aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag01l.jpg
Syn Boží som PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Ja a Otec sme jedno.

Ján 10:30


Po rozhovore medzi Pánom Ježišom Kristom a Židmi, ako ho máme zapísaný v Jánovi 10:22-30, nastala kritická situácia: „Vtedy zase zodvihli Židia kamene, aby ho ukameňovali.” (verš 31).


Teraz by sme už z toho, čo sme uviedli v predchádzajúcom článku (Boží Syn, ktorého posvätil Otec a poslal na svet), mali rozumieť, prečo ho v tej chvíli (po verši 30) považovali za rúhača. Ježiš je pre nich niekto, kto opovážlivo vystupuje ako Boh, hovorí o sebe, že je rovný Bohu, no ako sa na neho dívajú svojim zemským zrakom, vidia v ňom len obyčajného človeka. Keďže ich zrak je zastretý dvojitým klamom hriechu a diabla, podľa ich mienky sa Ježiš rúha Bohu. V ďalšom sa pozrieme na odpoveď a obranu, ktorú predložil Pán Ježiš zoči-voči tejto vystupňovanej nevraživosti časti jeruzalemských Židov.


Pán Ježiš sa Židov pýta: „…Mnoho dobrých skutkov som vám ukázal od svojho Otca, pre ktorý z tých skutkov ma kameňujete?” (verš 32). Jeho reakcia sa začína tým, že sa ich pýta na dôkaz proti nemu, lebo Mojžišov zákon žiadal najprv uviesť dôkazy proti obvinenému a usvedčiť ho. Vina musí byť jasne preukázaná a až potom sa má vykonať takáto poprava.


Odpoveď Židov je nasledovná: „Židia mu odpovedali: Za dobrý skutok ťa nekameňujeme (jeho skutky boli dobré a to sa nijako nedalo poprieť), ale za rúhanie sa a preto, že ty súc človek robíš sa Bohom.“ (verš 33). Tu máme priamo zachytené, ako z ich úst odznelo, že kameňovanie malo byť kvôli rúhaniu, kvôli tým výrokom z veršov 27 až 30 ako napr. „a nikto ich nevytrhne z mojej ruky” (Ján 10:28) a „Ja a Otec sme jedno” (Ján 10:30). Ten posledný výrok Pána Ježiša bolo hádam to najtuhšie, najdrsnejšie pre ich uši. Jeho vinu potom oznámia nasledovne: „…ale za rúhanie sa a preto, že ty súc človek robíš sa Bohom.” Vidíme, že sú celý čas slepí voči realite, že Pán Ježiš je zhora, od Otca, z večnosti. Stále ho vidia len ako obyčajného človeka narodeného zo ženy, Márie, jednoducho iba ako jedného z nich. V ich zatvrdenom myslení niet čo riešiť – ten Ježiš z rodiny tesára je jednoducho hriešny človek a rúhač, ktorý sa robí Bohom. Parafrázou hovoria – Robíš sa Bohom, keď tvrdíš, že sú to božské skutky, že to je božské dielo, ktoré tu činíš – lebo veď predsa len sám Boh môže také veci povedať a vyrieknuť, ako si ty trúfaš hovoriť. On im ale celý čas vysvetľoval, ako to je v skutočnosti: Áno, môže to Boh sám tak, ako existuje, vo svojom absolútnom bytí, ale zároveň to môže aj jeho zvláštny jednorodený Syn a to som ja. Tento Syn má totiž od Otca plné právo a poverenie a moc vstúpiť do Otcových skutkov a vyrieknuť všetky tieto slová.


Židia mu tvrdia: Ty si človek a robíš sa Bohom. Obvinenie je falošné a Pán Ježiš sa rozhodne čeliť (proti) tomuto krivému obvineniu. Tentoraz svoju obranu rozvinie veľmi zvláštnym spôsobom. Argumentuje: „…Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť - vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som? Ak nečiním skutkov svojho Otca, neverte mi.” (Ján 10:34-35). Otázka pre nás znie: V akom zmysle už len to, čo teraz odpovedal, vyvracia ich obvinenie a akým spôsobom tento argument a tento odkaz na jednu pasáž zo Starej zmluvy (Žalm 82) je kľúčový pre to, aby museli zmĺknuť a nemali ho ako ďalej obviniť? Ako sa týmto argumentom (hlavne na verši Žalm 82:6) má rozpadnúť celý ich prístup k nemu a celé ich obvinenie?


Slová Žalmu 82 patria medzi náročné pasáže v Starej zmluve v tom zmysle, že poskytujú prekvapivú výpoveď, na prvý pohľad dosť nečakanú pre toho, kto ráta s tým, že existuje len jeden pravý večný Boh (a spolu s ním od večnosti nestvorený Syn a Svätý Duch). O božstve môžeme uvažovať buď zúžene iba ako o Bohu Otcovi, – lebo on je absolútny zdroj všetkého – alebo rozšírene, kedy rozoznávame, že spolu s Bohom Otcom už vo večnosti ešte pred stvorením existovali aj Boží Syn a Svätý Duch. Za týmito tromi osobami, ktorých jednota sa sústredí v osobe Boha Otca, sa nachádza to, čo môžeme označiť ako veľká čiara bytia (odbornejšie by sa to dalo vyjadriť ako veľká ontologická čiara). Na jednej strane čiary sa nachádza večný Boh (alebo rozšírene Boh Otec spolu so Synom a Duchom). Na druhej strane čiary sa potom nachádzajú už len stvorené bytosti, či už viditeľné alebo neviditeľné, ktoré vznikli počas šiestich stvoriteľských dní, ako o tom čítame v Genezis 1 až 2. Nikto iný už nemôže byť označený ako Boh s veľkým „B“. Celý tento jedinečný trojuholník Božích osôb je hodný hlbšej pozornosti, no nateraz sme sumárne skonštatovali všetko, čo potrebujeme pre to, aby sme mohli ďalej pracovať s výpoveďami Pána Ježiša na konci 10. kapitoly Jánovho evanjelia.


(Poznámka redakcie: O téme „Boh Otec, Syn a Svätý Duch“ a vzťahu medzi nimi, sa pripravujú články do niektorého z budúcich čísiel časopisu Solas. V nich bude téma, ktorá v zhustenej podobe bola zhrnutá v predchádzajúcom odseku, rozpracovaná obšírnejšie a vyargumentovaná podrobnejšie. Prosíme čitateľov o trpezlivé očakávanie týchto článkov.)


V odseku vyššie sme sumárne opísali závery odvodené z celku Písma. V Starej zmluve je však niekoľko pasáží, ktoré sú také, že nás trochu potrápia a nútia porozmýšľať, v akom zmysle sú napísané. Jednou z nich je Žalm 82, ktorý tu Pán Ježiš Židom pripomenul a odcitoval. Táto pasáž bola ťažká a dávala zabrať aj vtedajším Židom. Vo verši 35 Pán Ježiš nahlas vyriekne podstatu celej dilemy „…tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie…“ a hneď tesne na to pridá strategickú poznámku „a Písmo nemožno zrušiť”. Teda len preto, že sú v Písme ťažké pasáže, nemôžu sa zrušiť, nemôžu sa preskočiť, ale musíme ich brať do úvahy. Pán Ježiš týmto Žalmom na tých, ktorí ho chceli ukameňovať, tlačí: Vo vašom Písme, ktorému vy veríte a ktorým sa riadite, je napísané, že ste vy všetci bohovia (alebo aspoň časť z izraelského národa) a vy máte problém s tým, že ja som Otcov jedinečný Syn? Poďme sa aspoň stručne pozrieť, o čom sa to v Žalme 82 hovorí, a potom sa vrátime k tomu, kam tým všetkým smeruje Pán Ježiš.

 

Žalm 82


Je v ňom sedem prekvapivých veršov:


1. „Boh stojí v zhromaždení silného Boha; súdi v strede bohov

Čítame tento verš a najskôr nás napadne: Čože, a nie je toto mnohobožstvo? Nejaký boh stojí medzi bohmi a ich ide súdiť? A čítame ďalej:


2. „a hovorí: Dokedy budete súdiť nespravedlivo a hľadieť na osobu bezbožných?"


3. „Súďte chudobného a sirotu podľa pravdy; vyhláste biedneho a núdzneho za spravedlivého!” Toto už vyzerá, že okrem toho, že je tu nejaké mnohobožstvo, ale sú to súčasne nejakí ľudia na Zemi, ktorí majú súdiť chudobného a sirotu, majú vyhlásiť biedneho a núdzneho za spravodlivého. To sú nejakí čudní bohovia, ktorí majú tu na zemi nejaké zodpovednosti a sú karhaní, že si ich neplnia.


4. „Vyprostite chudobného a biedneho, vytrhnite ho z ruky bezbožníkov!"


5. „Ale nevedia ani nerozumejú; chodia vo tme; pohybujú sa všetky základy zeme.” Ako prechádzame tento Žalm verš za veršom, stáva sa viac a viac zjavným, že títo „bohovia“ sú v skutočnosti ľudia. Zisťujeme, že nevedia, nerozumejú a sú celkovo na ceste skazy a úpadku.


6. „Ja som bol povedal: Bohovia ste a synovia Najvyššieho vy všetci.


7. „Avšak zomriete ako iný človek a padnete ako jeden z kniežat.” Nad týmito bohmi je týmto veršom oznámený súd. Musíme sa pýtať: Kto a kým teda oni v skutočnosti sú? Biblická odpoveď na túto otázku sa nachádza v Mojžišovom zákone (konkrétne v 2. Mojžišovej knihe). Očividne to nie sú žiadni bohovia, ktorí majú život sami v sebe. Nie sú ako Otec a nie sú ako Syn. Očividne to nie sú žiadne bytosti s Božími atribútmi. Ale aký je potom dôvod, že dostávajú titul a pomenovanie „bohovia“, hoci očividne nie sú bohmi čo do svojej podstaty či bytia?


V Mojžišovom zákone sú viaceré state o sudcoch v Izraeli. Sudcovia boli ľudia, ktorí, keď sa diala krivda a spory, rozhodli o práve a vyriekli nejaký verdikt. Ich výrok mal konečnú platnosť. Byť sudcom – to je vážna vec. Lebo to, že na Zemi existuje sudcovstvo, znamená, že je tu nejaká inštitúcia, ktorá rieši spory spôsobom, že keď ich raz uzavrie, tak my ľudia už s tým nemôžeme ďalej pohnúť. Iste, aj keď dnes môžeme mať prvostupňový súd. Potom spor môže ísť na druhostupňový súd, až spor môže skončiť na najvyššom súde, ale stále súdny proces má vždy finálnu stanicu alebo konečnú inštanciu.


Nie je to tak, že tisíckrát sa dá súdiť o tú istú vec. Keď sa raz spor dostane na poslednú inštanciu, tak sa tam už skončí a ďalej sa už súdiť nedá. A to je vážna vec, lebo nejakí ľudia rozhodnú o tom, či niekto napr. spáchal, alebo nespáchal zločin, a aký bude trest za tento jeho čin. Takých ľudí, ktorí majú právo urobiť konečné rozhodnutie a vyniesť konečný súd, je na Zemi relatívne veľmi málo oproti tomu, koľko nás všetkých je, a tak sudcovia majú obrovskú moc a právo. No a v biblickej terminológii sú pre túto zvláštnosť a výnimočnosť ich postavenia v ľudskej spoločnosti niekedy nazývaní aj „bohmi“. Príklad toho máme v 2. Mojžišovej 22:8-9:


Keď sa nenájde zlodej, pán toho domu bude predvedený pred Bohov, či azda nesiahol svojou rukou na vec svojho blížneho. Pre každé také previnenie, už či ide o vola či osla či o nejaké dobytča či o rúcho či o čokoľvek ztratené, o ktorom by niekto vravel, že je to vec obidvoch, prijde až pred Bohov.” Doslova je tam použité hebrejské slovo elohim, inak úplne štandardné slovo v hebrejčine, ktoré máme veľakrát uvedené v Starej zmluve a prekladáme ho ako Boh či Bohovia. Náš citát končí „…a ten, koho Bohovia uznajú za vinného, nahradí svojmu blížnemu dvojnásobne.


Na tieto výrazy z 2. Mojžišovej knihy nadväzuje i Žalm 82 a rovnako používa túto na prvý pohľad zvláštnu, a predsa nie bezdôvodnú terminológiu. Matthew Henry, jeden puritánsky kazateľ v komentári k tomuto Žalmu uvádza takúto výstižnú poznámku: „Nazval ich Bohmi, pretože dostali poverenie od Boha a boli od neho zmocnení a ustanovení, aby dbali o uchovanie verejného pokoja. Boh na nich položil časť zo svojej cti a používa ich ako súčasť svojej prozreteľnej vlády nad týmto svetom.“


Tragédiou je, že Žalm 82 hovorí nie o spravodlivých a čestných, ale o skorumpovaných, úplatných, bezbožných sudcoch v Izraeli. A to je tá strašná vec, lebo keď sudca konečného súdu na Zemi rozhodne, my už nemôžeme nič urobiť, nemáme páku ako zmeniť sudcov výrok. Preto jedna z najhorších podlostí z množstva zlých vecí na svete sú práve skorumpovaní sudcovia.


V Žalme 82 je obvinenie, ktoré vraví: Ja som vás dal do pozície bohov v rámci Izraela, aby ste boli v tejto veci ako som ja, aby ste urobili rozhodnutie, ktoré sa už nedá zmeniť, ale nech je to pravdivé a spravodlivé rozhodnutie. No vy ste sa tomuto povereniu sprotivili, a tak počujte môj verdikt, ktorý ja ako veľký Boh vyrieknem nad vami malými bohmi. Sudcovia, dal som vás do tejto pozície, ale vy zomriete! Zomriete podlou smrťou, ktorá len zjaví akí ste skazení a prevrátení.


Vráťme sa teraz do desiatej kapitoly Jánovho evanjelia a všimnime si argumentáciu Pána Ježiša (verše 34, 35 a 36):


Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste?” Tým im hovorí: Veď už dávno v Starej zmluve Boh má právo hocikoho povýšiť do nejakej pozície a dať mu niečo, čo ho urobí iným od zvyšku národa.


Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie”. Títo sudcovia neboli z večnosti. Boli to obyčajní hriešni ľudia. Rozhodlo len to, že sa k nim dostalo slovo Božie, že Božie slovo ich tak pomenovalo a povýšilo do toho úradu.


Pán dodáva „– a Písmo nemožno zrušiť –“. Nemôžete to zmeniť, nemôžete to zrušiť, je to tak a je to v Božom Slove. Hovorí to Mojžiš, Žalmy to hovoria a všetko, čo stačí, je to, že to rozhodlo a povedalo slovo Božie.


Ako je teda zostavený argument Pána Ježiša v obrane proti tým krivým obvineniam, ktorým čelí? Pán Ježiš argumentuje spôsobom, ktorý môžeme pracovne označiť spochybnenie počiatočného východiska. Keď sa raz našla zásadná vec, ktorá spochybnila ich prístup, tak potom čokoľvek ďalšie v ich argumentačnej myšlienkovej línii už neplatí. Pánova argumentácia pokračuje: „Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie - a Písmo nemožno zrušiť –“ prečo potom „vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec (vo večnosti) a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?” Pán Ježiš zostavil bravúrnu odpoveď na ich falošné obvinenia a ich tvrdenie podkopal v samotných základoch. Hovorí im: Uniká vám to, že keď Boh môže obyčajných ľudí dať do takej pozície, že ich Písmo volá Bohmi, prečo nemôže mať Syna z večnosti, ktorý je taký ako je On a poslať ho na svet? A práve takéto Syna vidíme Jánovom evanjeliu v piatej kapitole i v desiatej kapitole.


Logika tohto argumentu je nasledovná: Keď teda to prvé čo musia uznať je, že Boh má právo ešte aj skorumpovaných sudcov volať bohmi, lebo Písmo nemožno zrušiť, tak potom musí mať tisíckrát väčšie právo, aby ešte vo večnosti splodil dokonalého božského Syna a tento bol právom označovaný ako Boh (pozri Jána 1:1; Žalm 2:7; Skutky 13:33; Židom 1:5 a 5:5), prišiel vtelený na Zem (pozri Jána 1:14) a konal Otcove skutky (pozri Jána 10:37). V tomto spočíva logika tohto argumentu, postupuje sa tu od jedného k druhému. Keď je u Boha možné, že skorumpovaných sudcov pre ich špeciálne postavenie volá bohmi, lebo im sám to postavenie dal – prečo by Boh nemohol mať dokonalého Syna z večnosti, poslať ho na svet, a nechať ho konať všetky Otcove skutky bez toho, aby sa ten Syn rúhal. Keď raz chápeme vzťah Otca a Syna a chápeme, kto je Syn, potom viac nie je možné povedať, že sa Ježiš rúha.


Svoju obranu Pán Ježiš uzatvára veršami 37 a 38: „Ak nečiním skutkov svojho Otca, neverte mi; ale ak činím, aj keby ste mne neverili, verte tým skutkom, aby ste poznali a uverili, že je Otec vo mne a ja v Otcovi.” V princípe tu hovorí – ak moje skutky nie sú Božie, ak nie sú úplne dokonalé v každom ohľade, ak nie sú také, že celý čas zjavujú moje atribúty a moje poslanie a to, že som v Otcovej práci, tak potom mi neverte. Ale ja také činím, a aj keby ste mne neverili, tak už verte tým skutkom, aby ste poznali a uverili, že je Otec vo mne a ja v Otcovi. A toto nás vracia k tomu, čo Pán Ježiš povedal Židom, a čo oni zaslepene prehlásili za rúhanie: Ja a Otec sme jedno (verš 30). V skutočnosti však jediní, kto sa tu rúhal, boli práve títo neveriaci Židia v Jeruzaleme.


Opäť viďme slávu Božieho Syna, jeho jedinečnosť a to, že je s Otcom jedno v jeho skutkoch a v jeho moci, či bytí. On, Ježiš Kristus, je ten Boží Syn, ktorý prišiel a stal sa človekom. On je ten dokázaný Spasiteľ, v ktorého keď hriešny človek uverí, tak nikdy nezahynie a bude mať večný život a vyplnia sa mu všetky sľuby Božieho Syna, ako odzneli vo veršoch 27 až 29 desiatej kapitoly Jánovho evanjelia. Verme v Syna a verme v Otca, aby sme mali život a spasenie.


 

Ďalšie články od tohto autora