aktuality

Sme zariadení na príjem podielu z dane

za rok 2017. Viac na Príjem z podielu…

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag10z.jpg
Vtelenie Božieho Syna PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.

Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha.

Ján 1:1-2


V tomto článku budeme písať o vtelení Ježiša Krista. Rozvinieme tému toho, ako sa Boží Syn stal človekom. Nejaké postrehy k tejto téme sme uviedli v predchádzajúcom článku Panna počne a porodí syna (pozri stranu 2 – poznámka redakcie). Teraz ale chceme ísť hlbšie a všimnúť si niektoré skutočnosti, ako ich opisuje apoštol Ján v Evanjeliu podľa Jána. Apoštol Ján sa snáď najviac zo štyroch evanjelistov sústreďuje na vysvetlenie veľkej schémy existencie Pána Ježiša, dáva hlbší pohľad na niektoré udalosti než ostatní synoptickí evanjelisti a na rôznych miestach vkladá nejednu sumarizačnú výpoveď či opis.



Ako apoštol Ján opisuje vtelenie Božieho Syna? Najprv sa pozrieme na počiatočných 18 veršov prvej kapitoly Evanjelia podľa Jána (prosím čitateľa, aby si ich prečítal). Už na prvý pohľad vidíme, že Jánovo evanjelium začína inak, než Evanjelium podľa Matúša, alebo Marka, alebo Lukáša. Kým tieto nás tiahnu buď k rodokmeňom, alebo k niektorým udalostiam (Lukáš začína narodením Ján Krstiteľa, Matúš zas hovorí o tom, ako bol Ježiš počatý z panny a Marek svoju výpoveď otvára opisom služby Jána Krstiteľa), tak Ján prináša známu výpoveď: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ (Ján 1:1). Takto nás vracia k tomu, čo bolo na samom počiatku existencie vesmíru a života. Pre každého Žida tých čias a vôbec pre každého, kto mal akú-takú znalosť biblických opisov počiatkov stvorenia, tento verš musel zaznieť ako niečo familiárne známe, niečo čo znie tak príbuzne s 1. Mojžišovou 1:1.


Prvých 18 veršov Jánovho evanjelia by sme mohli nazvať úvod (alebo prológ) tohto evanjelia. Tieto verše, zdá sa, majú za úlohu vopred zhrnúť to, o čom bude celé evanjelium. Zrkadlia sa tu všetky nosné témy tohto evanjelia: Kto je Ježiš. Kto je Boží Syn. Čo sa o ňom dá povedať. Čomu sa o ňom má veriť. Ako jeho existencia súvisí so všetkým, čo je stvorené. Ako on súvisí so životom. Kto bol Ján Krstiteľ. Čo je spasenie. Ako ho prijať. Čo je to nové narodenie. Ako sa človek môže stať Božím dieťaťom. V čom je problém nás, ľudí. To všetko sa dá skratkovito ukázať a vidieť v týchto úvodných 18-tich veršoch – je to akoby sumár väčšieho diela, ktorým je zvyšok Jánovho evanjelia.


Úvod evanjelia sa teda hemží prehľadom tém, ktoré všetky chce Ján pokryť v ďalšom texte. Pozoruhodné je aj to, že neskôr ku koncu evanjelia aj priamo napíše, prečo toto evanjelium vôbec vzniklo, aký cieľ si on sám položil (samozrejme, ten cieľ nakoniec vložil do Jánovho srdca Svätý Duch, ktorý je konečným autorom biblického textu). Zdôvodnenie existencie evanjelia znie konkrétne takto – „Ale toto je napísané nato, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ (Ján 20:31). Celok Jánovho evanjelia je teda napísaný preto, aby sme verili v Božieho Syna a veriac v neho mali večný život. To znamená, že stačí už táto samotná biblická správa, toto evanjelium, aby sme boli spasení a mali večný život, keď len z tejto správy porozumieme, kto je Pán Ježiš, aké jedinečné dielo vykonal a zo srdca v neho uveríme.


Po úvodných osemnástich veršoch začínajú záznamy dialógov a konkrétnych udalostí. Napríklad: „A toto je to svedectvo Jánovo, keď boli poslali k nemu Židia z Jeruzalema kňazov a Levitov, aby sa ho opýtali: Kto si ty?“ (verš 19).


Hneď samotný prvý verš nášho evanjelia i nášho úvodu nám pred oči kladie niečo pozoruhodné. Postava Spasiteľa, teda centrálna postava tohto evanjelia, o ktorej to celé bude od začiatku do konca, tu totiž dostáva prekvapivý, až udivujúci titul: „Na počiatku bolo Slovo…“. Možno by sme čakali, že Ján ho hneď predstaví ako: Boží Syn alebo Syn človeka, Spasiteľ, Mesiáš, Pomazaný, či niečo iné, lebo Ján všetky tieto tituly a označenia v ďalšom texte použije, ale Ján namiesto toho uvádza, že na počiatku bolo Slovo, grécky Lógos. Preskúmajme teraz význam pojmu lógos.


Výraz lógos má v princípe dva základné významy:

Po prvé môže označovať obsah mysle – to, čo je uložené v mysli ako myšlienka. V mysli máme uložené nejaké koncepty, pojmy, slová a tie sa spájajú s nejakými skutočnosťami. Vôbec som to ale ešte nevyriekol, je to ešte skryté v mojej mysli, je to ešte stále v mojom vnútri. Je to myšlienkový a slovný obsah a nesie informáciu odpovedajúcu skutočnosti.


Po druhé môže znamenať vyrieknuté slovo, v zmysle reč, v zmysle povedaného slova. Hoci grécky jazyk má na vyrieknuté slovo aj iný pojem, ktorým je réma, ktoré sa skôr a častejšie používa na vyrieknuté slovo v zmysle, že hlas odišiel od človeka k človeku, aj pojem lógos sa tiež takto používa. Čiže môže to byť aj vyrieknuté slovo.


Obidva tieto významy sú zaujímavé ako vysvetlenie toho, čo má Ján na mysli, a predsa som toho názoru, že ak by sme pri nich ostali, unikne nám hĺbka tohto titulu. Otázka teda je, či tieto dva základné zmysly slova lógos vyčerpali Jánov odkaz smerom k čitateľom jeho evanjelia? Som presvedčený, že nie, a to hneď pre niekoľko dôvodov.


Prvý je ten, že nám v jednom dychu s tým, že Božieho Syna označí ako Slovo, hneď aj uvádza, že Slovo bolo Boh alebo tiež božské, čo do svojho bytia. Teda Slovo je osoba, ktorá má božské kvality či atribúty.


Druhé vodítko, ktoré nám Ján necháva, je uchované vo verši 18. Tam čítame „Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil.“ Jedinečný Syn Boží je teda vysvetľovateľom, zjavovateľom či zviditeľňovateľom Boha Otca.


Navyše k tomu máme v Jánovom evanjeliu ďalšie odkazy, ktoré ďalej zdôrazňujú skutočnosť, že Ježiš v plnosti vyjavuje Boha Otca a koná jeho dielo (napr. Ján 5:17–30 či 14:9).


Čo nám tieto pozorovania hovoria o význame pojmu Lógos z prvého verša? Veľa, veľmi veľa. Všetko toto spolu znamená, že Ježiš je tu označený a predstavený ako Božie vyjadrenie, Boží výraz, Božia komunikácia, Božie odkrytie. Skôr, než je čokoľvek stvorené, existuje niečo alebo skôr niekto, kto má úlohu ako nikto iný. Niekto, kto je ako Boh Otec, hoci nie je Otcom, ale má za úlohu Otca v plnosti vyjaviť, lebo ako jediný vo svojom bytí božského Syna má atribúty a schopnosti, aby to mohol vykonať v takej plnosti, že v jednej chvíli bude môcť povedať „… kto mňa videl, videl Otca…“ (Ján 14:9).


Syn je teda nazvaný Slovo v tom zmysle, že odkrýva, zjavuje, ukazuje, prezentuje, dáva poznať, reprezentuje, vyjadruje, kto je Boh.


Ak teda Boží Syn je dokonalým samovyjadrením Boha Otca, pýtajme sa chvíľu, kto je Boh. Ako v celých Písmach tak i v úvode Jánovho evanjelia je Boh predstavený ako Stvoriteľ a zdroj každej existencie. Tento večný Boh nikdy nebol a ani dodnes nie je v pozícii, že je priamo prístupný ľuďom vo fyzickom zmysle. Aby bolo možné tohto Boha spoznať a mať s ním vzťah, vstupuje na scénu Boží Syn. Práve jednorodený Syn, ten, ktorého Ján označuje výrazom Slovo, ten nám vysvetlil Boha. Pritom koreň slova vysvetlil, je taký istý ako u slova exegéza. Keď hovoríme o tom, že Písmo treba „exegetovať“, teda jeho zmysel, význam, treba správne pochopiť a vyložiť, tak to je práve to isté sloveso, ktoré je použité vo verši 18. Parafráza druhej polovice 18. verša teda môže znieť: Ten, ktorý je v lone Otcovom, ten nám vysvetlil, ten dal exegézu, ten dal výklad, ten dal odkrytie, ten dal vysvetlenie toho, kto je Boh.


Toto vysvetlenie, čo je Slovo z verša Ján 1:1, veľmi dobre korešponduje s tým, čo poznáme z niektorých iných výpovedí Nového zákona. Za všetky spomeňme jedno miesto. Z listu Židom je tu táto strategicky dôležitá výpoveď: „Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky, ktorý súc odbleskom jeho slávy a obrazom jeho podstaty a nesúc všetko slovom svojej moci…“ (verše 1:1-3).


V treťom verši slovo odblesk (grécky apaúgazma) sa dá preložiť aj ako žiara: žiara jeho slávy. Teda Syn je žiara Božej slávy. Tam, kde je Božia sláva, a tá je večná, tam je aj žiara tejto slávy. Verš Židom 1:3 oznamuje, že keď vidíme Božiu slávu, vidíme ju cez Syna a v Synovi a Synom, lebo on je žiara Božej slávy. On vyžaruje, ukazuje, odkrýva to najvnútornejšie Božie bytie.


Tento verš ale obsahuje aj ďalšiu mocnú výpoveď. V spojení a obrazom jeho podstaty pre slovo obraz je použité grécke slovo charaktér a normálne znamená (označuje) otlačok pečiatky do vosku. Čo sa udeje pri akte pečatenia? Do vosku sa prenesú všetky atribúty, všetky jemné detaily pečate. Čiže toto spojenie (obraz jeho podstaty) môžeme preložiť aj ako prekopírovanie jeho podstaty. A podstata (gr. hypóstazis) je to, čo robí niečo niečím. Boha robia Bohom jeho atribúty. Mohli by sme si ich vymenovávať jeden za druhým. A list Židom hovorí: je tu niekto, kto je jeho Syn, ktorý je žiarou jeho slávy a v ktorom je prekopírovaná, vyobrazená, úplne prenesená jeho podstata. Teda to, čo platí o Bohu, platí aj o jeho Synovi.


Vidíme teda, že Ján nie je jediný novozákonný autor, ktorý o Božom Synovi hovorí v súradniciach Božieho samovyjadrenia. Vráťme sa teraz k úvodu Jánovho evanjelia a pracujme ďalej s tým, kto je Slovo a v akom vzťahu je k Bohu Otcovi. Čítame „Na počiatku bolo Slovo“ a Ján ďalej píše „a to Slovo bol Boh“, ale všimnite si, že k tomu sa pripája ešte ďalšie konštatovanie „a to Slovo bolo u Boha“.


Máme tu komplexnú myšlienku, lebo Ján sa snaží poukázať hneď na tri tesne previazané skutočnosti:

To Slovo je na počiatku;

To Slovo nie je to isté ako Boh Otec, hoci Slovo je čo do svojej podstaty alebo bytia božské;

To Slovo je u Boha alebo pri ňom, v jeho blízkosti. Toto dobre zodpovedá tomu, čo je uvedené neskôr vo verši 18 „ktorý je v lone Otcovom“. Opis vyjadruje tesnú, intímnu blízkosť u Boha. Výraz „u Boha“ z prvého verša by sme dokonca mohli preložiť aj ako tvárou v tvár – tak, ako stojí človek zoči-voči druhému človeku, pozerá sa mu do očí a komunikuje s ním. Slovo bolo tvárou v tvár oproti Bohu a to Slovo bolo Boh.


Takže Ján si pre toho, o kom ide písať, vybral titul Slovo. Ako sme už vyššie uviedli, konceptuálne najbližší text v rámci Nového zákona k Jánovi 1:1 je podľa všetkého Židom 1:3. Dá sa povedať, že Slovo z Jána principiálne zodpovedá tomu, čo list Židom 1:3 vyjadruje slovami žiara a kópia; žiara jeho slávy, kópia jeho podstaty.


Neskôr ho Ján začína nazýva Boží Syn, Syn človeka a pripisuje mu aj ďalšie tituly. Teraz sa sústredíme na verš 14: „A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy.“


Ján dáva dôraz na to, že Slovo, tento Boží Syn existuje na počiatku u Boha, je s ním tvárou v tvár (verše 1-3). Ján ide ďalej a opisuje osobu Slova ako takú, ktorá má svoje atribúty, osobu, ktorá existovala vo večnosti ešte pred stvorením a ktorá bola aktívna pri stvorení, kedy vznikal celý viditeľný i neviditeľný svet.


Čítame Všetko povstalo skrze neho… (verš 3). On sám nie je stvorený. Slovo samé nebolo stvorené. Naopak, bez Slova by vôbec nič nebolo stvorené: „…a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo“ (verš 3).


V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, a to svetlo svieti vo tme, a tma ho nezadržala (verše 4 a 5). V týchto dvoch veršoch vidíme, že Slovo je zdrojom svetla a života pre ľudí. Je to hlboká výpoveď, ktorú tu nemáme priestor hlbšie rozvinúť. Pre túto chvíľu podčiarknime aspoň to, že osoba Slova je tou, ktorú ľudia krížom cez celú históriu mali hľadať, ak mali okúsiť skutočný život, život, ktorý je viac ako holá existencia. Uprostred éry hriechu, skazy a tmy Slovo ako zdroj života svieti v tme a umožňuje každému človeku, ktorý ho prijme, prejsť z tmy do svetla a žiť až navždy.


Vo veršoch 6 až 9 Jánovo evanjelium predstaví osobu Jána Krstiteľa. Ján Krstiteľ je svedok tohto Slova, predchádza jeho príchod na zem a pripravuje mu cestu, ale Ján Krstiteľ nie je to svetlo. Svetlo je samotný Spasiteľ, Boží Syn.


O kúsok ďalej nám Ján skratkovito predloží veľkú pravdu o viere a o spasení. Večný údel každého jednotlivca sa láme na jeho postoji ku Kristovi. Čítame „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno; ktorí nie z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení“. (verše 12 a 13).


„A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy.“ (verš 14). Aký gramaticky zvláštny výraz „A on, to Slovo…“ V slovenčine výraz „slovo“ je stredného rodu, ale v gréčtine je to ten lógos, teda mužský rod. Roháčkov preklad je okrem iného vzácny aj tým, že nám zachytáva mnohé tieto nuansy a precízne detaily – preto: A „on“ (ten) a „to“ Slovo.


Prešli sme svižným tempom úvod Jánovho evanjelia a teraz si oživme pamäť, ako zase písali evanjelisti Matúš a Lukáš o narodení Pána Ježiša, aké udalosti v prvej či druhej kapitole svojich evanjelií spomínali.


V Matúšovi sú verše o tom, že Ježiš bol počatý z panny, že sa narodil v Betleheme, že jeho narodenie zvestovali anjeli pastierom. Píše sa o náreku a plači v Ráme a spomínajú sa ďalšie udalosti. Bude zavolaný z Egypta a nazvaný Nazaretský a pritom sa naplnia dávne proroctvá. Keď Matúš píše o tom, že Boží Syn sa naozaj stal človekom, tak opisuje jednu udalosť za druhou postupne rad radom, ako sa veci udiali.


Lukáš postupuje podobne a striedavo uvádza opisy rozhodujúcich udalostí a kľúčových postáv, ktoré majú spojitosť s udalosťami narodenia Krista. U Lukáša nájdeme najprv predpoveď o narodení Jána Krstiteľa. Do toho prichádza moment anjelského zvestovania a počatia Pána Ježiša v lone Márie. Mária potom navštívi svoju príbuznú Alžbetu, teda matku Jána Krstiteľa. Nasleduje samotné narodenie Jána Krstiteľa a hneď na to Zachariášovo proroctvo. V druhej kapitole je už Pán Ježiš vyložene v popredí a to od jeho narodenia až po udalosť, keď ako 12-ročný hovorí s učencami v chráme.


Z týchto všetkých udalostí Ján nespomína nič podľa všetkého aj preto, že to sú už dobre známe veci, lebo Evanjeliá podľa Matúša a Lukáša sú napísané časovo predtým a veriaci (kresťania) ich už poznajú. Ján už nejde ani tak zopakovať známe veci, ako položiť dôraz tam, kde hrozí, že nezdravé učenia by mohli kresťanov odviesť od pravdy či hľadajúcich ľudí odviesť na scestie. Príkladom tohto Jánovho prístupu je 14. verš: „A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy.“ Zastavíme sa pri výraze: Slovo sa stalo telom.


V prvom storočí sa začalo rozvíjať falošné učenie, ktoré sa neskôr stalo známe pod pomenovaním gnosticizmus. Gnosticismus je výraz, ktorým sa zvykne opisovať plne rozvinutá forma tohto učenia z druhého storočia a neskôr. Tú semiačkovú podobu z konca prvého storočia je najlepšie nazývať protognosticizmus.


Gnostická heréza – to bol zhluk rozmanitých ideí. Gnosticizmus mal sklon vidieť hmotu ako niečo samé o sebe zlé, niečo od čoho sa treba oslobodiť. Preto predstava vtelenia, kedy si Boží Syn pribral ľudskú prirodzenosť, bola z pohľadu gnosticizmu šokujúca. Nie, to predsa nie je možné, aby sa Logos, ktorý je pravým Bohom, stal skutočným človekom.


Z tohto pomýleného východiska sa zrodilo ešte mylnejšie chápanie vtelenia Pána Ježiša. Gnosticizmus tvrdil, že keď prišiel Boží Syn na túto zem, tak ľuďom sa len zdalo, že má skutočné ľudské telo. Lebo, podľa tohto učenia, on by nikdy naozaj nezobral na seba ľudskú prirodzenosť. To jednoducho len tak vyzeralo, že má ľudské telo. Z týchto semiačok, nakazených omylom, sa neskôr v druhom až štvrtom storočí rozvinul smer, ktorý sa stal známy ako doketizmus. Názov doketizmus je odvodený od gréckeho slova dokéó, ktoré znamená: zdať sa. Podľa tejto nesprávnej predstavy doketizmu Ježiš nebol nikdy skutočný, pravý a naozajstný človek. On sa len zdal, ako by bol človek.


Apoštol Ján sa proti týmto názorom bráni a vysvetľuje: „A on, to Slovo sa stalo telom“. Sloveso „stalo sa“, sa znova a znova v Písme používa k vysvetleniu a opisu toho, že niečo je naozaj nejakou skutočnosťou, že naozaj to existuje alebo nastáva. Teda „stalo sa telom“ hovorí, že skutočne nastal proces, ktorý viedol k tomu, že je to celý človek, že je to skutočný človek. V Jánových listoch sa apoštol Ján k tomu znova vracia a nanovo zdôrazňuje, že vtelenie bolo skutočné a nie len zdanlivé.


1. list Jánov začína slovami: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli svojimi očami, na čo sme sa dívali, a čoho sa naše ruky dotýkali“ (verš 1). I ďalšie dva verše rozvíjajú túto tému a vo verši 3 apoštol Ján píše „…čo sme videli a počuli…“. Opakujú sa tu teda myšlienky z úvodu k Jánovmu evanjeliu – niekto existoval už na začiatku a pritom v 1. storočí s ním skupina ľudí zažila zmyslový kontakt, lebo tento večný Otcov Syn sa stal človekom. To, čo bolo na počiatku (Slovo existovalo s Otcom už pred stvorením), to sme vďaka vteleniu videli svojimi očami a naše ruky sa ho dotýkali.


Čiže Ján píše, že všetky zmyslové orgány odkazujú a potvrdzujú, že osoba Slova sa stala skutočným telom. Už tu na konci prvého storočia sa podľa všetkého začali šíriť zhubné zárodky gnosticizmu a doketizmu so všetkými hroznými dôsledkami, ku ktorým toto učenie vedie. Prišli falošní učitelia doketizmu, prišli títo prví gnostici a ich tvrdenie bolo: „to sa len tak zdalo, to sa len tak videlo“. Ján na nich reaguje: „a každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, prišlého v tele, nie je z Boha, a to je ten duch antikristov, o ktorom duchu ste počuli, že príde, a je už aj teraz na svete.“ (1. Jánov 4:3). Ján ďalej píše, aby takýchto, ktorí nesú takéto falošné učenie, ktorí spochybňovali, že sa Pán Ježiš, Boží Syn, stal skutočným človekom, ani do domu neprijímali.


Ak už teda z biblických výpovedí vidíme, že vtelenie sa skutočne udialo, využime zvyšok tohto článku a hľadajme odpoveď na otázku, aké požehnania a obrovské veci vtelenie Božieho Syna prinieslo.


Všimnime si ďalej verš 16: „ A z jeho plnosti sme my všetci vzali, a to milosť za milosť.“ Koniec tohto verša (a to milosť za milosť) je dosť záhadný. Verš doslova hovorí: milosť namiesto milosti. V tomto verši sa vymieňa milosť za milosť. K porozumeniu tejto výpovede nám pomôže aj pohľad na verš, ktorý bezprostredne nasleduje (17. verš), ktorý znie: „Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ Ján tu píše, že základnou charakteristikou diela, cieľa a plánu Ježiša Krista je priniesť milosť a pravdu, a to sa skrze Ježiša Krista aj stalo (v zmysle, že sa to už udialo vďaka jeho vteleniu a tomu, ako jeho pozemský život vyvrcholil smrťou a slávnym vzkriesením). Toto dielo Ježiša Krista je položené do kontrastu s tým, čo priniesol Mojžiš, čo sa stalo skrze Mojžiša.


Keď sa teraz opýtame: „Čo ostalo ako dedičstvo po Mojžišovi?“ Prirodzená odpoveď je tá, ktorú uvádza Ján: „Zákon je daný skrze Mojžiša“. V mysli sa nám pritom vynorí vyvedenie Izraelcov z Egypta, hora Sinaj, 10 prikázaní, celý obetný systém a ustanovenie Árona za veľkňaza a ďalšie nariadenia a vôbec všetko to, čo priniesol Mojžišov zákon. Celý režim zákona je daný skrze Mojžiša ako prostredníka. Potiaľ by to mohlo byť pomerne jasné. Ale prečo ten kontrast s milosťou? Znamená to teraz, že za éry Mojžiša vôbec neexistovala milosť?


Nájdu sa ľudia, ktorí niektoré veci potiahli až tak ďaleko, že hovoria, že spasenie je samotnou vierou až odvtedy, ako prišiel Pán Ježiš Kristus. V ich chápaní to celé funguje tak, že kým neprišiel Pán Ježiš, človek sa musel nejako posnažiť, a až keď sa úprimne a dobre posnažil, tak získal spasenie. Ale keď už raz prišiel Pán Ježiš, tak sa zmenila metóda získania spasenia a teraz je to z viery v Ježiša Krista. Takto to ale nemôžeme vysvetľovať, ani z tohto verša, ani z iných veršov v Biblii, ak ich len čítame každý v jeho kontexte. Takéto čítanie nás privedie k modelu, že tým, ako bol zákon daný skrze Mojžiša, tak v tej dobe človek mal zákon, a to bolo všetko – mal len zákon, a tak nemal milosť, lebo tá prišla len cez Pána Ježiša. Takýto prístup sa však rozpadá vo svetle 16-ho verša. Ten totiž hovorí, že nastala výmena, a to: milosť namiesto milosti alebo jedna milosť za druhú milosť. Nevidíme iný možný zámer, ktorý Ján chce týmto veršom povedať, ako ten, že aj éra Mojžišovho zákona mala svoj milostivý plán.


Teda Božím cieľom aj v dobe Mojžiša bolo viesť ľudí k milosti a pripraviť ich na príchod Pána Ježiša. Aj vtedy bola milosť k dispozícii a bola ponúknutá, hoci historicky veci existovali v úplne inom rámci (do nemalej miery bola milosť zakrytá v rôznych obrazoch, a predsa celý čas bola dostupná tomu, kto veril v Božie sľuby o budúcom príchode Spasiteľa hriešnikov). Týmto veršom nám zároveň Ján komunikuje, že keď prišiel Pán Ježiš, neznamená to ešte, že to, čo bolo pred jeho príchodom, nemalo cenu alebo nemalo hodnotu.


„Slovo stalo sa telom a stánilo medzi nami“, čítame vo verši 14. Slovo stánilo je odvodené od slova stan. Teda ten, to Slovo, bolo dočasne medzi nami. Na nejaký čas sa Slovo rozložilo (usadilo) nie ako trvalá budova so základmi, ale ako stan, čo poukazuje na prechodnosť alebo dočasnosť. Bol čas, keď Slovo bolo medzi nami, a teraz je čas, keď Slovo už nie je medzi nami. K tejto pravde a veľkej schéme príchodu Božieho Syna zo slávy a následného poníženia sa vracia nemalá časť ďalšieho biblického zjavenia – pozri napríklad Filipským 2:5-8; 2. Korintským 8:9 a iné miesta a aj v evanjeliách. Takáto je veľká pravda o vtelení Božieho Syna. Je to pravda, ktorú žiadne iné náboženstvo nepozná. Je to pravda, na ktorej stojí záchrana nás hriešnych ľudí, lebo iba vtelený Spasiteľ mohol dobrovoľne zomrieť na kríži a preliať tam svoju nevinnú krv.


Prichádza vianočný čas a pýtame sa, čo majú biblickí veriaci urobiť alebo konať uprostred takého sviatku, ako sú Vianoce. Sviatku, teraz myslím v tom zmysle, ako ho chápu neobrátení ľudia okolo nás, ktorých charakterizuje spokojnosť s obradmi a povrchný prístup ku kresťanskej viere. Na túto otázku by sme v kontexte tohto článku odpovedali veršom: „A tak my už odteraz neznáme nikoho podľa tela. A ak sme aj poznali Krista podľa tela, ale teraz už viacej neznáme.“ (2. Korintským 5:16).


Zdá sa, že Pavol týmto veršom chce povedať, že odteraz, ako sme sa stali novým stvorením v Kristovi, už nepozeráme na ľudí telesnými očami. Boli sme zmenení. Aj keď sme sa nejaký úsek nášho života pozerali na Krista telesnými očami neobrátených ľudí, teraz už viac na neho takto nepozeráme. K tomuto nás chcem pozvať, lebo zo všetkých strán sa nás budú snažiť presvedčiť, že Ježiš je to bábätko v jasličkách.


Moje volanie je teda k tomu, aby sme videli veci nie telesnými očami, nie podľa telesného zmýšľania, ale nech nám tento čas slúži k tomu, aby sme si pripomenuli skutočnosť, ktorú môžeme vyznať napríklad takto: „Áno, veríme tomu, že Boží Syn prišiel na túto zem. Veríme na jeho vtelenie. Veríme, že bol 100 %-ným človekom. Veríme, že tu medzi nami stánil. Veríme, že sa ponížil. Veríme, vyznávame a vydávame o tom svedectvo a pritom nevidíme ani najmenší dôvod, aby ktorákoľvek cirkev či človek pridával k týmto spasiteľným pravdám nepotrebné obrady a tradície. Chvála patrí Slovu za to, že sa dobrovoľne podľa Otcovho plánu stalo telom.“

 

Ďalšie články od tohto autora