, kde čítame „A hovoríte: Pre akú príčinu? Pre takú, že Hospodin je svedkom medzi tebou a medzi ženou tvojej mladosti, voči ktorej si sa ty dopustil nevery, kým je ona tvojou družkou a ženou tvojej zmluvy.“ To, že v Genezis 1-3 nie je slovo zmluva, nie je rozhodujúci argument pre to, či sa v týchto troch kapitolách zmluva ako vzťahová realita nachádza alebo nie. Prečo? Lebo situácia s manželstvom nás niečo učí. Manželstvo medzi Adamom a Evou je dané už pred hriechom a je to zmluvný zväzok a Písmo ho takto aj neskôr v Malachiášovi 2:14 nazýva.


Pán Boh sa veľmi hnevá na Izraelitov cez proroka Malachiáša a hnevá sa preto, že sa rozvádzajú, opúšťajú svoje manželky, sú im neverní a idú si za inými ženami. Karhá ich cez Malachiáša a pokarhanie je: To nemôžete robiť, lebo to je nevera a strašne hrešíte, pretože len o manželke platí, že je to žena tvojej zmluvy. Keď si raz vstúpil s nejakou ženou do manželstva, v tom zmluvnom vzťahu zostávaj až dovtedy, kým jeden z vás (jedna zo zmluvných strán) nezomrie. Je to zmluva, ktorá bola ustanovená Bohom medzi mužom a ženou (medzi manželmi) a Písmo zmluvu označuje ako najväčšiu formu záväzku. Presne toto sme v úvode ustanovili – z biblického pohľadu: zmluva je najvyšší stupeň záväzku.


To, že manželstvo je zmluva, znamená, že manželstvo patrí k tým vzťahom, ktoré sú najvyšším stupňom záväzku. V Genezis 1 až 3 teda v princípe môže byť prítomná zmluva medzi Bohom a človekom aj bez toho, aby tam bolo použité slovo zmluva. Ale to nie je všetko. My nakoniec totiž máme v Biblii aj miesto, kde vzťah medzi Bohom a Adamom je označený priamo slovom zmluva analogicky k tomu, ako je to s manželstvom. Nachádzame ho v Hozeášovi (Ozeášovi) 6:7 – „Ale oni prestúpili moju zmluvu ako Adam…“. Tak ako Adam, prvý človek, tak i Izraelčania prestúpili zmluvu. Čiže Mojžišova zmluva sa dá prestúpiť, Adamova zmluva - Zmluva stvorenia - sa dala prestúpiť a tieto dve zmluvy sú dané do korešpondencie, do vzájomného vzťahu. To potvrdzuje, že naše pozorovania sú správne, viedli nás dobrým smerom a sú dokonca neskôr priamo potvrdené výpoveďou v Písme, že tu na začiatku skutočne bola zmluva medzi Bohom a Adamom, môžeme ju volať Zmluva stvorenia. K prestúpeniu tejto zmluvy žiaľ došlo a v tom aj tkvie veľkosť hriechu – medzi Bohom a Adamom bola ustanovená úžasná zmluva a tá bola porušená. Adamovi boli dané obrovské privilégiá a skúška a v tej skúške Adam urobil to najhoršie rozhodnutie, aké mohol urobiť. Zhrešil, privodil smrť na seba a aj na nás a z tejto smrti a skazy nás Pán Ježiš teraz vykupuje.



Zmluva s Dávidom

Aká bola Dávidova zmluva? Dávidova zmluva je roztrúsená vo viacerých veršoch a miestach, preto na jej predloženie treba poskladať viacero výpovedí. Jej najdôležitejšie opisy máme na dvoch miestach.


Dávidova zmluva začína izraelským kráľom Dávidom, ktorý dostáva špecifické sľuby. Zbierka týchto sľubov je nakoniec označená výrazom zmluva, napr. 2. Samuelova 23:5 a 2. Kronická 23:7. S Dávidovou zmluvou je veľmi analogická situácia, ako je so Zmluvou stvorenia a s tým, ako je v Biblii manželstvo označené za zmluvu, lebo Dávid počas svojho života dostáva od Hospodina sľuby a neskôr sú tieto sľuby sumárne nazvané zmluvou.


Uveďme stručný popis tejto zmluvy opäť podľa Craiga Blaisinga: „Obsah Dávidovej zmluvy. Tento sľub je rozvinutý ako množina zasľúbení, ktoré sa nachádzajú najmä v 2. Samuelovej 7 a 1. Kronickej 17, ale sú tiež zopakované a rozšírené v Žalmoch 89, 110 a 132. Skladajú sa z dvoch hlavných častí: zasľúbenia týkajúce sa upevnenia Dávidovho domu a zasľúbenia týkajúce sa blízkeho vzťahu medzi Bohom a Dávidovými potomkami“. (Progressive dispensationalism, str. 159.)


K prvému sľubu, ktorý Dávid dostáva, došlo v čase, keď Dávid ponúka Bohu, že mu vystaví dom. Dávid chce Bohu postaviť chrám, honosný krásny dom, ale Boh mu povie, že tak urobí až jeho syn Šalamún. A okrem toho Boh Dávidovi oznámi: nieže ty mne nepostavíš dom, ale ja tebe postavím dom. Úplne to otočí Dávidovu snahu, Dávidovu ponuku. Na tomto môžeme vidieť aj to, že keď my prijímame spasenie, záchranu, Božie sľuby smerujú k nám a my sme ich príjemcami. V momente spasiteľnej viery prijímame dobrodenia a požehnania, ktoré Boh dáva nám a my si ich vierou privlastňujeme.


Človek, ktorý chce byť spasený, nemôže prísť k Bohu s tým, že mu povie: Pozri, čo ja idem pre teba Bože urobiť, ale musí začať tým, že prijme Božiu prácu vo svoj prospech, že prijme Božie dielo záchrany vykonané cez kríž Pána Ježiša. Tento Boží spôsob spasiteľného konania – keď sa teraz vrátime k Dávidovi – je rozvinutý nasledovne.


Dávidovo kráľovstvo alebo dynastia pretrvá a niekto z Dávidovej línie bude vždy sedieť na tróne. Čiže sľub mu je daný v zmysle, že jeho dom, jeho kráľovstvo pretrvá aj naďalej. Dávidovi je ďalej sľúbený špeciálny vzťah medzi Bohom a Dávidovým synom. Z Dávidových potomkov mnohí budú pobožní králi, ale nakoniec to všetko, čo bolo Dávidovi sľúbené, vyústi až k Pánovi Ježišovi. Ježiš, keď sa vtelí z večnosti, ako večný dokonalý Boží syn, nakoniec zasadne na Dávidov trón, ako večný panovník a Dávidova línia je tá, po ktorej sa toto všetko zrealizuje. Preto nakoniec Pán Ježiš je podľa tela Dávidov potomok, lebo sa narodí z tej rodovej línie, ktorá ide cez Dávida ďalej.


Opäť: Téma Dávidovej zmluvy nadväzuje na tému Abrahámovej zmluvy. Nech nám neujde, aké pozoruhodné a dôsledne premyslené sú Božie zmluvy a aké mosty a prepojenia do nich Pán zabudoval. Čo bolo Abrahámovi sľúbené v Genezis 17:6? („Učiním to, aby si sa náramne rozplodil a učiním ťa v národy a kráľovia vyjdú z teba.“) A stalo sa to? Stalo sa. Z Dávida (jeho rodovej línie) vyšli izraelskí králi a nakoniec vyšiel dokonalý kráľ podľa tela, Pán Ježiš Kristus, keď pribral ľudskú prirodzenosť, stal sa 100% človekom, hoci bol aj 100% Bohom a stal sa spasiteľom hriešnikov. Vidíme, ako Dávidova zmluva nadväzuje na tému z Genezis 17:6 a ďalej ju rozvíja. Vidíme, že medzi jednotlivými zmluvami sú súvislosti, ktoré treba objavovať. Preto nesmieme o zmluvách rozmýšľať tak, že sú úplne odtrhnuté jedna od druhej. Správne je to tak, že každá niečím do celku Božieho plánu prispieva a sú medzi nimi mnohé prepojenia.


V závere pohľad na detaily nakrátko vystriedame pohľadom z výšky a pre túto prvú (úvodnú) časť chceme urobiť zhrnutie, ako zmluvy spolu súvisia.


Keď na začiatok časovej osi dáme udalosť stvorenia a na koniec časovej osi dáme večnú budúcnosť (nové nebo a novú zem), tak Zmluva stvorenia je prvá v poradí, je na začiatku. Zmluvou stvorenia to všetko začalo. O mnoho storočí na scénu prichádza Noachova zmluva. Prišla Zmluva s Noachom, ale Zmluva stvorenia nekončí, neodchádza zo scény. Keď jednotlivé zmluvy časovo zoradíme, neplatí automaticky, že by jedna zmluva nahradila druhú. Ostáva možnosť, že by niektorá konkrétna zmluva mohla z čiastky či v plnosti nahradiť inú konkrétnu zmluvu, ale nesmieme tak uvažovať automaticky. Ako neskôr uvidíme, bude to špecifická situácia, kedy to nastane. Tieto úvahy nechajme na hlbšie rozpracovanie do druhej časti, lebo toto si vyžaduje preskúmať ďalšie biblické súvislosti.


Zostáva potom ešte zodpovedať, ako budú zmluvy spolu súvisieť. Potrebujeme sa opýtať, čo je cieľom celého Božieho plánu? Čo je to, čo spája jeho jednotlivé časti? Čo je to, k čomu smerujú zmluvy? Ako zmluvy súvisia s cieľom?


Vieme, že má prísť požehnanie, má prísť semeno, má prísť Kráľ, má prísť Kráľovstvo, lebo toto je vo všetkých zmluvách. Zmluvy majú spoločné témy a každá má niečím prispieť k tomu, aby sa zasľúbenia uskutočnili. O zmluvách potrebujeme rozmýšľať spôsobom, že každá z nich prispieva svojím dielom k dosiahnutiu rovnakého konečného cieľa. Ten cieľ je večný Boží plán, ktorý je svojou povahou milostivý a nakoniec vedie k viditeľnému ustanoveniu Božieho kráľovstva v stvorenom svete. Teda je to Zmluva stvorenia, ktorá k tomu niečím prispeje, Noachova zmluva niečím prispeje, atď. V druhej časti série uvedieme, čím ktorá zmluva k Božiemu plánu prispieva.


Čo je na konci Božieho plánu? K čomu prídeme, keď sa všetko stane? Zmluvy sú zrealizované, všetko prispelo svojím dielom, príde sa k tomu, čomu učí Pán svojich učeníkov, keď ich učil modliť sa: „Nech príde tvoje kráľovstvo“.


Záver Biblie v Zjavení 22 prorocky vypovedá o tom, že raz príde Božie kráľovstvo v dokonalosti, vo večnej podobe. Všetky zmluvy Boh zrealizoval v čase a priestore, aby vyplnil plán ustanoviť svoje kráľovstvo a Biblia končí opisom reality jeho kráľovstva – Svätý Boh v sláve vládne na novej zemi, kde viac niet žiadneho hriechu, zla, ani kliatby.


A nebude viacej ničoho zlorečeného, a trón Boží a Baránkov bude v ňom, a jeho sluhovia mu budú svätoslúžiť a budú vidieť jeho tvár, a jeho meno bude na ich čelách.

Zjavenie 22:3 – 4


 

Terminologická poznámka:

Výrazy Mojžišova zmluva a Sinajská zmluva označujú jednu a tú istú zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi živým Bohom a izraelským národom cez prorockého prostredníka Mojžiša, a to krátko potom, ako bol izraelský národ slávne a mocne vyslobodený z egyptského zajatia. Výraz Mojžišova zmluva vychádza z textu Exodus 34:27, kde sa píše „A Hospodin riekol Mojžišovi: Napíš si tieto slová, lebo na základe týchto slov učinil som zmluvu s tebou a s Izraelom.“ Vidíme, že Mojžiš v udalostiach tejto zmluvy vystupuje ako zvláštny príjemca tejto zmluvy a zároveň ako ten, ktorý zmluvu sprostredkováva celému izraelskému národu. Výraz Sinajská zmluva zasa vychádza z textov ako je Deuteronomium 9:9 (Mojžiš prevzal kamenné dosky zmluvy na vrchu Sinai), Deuteronomium 29:1 (Horeb je pásmo vrchov, ktorého súčasťou je vrch Sinai) či Galatským 4:24 (tu apoštol Pavol píše o zmluve „z vrchu Sinai“). V týchto textoch vrch Sinai odkazuje na konkrétnu geografickú lokalitu – pravdepodobne v dnešnej Arabskej púšti, hoci existuje diskusia o alternatívnom určení polohy.


Ďalší dôležitý výraz je „Mojžišov zákon“, ktorý máme v spisoch Nového zákona, napr. Ján 7:23 a v Skutkoch 15:5. Tento výraz označuje sadu prikázaní, ktoré Mojžišova zmluva nariadila ako záväznú Božiu vôľu pre každého, kto je pod touto zmluvou. Mojžišova zmluva a Mojžišov zákon sú spolu veľmi tesne previazané – naplniť zmluvné požiadavky Mojžišovej zmluvy znamenalo poslúchať a konať podľa všetkých prikázaní a ustanovení, ktoré táto zmluva vo forme zákona človeku uložila.


Slovo „Sinai“ Roháček píše s „i“ na konci, kým iné preklady toto slovo píšu s „j“ na konci, teda „Sinaj“.

Koniec poznámky.








 

Ďalšie články od tohto autora