aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag02z.jpg
Večná sláva Novej zmluvy PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


a vidieť zjavne na vás, že ste listom Kristovým, nami prislúženým, napísaným nie černidlom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na doskách srdca mäsitých.

2. Korintským 3:3



Pavol sa prihovára Korinťanom z pozície apoštola a apoštolskej skupiny, ktorá ho zvyčajne sprevádzala, či už to boli Títus, Barnabáš, Timotej, alebo ktoríkoľvek iní jeho spolupracovníci. Nevieme si predstaviť apoštola Pavla, že by, keď sa niekde ocitol, nevyužil príležitosť kázať evanjelium Ježiša Krista. Tak to bolo aj počas jeho pôsobenia v meste Korint. Teraz sa ale ocitol vo zvláštnej situácii, niektorí v tamojšom zbore, kde veľa slúžil, spochybňujú jeho apoštolskú autoritu.


V takejto situácii vzniká Druhý list Korintským. V rámci neho sú to hlavne kapitoly 2. až 5., v ktorých Pavol nanovo opisuje svoju apoštolskú službu v očakávaní, že korintskí veriaci sa zorientujú a pochopia, že ich pochybnosti sú úplne neopodstatnené. Pavlovo postavenie voči nim, hoci stál pri obrátení a záchrane mnohých z korintského zboru, bolo spochybnené. Korintskí, ako keby mali o ňom veľmi nepríjemné myšlienky a predstavy, že je nejaký slabší apoštol alebo že je nejaký zaostalý, a že sú lepší, väčší apoštoli. Zdá sa, že úlohu v tom zohralo aj to, že niektorí služobníci, ktorí cestovali zo zboru do zboru, mali odporúčajúce listy a tu v 2. Korintským 3:1 sa Pavol korintských pýta, či azda oni potrebujú, ako niektorí iní, odporúčajúce listy.


Hoci je pod tlakom, nechce sa dať zatlačiť do pozície, že by im sám seba odporúčal. Zdá sa, že niektorí služobníci a pripusťme, že to bola skupina inak zdravých Kristových služobníkov, mali sklon sa nejako sami odporúčať. Možno, že vymenovali dlhý zoznam divov, ktoré cez nich Boh urobil, veľkého evanjelizačného diela a nejakých veľkých svedectiev. Iní zase cestovali s odporúčajúcimi listami od iných. Pavol nezvykol robiť ani jedno, ani druhé.


Zároveň je ale možné, že popri niektorých zdravých služobníkoch si tento prístup osvojili aj mnohí falošní a nepraví služobníci, ktorí neprinášajú čistú pravdu o Kristovi, o ceste spasenia, o tom, čo je cirkev, o tom, aká je cesta záchrany.


Skupina, ktorá chodila s odporúčajúcimi listami, mohli byť práve tí, ktorých z Písma poznáme ako judaizantov. Boli to ľudia zo židovstva, ktorí sa pohybovali aj v kresťanských spoločenstvách a pritom mali pokrútené evanjelium. Okrem iného chceli títo učitelia ťahať veriacich naspäť pod Mojžišov zákon, chceli im prikazovať, aby sa dali obrezať, lebo, ako ich presviedčali, keď sa neobrežete, nemôžete byť spasení (napr. Skutky 15:5 a 24). Obriezkou to však nekončilo, obriezka bola v skutočnosti bránou k celému Mojžišovmu zákonu. Po obriezke (potom) má človek dodržiavať všetky ďalšie ustanovenia Mojžišovho zákona, prikázania o sobote a celý kalendár o sviatkoch a ďalších ustanovených dňoch. Judaizanti ťahali ľudí naspäť pod Mojžišov zákon a z toho vznikol veľký konflikt a veľký spor medzi Pavlom a týmito „apoštolmi“. Pavol obhajuje evanjelium a vysvetľuje, že v Kristovi máme celú spravodlivosť, ktorú hriešnik potrebuje, aby bol spasený. V ňom a iba v ňom je celé dielo dokončené a treba sa úprimnou vierou spoľahnúť, že toto je jediná cesta a potom z tejto viery sa prináša Bohu ovocie, lebo srdce bolo premenené cez znovuzrodenie, ktoré nastalo pri uverení.


Tak alebo tak sa zdá, že celý tento rozruch okolo odporúčajúcich listov vytvára isté širšie súvislosti na pozadí 3. kapitoly 2. listu Korintským, ktorá nás bude v ďalšom podrobne zaujímať. Pavol odmieta možno aj bežnú prax odporúčajúcich listov, lebo chce ukázať, že on a jeho apoštolská skupina majú niečo ďaleko lepšie, čo nepraví služobníci nemohli nikdy preukázať.


Od 2. verša Pavol hovorí: „Naším listom ste vy…“ Nemá list, ktorý sa dá vytiahnuť z vrecka, ktorý je napísaný na papieri, ale veriaci v Korinte sú tým listom „… napísaným v našich srdciach, ktorý znajú a čítajú všetci ľudia.“ Myšlienka tohto verša je, že to, čo bolo vykonané v korintskom zbore, totiž zvestovanie evanjelia, ktoré im Pavol priniesol, to vedie človeka k premene, k novému životu. Každý, kto uverí tejto dobrej správe, je pridaný k Cirkvi, ku skutočnému Božiemu ľudu a žije nový život. Každý veriaci v evanjelium Ježiša Krista podstupuje premenu, každý v ňom rastie a mení sa od slávy k sláve. Toto spolu robí z obráteného človeka akoby živý chodiaci list.


Z druhej strany táto realita premeny potvrdzuje službu Pavla a jeho spolupracovníkov. Oni sami, korintskí, sú svedectvom, že Pavol a jeho spolupracovníci sú naozaj nádoby od Boha, a to, čo sa skrze nich udialo v Korinte, je svedectvom, že je to naozaj Božia práca a nie dielo ľudské. Preto my nepotrebujeme vytiahnuť list z vrecka, nepotrebujeme mať nejaký list napísaný na papieri – oznamuje Pavol. Vy ste ten list - list Kristov, píše im. Vy ste to najväčšie odporúčanie, vy ste dôkaz nad dôkazy, že naša služba je pravá, že je autentická. Vy, Korinťania, ste listom Kristovým, nami prislúženým, napísaným nie černidlom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na doskách srdca mäsitých (verš 3).


Tu sa náhle objavuje niečo, čo by sme nemali prehliadnuť, ak sme oboznámený s obsahom série článkov o zmluvách. Vo verši 3 máme opis Novej zmluvy a to v jej jedinečných znakoch. Je to konkrétne Duch živého Boha, ktorý vykonal dielo v srdciach korintských veriacich. A jeho dielo nie je zapísané na doskách z kameňa, ale na doskách mäsitého srdca.


Hneď by nám malo prebehnúť mysľou, že keď už sú tieto veci v ľudskom vnútri, vtedy je človek spasený. Vtedy staré, hriešne, rebelantské, spurné srdce je odstránené, dané preč a navždy ako keby s Kristom pochované, dané s ním do hrobu a nové srdce, o ktorom Písmo hovorí, že je to srdce mäsité, že je poddajné Bohu, že je ochotné poslúchať, ochotné mu slúžiť, je dané ako „transplantát“ namiesto starého srdca.


Toto je ale novozmluvná terminológia a terminológia proroctiev o Novej zmluve. Pavol korintským hovorí, že všetci, ktorí ste uverili v Krista, toto ste podstúpili. Takýto je ich nový spôsob existencie a s nimi aj každého, kto kedy uveril v Pána Ježiša.


Čo je ďalej potrebné si všimnúť, je to, že Pavol korintským hovorí, že toto sa stalo tak, že im to niekto prislúžil alebo sprostredkoval. Svätý Duch je konečný zdroj, ale tiež platí, že konkrétni ľudia pri tom zapísaní na dosky srdca zohrali úlohu. Boh vo svojej všemohúcej moci spôsobil znovuzrodenie a obrátenie korintských a oni sú dôkaz apoštolskej služby Pavla a jeho skupiny.


Všetci, ktorí slúžime alebo zvestujeme Pána Ježiša ľuďom okolo nás, potrebujeme byť povzbudení. Mnohokrát nám je ťažko. Mnohokrát zažívame veľa odmietnutí a opovrhnutí. Mnohokrát sme zosmiešnení, ale musíme ísť znova a zvestovať alebo prisluhovať slovo. Potrebujeme si byť istí, že Boh je zvrchovaný a je konečným autorom spasenia, ale zároveň nesmieme mať pochybnosti, že používa ľudské nástroje pri zvestovaní slova evanjelia.


Pavol pokračuje a vo verši 4 hovorí: „A takú dôveru máme skrze Krista k Bohu.“ S týmto súvisia verše 5 a 6: „Nie že by sme boli dostatoční sami od seba niečo pomyslieť, ako sami zo seba, ale naša dostatočnosť je z Boha, ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje.“ Aj tu pokračuje novozmluvná terminológia. Stará zmluva je spojená s literou a tá nejako zabíja. Aj tu ďalej presakuje atmosféra proroctiev Jeremiáša, Izaiáša a Ezechiela, ktoré hovoria o tom, že Duch bude spojený s Novou zmluvou, že Duch bude v každom, kto bude pod Novou zmluvou, že Duch spôsobí očistenie a nový život.


Verš 5 hovorí, že Nová zmluva priniesla istú novú dostatočnosť, novú schopnosť, ktorá pred tým ako keby v histórií spasenia nebola prítomná. Teda to, čo Stará zmluva (Mojžišova) neurobila, lebo ani nemohla, lebo Boh ju k tomu ani nezamýšľal (neurčil), to teraz prišlo s Novou zmluvou.


Pavol v ďalšom službu Starej zmluvy i tak opisuje ako slávnu službu (verše 7-11). Mojžišova zmluva bola slávna (svätý zákon, zvláštne prikázania, ktoré Izrael silne odlíšili od okolitých pohanských národov, kňazstvo, chrám, kráľovské dynastie, atď.), ale ani tak nevytvorila ľud dostatočný alebo schopný Bohu slúžiť, Boha milovať. Hneď ale musíme jednu vec dodať, lebo inak hrozí nedorozumenie. Toto ešte neznamená, že nikto pred tým než prišiel Ježiš Kristus, Bohu neslúžil alebo ho nepoznal – tak to rozhodne nie.


Množstvo ľudí aj pred tým, než vôbec vznikol Izrael, Bohu verili, poznali ho, slúžili mu, boli spasení a budú vo večnom živote, ale v čase Mojžišovej zmluvy, túto dostatočnosť, schopnosť musel Izraelčan hľadať v prvom rade v abrahámovských sľuboch. Mojžišova zmluva sama o sebe dostatočnosť a schopnosť pre službu nespôsobila. Vtedy človek, ktorý mal abrahámovskú vieru, sa musel s Božou pomocou nejako v tom celom zorientovať. Jeho situáciu ilustrujeme otázkami, ktoré mu najskôr prichádzali na myseľ: No ale kde je riešenie na môj problém, že som hriešnik a zomieram? Je v Božom sľube. A kde sú Božie sľuby? Sú hlavne v Abrahámovej zmluve a takto prioritne nimi žil veriaci Izraelčan. Izrael ako národ, ako celok, taký žiaľ nikdy nebol. Raz tento národ mal lepší čas a v mnohom bol poslušný, pobožný, spravodlivý, ale boli veľké obdobia, kedy Písmo hovorí len o malom veriacom zostatku v rámci Izraela. Teda v Izraeli bol neraz len zostatok, malé množstvo, hŕstka verných, ktorí mali abrahámovskú vieru.


Pavol hovorí, že Nová zmluva priniesla to, že každý, kto je pod ňou, dostáva dostatočnosť od Boha, má schopnosť slúžiť mu a poslúchnuť ho. Odkiaľ sa to berie? Zdroj je v tom, že Boh zmení srdce veriaceho človeka. Je to v tom, že Boh dá veriacemu svojho Ducha a zapíše svoj zákon do jeho nového srdca.


Schopnosť a dostatočnosť slúžiť Bohu, o ktorej na tomto mieste hovoríme, nie je v našom tele, nie je v našej padlej prirodzenosti. Sme slabí, sme neschopní Bohu sa páčiť, až do času, kým neuveríme a on nás nezachráni. Pavol o tom, čo zákon nemohol urobiť a prečo to nemohol urobiť, píše v liste Rímskym: „lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele“ (Rímskym 8:3).


Zákon nás nemohol dať do pozície, aby sme boli pred Bohom spravodlivými, obstáť pred ním a byť mu aj schopnými slúžiť, lebo človek bol slabý skrze telo. Telo tu nie je ani tak fyzický organizmus ako biologická sústava. Telo je, v kontexte Pavlových listov, veľmi často celý, ale nezachránený človek – človek ovládaný vášňami, hriechom, vzburou a so zatvrdenou mysľou. Stav človeka bez Krista je strašný, hrozný stav. Takýto človek nevidí tieto veci, nevidí svoju realitu a iba Boh ho dokáže zachrániť a to cez evanjelium milosti. Čítame: „zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti.“ ( Rímskym 8:2). Zákon ducha života v Kristu Ježišovi, teda to, čo prišlo s evanjeliom, veriaceho človeka oslobodilo od zákona hriechu a smrti a človek sa stáva schopným slúžiť Bohu, poslúchnuť ho a poddať sa mu.


V 2. Korintským 3:5-6 Pavol už vychádza z toho, že doba Novej zmluvy už nastala. Kedy Nová zmluva prišla do platnosti? Keď Pán Ježiš prelial svoju krv na kríži. Preto pri veľkonočnej večeri, kedy ustanovil Večeru Pánovu, prítomným povedal, že tu je kalich, ktorý znamená Novú zmluvu, a preto kalich Večere Pánovej je znamením Novej zmluvy („Tento kalich je tá nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa za vás vylieva.“ – Lukáš 22:20). Všade po svete, kde veriaci v Ježiša Krista majú Večeru Pánovu, tak dávajú svedectvo, že Nová zmluva je už v platnosti, stala sa skutočnosťou a ľud Novej zmluvy už existuje.


Vo verši 6 (2. Korintským 3) máme kontrast: nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale duch oživuje. Potrebujeme mať precízne dobré chápanie toho, čo Pavol týmto myslí. Litera, to je zákon zapísaný, či už na tých doskách, ktoré Mojžiš zniesol z hory Sinaj, alebo celá zbierka prikázaní, ktorá, keď príde do kombinácie s človekom, ktorý je telo a nemá Ducha, ktorý nie je uschopnený Bohu slúžiť, tak ho táto litera zabíja – vedie ho k smrti a k odsúdeniu. Znamená to, že takýto človek nikdy pred Bohom neobstojí a nakoniec ho teda ten zoznam prikázaní odsúdi. Judaizanti sa strašne mýlili, keď si predstavovali, že človek bez Ducha dokáže plniť Boží zákon a tiež, keď si predstavovali, že nejaká čiastočná poslušnosť zákonu môže človeka zachrániť. V 1. storočí Pavol proti takejto snahe musí brániť evanjelium Ježiša Krista. Galaťanov bráni a varuje pred takouto predstavou a snahou, lebo to bola predstava judaizantov. Aj dnes veľa ľudí, aj v našej krajine, chce prísť k Bohu cez zoznam prikázaní či už Mojžišovho zákona, či nejakých iných cirkevných prikázaní.


„A ak služba smrti, v literách, vyrytá na kameňoch, bola slávna, takže nemohli synovia Izraelovi hľadieť do tvári Mojžišovej pre slávu jeho tvári, pominuteľnú, ako by potom nemala byť služba Ducha slávna!“ (verše 7 a 8). Možno nás prekvapí to, ako tu Pavol hovorí o Mojžišovej zmluve, ale musí niečo dotiahnuť do dôsledkov. A ak služba smrti v literách – to je odkaz na kamenné dosky, ktoré Mojžiš zniesol z vrchu Sinaj, a na ktorých boli napísané tie najhlavnejšie prikázania. Aká bola služba vyrytá na kameňoch? Bola slávna. Preto nikdy nebolo tak, že Stará zmluva bola druhotriedna alebo žeby sa Boh pomýlil v tom, že ju dal. Alebo žeby ju Písmo nejakým spôsobom znižovalo, že to je taká doplnková alebo nedokonalá zmluva. Ona bola slávna a vykonala dôležitú vec, akurát nebola myslená navždy – po nej malo prísť niečo lepšie, čo je spôsob ako o tejto téme hovorí Židom 8:6.


Mojžišova zmluva prišla cez mnohé nadprirodzené zjavenia. Keď Boh dával Mojžišovi prikázania na vrchu Sinaj, dymilo, kúrilo sa z neho, hrozne sa blýskalo a Izraelčania sa báli. Počas celého putovania na púšti sa udialo mnoho zázrakov, ktoré dosvedčovali, že Boh je živý a komunikuje s Izraelom, veď pozrime: „A stalo sa, keď schádzal Mojžiš s vrchu Sinaj, (a dve dosky svedectva v ruke Mojžišovej, keď schádzal s vrchu), že nevedel Mojžiš o tom, že sa skvie koža jeho tvári, pretože hovoril s ním Boh.“ (Exodus 34:39). Mojžišova služba, služba Starej zmluvy, bola slávna.



Služba Ducha

„ako by potom nemala byť služba Ducha slávna!

Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba spravodlivosti je o mnoho slávnejšia!“

(verše 8 a 9).


Nová zmluva a to, čo priniesla, je služba Ducha. Každý jeden, kto má podiel na tejto zmluve, a to je ten, kto uveril v Pána Ježiša, každý taký prijal Ducha, žije Duchom a prináša duchovné ovocie. Táto služba je ďaleko slávnejšia ako Mojžišova. Prečo? Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba spravodlivosti, čiže Nová zmluva, ktorá je opísaná ako služba spravodlivosti, je omnoho slávnejšia. Mojžišova služba je služba odsúdenia, pretože keď sa stretol Boží zákon s telom, s nevykúpeným človekom, výsledok je smrť a odsúdenie. Táto zmluva sama o sebe nedávala človeku schopnosť sa Bohu páčiť.


Nová zmluva je omnoho slávnejšia ako Mojžišova. Pre aké dôvody? Pavol to vo verši 10 vysvetľuje a povie, že Mojžišova zmluva ako keby ani nemala šancu, nemohlo dôjsť k tomu, aby bola plne oslávená, lebo to ani nebol plán – mala totiž prísť väčšia, neporovnateľne väčšia sláva Ducha. Jeden z dôvodov, prečo je rozdiel medzi Novou a Starou taký obrovský, je trvanie Novej zmluvy: „Lebo ak to pominuteľné skrze slávu, tým viac to, čo trvá, v sláve.“ (verš 11).


Mojžišova zmluva trvala maximálne 1 400 rokov a už to bolo slávne. Nová zmluva trvá už takmer 2 000 rokov a svedectvo Písma je, že Nová zmluva nikdy neskončí, nikdy neprestane platiť, ani Písmo nikde už nepredpovedá, že by mala prísť iná zmluva a nahradiť ju alebo vylepšiť. Je postačujúca až na večnosť.


„Majúc teda takú nádej používame veľkú smelosť“ (verš 12). Akú nádej? Nádej, že toto je večné usporiadanie, do ktorého je každý veriaci v Krista zahrnutý a to nás vedie k veľkej smelosti a neváhame žiť tento život, neváhame slúžiť. Pavol neváhal zakladať zbory, kázať Krista, žiť prikázaniami, ktoré k nemu cez Pána Ježiša prišli, lebo vie, že je to vec, ktorá nikdy neskončí.


Keď Pavol povie, že spasení majú nádej na vzkriesenie, tak to u neho neznamená, že spasení budú možno vzkriesení a možno nie. Táto nádej znamená, že čakáme na ten čas, ktorý Boh pripravil, lebo sa to isto stane, ale zatiaľ to nevidíme. Zatiaľ však, hovorí Pavol, kráčame vo veľkej smelosti, lebo máme inú nádej ako priniesla Mojžišova zmluva. Nie tak, ako Mojžiš, ktorý kládol zásteru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Izraelovi na to, čo išlo pominúť (verš 13). Žiara Mojžišovej tváre sa relatívne rýchlo pominula, viac jej nebolo a Mojžiš bol ako predtým. Pavol v tom vidí ako keby obraz dočasnosti, symbol celej Mojžišovej zmluvy - ako to bolo so žiarou Mojžišovej tváre, tak to bolo aj s Mojžišovou zmluvou. Zároveň rozoznáva dôležitý odkaz aj v skutočnosti, že Mojžiš si tvár zakrýval – ešte aj toto súviselo s prechodnosťou a čiastočnosťou tejto zmluvy (verš 13). Táto zmluva bola v platnosti len na obmedzený čas a nedáva trvalú nádej. Potom ju nahradí iná zmluva s trvalou nádejou, ktorá vyplní sľuby, vyplní Boží plán úplne novým spôsobom.


Iba Mojžiš mal tvár, ktorá žiarila a iba Mojžiš bol na chvíľu premenený (verš 13), ale teraz my všetci, ktorí sme v Novej zmluve: „…odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho.“ (verš 18). Nezakrývame si svoju tvár, lebo sa nebojíme, že sláva Novej zmluvy rýchlo vyprší, že aj tak sa to usporiadanie zmení, ale hľadíme na Pánovu slávu. Pán Ježiš, na ktorého sa Pavol odkazuje, vošiel do nového života, do večnosti, bol oslávený a jeho sláva prestupuje na nás a nakoniec budeme jemu podobní. Nebudeme večným Bohom, ako je on, ale budeme v dokonalosti, v akej je on, v novom tele a v spravodlivosti, ktorá bude úplne a naplno v nás a budeme vo všetkom jemu pripodobnení, ako hovorí list Rímskym 8:30.


Čo teda mám robiť od času, keď som uveril v Krista? Neustále sa zaoberať tým, aký je Pán Ježiš. V pozeraní naňho, v jeho diele, hľadaj svoju budúcnosť a dennodenne podstupuj premenu. Čo sa vtedy deje akoby v zrkadle? Meníme sa na ten istý obraz od slávy v slávu ako od Ducha Pánovho.


Medzi dobou Mojžišovej zmluvy a dobou Novej zmluvy je veľký rozdiel. V dobe Mojžišovej zmluvy len Mojžiš bol na chvíľu premenený. V dobe Novej zmluvy sú to všetci veriaci v Krista, ktorí vidia, zažívajú a sú stále premieňaní od slávy k sláve. Premena sa deje cez Ducha Pánovho, ktorého dostali.


„A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.“ (verš 17). Cez obrátenie padne slepota, srdce je premenené, Boží Duch zapíše zákon do srdca, nastane ospravedlnenie, zrodí sa sloboda ísť za Bohom a priniesť ovocie. Sloboda z tohto verša je sloboda žiť nádej z verša 12. Je to trvalá nádej v očakávaní toho, čo nikdy neskončí. Písmo volá každého človeka k obráteniu, k viere, k tomu, aby prišiel ku Kristovi a poprosil ho o odpustenie a záchranu. V tej chvíli, keď sa to stane, Duch Svätý zapíše Boží zákon na ľudské srdce a spustí dielo premeny – čo deň, to dielik slávy.


 

Ďalšie články od tohto autora