aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag18z.jpg
Viera nad zlato (Dávna história viery) PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   
...aby dokázanie sa vašej viery, o mnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom skúša, bolo vám nájdené na chválu, na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista
1. Petrov 1:7


Už sme písali, že v jednej slovenskej rozprávke je soľ považovaná za cennejšiu nad zlato. V Biblii však cennejšia nad zlato je viera (Solas číslo 3, leto 2009, strana 13 – 17). V nej je viera cenná a vzácna nad všetky zemské poklady či majetky. Je tak cenná a tak vzácna, že človek bez nej je v Biblii opísaný ako chudobný a nič nemajúci, zúfalo stratený a nachádzajúci sa pod Božím hnevom: „ ... kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36 ). Zomrieť bez viery je tá najhoršia vec, aká sa človeku môže stať. Odísť do večnosti bez viery, je tá najväčšia tragédia, aká vo vesmíre existuje.

V protipóle k tejto biede nevery stojí veriaci človek. Ten, kto má vieru, žije život v obrovskom duchovnom požehnaní, vďaka viere je napojený priamo na zdroj pravého dobra, ktorým je sám Boh. Taký človek žije život prýštiaci zo studnice pokladov požehnania.

Z Písma vieme, že žiť bez viery je hriech nad všetky hriechy. Apoštol Ján vo svojom evanjeliu a v epištolách venuje otázke života bez viery veľký priestor, napríklad: „… ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho“ (Ján 3:18). Čítame, že stav odsúdenia je spojený s neverou (s nevierou). Teda ten, kto neuveril, je už odsúdený a je úplne jedno, čo človek bez viery robí, žije, koná. Je úplne jedno, čo človek bez viery vo svojom živote dosiahne, čo dosiahne vo svojej spoločenskej kariére, čo dosiahne v práci, v rodine alebo v čomkoľvek inom. Neustále je nad ním súd a odsúdenie a kým nezmení tento svoj postoj nevery, tak si ničím nepomôže.

Podobné miesto je aj v 1. Jánovom liste: „... Kto neverí Bohu, ten ho urobil lhárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vysvedčil Boh o svojom Synovi“ (1. Jánov 5:10). Tu je spojená nevera v Boha, ktorý vydal svedectvo a všetky dôkazy pre ľudí o svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, aby v Neho uverili, so zlým postojom k Ježišovi. Žiť v postoji nevery v Ježiša Krista je to isté, ako hovoriť Bohu a pred Bohom, že je klamár, že Jeho svedectvo nie je dostatočné a nie je spoľahlivé. Prečo apoštol Ján vyvodzuje takýto vážny dôsledok? Pretože neveriaci človek sa obracia chrbtom voči všetkým Božím skutkom v histórii ľudstva a v Písme a ďalej voči všetkému svedectvu, ktoré Boh cez kresťanov posielal a posiela, aby človek mohol uveriť. Nevera v srdci je teda podľa Písma v 1. Jánovej 5:10 to isté, ako hovoriť Bohu, že je klamár. Skutočnosť je taká, že Boh nám dáva viac ako dostatok dôvodov veriť. Preto je nevera taký strašný hriech a vedie k večnému odsúdeniu.

Ale to nie je všetko. Nevera sama o sebe je strašný hriech, to sme videli z predchádzajúcich veršov. Ale z nevery ďalej plynú a prúdia ďalšie a ďalšie hriechy. Pozrime sa v tejto súvislosti na slová apoštola Pavla v liste Rimanom 14:23 – „A všetko, čo nie je z viery, je hriech.“ Keď je človek bez viery, je to akoby bol úľom, z ktorého ako z centra vychádzajú von na svet všetky ďalšie hriechy. Inými slovami – v strede všetkých možných hriechov človeka je nevera v jeho srdci a tento stav ho privádza k odsúdeniu do zatratenia.

Aká je realita okolo nás? Dalo by sa stručne povedať, že je smutná. Na svete je tak málo viery. A predsa sa Boh neustále zaujíma o padlé hriešne tvory, ako sme my. Je to predivná a šokujúca vec, ale Bohu ide o dobro padlých ľudí. On sa nevzdal a neustúpil od svojho záujmu byť dobrý k ľuďom, hoci zhrešili, hoci padli. Posiela Spasiteľa, svojho Syna, ktorý ich má zachrániť z hriechu, z viny hriechu, z moci hriechu, z praxe hriechu, z každodenných hriešnych zvykov, postojov, túžob, myšlienok. Keď sa však človek k tomuto všetkému obracia chrbtom, keď odmieta túto úžasnú dobrotu ponúknutú v Spasiteľovi Ježišovi Kristovi a namiesto toho, aby sa kajal a pokoril pred Bohom, toto všetko dobré odmieta, tak už pre neho niet ničoho iného iba súd a odsúdenie. Iba viera môže prepojiť s dokonalým záchrancom, ktorým je Boží Syn. Potom je ale nevera strašný hriech a nevyhnutne vedie k večnému odsúdeniu, ako sme tu už videli v Jánovi 3:18.

Ak si ten, kto uveril v Ježiša Krista tak, ako hovorí Biblia (pozri 1. Petrov 1:8), raduj sa. Raduj sa každodenne, chváľ Boha a plesaj v Ňom. Raduj sa, že vierou si účastný na tom, čo Boh koná v tvojom živote a okolo teba vo všetkých tvojich okolnostiach. Takáto je spasiteľná viera. Nie len že prepojí človek s Božou dokonalou záchranou, ale ho ešte aj privedie k pravej radosti.

Ako takáto viera zapadá do veľkej biblickej histórie? Keď hovoríme o biblickom rámci viery, tak hovoríme o tom, že v Biblii viera má svoju dávnu históriu. Viera v Boha nie je novinka, nie je to módny vrtoch alebo výstrelok. Nie je to niečo, čo sme narýchlo dnes objavili a povedali sme si: Ľudia vo svete majú svoju zábavu a svoje rôzne radovánky, no a my majme svoju vieru – každý nech si má niečo.

Viera má veľmi dlhú a hlbokú históriu. Ide hlboko a ďaleko späť až ku pádu človeka. Už v Genezis 3:15 Boh oznamuje Adamovi a Eve, čo v budúcnosti urobí. Po príchode hriechu nečaká stovky rokov, kým oznámi, že chce zavolať ľudí a konať s nimi cez vieru v zasľúbenia. Vo chvíli keď prišiel hriech, v ten istý deň Boh oznámil, že prišla etapa, prišla chvíľa, od ktorej Boh s človekom zaobchádza cez jeho vieru v Božie zasľúbenia (sľuby). Boh to v raji, krátko predtým než z neho vyhnal prvý ľudský pár, oznámil, prišla etapa viery a my všetci sa v nej stále až dodnes nachádzame.

Dovtedy, do Genezis 3:15, všetko bolo o strome života, o strome poznania dobrého a zlého, o prikázaní (že človek nebude jesť zo stromu poznania) a skúške, o prvotnej spravodlivosti, o rajskej záhrade a o pokušiteľovi, ktorý prišiel v podobe hada.

Boh okamžite zareagoval na príchod hriechu, na ľudskú neposlušnosť a urobil jednu predivnú vec. V prvom rade do svojho vzťahu s človekom vložil spôsob, akým bude človek môcť mať s Bohom ďalej vzťah. Dáva mu sľuby, dáva mu svoje slovo a od človeka očakáva odpoveď viery – „A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu“ (Genesis 3:15). V tej chvíli, keď to Boh hovorí, je to ešte budúca udalosť; máme tu prvé proroctvo a zároveň počiatok odkrývania Božieho plánu.

Ako má mať Adam s Evou (a celé ich potomstvo) kontakt s týmto slovom? Najprv si vysvetlime, ako ten kontakt už viac mať nebudú. Už nežijú v Edenskej záhrade. Už sa nepozerajú na Boha tvárou v tvár každý večer za súmraku. Odteraz už nemajú zmyslový kontakt s Bohom, ako ho mali v Edenskej záhrade. Aký kontakt s Bohom im teraz ostáva? Už len jeden. Boh im dal svoj sľub, svoje slovo, dal im vzor, do akého vzťahu od tejto chvíle pozýva ľudí. Ako potom majú mať kontakt s touto oznámenou, ale zatiaľ nenaplnenou súčasťou Božieho plánu? Biblická odpoveď je: Odteraz do vzťahu s Bohom musia vstúpiť vierou. Odteraz musia vstúpiť do života viery a život žiť vierou. Musia sa rozhodnúť od tejto chvíle veriť Bohu, spoliehať sa naňho a dôverovať mu. Nemôžu viac žiť videním, ostáva už iba život viery. Sám apoštol Pavol túto realitu zhŕňa do nasledovných slov: „Lebo chodíme vierou a nie videním“ (2. Korintským 5:7).

V Adamovi sme všetci urobili zle a zaslúžime si Boží hnev. Boh nás oprávnene vyháňa z Edena. Človek musí uznať svoju vinu, ak sa má kedy stať príjemcom Božej záchrany. Na začiatku života viery stojí úprimné zvolanie – to ja a práve ja som ten veľký hriešnik, svoju vinu, ó, Bože, uznávam v celom rozsahu. Zároveň ako Adam s Evou jednou rukou príjmu tento trest ako spravodlivý, druhou rukou sa musia chytiť jeho zasľúbení. Boh prehovoril. Neotočil sa k nim chrbtom. Neostal mlčiacim, tichým Bohom. Má o nás záujem. Dáva nám svoje slovo, dáva svoj sľub. Máme tu vzor pre všetkých ľudí, ktorí kedy budú chcieť patriť k Božiemu ľudu. Títo sa musia toho, čo Boh zasľúbil, chytiť vierou.

V liste Židom je priamo napísané, čo sa pod biblickou vierou rozumie: „Viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia. Lebo v nej dostali svedectvo starší predkovia. Vierou rozumieme, že sú veky ustrojené slovom Božím, áno i tomu, že nie z viditeľných vecí povstalo to, čo sa vidí.“ (Židom 11:1–3). Ďalej v tejto kapitole sú vymenovaní rôzni hrdinovia viery. Tí, ktorí Bohu uverili a hoci ešte nevideli naplnenie zasľúbení, vierou ich prijali ako isté. Výpočet hrdinov viery začína Ábelom, pokračuje Noachom, Abrahámom, Rút, Samuelom a ďalšími svedkami viery.

„Viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“. Toto biblické vysvetlenie viery by nám malo naznačiť, ukázať súvislosť medzi tým, čo bolo povedané v raji Adamovi a Eve (ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu – vtedy to ešte nie je vykonaná vec, len oznámený plán) a nádejou, ktorá sa má v nich vierou v Boží sľub vzbudiť. Podstata toho, na čo sa v očakávaní majú nádejať, má byť založená na viere v Božie slovo. Pisateľ listu Židom hovorí, že človek viery môže mať nádej, pozerať sa do budúcnosti a vidieť Boží plán. Mať nádej znamená mať nespochybniteľné očakávanie, že sa stane to, čo Boh povedal, hoci to dnes ešte zmyslami nevidieť. Viera je podstatou toho, že Boží ľud má nádej.

Písmo teda hovorí, že viera je spojená s nádejou. Nádej v Biblii spočíva v aktívnom očakávaní toho, že Boh naplní svoje sľuby, svoj plán a všetko to, čo jeho ústa vyriekli, hoci očami to ešte nevidieť. Uskutočnenie je položené do budúcnosti, ale naisto sa to stane. Dnes to ešte nevidieť, dnes mám ale nádej, že sa to stane, splní v budúcnosti. Nádej žije z viery, pretože podstatou nádeje je viera.

Poznanie vecí, ktoré sa nevidia je založené na viere. Nie je založené na ľudskej skúsenosti ani na vedeckom experimente, ale je založené na viere v to, kto Boh je, a čo hovorí. Viera stojí zoči-voči veciam, ktoré Boh vyjavil. Objavuje ich, nachádza ich, poznáva ich. Prijíma ich ako reálne a skutočné o nič menej ako tie, ktorých sa človek môže chytiť, vidieť a dotknúť.

Nemôžem sa dnes dotknúť Pána Ježiša ako osoby tak, že by som si s ním sadol, podal mu ruku, objal ho, ako to mohol urobiť apoštol Ján. Ale to mi nebráni žiť tak, že On je natoľko reálny a prítomný ako ktokoľvek z nás. Toto presvedčenie k nám prúdi vierou: „… na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista, ktorého, keď ho aj neznáte podľa tela, milujete, a v ktorého, keď ho aj teraz nezriete, jednako veríte a tak plesáte radosťou nevysloviteľnou a oslávenou“ (1. Petrov 1:7–8). Vierou preskúšavame pravdivosť vecí, ktoré sa nevidia. Práve viera poskytuje svedectvo, dôkaz pravdivosti (Žid 11:2). Milý čitateľ, pozri aká vzácna a drahá je potom viera. Aký chudobný je ten, ktorý ju nemá, a aký bohatý je ten ktorý ju má.

Vidíme tiež, že viera má dávnu históriu. Keď hľadáme a zaujímame sa o vieru, nesledujeme nejaký módny vrtoch. Nie je to v tom, že vidíme morálny rozklad spoločnosti a beznádej okolo nás, a tak sme si vymysleli vieru, aby sme ľuďom nejako pomohli, lebo na svete je to zlé. Keď ideme do dávnej histórie, na začiatok ľudstva, tak vidíme, že vieru ľuďom predkladá sám Boh, dáva im ju, ponúka ju.

Úvahy o viere nad zlato sme v tomto článku začali tým, že nevera je hriech nad hriechy. Volanie Biblie je stále rovnaké: Utekaj pred neverou. Urob všetko preto, aby si nezomrel ako neveriaci. Urob všetko preto, aby si už na tomto svete žil život viery čím skôr. Nečakaj na zrelý vek. Nečakaj až na skončenie školy, na dôchodok, nečakaj na nejakú význačnú udalosť, pretože nič nie je dôležitejšie ako žiť život vo viere.





Zdieľať |
 

Ďalšie články od tohto autora