aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag06z.jpg
Ten, čo činí vôľu Božiu, trvá naveky PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Poďme opäť porozmýšľať nad témou Viera a poslušnosť, ktorá z nej vyplýva. Existuje myslenie, ktorému uniká pravda o tom, že spasenie dostávame vierou v dokončené Kristovo dielo. Pridávaním čohokoľvek k dokončenému dielu  sa dostávame mimo Kristovo evanjelium. Existuje zároveň i myslenie, podľa ktorého je viera jednorázový mentálny akt, po ktorom vôbec nemusí prísť nový život a zásadná premena človeka zvnútra von. Ako keby Písmo nič nevravelo o tom, že ten istý človek, ktorý je vierou ospravedlnený, tou istou vierou dostáva Svätého Ducha (pozri Gal 3:2). Kde je Boží Duch, tam predsa musí byť i ovocie Ducha, ako ho opisuje list Gal 5:22.


Skúsme tieto úvodné konštatovania preskúmať pohľadom na jeden verš od apoštola Jána a do celého toho vložiť zopár testovacích otázok. V 1. Jána 2:17 čítame: „A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky“. Položme si jednoduchú otázku: „Záleží na tom, či činíme Božiu vôľu?“. „Záleží na tom, či Boha poslúchame?“  Vieme povedať a povieme, že prv než sme prijali spasenie, Boha sme neposlúchali. Ale čo teraz, keď sme uverili a obrátili sa? Ako to je teraz s našou poslušnosťou? 


Ak si ako východisko dáme už citovaný verš 1. Ján 2:17, táto istá otázka bude znieť: „Je človek, ktorý nekoná a nechce konať vôľu Božiu, na ceste do neba?“ Týmto sa pýtame úplne inak na otázku o nebi a večnom živote, než ju v evanjeliu normálne oznamujeme. Na cestu do neba sa môžeme pýtať podľa toho, čo je jej zdrojom a základom (iba Kristus a iba jeho dielo), ale tiež sa môžeme pýtať podľa toho, čo túto cestu  sprevádza a čím sa prejavuje (totiž reálne konanie Božej vôle tu na zemi od okamihu obrátenia až po bod smrti alebo druhý Pánov príchod). Samo Písmo nás vedie k uvažovaniu v týchto dvoch rovinách.  Napríklad  v liste Židom sa hovorí o „veciach, ktoré idú so spasením“ (Žid 6:9).


Musíme vedieť hovoriť o spasení nielen v zmysle toho, ako súvisí s vierou a s milosťou, ale musíme sa naň vedieť pozrieť i tak, ako o ňom hovorí Ján. Apoštol Ján spája večný život s konaním Božej vôle. Nejakým spôsobom jedno ide s druhým. Mohla by vzniknúť námietka, že len Ján spája konanie Božej vôle s večným životom, zatiaľ čo Pavol predkladá evanjelium milosti skrze vieru. Zoči-voči Pavlovým spisom však takáto námietka neobstojí, pozrime sa napríklad do Rim 8:13 „Lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom mŕtvite skutky tela, budete žiť“ (Rímskym 8:13).   


I Pavol píše tak ako Ján a tvrdí, že človek, ktorý žije podľa tela, ktorý sa oddáva hriechu a pôžitkárstvu a zlej žiadosti, nie je na ceste do neba, ale do večného zahynutia. Pavlove slová „žiť podľa tela“ ukazujú na to, čo by som nazval ako dominujúca telesnosť alebo skutky tela, ktoré sú zvykom od pondelka do nedele, týždeň za týždňom. Samozrejme, že žiadny kresťan nežije dokonale bezhriešne. Poklesky a zakolísania budú s nami, až kým nedostaneme od Pána nové telo. To však neoslabuje váhu a dopad Pavlovej výpovede. Verše kladú pred nás jasnú výzvu a musíme o týchto veciach myslieť biblicky  a prijať ako samozrejmosť, že „život podľa tela“ a „zlá žiadosť“, charakteristická pre svet okolo nás, nejde dokopy s večným životom. Tiež musíme mať odvahu pozrieť sa týmto meradlom na samých seba a nechať i bratov a sestry, aby sa na nás pozreli cez toto meradlo a povedali nám, čo vidia. 

 
Na konci tohto bloku mi dovoľte urobiť čiastkové zhrnutie povedaného: Je bezpodmienečne potrebné, aby sme dobre poznali pravdy evanjelia o ospravedlnení,  viere a milosti. Musíme správne chápať evanjelium, ale zároveň musíme biblicky myslieť o spasení aj cez iné spôsoby vyjadrovania, ktoré  spasenie opisujú. V správnej pozícii sme vtedy, keď sme dobre uchopili spasenie i veci, ktoré spasenie sprevádzajú. Postúpme teraz ďalej.


V Božom pláne nejde len o spasenie (záchranu) z viny hriechu, ale aj z moci hriechu pričom oboje dokáže iba Kristus.


Neraz v minulosti i súčasnosti sa rôzni biblickí bádatelia, pastori a učitelia vyjadrili, že ak Rímskym 2 až 5 rieši otázku záchrany spod viny hriechu (čo naozaj rieši), tak potom Rímskym 6 rieši otázku záchrany spod moci hriechu.


V Rímskym 6 vidíme základnú kostru: Kresťania, ktorí sú spasení milosťou (napr. na konci 6. kapitoly vo verši 23 Pavol dôsledne opakuje, že večný život je Boží dar z milosti a nie predmet akýchkoľvek ľudských zásluh a skutkov, či už by boli konané s Božou pomocou alebo bez nej), sa ako výsledok spasenia stávajú poslušní (kľúčové verše sú 6 a 18, ktoré ukazujú na to, že naše stotožnenie s Kristom v jeho smrti a vzkriesení dosiahlo to, že ovládajúca moc hriechu je v momente obrátenia premožená a my sme prvýkrát v živote oslobodení spod otroctva hriechu). Obrátený človek teraz aktívne načúva tomu, čo Boh od neho chce a ide konkrétne vykonať Božiu vôľu v čase a priestore, deň za dňom. 


To isté  vidíme i v Efezským 2:8–10. Spasenie je milosťou skrze vieru.  Je to účinné spasenie premieňajúce hriešnika. Jeho výsledkom sú ľudia „konajúci dobré skutky, ktoré Boh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili“ (verš 10). 


Už dávno pred nami opisovali rôzni kresťania toto veľké spasenie výrokom: „Kristus nás zachraňuje nielen z viny hriechu (a výsledkom je ospravedlnenie), ale aj z moci hriechu (a výsledkom je posvätenie)“.

Písmo hovorí  aj o spravodlivosti kresťanov, ktorá je inej povahy, ako tá, ktorá je pripočítaná v momente uverenia.


Ďalšie, čo si potrebujeme „prezápasiť“, súvisí s tým, čo Písmo hovorí o spravodlivosti v živote kresťana. I v tomto bude kľúčová 6. kapitola listu Rímskym. Slovo spravodlivosť Písmo nepoužíva len na označenie pripočítanej spravodlivosti (napr. Rim 4:5+9+11; 2. Kor 5:11; Fil 3:9). Správne hovoríme, že pripočítaná spravodlivosť je dôležitá a že bez nej sme pred Svätým Bohom stratení – na tom niet čo spochybniť. Pozrime sa ale na niekoľko miest šiestej kapitoly listu Rímskym:
Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate - buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravodlivosť?“ (Rímskym 6:16).  „Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela: Lebo ako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravodlivosti na posvätenie“ (Rímskym 6:19).  


Tu sa už nehovorí o pripočítanej spravodlivosti, ale sú to všetky tie naše skutky, rozhodnutia, počiny, ktoré robíme z poslušnosti voči Bohu po tom, ako sme prijali nový život. Koniec šestnásteho verša  ukazuje, že táto spravodlivosť spočíva v našej poslušnosti a verš devätnásť odkrýva, že keď konáme to, čo je spravodlivé, potom máme posvätenie (žijeme posvätenie). O oboch týchto skutočnostiach obrátenia, uvedených v týchto veršoch, sa niekedy hovorí ako o „posväcujúcej spravodlivosti“. Bežne sa ale označuje aj ako praktická spravodlivosť.  


Samozrejme, že táto druhá, alebo posväcujúca, alebo praktická spravodlivosť nie je dokonalá. Nemôžeme o nej povedať, že je dokonalá v zmysle úplnej perfektnosti – to by inak znamenalo, že Boh by na nej nenašiel žiaden nedostatok. Takáto je iba Kristova spravodlivosť. Ale táto praktická ani nepotrebuje byť v takomto zmysle dokonalá, pretože to, o čo Bohu ide, je, aby bola skutočná, autentická alebo naozajstná, a aby rástla a posúvala sa čoraz bližšie k jeho dokonalým normám. Takéto niečo sa deje postupne a nie z večera do rána. Podstatné je nezastať a ani necúvať, ale dennodenne Boha poslúchať v tej miere, v akej len sme schopní. Toto sa Bohu páči a očakáva to od nás.

 
Kľúčové v otázke „posväcujúcej spravodlivosti“ je porozumieť, že Boh nás prijíma ako svoje deti a nie ako pracovníkov, ktorí dostávajú popis práce a nejakú zmluvnú odmenu. Sú rôzne veci, o ktoré naše deti žiadame a dávame im rôzne úlohy – napríklad upratať hračky, umyť si ruky, povysávať, vyniesť kôš, atď. Lenže často sa stane, že deti to neurobia celkom presne podľa našich požiadaviek. Mohlo byť veľa dôvodov, ktoré k tomu prispeli, ale výsledok je ten, že dielo nie je absolútne dokonalé. Je to dôvod k tomu, aby sme od nich už nič viac nechceli?  Alebo vylejeme na nich spŕšku kritiky a ubíjajúcich výčitiek, pretože to neurobili tak perfektne, ako by sme to urobili my? Ja si neviem predstaviť, že rodič, ktorý to dobre myslí so svojím dieťaťom, by takto konal.

  
Takže neučíme, že naše poslúchanie je na sto percent bezhriešne dokonalé, a predsa trváme na tom, že naše poslúchanie je dôležité a má pre Boha cenu. A iná cesta ako praktická poslušnosť pre spaseného človeka nie je. Ak hlboko v našom srdci nežije inštinkt poslušnosti, potom je otázka, či sme vôbec Božie deti. Božie deti totiž poznať podľa ich poslušnosti Otcovi.

V Božom pláne pravá a živá viera nie je proti takej poslušnosti, ktorá je ovocím a dôkazom tejto viery.


Pokračujme ďalej v našom hľadaní odpovede na to, ako v Písmach súvisí viera kresťana s jeho poslušnosťou. Nemôžeme nikdy pristúpiť na myšlienku, že jeden má vieru, a druhý má poslušnosť, ako keby sa tieto veci navzájom vylučovali. Existujú veci, ktoré sa vylučujú, ale i veci, ktoré idú spolu ruka v ruke. Dôležité je, aby sme ako Božie deti, ktoré sa chcú riadiť Pánovým slovom, zodpovedným štúdiom dospeli k tomu, čo patrí do prvej situácie a čo zase do druhej. 


Od chvíle, keď prežijeme obrátenie a Boh nás preniesol z kráľovstva tmy do kráľovstva svojho Syna (pozri Kolosenským 1:12), začíname sa učiť, ako správne narábať so svätým Písmom. Zisťujeme, že to nie je len manuál viery, ktorý ukazuje na Krista ako jediný zdroj spasenia (pozri 2. Tim 3:15), ale tiež i učebnica spravodlivosti, ktorá prichádza s autoritou samotného Boha, aby nás vychovávala dennodenne k praktickej spravodlivosti (pozri 2. Tim 3:16–17). 


Začali sme  odkazom na verš 1. Jána 2:17  „A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky“. Tento verš však automaticky vyvoláva prirodzenú otázku. Čo je teda Božia vôľa? Z čoho pozostáva? Kde ju nájdem?


Nájdeme ju vo Svätom Písme. Tam ju nachádzame, či už vo forme priamych príkazov a zákazov, alebo vo forme pobádaní, napomenutí, usmernení, prosieb či príkladov konania (tých hodných nasledovania i zavrhnutia). Uvedieme príklad: Pán Ježiš hovorí v kázni na vrchu o tých, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti (pozri Matúš 5:6). Duch Boží v súčinnosti so slovom pôsobí hlboko na moje vnútro a začínam si uvedomovať, že Písmo tu hovorí o živote kresťana. Raz viac a raz menej sa opis z tohto verša stáva realitou pretavenou do môjho osobného života. Nebudem spokojný s tým, čo vidím v tomto svete a bude mi to pôsobiť bolesť a nebudem sa môcť len tak ľahostajne  na to pozerať. Neprávosť, povrchnosť, bezbožnosť a hriech okolo mňa bude rezať moju dušu a to ma potom núti viac a viac lačnieť po Bohu a jeho vláde a po tom, aby už konečne uviedol éru spravodlivosti a raz navždy dal hriechu STOP. Neprehliadnime, že bez Písma nie je možné túto Božiu vôľu poznať. Písmo je zrkadlo toho, akí ideálne máme byť. Musíme sa každý deň pozerať do tohto Božieho zrkadla (pozri Jakub 1:25).  Zároveň Svätý Duch bude pôsobiť cez slovo a viesť nás k poslušnosti všetkému, čo je nám od Boha zjavené.


Iný príklad. Príkaz Pána Ježiša znie: „Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie svojim dušiam; lebo moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké“ (Matúš 11:29–30). Čítam alebo počúvam tento výrok Pána Ježiša  a vidím, že tento príkaz strategickým spôsobom patrí ku Kristovej vôli pre môj život. Už nemám na výber a chcem sa učiť od Krista. Nech ide moja pýcha a nadutosť a okázalosť preč a nech na jej miesto príde pokora a krotkosť. Zaujímavé ale je, že tento výrok odznel v kontexte, ktorý má všetky znaky toho, že ide o Kristove volanie k ľuďom, aby prijali spasenie, ktoré dáva iba On. Keď človek odpovie na toto pozvanie, vtedy povieme, že má spasiteľnú vieru a očakávame, že v nej zostane až do konca života. Ale uprostred tohto volania k spaseniu je hneď aj poukázané na to, aký charakter chce Kristus vyformovať v ľuďoch, ktorí v neho uveria. Je viera v Krista proti takej poslušnosti, ktorá je ovocím tejto viery? Rozhodne nie, a preto ich ani proti sebe nestavajme.


Pridajme ale ešte jeden príklad a tentoraz zo Starej zmluvy.  Pripomeňme si udalosti okolo Kaina a Ábela. Záznam o týchto dvoch bratoch začína veľmi podobne. Obidvaja prinášajú Bohu obeť. Boh príjme Ábelovu obeť a poteší sa jej, kým Kainovu neprijme. Následne Kain vzbĺkne hnevom, je plný žiarlivosti, nič nedbá na Božie láskyplné varovania, podlo zavraždí svojho brata a nakoniec neváha Bohu klamať. Čím to je, že to, čo začalo tak podobne, pokračuje a končí sa tak veľmi rozdielne? Myslím, že práve tieto otázky si kládli autori Novej zmluvy, zvlášť v liste Židom a Jánových epištolách. Snažili sa preniknúť do hĺbky, odkiaľ sa zobral tento rozdiel medzi cestou Ábela a cestou Kaina hneď na úsvite ľudskej histórie. Spomeňme si, ako znie odpoveď v liste Židom? „Vierou doniesol Ábel Bohu väčšiu obeť než Kain, ktorou to vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, keď svedčí Boh pri jeho daroch, a ňou, zomrúc, ešte hovorí“ (Židom 11:4). 


Z listu Židom vieme, že Ábel mal vieru. Práve takú vieru, akú Boh chce od človeka. Vieru, ktorou sa človek chopí Božích zasľúbení a už sa ich nepustí. Ale čo Ábelova poslušnosť?


Bol Ábel poslušný Bohu? V terminológii 1. Jána 2:27  bol aj on ten, ktorý činil Božiu vôľu a tak trval na veky v kontraste ku svetu, ktorý hynie? Áno, bol. Vidíme to už priamo v Genesis 4. Ábel robí to, čo je správne a Boh prijme jeho obeť. Jeho obeť je správna, čo do formy, aj čo do zdroja a Boh ju prijíma, kým Kainova je odmietnutá. Pre Novú zmluvu je dôležité to, čo urobil Ábel. Na neho sa odvoláva i apoštol Ján a píše o ňom nasledovné:  „Lebo to je tá zvesť, ktorú ste počuli od počiatku, aby sme milovali jeden druhého. Nie tak, ako čo Kain bol z toho zlého a zabil svojho brata. A prečože ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a jeho bratove spravodlivé“(1. Ján 3:11-12).  


Apoštol Ján nehovorí v súradniciach viery tak, ako je to v liste Židom, ale v súradniciach skutkov. (Nech nám však neujde Jánova zmienka o tom, že Kain „bol z toho zlého“, čo je zjavný odkaz na to, že Kain nikdy nebol znovuzrodený a teda ani nikdy nemal pravú vieru.) Toto sa úzko dotýka našej otázky o tom, ako viera súvisí s poslušnosťou. Ján najprv v prvom liste vo verši 3:1 pripomenie základné prikázanie Pána Ježiša, aby sme sa navzájom milovali. Následne sa odvolá na varovný príklad zo Starej zmluvy, keď Kain nemiloval svojho brata. 


Čo bolo zdrojom toho, že Kain zabil Ábela? Ábelové skutky boli spravodlivé a dobré. A vyvolali žiarlivosť v Kainovi, ktorého skutky boli zlé. Ábel bol poslušný a Kain bol neposlušný. Pozoruje Ábela a jeho poslušnosť a tiež i to, ako Boh prijal Ábelovu obeť. Kainove srdce je však ovládané hriechom, neochotné sa kajať, skloniť sa pred Bohom a hľadať odpustenie. Zrodí sa v ňom nenávisť a tá sa zavŕši vraždou. Z toho odvádza apoštol Ján poučenie pre nás kresťanov dnes. Máme milovať skutkom zo srdca plného viery a nie, ako to bolo s Kainom. 


Čo presne ale čítame o Kainových skutkoch a Ábelových skutkoch? Kainove skutky boli zlé, ale Ábelove boli spravodlivé. Biblicky môžeme povedať aj to, že Ábel mal vieru (pozri Židom 11:3), a aj to, že jeho skutky boli spravodlivé (pozri 1. Jána 3:12). Zrazu máme za sebou ďalšie kolo hľadania odpovede na to, či viera stojí proti takej poslušnosti, ktorá vyplýva z nej ako jej ovocie. A odpoveď je opäť Nie.


Keď sme už vysvetlili (už vieme), čo tvrdíme, uistime sa ešte v tom, čo netvrdíme. Nepovedali sme, že Ábel bol spasený zo skutkov alebo že bol ospravedlnený zo skutkov. O jeho spasení sa vždy hovorí, že je z viery. Ďalšie dôležité konštatovanie je, že Kain neposlúchal, lebo nemal ani vieru, z ktorej by pravá a Bohu milá poslušnosť pramenila. Kain nemal vieru, a tak stojí v kontraste k Ábelovi. Ábel priniesol väčšiu obeť, lebo mal vieru. Kain priniesol malú obeť, lebo nemal vieru.  Kain neposlúchal, jeho skutky boli nespravodlivé. Koniec Kaina je ten, že je odsúdený pre svoje zlé skutky a nikdy nebol ospravedlnený, pretože nemal vieru. V udalostiach s Ábelom a Kainom viera nebola proti poslušnosti. Ábel mal vieru i poslušnosť. Kain mal neveru a neposlušnosť. 


Nádejam sa, že už vidíme, že keď Písmo hovorí „ten, kto činí Božiu vôľu, trvá naveky“, tak to nie je v rozpore s tým, keď na inom miesto hovorí „lebo ste milosťou spasení skrze vieru“.
V Božom pláne človek nemôže byť spasený kombináciou skutkov a viery.


V predchádzajúcich blokoch sme sa bližšie pozreli na to, čo v Božom pláne dokopy ide. Ešte strávme nejaký čas pohľadom na to, čo v Božom pláne dokopy nejde.


Ide dokopy byť ospravedlnený zo skutkov a byť ospravedlnený z viery? Teraz sa už  pýtame, ako človek získava postavenie spravodlivého pred Bohom. Sú to skutky alebo viera v Kristovo dokončené dielo? Môžeme sa tiež opýtať, čo je základom nášho spasenia? Sú to naše skutky, hoci aj vykonané po obrátení, alebo Kristovo vykupiteľské dielo? Písmo nás opakovane vedie k jednoznačnej odpovedi: „Ale ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou. A jestli zo skutkov, nie je to už milosť, pretože skutok už nie je skutkom“ (Rímskym 11:6).


Pavol v tomto verši hovorí o spasení, o záchrane, o vykúpení v Kristovi, a ak parafrázujeme to, čo hovorí, potom odpoveď na našu otázku znie: „Vylúčené, nikto nemôže byť spasený naraz (súčasne, kombináciou) z milosti a zo skutkov a nikto nemôže byť na tom tak, že by bol vôbec spasený zo skutkov. A keď je to raz z milosti, nie je to už zo skutkov“. Teda hovorí, buď si v tej pozícii, že si hľadal ospravedlnenie z viery, a aj si ho získal a máš ho, alebo sa snažíš vo svojej naivite a vo svojom nepochopení pravdy o Bohu byť ospravedlnený so skutkov, ale to sa ti nikdy nepodarí. Takže vidíme, že toto sa naozaj vylučuje. 


Pozrime iný verš: „No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha, je zrejmé, pretože spravodlivý bude žiť z viery“(Galatským 3:11).

Vidíme, že zákon (teda zoznam povinností, ktoré človek má voči Bohu do bodky naplniť, aby ho Boh mohol prijať za jeho skutky) a viera sa vylučujú. Byť ospravedlnený zákonom znamená, že som zmluvne naplnil to, čo Boh odo mňa chce. Takto nebude nikto u Boha ospravedlnený, lebo už Stará zmluva hovorí, že spravodlivý bude žiť z viery. 


Pavol pokračuje: „A zákon nie je z viery, ale vraj: Človek, ktorý to všetko učinil, bude tým žiť“(Galatským 3:12). 


Opäť vidíme, že tieto dve veci nejdú dokopy. Ale pozor, tieto verše nás neučia a nehovoria, že viera v Boha a poslušnosť  Bohu, ktorá z tejto viery pramení, sa vylučujú. Hovoria o tom, že sa vylučuje spasenie zo skutkov a spasenie z viery, že sa vylučuje ospravedlnenie z viery a ospravedlnenie zo skutkov.

Záverečné konštatovania. Apoštol Pavol nám hovorí, že človek, ktorý nemŕtvi skutky tela, nie je na ceste do neba a apoštol Ján nám hovorí, že človek, ktorý nekoná Božiu vôľu, nie je na ceste do neba. Písmo je v tomto v harmonickej jednote.


Strom nie je proti ovociu a koreň nie je proti kmeňu a vetvám. Všetka poslušnosť kresťana, ak má mať pred Bohom akýkoľvek zmysel, musí prameniť z viery, ktorá je dennodenne udržiavaná na Kristovej dokonalosti a dostatočnosti. Kresťan verí v Kristovo dokončené dielo vykúpenia. Pre dosiahnutie večného života sa spolieha iba na Kristove zástupné utrpenie a jeho celoživotnú dokonalú poslušnosť Otcovi. Keď toto vieme, nebojme sa zároveň povedať, že človek, ktorý Boha návykovo neposlúcha (teda jeho život ako celok charakterizuje neposlušnosť), na ceste do neba nie je. Práve tak ako človek, ktorý sa nikdy nemodlí, nie je na ceste do neba a ani človek, ktorému život preteká pomedzi prsty bez toho, aby zápasil o posvätenie a duchovný rast, nie je na ceste do neba.


Modlime sa denne, aby sme žili vierou v Krista cieľom poslušnosti. Spasiteľná viera totiž ide ruka v ruke s poslušnosťou, ktorá pramení z tejto spasiteľnej viery. Kristus je jediný základ pre naše ospravedlnenie a jediná moc pre naše posvätenie. Jemu patrí sláva.




Zdieľať |
 

Ďalšie články od tohto autora