aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag16z.jpg
Pozor na malú vieru PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Na začiatku svojej služby Pán Ježiš Kristus v „Kázni na vrchu“ hovorí: „Ak teda poľnú trávu, ktorá je dnes a zajtra môže byť hodená do pece, Boh tak odieva, či azda vás nie o veľa viacej? Ľudia malej viery!“ (Matúš 6:30). Tu je zvolanie: „Ľudia malej viery!“. Chceme hovoriť o tom, že každému z nás hrozí jeden nebezpečný stav – totiž stav malej viery. Písmo nás nevedie do stavu, aby sme žili alebo chodili v stave malej viery. Naopak, pred takýmto stavom nás varuje.  



Každá generácia veriacich má vo svojej dobe hrozby, ktoré ohrozujú jej biblickú vieru. Ani my dnes nie sme výnimkou. Nemali by sme si myslieť, že žiadne hrozby našej viere nehrozia. Častokrát sa aj tí, ktorí majú správny biblický pohľad na vieru, môžu dostať do stavu, kedy majú predstavu, že je všetko v poriadku, ale nemusí to nutne tak byť.  Sme veriaci, obrátili sme sa, sme znovuzrodení, máme správne doktríny, správne učenie.  Vieme, že Boh je jeden, Ježiš Kristus bol vzkriesený v tele a bolo to skutočné vzkriesenie tela, má aj božskú aj ľudskú prirodzenosť, na Letnice bol vyliaty Svätý Duch, anjeli existujú, a pod. Mnohokrát tým, že v mysli uchovávame správne chápania biblických právd a doktrín, máme sklon sa uspokojiť, že s nami a všetkým, čo k viere patrí, je to v poriadku.  



Nebezpečenstvo malej viery skutočne existuje a dotýka sa aj každého biblického veriaceho. Osobná či spoločná služba, konanie pre Božie kráľovstvo či v zbore, či doma, či v rodine, či na pracovisku, nebude účinná a plodná tam, kde nebude živá, silná a rastúca viera. Keď život kresťana je ako od deviatich k piatim a on má stále dojem, že sa míňa niečoho podstatného, často tento stav súvisí s tým, že niečo nie je v poriadku s jeho vierou. Spoločenstvo s Kristom a to, že ho chcem skutočne poznať, chcem s ním chodiť, rásť v ňom, nie je možné bez živej rastúcej viery.  


V evanjeliách, ktoré opisujú priamo službu Pána Ježiša Krista a jeho učenie, vidíme, že viera umožňuje a vedie ľudí do kontaktu s Kristom s cieľom prijať jeho spasiteľný zásah do svojich životov.  Zachraňujúci, milosrdný akt Ježiša Krista, je  moment, kedy on koná v živote ľudí, odpovedá na ich núdzu, na ich stav, na ich bolesť, na ich situáciu. Podľa evanjelistov, ktorí nám to zapisujú, sa tak deje cez vieru týchto ľudí, pretože vierou prichádzajú ku Kristovi.  Očakávajú a počítajú s tým, že tento Kristus zachraňujúco zasiahne do ich života. Sú momenty, ako uvádza Písmo, že títo ľudia majú veľkú vieru (napr. Matúš 15:28, kde je to žena, ktorá dokonca ani nie je Židovka). A sú zase momenty, keď ľuďom, dokonca i svojim najbližším učeníkom, vyčíta, že majú malú vieru (napr. Matúš 16:8).


Pán Ježiš pamätá na nás v našich zemských potrebách a ako kresťania poznáme jeho zaopatrenie. Z tejto jeho moci nijako teraz nejdeme ubrať, predsa sa však poďme pozrieť hlavne na  nasledovné štyri skutočnosti, nakoľko tieto úzko súvisia s večnosťou a nebeským povolaním (pozri Židom 3:1), ktoré Písmo predkladá pred každého kresťana:

  • posvätenie a boj s hriechom;
  • schopnosť svedčiť a znášať utrpenie a skúšky;
  • poznávanie Krista a jeho vôle pre svoj život;
  • prinášanie ovocia na Božiu slávu.    

Položky z tohto  zoznamu skutočne môžeme vidieť ako centrálne zložky života viery.


Každý veriaci sám pre seba potrebuje vedieť, ako je to s jeho vierou. Písmo nás k tomu vyzýva: „Sami seba skúmajte, či ste vo viere, seba skúšajte“ (2. Korintským 13:5). Sami pre seba potrebujeme mať nejakú mierku, meter, ktorým pomeriame svoju vieru. 


Hneď na začiatku treba poznamenať, že to, čo je zaručene nespoľahlivé, je, keď si poviem: „Mám pocit, že so mnou je absolútne všetko v poriadku“. Názorne by sme si to mohli uviesť na príklade nášho zdravotného stavu. Ideme napríklad na preventívnu alebo povinnú lekársku prehliadku a až tam sa dozvieme, že máme zdravotný problém a to aj napriek tomu, že sa cítime dobre. Iný príklad je s autom. Jazdíme na aute, všetko je navonok v poriadku, ale niekde vo vnútri je skrytá porucha a je len otázka času, kedy dôjde k zlyhaniu.  Tým chceme poukázať na to, že sa nemôžeme merať podľa toho, ako sa cítime. To, že sa mi zdá, a že mám pocit, že je všetko v poriadku, nie je mierou môjho skutočného stavu.


Prvým znakom
toho, že som v nebezpečenstve stavu malej viery, ba priam že mám malú vieru, je, že sa nemodlím. Mohlo by sa nám zdať, že nie je dôležité o modlitbe hovoriť, že modlitba pre veriaceho je jednoduchá vec, ale práve v jednoduchých veciach sa skrýva veľké nebezpečenstvo. Keď by som si poctivo zapísal na papier, koľko som sa modlil od pondelka rána do nedele večera, tak to číslo na papieri je meter/mierka mojej viery. Modlitba meria to, čo som očakával, že Boh bude skutočne konať so mnou, s ľuďmi okolo mňa, že zasiahne v mojich situáciách a vo všetkom, čo sa so mnou deje. Čím viac sa toto číslo blíži k nule, tým vážnejší je stav. Mnohokrát, keď sa aj modlíme, je to už len mechanická a formálna modlitba a to znamená, že sme už blízko toho, ako sa ľudia naučili modliť v nejakom formálnom náboženstve, kedy mechanicky opakujú naučené vety a frázy. Písmo v liste Filipským 4:6 hovorí: „O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu“. 


Boh v Starej zmluve znova a znova karhal Izrael za to, že nevolali k nemu, nemodlili sa. Namiesto pokornej závislosti na Bohu sa opäť a opäť oddávali neprávosti, často až po otrasné modlárstvo. Vyčítal im to všetko ako hriech. Písmo hovorí, že prvotnou príčinou ich neposlušnosti a úpadku, kedy namiesto živej modlitby a chvály slúžili hriechu, bola ich nevera. Vidíme túto spojitosť napr. v Deuteronomiu 1:32 či v Žalme 78:32.  Neprichádzali s vierou k Božiemu zasľúbeniu. Už Stará zmluva odkrývala spojitosť medzi vierou v Boha a modlitbou k nemu – Žalm 78:34 „… a hľadali ho a navrátiac sa hľadali silného Boha skoro za svitu…“. 


Prepojenie na modlitbu odkrýva i Žalm 107. Čítame „A keď volali na Hospodina vo svojom súžení, zachránil ich z ich úzkosti“ (Ž 107:13). Keď volali k Hospodinovi, vtedy ich počul. Opäť prišiel život viery a ten bol zjavný podľa horlivého volania k Najvyššiemu. Boh nepočúva tých,  ktorí k nemu nevolajú. Boh nikde v Biblii nie je predstavený ako Boh, ktorý vypočuje ľudí, ktorí k nemu nevolajú, ktorí pred ním mlčia. Proroci karhajú Izrael, ale až vtedy, keď prišla národná kríza, Izraelci volali k Bohu. A to je nakoniec aj kontext Žalmu 107. Keď volali na Boha vo svojom súžení, on ich počul a zachraňoval. 


Jeden zo znakov pohanov (neveriacich) je život v ustarostenosti. Žijú život neprestajného starania sa, pretože nevedia, kto je Boh, nevedia, čo sa stane zajtra a čo s nimi bude po smrti. Ľuďom, ktorí nepoznajú Boha nezostáva nič iné, len život v ustarostenosti.  Pán Ježiš v kázni na vrchu učil o viere, o nebeskom Otcovi, o jeho starostlivosti a apoštol Pavol rozvíja to, čo už Ježiš Kristus učil: „O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu“. Nemám o nič väčšiu vieru, než ako som sa modlil v tento deň, v tomto týždni. Nemôžem sa utiekať k pocitom, že v tomto dni som sa cítil fajn, že som bol celkom v pohode. Moja modlitba je  meter mojej viery.


Druhý znak. Rýchle podliehanie satanovým útokom bez boja. V liste Efezkým 6:16 je uvedené: „A pritom pri všetkom vezmite štít viery, ktorým budete môcť uhasiť všetky ohnivé šípy toho zlého“. Útoky toho zlého vždy zmerajú moju vieru. To znamená, že keď Satan na mňa útočí a chce ma zviesť do hriechu, naplniť môj život zlými žiadosťami a všelijako ma zastrašovať, vtedy mi Písmo hovorí: „vezmite štít viery…“. Čo sa stane, keď nezdvihnem štít viery? Tak jeho šípy ma zasiahnu a ja som jeho, už ma chytil. Šípy prenikli a už ma ťahá po svojich cestách. Moja myseľ už je tam, kde ma chce mať. Štandardný diablov nástroj sú pokušenia, ktoré prichádzajú cez telo alebo svet. Odolávam alebo som ľahkou korisťou, ktorá padne pri prvom nutkaní na zlé?  Keď prvé ľahké pokušenie ma stiahne do hriechu, tak viem, že žijem v slabej, malej viere, v ktorej neviem zdvihnúť štít viery. 


Písmo prikazuje „ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, že vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia“ (1. Petrov 5:9). Moja schopnosť odolávať až do konca meria moju vieru. Pretože dvíham štít viery, stojím pevný vo viere, odolávam diablovi a moja viera je zjavená a  zmeraná. Toto nemá nič spoločné s pocitmi. Viem si zmerať tento deň, viem si spätne prezrieť celý tento týždeň a viem, čo som urobil, keď zrazu prišla myšlienka robiť niečo, čo je ďaleko od Božieho kráľovstva – či som vedel s ňou bojovať a odmietnuť ju – alebo ma dostala.  Alebo, keď príde k takýmto situáciám a treba sa obrátiť na Boha, či som ako zvädnutý kvet, ktorý dal všetku energie zemským aktivitám a stal som sa ľahkou korisťou pokušeniu? 


Tretí znak. Slabá túžba po zhromaždení a spoločenstve kresťanov. Každý veriaci potrebuje miesto pred svoj duchovný život. Pán chce, aby zbory boli miestom, kde sa jeho ľud formuje cez vieru v Krista. Majú to byť tiež spoločenstvá založené na vzťahoch lásky, milosrdenstva a vzájomnej služby. Život viery spaseného ho prirodzene vedie k tomu, aby vo svojom spoločenstve zotrvával. Židom 10:24-25  „A pozorujme sa navzájom tým cieľom, aby sme sa roznecovali k láske a k dobrým skutkom neopúšťajúc svojho zhromaždenia, ako majú niektorí obyčaj, ale napomínajúc sa, a to tým viacej, čím viacej vidíte, že sa blíži ten deň“


Potrebujem spoločenstvo, aby som bol roznietený k láske a dobrým skutkom. Láska a dobré skutky všade v Biblii samozrejme pramenia z viery. Viera bude rozoznávať, že ak chcem slúžiť Bohu, potrebujem  zhromaždenie, potrebujem bratov a sestry.  Prirodzene a inštinktívne ma môj duch do spoločenstva bratov a sestier tiahne. Patrím tam, tam je moje miesto. Ak je ale viera slabá, tak potom je to skôr tak, že sa musím prinútiť, aby som do zhromaždenia prišiel. Teraz hovorím o dlhodobom a opakovanom stave, ktorý trvá týždne a týždne. Tým nechcem povedať, že sa dočasne nevyskytnú prekážky alebo problémy, ktoré môžu brániť účasti na živote spoločenstva, ale ako náhle sa z toho stáva režim, ktorý dlhodobo pretrváva, je to meradlo môjho osobného stavu, ktoré poukazuje na malú vieru.


Štvrtý znak. Nevydávam svedectvo ľuďom okolo mňa o Kristovi, o viere, o spasení. Keď si v kalendári nájdem dátum, kedy som naposledy hovoril s niekým o Kristovi, tak to je mierou/metrom mojej viery. Žalmista v Žalme 116:10 uvádza: „Uveril som, preto som hovoril“. Písmo sa k tomuto vracia v 2. Kor 4:13 „Ale majúc toho istého ducha viery, podľa toho, čo je napísané: Uveril som a preto som hovoril, aj my teda veríme a preto aj hovoríme“. Čiže Pavol odvíja svoju službu zvestovania, apoštolstva a evanjelizácie od toho, že je to jediná voľba v živote viery. Ten, kto uveril, ten svoju vieru vyznáva. Ten, kto verí v Krista, nemôže svoju vieru skryť. Bude o nej hovoriť, bude o nej svedčiť. 


Čo urobil väzenský strážca vo Filipách, keď sa obrátil (Skutky 16)? Zobral apoštola Pavla a Sílasa domov a oni zvestovali slovo jeho domácim. Svedectvo a vydávanie svedectva meria stav viery. Ak chodíme po tomto svete, sme v kontakte s ľuďmi a sú príležitosti svedčiť a nevyužívame ich, je to znak malej viery. Je to znak toho, že niečo s mojou vierou nie je v poriadku a  potrebujem sa vrátiť späť na chodník viery. 


Piaty znak. Neochota ísť do služby pre Pána a do konkrétnych odvážnych činov pre jeho kráľovstvo. V 4. Mojžišovej knihe je opísaná situácia, keď Izraelskí mali obsadiť Kanaánsku zem. Veľká časť špehov pustila zlú povesť medzi synov Izraelových o zemi, ktorú preskúmali. Len Józua a Káleb boli tí, ktorí mali vieru a hovorili: Musíme vojsť, Boh nám sľúbil tú zem, musíme vojsť do tých odvážnych činov. Všimnite si, ako nevera ostatných stála proti viere týchto dvoch mužov. Nevera ostatných desiatich špehov rýchlo nakazila celý národ, dva milióny ľudí! Vidíme, že s neverou to je naozaj vážna vec.


Ako sa prejavilo to, že ľudia nemali vieru? Neochota, nerozhodnosť, zbabelosť. Cúvanie z toho, čo mali podľa Božej vôle urobiť. Videli len nebezpečenstvo, videli len nepriateľov. Boh akoby vôbec neexistoval.  


Aj s nami to tak môže byť. Možno je to práve náš dnešný stav. Znova a znova sa ocitáme v takýchto a podobných situáciách. Povedzme, že ako zbor pripravujeme evanjelizačné podujatia. Máme rozdávať traktáty, premietať filmy, robiť tieto a tieto veci. Ale keď nemám záujem, nemám odvahu, nemám túžbu a nemám nasadenie vstúpiť do konkrétnych činov v tejto situácii, tak to poukazuje na to, že s mojou vierou to nie je dobré. Viera, ak len bude v poriadku, bude zdrojom toho, aby sme boli schopní bojovať dobrý boj viery v skutkoch, ktoré Boh pre nás pripravil. Znak malej viery je, že nechcem „dať svoju kožu na trh“. Nechcem nič riskovať. Ale my musíme mnohokrát pre Pána „zariskovať vo viere“.


Šiesty znak. Opakujúce a prevládajúce reptanie a šomranie. Veriaci musí bojovať s reptaním a šomraním a postaviť sa proti nemu, pretože ono chce a môže nakaziť jeho myseľ. Nevďačnosť, šomranie, reptanie – toto zlo chce do môjho života prísť a chce ma premôcť.


V Biblii je reptanie spojené s malou vierou a so zlým postojom k Bohu. Exodus 16:2 „A reptali, celá obec synov Izraelových, proti Mojžišovi a proti Áronovi na púšti“ – preto 40 rokov blúdili po púšti, lebo namiesto viery zvolili si život reptania, šomrania.


Koľko som šomral minulý týždeň? Koľko som reptal? Koľko som mal v srdci nadávok a hromženia? A koľko impulzívnych, hnevlivých myšlienok? Koľko vnútornej agresivity na ľudí okolo mňa? To meria moju vieru a ukazuje mi, kde som, a aký som. 


Siedmy znak. Ovládajúce stavy strachu, hrôzy a paniky. Vierou musím stáť v živote proti strachu. Konkurent  viery je strach a neistota. Keď Písmo opisuje pohanské národy, tak ich opisuje ako tie, ktoré mrú strachom, keď pozorujú situácie, ktoré sa okolo nich dejú. „A stalo sa, keď počuli všetci amorejskí kráľovia, ktorí boli za Jordánom, k moru, i všetci kananejskí kráľovia, ktorí boli pri mori, že Hospodin vysušil vody Jordána pred synmi Izraelovými, dokiaľ ho neprešli, ich srdce sa rozlialo ako voda, a nebolo v nich viacej ducha odvahy pred synmi Izraelovými“ (Jozua 5:1). Opisuje ich ako ľudí stojacich v neistote k budúcnosti. Tieto národy nepoznali jediného pravého Boha a nemali živú vieru. Je isté, že veriaci, kresťan, nemôže byť taký istý.

 
Stav mojej viery preverí každá jedna kríza v mojom živote. Každá jedna kríza ukáže, či ma daná situácia vedie do strachu a paralyzovaného stavu, alebo ma vedie k tomu, že sa vierou držím Krista a on ma ako dobrý Pastier prevedie cez ťažkosti. Pohľad neveriacich, nespasených do budúcnosti je pohľad plný strachu, smrti a hrôzy. Pohľad do budúcnosti veriaceho je Božia sláva, Ježiš Kristus a Boží plán! Nedá sa oboje súčasne prechovávať v srdci. Buď budem žiť strachom alebo vierou.


Ôsmy znak
. Neradujem sa uprostred skúšok. Aj to je znak malej viery, pretože Písmo učí, že sa máme radovať aj v ťažkostiach. 


V ťažkostiach a skúškach sa ukazuje zrelosť a dokázanosť veriaceho. Kým sme boli bez Boha, naša predstava o radosti bola v zmysle naplnenia svojich životných plánov: toto chcem, toto si kúpim, toto urobím, toto dosiahnem a z tohto potom budem mať radosť, moja duša bude mať v tom svoje potešenie. Skúšky a protivenstvá sme vnímali ako niečo negatívne. Ale čo nám, veriacim, hovorí Písmo? „Považujte to za každú radosť, moji bratia, keď na okolo upadáte do rôznych pokušení vediac, že dokázanosť vašej viery pôsobí trpezlivosť “ (Jakub 1:2-3). Považujte to za každú radosť! Musíme mať vieru, aby sme sa mohli radovať v pokušeniach. To neznamená, že pokušenia už nie sú ťažké a  necítime ich, ale to znamená, že už neviažeme radosť len na situácie, keď sme v pohode a bez problémov. Je to viera, silná (alebo veľká) viera, ktorá mi umožňuje mať radosť aj uprostred skúšok. Keď sa však neradujem aj uprostred skúšok a súžení, je to znak slabej a nerastúcej viery.

 
Záverom zdôrazníme: Pozor na malú vieru! Keď sa držíme ďaleko od nebiblických učení o viere, je to správne a podržme to, ale varovanie je v tom, že nám hrozí iné nebezpečenstvo. Lebo vtedy, keď si povieme: ja nemám chybný, ale správny pohľad na vieru, vtedy pozor, aby sme nezabudli na tie bohaté a veľké pravdy o živej a rastúcej viere, ako o nich učí Písmo. Vyvarujme sa toho, aby sme neboli ľuďmi malej viery. A aby sme už svoju vieru nemerali pocitmi alebo svojou pohodou, lebo to nás môže oklamať. Náš pocit pohody, náš citový stav, nám nič nepovie o tom, ako sme skutočne pred Bohom na tom. Merajme sa metrom, ktorý je stanovený mimo nášho citového vnímania situácií. V Božom slove máme ten spoľahlivý meter, tak ako sme bod za bodom prechádzali jednotlivé meradlá viery.




Zdieľať |
 

Ďalšie články od tohto autora