aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag14z.jpg
Poslušnosť viery PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

… o Ježišu Kristovi, našom Pánovi, skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za jeho meno

Rímskym 1:4–5


Dovoľte mi začať veľmi jednoduchou a priamou otázkou. Tá otázka znie: „Záleží na tom, či Boha poslúchame?“ Vieme povedať, že predtým, než sme prijali spasenie, Boha sme určite neposlúchali. Čo sa ale v tomto smere s nami udialo pri obrátení? Súvisí viera v Ježiša Krista s poslušnosťou, a ak áno, tak ako?

     Je to aj list Rímskym, kde Písmo dáva vieru do súvisu s poslušnosťou. V tomto liste apoštol Pavol píše o sebe a aj iných apoštoloch a zvestovateľoch evanjelia, že dostali milosť, ktorá „má cieľ zvestovať poslušnosť viery medzi všetkými národmi“. Má sa tak diať pre meno Ježiša Krista“. Slovo viera v tomto spojení „poslušnosť viery“ v pôvodných textoch gramaticky je v takom tvare, že neurobíme chybu, keď by sme medzi slová „poslušnosť“ a „viery“ vsunuli predložku „z“. Text vo verši Rímskym 1:5 by potom znel nasledovne: „… cieľom poslušnosti z viery medzi všetkými národmi za jeho meno“.


     Písmo tu v liste Rímskym predstavuje veľký Boží plán. Hovorí, o čo Bohu ide, a tým je priviesť národy, aj pohanov a ľudí zo všetkých etník, ku viere. Môžeme povedať, že Boh nariadil, aby sa evanjelium zvestovalo, a jeho obsahom bude, že Ježiš Kristus prišiel na túto Zem priniesť dokonalú obeť za hriechy ľudstva, a že len vierou v neho sme spasení. Zároveň Boh stanovil cieľ ohlasovania, totiž, aby sa ľudia zo všetkých národov stali poslušní Bohu, ale s tým, že ich poslušnosť bude vychádzať z viery. Zaujímavé je, že takto list Rímskym aj končí: „… podľa nariadenia večného Boha cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi“ (Rímskym 16:26). Tým, že tieto slová sú aj na začiatku a aj na konci listu Rímskym, Písmo na ne obracia našu pozornosť ako na niečo, na čom Bohu veľmi záleží.

     V súvislosti s poslušnosťou viery sa najprv zmieňme o tom, že sú dva smery, ktorými nás Písmo určite nikdy nevedie. Jeden smer je ten, že by Boh stál o poslušnosť bez viery. Realita je taká, že ak poslušnosť odpojíme od viery, tak vzniká omyl zákoníctva a moralizovania. Zákoníctvu a moralizovaniu sa veľmi darí tam, kde je viera odsunutá nabok, kde sa povie, že nezáleží na tom, či má, alebo nemá človek živú vieru.

Druhá cesta, ktorou nás Písmo nevedie je, že by Písmo prinášalo takú vieru, ktorá ostane v izolácii a nikdy nebude živiť poslušnosť. Ani na chvíľu neuvažujme o viere tak, že viera je len na to, aby ma dostala zo zlého stavu, z trestu, ale už nemá nič spoločné s cieľom, do ktorého mám prísť.

     Písmo hovorí, že existuje výsledok, cieľ evanjelia, cieľ Božieho nariadenia, cieľ Božieho plánu, a tým je poslušnosť prameniaca z viery. Veľký Boží plán spasenia sa dá v skratke označiť aj ako poslušnosť viery. To je to, do čoho sme uvedení cez Krista ako nášho Spasiteľa. To je charakteristika nového života.

     Takže – čo žijem od okamihu môjho obrátenia? Môžem povedať, že žijem poslušnosť, ktorá plynie z viery. Platí teda: nikdy, keď budem hovoriť o poslušnosti, praktickej spravodlivosti, dobrých skutkoch, snažení, úsilí a aktivite kresťanov, nebudem myslieť na niečo iné ako na to, že je to z viery. Zvýšme, prosím, pozornosť, lebo toto je kľúčová pravda. Čiže, keď budeme hovoriť o poslušnosti, praktickej spravodlivosti, dobrých skutkoch, snažení, úsilí a aktivite kresťanov, nebudeme myslieť na niečo, čo je odtrhnuté od viery, a čo by bolo z iného zdroja ako z viery v Krista a Jeho slovo.

     Boh nikdy nechce od nás takú poslušnosť, ktorú by sme mali robiť sami zo seba, nepovie nám: „Choď si, nájdi si svoje zdroje, svoju studňu, z toho čerpaj a z toho ma poslúchaj“. Nie, Boh má veľké nároky na náš kresťanský život, ale nikdy ich na nás nekladie s tým, že nás nechá odkázaných na naše zdroje, na našu kapacitu. Preto túto poslušnosť na inom mieste Pavol označuje ako skutky viery v moci (2. Tes 1:11 pozrite predchádzajúci článok „Skutky viery v moci“, poznámka redakcie), preto je to poslušnosť z viery (Rímskym 1:4 – 5).

     Teraz to celé prepojme s témou posvätenia, čím normálne označujeme postupnú celoživotnú premenu obráteného človek čoraz viac do podoby Krista. Pre plné zvládnutie biblickej terminológie sa ale potrebujeme naučiť, že keď Písmo hovorí o našom posvätení a o našej poslušnosti, niekedy ju nazýva aj slovom „spravodlivosť“. Hovorí o spravodlivosti v našom živote a pritom myslí na niečo iné ako na pripočítanú spravodlivosť. Naše posvätenie a poslušné konanie po obrátení Písmo nazýva spravodlivosť. Pre naše účely by sme to mohli rozšíriť na výraz praktická spravodlivosť. A čo tým myslí? K čomu nás chce priviesť?

     V liste Rímskym v 2. a 3. kapitole je obvinenie z hriechu („Lebo všetci zhrešili…“). V 3. kapitole začína detailné vysvetlenie ospravedlnenia a pokračuje do 4. a 5. kapitoly. To sú kapitoly, ktoré vysvetľujú, ako sme ospravedlnení. Jeden z kľúčových veršov týkajúcich sa ospravedlnenia je verš: „Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť“ (Rímskym 4:5).

     Obsah toho, čo je z milosti pripočítané na náš účet, je Kristova celoživotná poslušnosť, jeho celoživotná vernosť vrcholiaca na Golgotskom kríži a táto je vo chvíli nášho uverenia pripočítaná na náš účet. Takto sme cez Krista a iba cez Krista ospravedlnení pred Bohom. Ale bolo by chybou, keby sme si povedali, že jediný spôsob, ako Písmo používa slovo spravodlivosť, je táto pripočítaná spravodlivosť, a že všetko, čo sa v mojom živote ako veriaceho v Krista bude diať, je to, že mám túto pripočítanú spravodlivosť, a že tam začal a tam končí celý Boží plán so mnou. Takto rozmýšľať by bolo chybou. Ďalšie kapitoly listu Rímskym totiž o spravodlivosti hovoria viac, pričom budujú na základnej pravde o ospravedlnení.

     Šiesta kapitola listu Rímskym je známa kapitola, ktorá vysvetľuje vzťah medzi ospravedlnením a posvätením. Rimanom 6:13: „ani nevydávajte svojich údov za nástroje neprávosti, ale sa oddajte Bohu ako živí z mŕtvych a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu“. Tento verš hovorí v prvej polovici o tom, čo mi je teraz zakázané, čo musím opustiť. Znamená to, že keď ide o moje oči, uši, údy, nohy, ruky, všetky moje zmysly, mentálne i telesné schopnosti, všetko, čo viem urobiť so svojim telom a svojou mysľou, čo ma robí živou ľudskou dušou, tak pre mňa platí: nevydávajte ich v neprávosti ako službu hriechu. Nesmiete už ísť za hriechom a patriť hriechu. A druhá polovica verša dopĺňa: „ale sa oddajte Bohu ako živí z mŕtvych a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu“. Čiže, čo je Božia vôľa pre mňa po obrátení? Čo Boh odo mňa na každý deň chce? Chce, aby som seba samého, či vnútorne, či navonok, zapojil do praktickej spravodlivosti voči Bohu. Čo v tomto verši potom znamená spravodlivosť? Tu to nie je pripočítaná spravodlivosť, ale je to naša poslušná aktivita smerom k Bohu, v chodení s Bohom na každý deň.

     Šiesta kapitola listu Rímskym ďalej v 16-tom verši vyučuje: „Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate – buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravodlivosť?“ Táto otázka je tak postavená, že vedie ku samozrejmej odpovedi. Ako ju čítame, už vieme, kde ma smeruje: „… buď sluhami hriechu na smrť, buď sluhami poslušnosti na spravodlivosť“. Slovo sluha je to isté slovo, ktoré sa niekedy prekladá aj ako otrok. Silné slovo nezlomnej oddanosti niečomu, čomu sa podriaďujeme. Starý život, to bola nezlomná oddanosť a lojálnosť hriechu. To bol starý život. Všetko, čo sme robili v starom živote, bolo, že sme poslúchali hriech, jeho vášne, jeho túžby. Všetko, čo z nás vzišlo, sa prelievalo do skutkov hriechu a do myslenia hriechu. Teraz je tu však nový život a Písmo hovorí: teraz buďte otroci, sluhovia, ale spravodlivosti. Nezlomne, lojálne, sa oddajte poslúchaniu a výsledkom bude spravodlivosť. Naša poslušnosť má cieľ a tým je konanie spravodlivosti. Výsledkom spasenia bude život poslušnej aktivity smerom k Bohu, lebo „oslobodení súc od hriechu podrobení ste v službu spravodlivosti“ (Rímskym 6:18).

     My sme sa nikdy sami nemohli oslobodiť od nadvlády hriechu. Oslobodil nás Pán Ježiš Kristus. Písmo hovorí: v Kristovej smrti, v jeho vzkriesení, v jeho záchrane máte oslobodenie od hriechu. Preto teraz môžeme slúžiť spravodlivosti.

     V 6. kapitole Rímskym máme vysvetlenie toho, čo je to poslušnosť viery, a čo konkrétne to znamená. „… Lebo ako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravodlivosti na posvätenie“ (Rímskym 6:19). Toto je veľmi dôležitý verš, lebo spája viaceré myšlienky.

      Konkrétne vidíme, že tu v Rímskym v šiestej kapitole, spravodlivosť je opak hriechu. To čo robím a to, čo som urobil, je buď neprávosť, alebo spravodlivosť. A tam, kde je spravodlivosť, tam je posvätenie. Keď Písmo hovorí o posvätení, tak myslí na praktickú spravodlivosť, na praktickú činnosť, na praktické činné konanie dobrého – a to je opak hriechu. Keď je v Písme uvedený príklad toho, čo nemáme robiť (nemáme napríklad reptať), čo je chápané ako negatívne (ako hriech), tak od toho musíme oddeliť svoju myseľ, svoje konanie, svoje postoje. A súčasne vidieť opak týchto negatívnych vecí a to je to, čo je správne. Opakom reptania je vďačnosť, ďakovanie, váženie si toho, čo v Bohu mám. Takto sa moja myseľ a vôbec celý človek zapojí do služby spravodlivosti – a to je posvätenie. K tomu patrí ešte aj verš Rímskym 6:22: „Ale teraz oslobodení súc od hriechu a v službu podrobení Bohu máte svoj úžitok na posvätenie a koniec večný život“ (Rímskym 6:22). Keď sa podrobujeme Bohu a slúžime mu denno-denne, vtedy k mám prichádza požehnanie v podobe rastúceho posvätenia.

     Nepotrebujeme sa teda báť, že hovoríme niečo heretické, keď povieme, že po uverení a ospravedlnení sme volaní konať spravodlivosť, robiť spravodlivosť. To nie je v rozpore s tým, že pred Bohom sme ospravedlnení cez dar Kristovej spravodlivosti, ktorá nám je pripočítaná. Súbežne s pripočítanou spravodlivosťou nás Boh volá prakticky poslúchať a konať skutky spravodlivosti. Naša praktická spravodlivosť, do ktorej nás Písmo v šiestej kapitole listu Rímskym volá, nebude tu na zemi nikdy dokonalá a ani ju nikdy nebudeme môcť pridať k daru pripočítanej spravodlivosti akoby „na prilepšenie“. Predsa ale je skutočná a naozajstná a Boh ju takou aj nazýva. Boh skutočne a naozaj spravodlivosť pri nás chce nájsť. Preto neutekajme pred touto biblickou pravdou.

     Venujme sa teraz ďalej vzťahu medzi vierou a poslušnosťou v živote kresťana. Nepotrebujeme a ani nemôžeme klásť vieru proti poslušnosti Bohu v zmysle, že povieme: ja mám vieru a ty máš poslušnosť. To nesmieme robiť, lebo by to bolo tak nezmyselné, ako keď povieme, že koreň stromu je proti korune a proti ovociu. Ako keby sme povedali: ty máš koreň, ja mám korunu a ovocie. To nedáva zmysel, lebo vieme dobre, že ovocie nie je v kolízii s koreňom. Tam, kde je koreň, tam je koruna aj ovocie. V prírode existuje situácia, že máme koreň a nemáme korunu a ovocie. To je ale vtedy, keď koreň je mŕtvy, keď nie je živý, keď vyschol. Ale tam, kde je zdravý koreň, tam očakávame a hľadáme aj ovocie.

      Poslušnosť viery zodpovedá situácii, že máme zdravý koreň a hojné ovocie. Keď tvrdíme, že máme vieru, že máme koreň, že sme zakorenení v Kristovi, v Jeho spasení, tak potom pri nás má byť nájdené aj ovocie.

Uvedieme niektoré miesta z Novej zmluvy, ktoré spomínajú spravodlivosť a hovoria o praktickej, konajúcej spravodlivosti a o posvätení:

     „No, ten, ktorý dáva semä sejúcemu a chlieb na pokrm, dá a rozmnoží vaše semeno a dá rásť plodom vašej spravodlivosti“ (2. Korintským 9:10). Pavol vidí bratov v Korinte ako aktívnych, ako takých, ktorí dali svoje údy preč od neprávosti a zapojili ich do služby Bohu. Takíto uvidia, že ich poslušnosť a spravodlivosť prinesie ovocie, lebo Boh je mocný rozmnožiť plody spravodlivosti.

     Ďalší verš je z listu Efezanom. „Vy, deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo to je spravedlivé“ (Efezkým 6:1). Keď dieťa poslúcha rodiča a poslúcha ho podľa Boha, Písmo hovorí, že je to spravodlivé.

     Ďalej „aby ste boli čistí a prostí úrazu na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a chválu Božiu“ (Filipským 1:10–11). Pavol tu vo Filipským používa jazyk plnosti či naplnenia, podobne ako napr. v 2. Tes 1:11. Boh nás chce naplniť záľubou na dobrotivosti, skutkami viery v moci (2. Tes 1:11) a ovocím spravodlivosti (Flp 1:11). Toto je život spaseného, toto je život v posvätení.

     „Ale ty, ó, človeče Boží, utekaj od takých vecí, ale sa žeň za spravodlivosťou, pobožnosťou, vierou, láskou, trpezlivosťou, krotkosťou“ (1. Timoteovi 6:11). Timotej veľmi dobre vie, ako je ospravedlnený, ale Pavol mu píše, aby sa hnal za konaním spravodlivosti, za uplatňovaním praktickej spravodlivosti vo svojom živote.

„Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti“ (2. Timoteovi 3:16). Tento verš uvádza, ako vzniklo Písmo, ale aj to, za akým účelom je napísané. Boh dal Bibliu, aby naplnil svoj veľký plán a ten je uvedený v Rímskym 1:5 – „poslušnosť viery medzi národmi“. Slovo Božie tak účinkuje v živote veriacich, že čoraz viac a radšej konajú, čo je spravodlivé a žijú životom v poslušnosti Bohu.

     „Keď viete, že je spravodlivý, že každý, kto činí spravodlivosť, narodil sa z neho“ (1. Jána 2:29). Znovuzrodenie človeka je narodenie sa z Boha. Podľa čoho poznáme, že niekto sa naozaj narodil z Boha? Samozrejme musí vyznávať Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, ale okrem toho sa ešte niečo musí objaviť v jeho živote a tým je konanie spravodlivosti. Konanie spravodlivosti je ovocie, podľa ktorého sa pozná, či sa niekto narodil, alebo nenarodil z Neho. Podľa tohto ovocia, podľa konania spravodlivosti poznať deti Božie v kontraste ku deťom diabla (1. Jána 3:10). Toto je vlastne test znovuzrodenia a v podstate je veľmi jednoduchý.

     Ešte doplňme zopár myšlienok o tom, ako do tejto témy zapadá Starý zákon. Čo sa týka poslušnosti viery nie je žiaden zásadný rozdiel medzi Starou a Novou zmluvou. Rozdiel je hlavne v miere, v akej je to odkryté a rozpracované. Ako príklad konania spravodlivosti z viery v Starej zmluve uvedieme príbeh o Kainovej a Ábelovej obeti zaznamenaný v Genezis štvrtej kapitole.

     Kain je poľnohospodár, Ábel je pastier. Obaja prinášajú obeť Bohu. Ábelova obeť je prijatá a Boh sa z nej teší, ale Kainova obeť nie je prijatá, Boh ju odmieta. Kain reaguje hnevom (Genezis 4:6–7). Boh v rozhovore s Kainom odkrýva svoj Boží zákon, keď mu hovorí: „A Hospodin riekol Kainovi: Prečo si sa rozpálil hnevom, a prečo opadla tvoja tvár? Či, keď budeš dobre robiť, nebude povznesená a veselá? A keď nebudeš dobre robiť, hriech leží pri dverách, a jeho túžba sa nesie po tebe. Ale ty budeš panovať nad ním!“ (Genezis 4:6–7).

     Keď Boh vyzýva Kaina dobre robiť, pozýva ho k tomu, aby tak ako jeho brat Ábel, aj on poslúchol. Urob tak, ako urobil on. Buď poslušný v spôsobe obete a buď poslušný vo viere ako zdroji tej obete. Máš moje pozvanie, máš moju výzvu a máš moje zasľúbenie, že keď sa tomu podriadiš a poslúchneš, opäť sa ti vráti radosť do života, ktorý som ja pripravil. Ale ak nie, premôže a ovládne ťa hriech.

     Teraz my ako veriaci éry Nového zákona nemôžeme povedať, že to je predsa o Božom zákone a nás sa to nijako netýka. Naopak, musíme si všímať, ako do toho celého zapadá viera a otázka ovocia viery. Ako kresťan mám, hoci len pri letmom prečítaní, rozumieť, že moja radosť a naplnenie je spojená s tým, že robím dobre.

      Pozrime sa, aké kľúčové poučenia odvádza z týchto raných udalostí ľudstva Nový zákon. „Lebo to je tá zvesť, ktorú ste počuli od počiatku, aby sme milovali jeden druhého. Nie tak, ako čo Kain bol z toho zlého a zabil svojho brata. A prečože ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a jeho bratove spravodlivé“ (1. Jánov 3:11–12). Ján vysvetľuje, že Ábel urobil spravodlivý skutok, Ábel konal to, čo sa Bohu páčilo. Ábel naplnil, povedali by sme, požiadavku poslušnosti. Ale bola Ábelová poslušnosť poslušnosťou bez živej viery?

     Židom 11:4 ukazuje, že konflikt medzi Kainom a Ábelom bol hlbší. „Vierou doniesol Ábel Bohu väčšiu obeť než Kain, ktorou to vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, keď svedčí Boh pri jeho daroch, a ňou, zomrúc, ešte hovorí.“ Ábel naozaj urobil to, čo je dobré a spravodlivé a Kain naozaj urobil to, čo je zlé a nespravodlivé. Ale zároveň list Židom ide hlbšie a dáva Ábela na zoznam ľudí, ktorí konali z viery a boli poslušní vo viere. Boh obeť od Ábela prijal, lebo pramenila z viery. Ábel mal živú vieru a mal i praktickú poslušnosť. Kain nemal vieru a nakoniec nemal ani poslušnosť. Boh Kainovi v Genezis 4 nehovorí, že má dobre robiť bez viery. Hovorí mu, nasleduj príklad Ábela. Ver mi a urob správne. Dôveruj mi a urob dobro. Dôveruj mi a vykonaj to, čo je dobré. Toto nás vracia späť na začiatok. Vracia nás k tomu, čím sme začali: Poslušnosť viery. Súvis medzi vierou a poslušnosťou Božích detí je taká, že každá poslušnosť má byť poslušnosťou z viery. Viera nie je proti poslušnosti Bohu.

     Takže sme mohli vidieť, ako Písmo od knihy Genesis až po Jánové listy rozvíja tému poslušnosti z viery. Biblia od prvých stránok učí o konaní dobra a spravodlivosti a vedie nás naplniť tento cieľ poslušnosťou viery.


 

Ďalšie články od tohto autora