aktuality

Sme zariadení na príjem podielu z dane

za rok 2017. Viac na Príjem z podielu…

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag12z.jpg
Neodsúdená cudzoložnica PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

(Ako Pán Ježiš neodsúdil ženu, ktorá scudzoložila)


A Ježiš odišiel na Olivový vrch.

Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich.

A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihnutú v cudzoložstve,

a postaviac ju do prostriedku povedali mu:

Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila.

A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš?

Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohol dolu a písal prstom na zem.

A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im:

Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň.

A opäť sa zohol dolu a písal na zem.

Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom,

počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostriedku.

A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho okrem ženy, povedal jej:

Žena, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane.

A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej.

Ján 8:1–11



Predchádzajúca, siedma kapitola Evanjelia podľa Jána zaznamenáva rozhovor Pána Ježiša Krista s farizejmi v meste Jeruzalem. Časovo sa nachádzame v etape zhruba pol roka pred jeho ukrižovaním. Ako však postúpila služba Pána Ježiša, jeruzalemskí farizeji sú voči Kristovi čoraz viac zatvrdení. Odmietajú ho ako Spasiteľa a záchrancu.  Svoj odmietavý postoj zdôvodňujú umelo vyfabrikovanými zámienkami a dôvodmi. Kapitola 7 končí zmienkou o tom, že po týchto rozhovoroch v chráme sa farizeji rozchádzajú – každý odchádza do svojho domu (verš 53). Pán Ježiš odchádza na Olivový vrch, ktorý je blízko Jeruzalema (Ján 8:1).  Na úsvite druhého dňa sa vracia späť do chrámu a učí ľud, ktorý prichádzal k nemu. Do tejto situácie vstupujú farizeji a zákonníci, ktorí doviedli k nemu ženu pristihnutú pri cudzoložstve (Ján 8:3).


Ôsma kapitola Evanjelia podľa Jána opisuje udalosti, ktoré sa odohrali na nádvorí chrámu, kde Ježiš učil. Farizeji a zákonníci postavili  ženu pristihnutú pri cudzoložstve  do prostriedku a povedali mu: „Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila“. Podľa Mojžišovho zákona mal byť tento skutok cudzoložstva potrestaný – táto žena mala byť ukameňovaná. Skúsme si teraz objasniť podstatu tohto hriechu a jeho vážnosť.


Písmo od začiatku druhej kapitoly knihy Genezis uvádza pre muža a ženu jednoznačný vzor, ktorý sa potom tiahne celým Písmom.  Týmto vzorom je Boží plán, podľa ktorého sú ľudia stvorení v dvoch pohlaviach ako muž a žena. Spolu žiť má len jeden muž a jedna žena, a to počas celého svojho pozemského života. V živote muža a ženy má nastať moment, kedy  sa zosobášia, kedy uzavrú manželskú zmluvu. V nej majú zotrvať vo vernosti jeden druhému. Dar sexuality budú používať len v rámci tejto manželskej zmluvy.  Len takto sa ľudia majú množiť a zaplniť zem. Dar sexuality je zároveň dar, ktorý im patrí do ich intímnej blízkosti na zvláštne potešenie tak, ako to Pán Boh utvoril a ustanovil.


Všetko, čo je odchýlkou od tohto vzoru, je podľa Písma smilstvo alebo sexuálna nečistota. Smilstvom je teda napríklad sexuálny život pred vstupom do manželstva, sexuálny kontakt mimo manželstva, alebo samoukájanie – jednoducho akékoľvek sexuálne vzrušenie a uspokojenie zažité inak ako s manželským partnerom. Ďalej písmo v spojitosti so sexuálnymi hriechmi hovorí ešte napr. o nečistote (1. Tes 4:7), ktorá významom voľne zodpovedá smilstvu a tiež  tomu, čo moderne nazývame homosexualita, teda sexuálny styk medzi osobami rovnakého pohlavia (Rim 1:26 – 27; 1. Kor 6:9; 1. Tim 1:10).


Popri slove smilstvo Písmo hovorí aj o cudzoložstve. Dá sa povedať, že slovo cudzoložstvo vymedzuje konkrétny druh smilstva. V jazyku  Biblie v zásade platí, že cudzoložstvom sa označuje akt, kedy je jeden z manželov druhému sexuálne neverný, čím poruší manželskú zmluvu, v ktorej sa manželia navzájom zaviazali a sľúbili si, že patria jeden druhému už aj svojím telom.


V texte Ján 8:1-11 sa slovo cudzoložstvo vyskytuje dvakrát. Nachádza sa vo verši 3 (pristihnutú pri cudzoložstve)  a vo verši 4 (pri skutku, keď scudzoložila). To vedie k  záveru, že podľa všetkého sa jedná o ženu, ktorá bola vydatá alebo aspoň zasnúbená. Je to žena, ktorá je už zaviazaná  jednému konkrétnemu mužovi, a ako žena pod záväzkom (pod sľubom) spáchala tento konkrétny hriech sexuálnej nevernosti. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že cudzoložstvo, ktoré patrí do širokej kategórie hriechov označených slovom smilstvo, je Božím slovom považované za zvlášť vážny hriech (1. Korintským 6:15–16).  V Mojžišovom zákone, ktorý pre Židov a prozelytov bol záväzný, bolo ustanovené, čo sa v  prípade hriechu cudzoložstva má s cudzoložníkmi udiať. Farizeji a zákonníci sa práve na toto odvolávajú: „A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy“ (verš 5).


V Mojžišovom zákone je ustanovené, že za niektoré sexuálne previnenia je trest smrti. Tieto ustanovenia sú uvedené v dvoch statiach, a to:  „Keby bol niekto nájdený, že leží so ženou, vydatou za muža, vtedy zomrú obidvaja, i muž, ktorý ležal so ženou, i žena, a odpraceš také zlo z Izraela. Keby sa stalo, že by dievka, panna, bola zasnúbená mužovi, a našiel by ju nejaký muž v meste a ležal by s ňou,  vtedy vyvediete obidvoch ku bráne toho mesta a uhádžete ich kamením a zomrú, dievku preto, že nekričala súc v meste, a muža preto, že ponížil ženu svojho blížneho, a teda odpraceš také zlo zo svojho stredu“ (Deuteronomium 22:22–24). Na tento text sa farizeji a zákonníci odvolávajú. 


V tomto texte ide jednak o vydatú ženu, alebo aj  o ženu, ktorá už bola zasnúbená, teda už tu bol sľub vstúpiť s jedným konkrétnym mužom do manželstva. Keby sa vydatá alebo zasnúbená žena, a nejaký muž s ňou, dopustili takéhoto hriechu, tak v texte je priamo uvedené, že obaja majú byť ukameňovaní. Ešte v inom texte je všeobecné ustanovenie o cudzoložstve: „A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečiou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho, istotne zomrie i cudzoložník i cudzoložnica“ (Leviticus 20:10).


Ak sa ustanovenia Mojžišovho zákona majú uplatniť, musí existovať dôkaz o tom, že niekto takýto skutok spáchal. Príslušný text hovorí: keby bol niekto nájdený. Mojžišov zákon mal v sebe zabudované to, že musí byť nezvratný dôkaz, podľa ktorého je človek usvedčený. Takto bolo zabránené prípadom, že niekto na niekoho mal zlobu v srdci, a tak jednoducho prišiel a povedal, že tento a tento spáchal takýto a takýto hriech, a takto by sa na ňom vyvŕšil.   A tak je tomu aj v Jánovi 8. Oni tú ženu priviedli dokonca aj fyzicky  do kruhu ľudí, ktorým je  Pán Ježiš obklopený, a hovoria, že bola pristihnutá pri cudzoložstve. Podľa všetkého majú v ruke dôkazy, a existujú aj svedkovia tohto činu. Pán Ježiš v rozhovore s nimi nespochybní, že sa to stalo. Dôležité ale je, a nech nám to neujde, že môžeme položiť otázku:  Naozaj týmto zákonníkom a farizejom išlo o to, aby bol naplnený Mojžišov zákon a Boží ustanovený poriadok v Izraelovi? Či naozaj v ich srdci bolo:  Naplňme spravodlivosť a popri tom sa Krista opýtame, ako túto situáciu vyriešiť a čo teraz vykonať? Sú dva veľké dôvody, kvôli ktorým o tom môžeme pochybovať.


Ten prvý dôvod je, že na cudzoložstvo treba vždy dvoch. Priviedli však len ženu. Kde nechali muža? K cudzoložstvu predsa treba dvoch. Mojžišov zákon ustanovuje ukameňovať oboch! V tejto zaznamenanej udalosti je len jeden účastník cudzoložstva – žena – a to je podozrivé od samého začiatku. O druhom účastníkovi farizeji a zákonníci nehovoria nič. Čo ten muž? On možno stihol utiecť a oni ho nechali len tak? Keď ide o spravodlivosť, tak potom spravodlivosť na 100 %!


Druhý dôvod je: Text priamo hovorí, že v  ich srdci  nie je túžba po samotnej spravodlivosti: „ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať“ (verš 6). A to bola opakovaná stratégia zákonníkov a farizejov: priviesť Pána Ježiša do dilemy. Nachytajme ho na dileme, ktorú nebude môcť vyriešiť. Dajme mu taký typ otázok a nejakých provokácií, pri ktorých nech povie jedno alebo druhé, stále na seba privedie zlé, dostane sa do nemilosti a dostaneme ho tam, kde ho chceme mať.


Možno si spomeniete, že v inom evanjeliu je iný prípad s touto istou stratégiou. Tam prišli s otázkou: Máme platiť cisárovi daň alebo nie? Áno, alebo nie? Na obe odpovede boli pripravení obžalovať ho. Pán Ježiš sa však ich úkladom vyhol a svojou múdrou a mocnou odpoveďou ich doslova odzbrojil (pozri Mat 22:16 – 22).


Vráťme sa teraz k našej situácii v Jánovi 8. Ak by Pán o cudzoložnici povedal: „Nechajte ju tak, nech si ide“, tak by vznikla obrovská pochybnosť  o tom, či berie vážne Boží zákon a dôkazy o tom, že táto žena bola pristihnutá pri čine cudzoložstva. Z Písma vieme, že Pán Ježiš ani raz nespochybnil Boží zákon, a vôbec ani Božie slovo v celej jeho pravdivosti a autorite. A ani teraz situáciu nerieši spôsobom: Obídeme Boží zákon a všetko necháme len tak bez povšimnutia.


Na druhej strane, množstvo ľudí ho už pozná ako muža milosrdenstva, ako toho, kto nedolomí nalomenú trstinu. Poznajú ho ako toho, kto pristupuje k ľuďom s veľkým súcitom a s veľkou láskou. Ak Pán Ježiš povie kameňovať, a to je druhá stránka dilemy, do ktorej ho chcú dostať, tak celému zástupu sa v tej chvíli rozpadne obraz, ktorý o ňom mali. Ak povie kameňovať, tak bude On i naďalej vyplnením proroctva o tom pokornom služobníkovi z Izaiáša, ktorý prišiel dať svoj život a ten, ktorý prišiel slúžiť? Vidíme, že to je skutočná dilema, v ktorej sa Pán Ježiš nachádza.


A navyše, ak by povedal, že kameňovať, tak vzniká otázka, ako to technicky uskutočniť. Ak tak, že priam hneď teraz treba zdvihnúť kamene a ženu ukameňovať, tak hrozí, že prídu Rimania a všetkých ich obvinia zo vzbury, lebo v  tom čase je ustanovený taký poriadok, že židovská veľrada môže síce vyniesť rozsudok smrti, ale pred uskutočnením rozsudku musia ísť najprv za Pilátom (rímskym miestodržiteľom), ktorý rozsudok musí schváliť. Preto ani Ježiša nemohli odsúdiť a rovno  popraviť veľkňazi, ale museli sa s Ježišom dostaviť ku Pilátovi na potvrdenie ich rozsudku. Vnímame, že je tu dilema. Potom sa však udeje niečo zvláštne.


Tá zvláštna vec je v tom (verš 6), že Ježiš im neodpovedal, ale sa zohol a písal prstom na zem. Za stovky rokov kresťanskej histórie nie je vo výkladoch tejto pasáže konca-kraja zvedavosti, čo Pán Ježiš vtedy na zem písal. Fantázia a nápady idú do nekonečna. Jeden z výkladov uvádza, že si písal z Deuteronómia 17 a to verš: „Ruka svedkov bude prvá na ňom zabiť ho a ruka všetkého ľudu potom, a odpraceš také zlo zo svojho stredu“ (Deuteronómium 17:7), lebo potom sa naň v takej zvláštnej paralele odvoláva v Jánovi 8:7. Ďalší pokus o výklad spočíva v tom, že v tom čase mali sudcovia zvyk, že ešte pred vyrieknutím rozsudku tento najprv napísali a až potom prečítali. Už z tohto môžeme vidieť, že naozaj fantázii niet hraníc a že skutočne nevieme povedať, čo Pán Ježiš v tej chvíli na zem písal. Božie slovo nám viac ako to, že píše prstom na zem, neuvádza.


Zdá sa ale, že Pán Ježiš tým písaním na zem akoby naťahoval čas. Keď sa ho ale neprestávali vypytovať, pozdvihol sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu nech prvý hodí na ňu kameň“ A opäť sa zohol dolu a písal na zem“ (verše 7 a 8). Z tejto state a udalosti je asi najznámejší verš 7: „Kto z Vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň“. Pán Ježiš teda zakončil toto stretnutie s farizejmi a zákonníkmi tým, že si zobral myšlienku z Deuteronómia 17:7, aby ňou ale poukázal na niečo hlbšie. Keď to parafrázujeme, tak ako keby im odpovedal toto: „Dobre teda, priviedli ste ženu, máte dôkazy a chcete odo mňa odpoveď. Mojžiš naozaj píše, že ju treba ukameňovať, lebo bola pristihnutá pri cudzoložstve. Tak, keď už tak veľmi chcete počuť moju odpoveď, tak vám odpoveď dám; moja odpoveď znie: Kto z Vás je bez hriechu, kto z Vás je takto kvalifikovaný do nej hodiť a takto ju odsúdiť, ten nech začne prvý.“ Verím, že jeho odpoveď je vybudovaná na tom, že spojil a zhrnul to, k čomu Mojžišov zákon smeruje. Jeden z veľkých cieľov Božieho zákona je ten, že má každého jedného človeka usvedčiť z hriechu. Túto pravdu Písmo prízvukuje znova  a znova. Na tejto skutočnosti je vybudovaná aj odpoveď Pána Ježiša Krista.


Ale v čom je pointa a čo je potom podstata tejto situácie? Podstata je v tom, že všetky hriechy prídu nakoniec na Boží súd a všetci ľudia sa budú raz zodpovedať pred Bohom. Budú to i títo farizeji a zákonníci, ktorí prišli k Ježišovi s touto ženou. Pán Ježiš im vlastne hovorí: „Vy si myslíte, že vy utečiete? Vy si myslíte, že tým, že teraz popravíte túto ženu, sa vy nikdy nestretnete s Bohom, s jeho svätosťou, s jeho majestátom a s jeho spravodlivosťou? Vy si myslíte, že vy ste na tom dobre? Kto si to myslí, tak ten nech hodí na ňu prvý.“


Čo sa po tejto odpovedi stalo, čítame v 9. verši: „Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostriedku“. V tomto verši je zaujímavý detail: Vychádzali jeden po druhom počnúc od starších. Zdá sa, že starší si ako prví uvedomili,  že majú toho veľa na svojom účte, že majú veľký dlh. Postupne odišli všetci, až nakoniec ostal Ježiš sám i žena stojaca  v prostriedku. Celá táto situácia, epizóda, ktorá sa udiala toho dňa v chráme, je ukončená dvoma veršami: „A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho okrem ženy, povedal jej: Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej“ (verš 10 a 11).


Ďalšie, čo je v tejto situácii a v pasáži dôležité, je to, že text Písma vôbec nenechal veci tak, že by hriech prestal byť hriechom. To sa tam nepovedalo. Pán Ježiš nijako nespochybnil Mojžišov zákon tým, čo povedal. Všetko končí úplne inak, než ako by sme od začiatku očakávali.  Žene hovorí: Ja ťa neodsudzujem, choď a nehreš viacej.


Ostáva jedna veľká otázka a tá znie: Ako je možné, že Boží Syn neodsúdil túto ženu, keď odplata za hriech je smrť? Odpovedá na ňu Evanjelium podľa Jána ako celok. Tam je uvedené: „Ale toto je napísané nato, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste veriac mali život v jeho mene“ (Ján 20:31). To je to, kam nakoniec smeruje aj celý tento záznam o neodsúdenej cudzoložnici z pasáže ôsmej kapitoly. Neodsúdil, lebo zvesť Božieho slova a Jeho práca, ktorú prišiel vykonať je: Zobrať odsúdenie na seba. Táto pasáž je s otvoreným koncom a vedie k tomu, aby sme sa pýtali: Ako to, že spravodlivý Boží Syn neodsudzuje túto cudzoložnicu? Biblická odpoveď je: Lebo on sa postaví namiesto hriešnikov a on bude za nich platiť.


Analogicky k tejto pasáži môžeme vziať text o podobenstve dvoch synov z Evanjelia podľa Matúša (pozri Matúš 21:28–32). Otec, majiteľ vinice, mal dvoch synov. Prvému povedal: Dieťa, choď a pracuj dnes v mojej vinici. Tento syn mu odpovedal: Nejdem, ale neskôr si to rozmyslel, oľutoval a šiel. To isté povie aj druhému synovi. Ten mu odpovie: Idem, otče, ale nakoniec nešiel.  Pán Ježiš toto podobenstvo vztiahne na farizejov a zákonníkov a hovorí im: Vy,  farizeji a zákonníci, ste ako ten druhý syn. Nasľubovali ste, čo všetko urobíte, ale ste nevykonali. Ale publikáni a smilnice sú ako prvý syn. Hoci sa veľmi previnili, nakoniec oľutovali a prišiel pre nich čas obratu a nápravy. Hovorí im: „Ktorýže z tých dvoch učinil vôľu otcovu? Povedali mu: Ten prvý. A Ježiš im povedal: Amen vám hovorím, že publikáni a smilnice vás predchádzajú do kráľovstva Božieho“ (Matúš 21:31).


Myslím, že aj udalosť z Jána 8:1–11 môžeme vidieť ako jeden evanjeliový príklad toho, ako publikáni a smilnice, ľudia so sexuálne hriešnym životom, predišli do Božieho kráľovstva farizejov a zákonníkov, ktorí navonok boli pobožní či nábožensky založení. Z toho, ako sa odohrala udalosť s touto ženou, som presvedčený, že ona, a nie jej žalobcovia, po tom všetkom odišla domov ako obrátená. Odišla ako veriaca so slovom Pána Ježiša, ktorý jej nakoniec povedal: Neodsudzujem ťa; choď a nehreš viacej. Ako keby tej žene cudzoložnici týmto povedal tiež: „Keď už v tvojom živote nastala tá veľká vec, že už nie si viac pod Božím súdom, ale si zachránená a si pod Božou milosťou, tak ži nový život a už viacej nehreš.


Aj ty, milý čitateľ, keď si prijal odpustenie, keď si dostal Božiu milosť, keď si ospravedlnený a nie si už viac pod Božím súdom (odsúdením), keď si porozumel, čo je hriech a uvidel si, čo Boh musel vykonať, aby ťa z hriechu zachránil, tak aj tebe hovorí tak, ako tej neodsúdenej cudzoložnici: „Teraz ži nový život a už viacej nehreš“.


Preto nemáme problém povedať: Tam, kde prišla skutočne záchrana, spasenie, odpustenie, ospravedlnenie, tam príde aj nový život,  posvätenie a ich ovocie. Zároveň platí, že nový život môže prísť len tam, kde najprv prichádza nové postavenie – z pozície odsúdenca musíme byť vierou v Krista prenesení do pozície ospravedlneného. Takto Pánovi Ježišovi Kristovi patrí sláva za veľké spasenie.

 

Ďalšie články od tohto autora