aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag06z.jpg
Narodenie Pána Ježiša Krista PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Hľa, panna počne a porodí syna, a nazvú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh.

Matúš 1:23


Ale anjel jej povedal: Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha

a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš.

Lukáš 1:30-31


Štyri Evanjeliá podávajú správu o pozemskom živote a službe Pána Ježiša Krista, večného Božieho Syna, ktorý v konkrétnom čase vzal na seba ľudskú podobu a prišiel na túto zem. Evanjeliá predkladajú Ježiša Krista ako človeka, ktorého pozemský život začína tak ako život všetkých iných ľudí, a to narodením, resp. ešte presnejšie: jeho počatím. Aj náš článok začína preto pohľadom na jeho narodenie.


Narodenie Pána Ježiša Krista

O Pánovi Ježišovi Kristovi sa dá vždy rozmýšľať dvojakým spôsobom, „dvojakým smerom“: zhora nadol, ako je to napríklad napísané v liste Filipským 2:6-7: „ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom”. Aj evanjelista Ján začína zhora: „…Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“ (Ján 1:1). V týchto výpovediach je Pán Ježiš opísaný v prvom rade ako ten, ktorý existoval od večnosti, nebol stvorený, má Božiu podstatu – je to večný Boží Syn. Tak ho vidíme aj v liste Židom v 1. kapitole.


Pohľad zdola nahor nachádzame u Matúša a Lukáša. Prvé, na čo sa sústredia Matúš a Lukáš, je, že je tu niekto, kto sa narodil, je tu niekto, kto prišiel na tento svet ako každý iný človek: “A narodenie Ježiša Krista bolo takto…” (Matúš 1:18). Zastavme sa na chvíľu, aby nám neušlo to, čo nás má priviesť k údivu. Nám dobre známe slovo narodenie je na tomto mieste spojené s osobou Ježiša Krista, s tým, ktorý je odbleskom Božej slávy a obrazom Božej podstaty (Židom 1:3), obrazom neviditeľného Boha (Kolosenským 1:15), skrze ktorého bolo všetko stvorené (Kolosenským 1:16), ktorý nikdy nemal počiatok, hoci sám bol na počiatku všetkého (Kolosenským 1:15). On je ten, ktorému sa klaňajú anjeli (Židom 1:6). On je ten, ktorý bol vždy s Otcom a vždy mal s ním spoločenstvo. On je ten, ktorý všetko nesie slovom svojej moci (Židom 1:3). A o tomto zrazu Božie slovo hovorí: „A narodenie Ježiša Krista…“. Také isté narodenie ako každého iného človeka, ktorý sa kedy narodil na túto Zem. Také narodenie, ako keď žena – matka má väčšie a väčšie bruško, príde 9. mesiac a malý človiečik vyjde z neho von. Príde človiečik, o ktorého sa rodičia starajú, ktorý začína žiť na materinskom mlieku, ktorý sa všetko ešte len začína učiť o tomto svete a poznávať ho, ktorý je odkázaný na starostlivosť rodičov a žije ľudský pozemský život. To je význam slovesa narodiť sa (v zmysle fyzického narodenia), a takto ho aj vždy s ľuďmi spájame. Písmo v 18. verši prvej kapitoly Evanjelia podľa Matúša čitateľa priamo uvádza do skutočnosti, že sa narodil skutočný človek.


Všetky štyri Evanjeliá opisujú, že Pán Ježiš Kristus žil ako každý človek naozajstný pozemský ľudský život. Nebeskému Otcovi sa zaľúbilo priviesť Pána Ježiša sem na zem medzi nás takým spôsobom, ako to úplne všetci z našej skúsenosti poznáme – cez počatie, tehotenstvo, pôrod, a potom aj so všetkým, čo nasleduje.


O narodení a detstve Pána Ježiša Krista hovoria však len dve Evanjeliá – Matúšovo a Lukášovo. Evanjelium podľa Marka nehovorí priamo nič o narodení samotnom. Samozrejme, že i pre Marka sa Pán Ježiš narodil, len on nič o tom nepíše. Ani Ján o narodení priamo nič nehovorí. Marek začína: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho, bol…“ (Marek 1:1), a prvá postava u neho je Ján Krstiteľ (Marek 1:2-3). Evanjelista Ján začína opisom: „Na počiatku bolo Slovo…“ (Ján 1:1).


Matúš a Lukáš prinášajú mnohé cenné detaily o tom, ako prebehlo počatie, fyzické narodenie a detstvo dieťaťa menom Ježiš. Je dôležité uvedomiť si to a prijať aj túto výpoveď Písma, lebo už niekde koncom prvého storočia vzniklo hnutie (frakcia), ktoré sa nazývalo doketizmus (od gréckeho slova dokéó – zdať sa, javiť sa), ktoré tvrdilo, že Pán Ježiš bol Boh, mal Božskú prirodzenosť (v tomto s nimi súhlasíme – on je naozaj večná bytosť), ale ďalej povedali, že nikdy sa nestal človekom, nikdy v skutočnosti neprijal ľudský život za svoj, nikdy sa v skutočnosti nevtelil. Podľa nich On sa len zdal, On sa iba javil, že bol ako keby človek, ale nikdy skutočným človekom, ktorý skutočne žil ako my, nebol.


Podobné myšlienky v druhom, treťom a štvrtom storočí presadzoval aj prúd, ktorý sa stal známym pod označením gnosticizmus (z gréckeho slova gnósis – prepoznanie, vedomosť). Títo zase o sebe tvrdili, že majú väčšie poznanie Boha, než majú bežní kresťania. My by sme boli pre gnostikov ako základná trieda a seba prehlasovali za vyššiu triedu. Tvrdili, že my sme len v základoch, ktoré sme prijali od apoštolov, ale že oni postúpili ďalej, oni o Bohu vedia viac. Rovnako ako v doketizme aj gnostici tvrdili, že Boží Syn nikdy neprijal skutočný ľudský život za svoj, že by ho naozaj bol žil každý deň ako človek so všetkými obmedzeniami, so všetkými hranicami, ktoré k tomu patria.


Pred gnostikmi, minimálne v ich počiatočnej podobe, varoval už aj apoštol Ján, pretože ich zárodky boli už v ranej cirkvi. Preto Ján napísal, že: „kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Otca a nemá ani Syna“. Pamätajme na toto varovanie, ktoré znamená, že keď začneme k biblickému zjaveniu, k biblickým pravdám pridávať, tak nakoniec zničíme tieto pravdy a Božie zjavenie. Vždy to tak bolo a je, keď prichádzajú učenia, ktoré k Písmam niečo pridávajú. Tvrdia, že idú Písmo len vylepšiť, len doplniť. Naša odpoveď je: Výsledok toho bude, že sa tým ničí a vyprázdňuje to, čo jediné máme, to, čo sme jedine od Boha dostali, a to, čomu máme veriť.


Existujú tzv. evanjeliá, ktoré do Písma nepatria (nazývajú sa aj „gnostické evanjeliá“). Tieto opisujú, čo údajne Pán Ježiš robil vo svojom detstve a do svojich tridsiatich rokov. Čo robil, kým bol v Betleheme, kým bol v Nazarete. Nachádzajú sa v nich aj údajné rozhovory s jeho rovesníkmi a kamarátmi a všelijaké príbehy a udalosti spojené s jeho detstvom a mladosťou. Zdôvodnenie týchto nových evanjelií sa prezentovalo po tej línii, že detaily Ježišovho detstva boli pôvodne zamlčané, zabudlo sa vraj na to, a preto to teraz treba doplniť. Pamätajme, že „dopĺňanie“ Písma je neprípustné.


Na biblické pravdy o narodení Pána Ježiša sa preto pozrieme do Evanjelií podľa Matúša a Lukáša. Môžeme sa na ne spoliehať a veriť tomu, čo je v nich napísané, lebo je to Božie slovo a nespoliehať sa na predstavy a tvrdenia podľa nejakých tradícií, ktoré nie sú založené na Písme.


Pred niekoľkými rokmi som bol v jednom zbore a tam sa uskutočnil kvíz, ktorý obsahoval premyslené otázky. Ak človek nepoznal a dobre neovládal biblické texty, tak úplne pohorel. Napríklad bola v ňom takáto otázka: Čo spievali anjeli, ktorí sa ukázali pastierom? Rýchlo som napísal: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle, atď.“ Ale za túto moju odpoveď som dostal nula bodov, pretože anjeli nespievali, anjeli hovorili (pozrite Lukáš 2:13). Ďalšia otázka znela: Koľko mudrcov sa prišlo pokloniť Pánovi Ježišovi? Priniesli tri dary: zlato, kadidlo, myrhu, a tak ako odpoveď som napísal číslo 3. Aká je ale správna odpoveď na túto otázku? Správna odpoveď je: Nevieme, koľko mudrcov sa prišlo pokloniť. Bolo ich viac ako jeden, lebo slovo mudrci je v množnom čísle, ale to je všetko, čo biblický text o počte mudrcov hovorí. Takže môžeme povedať len toľko, že boli najmenej dvaja.


Podobne mi ušli správne odpovede aj na ďalšie otázky, lebo som žil z tradičného ľudového podania alebo z plytkej predstavy bez toho, aby som skutočne pozeral do biblického textu. Čo vieme o narodení Pána Ježiša, keď pozeráme do biblického textu? Najprv sledujme text v Evanjeliu podľa Matúša.


Bol počatý z panny (Matúš 1:18-21). Jeho splodenie, začiatok jeho života v lone matky, začiatok jeho zemskej existencie nastal tak, že Mária je stále panna a stále je to žena, ktorá nemala žiaden sexuálny kontakt s mužom, a to znamená, že ani s Jozefom a ani s iným – to hovorí biblický text. Narodil sa v Betleheme (Matúš 2:1-12). Potom sa Jozefovi zjavil anjel a dal im pokyn, aby utiekli do Egypta, pretože život Ježiša, Máriinho dieťaťa, je ohrozený. Jozef s celou rodinou poslušne odíde do Egypta, a potom neskôr Boh dá Jozefovi pokyn, aby sa vrátili naspäť do Izraela (Matúš 2:13-15).


Ako presne bol Ježišov život v ohrození?

Do Jeruzalema prišli mudrci od východu a vypytovali sa na miesto narodenia židovského kráľa (Matúš 2:1). Ale keď to počuje kráľ Herodes, zľakol sa a dal povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme a na jeho okolí od dvoch rokov nižšie. V texte čítame, že týmto ako isté vyplnenie starozákonného prorockého vzoru nastal nárek a plač v Ráme (mesto relatívne blízko Betlehema, ktoré v biblickej histórii vystupuje ako reprezentant hrôzy a smútku), a toto je spojené s výpoveďou z 31. kapitoly Jeremiáša – je tu nárek a plač, lebo matky plačú a ich deti sú povraždené a navyše jediná nádej Izraela, Boží Syn Ježiš, musel odísť do cudzej znepriatelenej krajiny. Druhá kapitola končí tým, že Herodes zomrel a Jozef s Máriou a s dieťatkom sa vracajú do Izraela. Nevrátia sa však naspäť do Betlehema, usadia sa na území Galiley v Nazarete.


To, čo máme v prvých dvoch kapitolách Matúšovho evanjelia. sú historické fakty. Sú v nich uvedené dôležité detaily a môžeme sa z nich učiť. Tretia kapitola sa venuje vystúpeniu Jána Krstiteľa a jeho službe.


Keď už hovoríme o biblických detailoch, ešte sa zastavme pri postavách mudrcov: Ako sa v populárnej tradícii títo opisujú? Zvyčajne sa hovorí, že boli traja a postupne počas stáročí dostali aj mená. A ako sa vykresľuje scéna miesta narodenia Pána a klaňanie sa mudrcov? Mária, práve po pôrode, s Jozefom sú v maštali spolu so zvieratami. Sú tam jasličky, v ktorých leží dieťatko Ježiš. Ďalej sú tam traja mudrci s darmi, ktorí sa mu klaňajú – teda mudrci sú tam hneď po pôrode. Kresba zvyčajne zachytáva predstavu, že mudrci prišli do maštale v Betleheme, a tam sa Ježišovi poklonili. Odpovedá to biblickému textu? Patria mudrci od východu do maštale v Betleheme? Kedy až po narodení sa mudrci objavujú na scéne?


To môžeme odhadnúť vďaka jednému detailu v biblickom texte. Konkrétne z toho, ktoré deti prikáže Herodes povraždiť. „Od dvojročných a nižšie…“, uvádza Matúš 2:16. Sú to zhruba dva roky po narodení, kedy mudrci prichádzajú za Pánom Ježišom a kedy celý čas videli hviezdu, ktorá ich navigovala. Hviezda zastala nad miestom, kde bolo dieťatko (Matúš 2:9). „A keď vošli do domu,, našli dieťatko…“ (Matúš 2:11). Časovo od narodenia už prešli takmer dva roky (netvrdíme, že presne dva, Heródes si podľa všetkého nechal istú rezervu), a preto povie: všetkých dvojročných a nižšie povraždite, lebo hocikde medzi nimi môže byť tento Ježiš. Riešenie preňho je jednoduché – povraždiť deti. V Betleheme sú povraždené deti, ale medzitým Jozef a Mária s dieťatkom ujdú do Egypta a odtiaľ sa vrátia až potom, keď anjel Jozefovi vyjaví, že Heródes medzitým zomrel. Keďže však nový panovník Archelaus nie je o nič lepší od svojho otca Heródesa, tak Jozef dostane inštrukciu, aby sa usadili v Nazarete. V Matúšovi vidíme jasný a chronologický opis udalostí.


V ďalšom sa pozrime do Evanjelia podľa Lukáša. Lukáš ide ešte o trochu hlbšie do minulosti a začína predpoveďou o narodení Jána Krstiteľa. Ján Krstiteľ sa narodil o niekoľko mesiacov skôr ako Pán Ježiš – dá sa povedať, že boli súčasníci. Aj anjelsky oznámený bol najprv Ján Krstiteľ, ako to opisuje Lukáš v prvej kapitole. Ján Krstiteľ sa narodí rodičom Zachariášovi a Alžbete. Zachariáš bol v chráme, keď mal videnie anjela, ktorý mu oznámil, že sa im narodí syn a dá mu meno Ján. Krátko nato (zhruba o 5 mesiacov) v Lukášovi príde predpoveď o narodení Pána Ježiša.


Všimnime si, že všetky zjavenia v Matúšovi smerujú k Jozefovi, ale zjavenia v Lukášovi idú hlavne k Márii. Niečo sa dialo s Jozefom, niečo sa dialo s Máriou a niečo sa udialo s oboma. Matúš sa venuje tomu, čo sa dialo s Jozefom. Lukáš sa venuje tomu, čo sa dialo s Máriou. To je cenný postreh, ktorý si môžeme povšimnúť, ak sme pozorní voči týmto textom. V Lukášovi anjel Gabriel prichádza k Márii a jej hovorí, že je obdarená milosťou – teda že ju Boh zahrnul milosťou – že si ju vybral ako zvláštny nástroj do svojho plánu, že ju privilegoval a obdaril tým, že bude matkou toho, ktorý je Spasiteľ sveta a ona bude tou, v ktorej bude splodený zemský život Pána Ježiša a stane sa človekom. Mária reaguje veľmi pokorne. Je prekvapená: Ako sa to stane, veď ja nepoznám muža!? Anjel jej oznámi, že sa to stane nadprirodzeným spôsobom: Moc Najvyššieho ťa zatôni. Mária sa prejaví ako veľmi pokorná, hlboko veriaca a dáva krotkú odpoveď: Nech sa mi stane podľa Božej vôle a poddáva sa Božiemu slovu a Božiemu plánu.


Následne Mária odíde na návštevu k svojej príbuznej Alžbete a pobudne u nej nejaký čas. Tam dôjde k zvláštnej udalosti. Keď Mária príde k Alžbete, Ján Krstiteľ, vtedy ešte v matkinom brušku, si podskočí od radosti, že prišiel jeho Pán. Učíme sa z toho, že tu je naozaj niekto, kto je Boží Syn, ktorý je skutočným človekom, a predsa prichádza s nebeskou autoritou. Ján Krstiteľ sa narodí ako prvý z nich dvoch (Lukáš 1:57-80). Bude to veľký muž, pripraví cestu pre Pánov príchod a jeho pôsobenie – veď v Synovi sám Boh navštívi svoj ľud. Potom sa narodí Pán Ježiš. Lukáš spomína jednu udalosť, ktorá nie je v žiadnom inom evanjeliu – to, ako bol dvanásťročný Ježiš v chráme.


Toto sú biblické fakty, to je skutočná história. Gnostici, a iní podobní, k ním chceli podopĺňať Ježišov rast a dospievanie ešte množstvom ďalších vecí. Ale to nie je to, čo k nám prišlo ako inšpirované Božie Slovo. Potrebujeme si to dobre uvedomiť, lebo prídeme do kníhkupectva a budú na nás vyskakovať knižky z regálov, v ktorých sa nás autori budú snažiť presvedčiť o „nových odhaleniach“ v živote Pána Ježiša Krista a tvrdiť, že tajné evanjeliá vyšli na povrch, a tomu podobné veci.


Kto ale je Pán Ježiš?

Druhé, čoho sa chceme v tomto článku dotknúť, je osoba Ježiša Krista. Nikde v análoch na tejto zemi, v žiadnych spisoch tohto sveta, by sme nenašli tie mocné zmienky o tom, že na túto zem príde od Boha nejaký jedinečný človek – niekto úplne nebeský z večnosti a pritom sa stane aj úplne ľudským. Žiaden iný človek nebol tak ohlasovaný ako človek Ježiš, syn Márie. Prečo? Lebo my všetci ostatní sme obyčajní ľudia, sme hriešnici, sme tí, ktorí sme celý čas odkázaní na Božiu milosť. Ale nie tak Pán Ježiš a jeho príchod. Kto sa to vtedy Márii narodil? Bol to ten, ktorý udržuje všetko slovom svojej moci. Ten, ktorý je opísaný dokonca ako silný Boh, Pán slávy, Slovo, ktoré je Bohom a pritom sa stalo telom. Ten, ktorý je Pán a Kráľ. Ten, ktorý urobí dielo zmierenia, dielo kríža. Tento sa mal vtedy narodiť. Tak sa nedivme, nebuďme prekvapení, že jeho príchod nebol len tak bez ohlásenia sčista-jasna ako rozhodnutie na poslednú chvíľu. My robievame rozhodnutia na poslednú chvíľu, ale s príchodom Pána Ježiša to takto nebolo. Je jasné, že príchod Pána Ježiša bol dávno plánovaný ako najdôležitejšia udalosť v histórii zeme a ľudstva, akú Boh Otec vôbec kedy naplánoval.


Ktoré slovo sa v Matúšovi veľmi často opakuje?

Je to: „Toto sa stalo, aby sa naplnilo“. Napríklad Matúš 1:22 „a to všetko, sa stalo, aby sa naplnilo…“. Na tomto mieste je použité grécke slovo pléróó – plniť, ako napríklad pohár, nádobu, džbán, hrniec niečím, nejakým obsahom. Snáď zo všetkých evanjelistov Matúš najviac zdôrazňuje, že to a to sa stalo, „aby sa naplnilo“. „… čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Hľa, panna počne a porodí syna…“ (Matúš 1:22). „Vtedy sa naplnilo, čo bolo povedané od proroka Jeremiáša, ktorý povedal: …“ „… sa naplnilo…“ (Matúš 2:17), „a bol tam až do smrti Heródesovej, aby sa naplnilo, …“ (Matúš 2:15). Matúš dáva veľký dôraz na to, že všetky udalosti, ktoré sa tu udiali, nie sú žiadna náhoda, nie sú na poslednú chvíľu, ale sa napĺňa to, čo bolo dávno predtým oznámené. To niečo predtým sú proroctvá, na ktoré evanjelisti v Písme odkazujú, a ktoré sa plnia príchodom Pána Ježiša.


Keď čítame Matúša, tak môžeme porozumieť, ako funguje veľký rámec biblických proroctiev. Odohrávajú sa dejiny, prebieha história, ktorá je v proroctvách do určitej miery odhalená (oznámená), že raz sa to a to stane. A potom sa to predpovedané stane, a tí, ktorí sú toho svedkami, ktorí sú pri tom, hovoria: To sa stalo, to sa naplnilo.


Nie všetky starozmluvné proroctvá ale majú rovnakú formu. Na prvý pohľad nás môže prekvapiť, že ako to Matúš myslí, keď píše, že to a to sa týmto naplnilo. Stále však všetko to, čo Matúš spája so slovami „sa naplnilo“, sú proroctvá alebo prorocké vzory (paralely, prirovnania) , ktoré pôvodne ústa prorokov vyriekli a Matúš hovorí o nich, že sa naplnili, že sa stali, že došlo k uskutočneniu toho, čo je v Božom pláne. Pozerá sa na Starú zmluvu a chce povedať: Dejiny ešte nie sú uzavreté tým, čo Boh vykonal s Izraelom. To sa ešte neskončilo, to pokračuje, to sa plní. Je tu niečo, čo pokračuje od Genezis, Exodus, Leviticus cez Izaiáša, Jeremiáša, Zachariáša, Malachiáša a ide to až po Matúša. Dejiny ešte nie sú uzavreté, všetko dianie niekam smeruje a to, k čomu to všetko ide, k najväčšej dejinnej udalosti, je teraz tu – Spasiteľ hriešnikov skutočne prišiel. Týmto Matúš dáva jasný signál Židom či Nežidom, že to, čo sa stalo s Pánom Ježišom, je naplnenie histórie Izraela a všetkých vyrieknutých proroctiev o Ňom, ktoré živý a všemohúci Boh zabudoval do Písma.


Dva typy proroctiev

Teraz sa poďme pozrieť na dva typy proroctiev a na to, ako ich Matúš obidvoje spája s Pánom Ježišom. Prvý typ sa týka mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť kráľovi Židov. Pozrime sa do 2. kapitoly, 5. a 6. verš.


Herodes si zvolá najvyšších kňazov a učiteľov a vypytuje sa ich, kde sa má narodiť Kristus. Ako sa dá prísť na to, kde sa má Kristus narodiť? Nech už Herodes bol akýkoľvek, mal istú vieru v starozákonné spisy a v Písma, a že ak to v Písmach je, tak kňazi a učitelia Izraela to budú vedieť. „Oni mu riekli V Judskom Betleheme, lebo tak je napísané skrze proroka: A ty, Betleheme, zem Júdova, nijako nie si najmenším medzi vojvodami Júdovými, lebo z teba mi vyjde vodca, ktorý bude pásť môj ľud, Izraela.“ (Matúš 2:5-6). Je to proroctvo, ktoré bolo vyrieknuté priamo iba o Spasiteľovi, o Božom pomazanom Mesiášovi.

Odpovedajúce miesto je v Micheášovi, kde v 5. kapitole 2. verši čítame: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý byť medzi tisícami Júdovými, z teba mi vyjde ten, ktorý má byť Panovníkom v Izraelovi, a jeho východiská sú od pradávna, odo dní veku.“ Čiže veľkňazi, židovskí učenci a poprední mužovia boli schopní dať Herodesovi odpoveď, odkiaľ príde predpovedaný židovský Kráľ. Slová prorokov hovoria, že vyjde z judského mesta Betlehem. Tam bude jeho zemský pôvod. Túto odpoveď dajú Herodesovi a on na základe toho potom dá povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme od dvoch rokov nižšie. Toto je história napísaná dopredu. Dokonca Herodes v ňu verí a sa na ňu spolieha.


Toto proroctvo nazveme priame proroctvo, lebo svojím obsahom otvorene do budúcnosti pomenováva nejaký fakt, nejakú skutočnosť, že nastane a to, čo nastane, je priamo prístupné zo samotného proroctva. Iné priame proroctvo je v Izaiášovi 9:6: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a kniežatstvo bude na jeho pleci, a nazvú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Boh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja.“ Podobne je priamym proroctvom proroctvo Danielovo, ktorý z proroka Jeremiáša vyrozumel, že babylonské zajatie bude trvať 70 rokov. Jeremiáš hovoril, že 70 rokov bude zem ležať ladom a oddychovať, kým Izraelci budú slúžiť v Babylone a budú odvlečení do zajatia, lebo zhrešili modlárstvom. V Starom zákone je veľa priamych proroctiev.


Popri tom Matúš hovorí, že starozákonné Písma sa plnia ešte aj inými spôsobmi, než len v priamych proroctvách: „A keď odišli, tu hľa, anjel Pánov sa ukázal vo sne Jozefovi a povedal mu: Vstaň a vezmi so sebou dieťatko i jeho matku a uteč do Egypta a buď tam, dokiaľ ti nepoviem! Lebo Heródes bude hľadať dieťatko, aby ho zahubil. A on vstal a vzal so sebou dieťatko i jeho matku, v noci, a ušiel do Egypta a bol tam až do smrti Heródesovej, aby sa naplnilo, čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Z Egypta som povolal svojho syna.“ (Matúš 2:13-15). Opäť Matúš hovorí: aby sa naplnilo proroctvo, teda tá istá formulácia je, že sa tu napĺňajú starozákonné Písma. Aby sa naplnilo, čo bolo povedané skrze proroka. To je odkaz na Hozeáša 11. kapitolu. „Keď bol Izrael dieťa, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna.“ (Hozeáš 11:1).


O kom hovorí Hozeáš? O Izraelovi ako národe. Tu dokonca ani nemáme nejaké proroctvo v zmysle priamej predpovede, ktorá by hovorila o budúcnosti. Je to odkaz na minulosť, lebo hovorí: Pretože som mal rád Izrael, zachránil som ho z Egypta. Izraelci boli vtedy začínajúci národ, boli to potomkovia Jákoba, Izáka a Abraháma a potom odišli do Egypta, a tam sa rozmnožili. A Boh cez proroka hovorí – „Z Egypta som povolal svojho syna.“ V tomto zmysle skupinovej národnej adopcie v Starom zákone je Izrael nazývaný synom. Boh sa k národu Izrael správa ako k tomu, s ktorým nakladá ako so svojím vlastným synom, ako s niekým, kto mu patrí ako jeho ľud. Ale Matúš to spojil s tým, že naplnenie tohto sa stalo vtedy, keď sa narodil Pán Ježiš, keď prišiel ten definitívny Boží Syn. Nie inštitúcia, ktorá by naňho ukazovala, či to boli izraelskí králi alebo národ, ale teraz je tu ten jediný, milovaný, jednorodený, jednosplodený, ten, o ktorom sa pri jeho krste povie, že toto je môj milovaný syn, ktorý je už úplne odhalený a uvedený na scénu. Napadne nás otázka, v čom je uložená tá prorocká funkcia, keď Matúš hovorí, že sa naplnilo slovo proroka. Toto teraz skúsme rozriešiť.


Už rozumieme, že Pán Ježiš je nakoniec skutočný plný Syn z Hozeáša 11. kapitoly. Tvrdíme, že v Hozeášovi je to naznačené. Prečo Jákob zišiel dolu do Egypta so svojimi synmi, keď predtým tam už bol najprv Jozef? Lebo išlo o jeho a ich život. Vtedy to bol hlad. Jákob patril Bohu a predsa mu išlo o život. Utekal do cudzej krajiny, ale nie do tej, ktorá mu bola sľúbená. Musel zísť do nepriateľskej cudzej krajiny plnej modlárstva, a potom na Boží zásah boli vyvedení von a privedení do svojej zasľúbenej domoviny. Matúš v tom vidí vzor Božieho konania, a tento vzor vzťahuje na Pána Ježiša.


Boh veľa vecí urobil spôsobom, že najprv dá istý vzor, podľa ktorého potom niečo urobí. Matúš príbeh odchodu Jákoba a jeho rodiny do Egypta spája s tým, že ten, ktorý je ten definitívny Boží Syn, zodpovedá tomuto vzoru, lebo sám odchádza do Egypta. Pre ohrozenie svojho života, hoci je Boží, idú mu siahnuť na život, odchádza do Egypta, do cudzej krajiny. Tak ako vtedy pre izraelský národ prišiel v Božom riadení čas vyjsť z Egypta, tak je tomu aj teraz s Jozefom, Máriou a Ježišom. Anjel sa neskôr opäť zjaví Jozefovi a dá mu pokyn na návrat, lebo už pohynuli tí, ktorí číhali na život dieťatka – a takto sa napĺňa predchádzajúci vzor. Tento vzor je prorocký, lebo predpovedá budúcnosť, predpovedá istý postup udalostí, ktorý sa opäť zopakuje (Hozeáš 11:1). Tieto typy proroctiev môžeme nazvať vzory. Vzory, ktoré Boh zabudoval do histórie Izraela, aby sa stali. V Matúšovi si všimneme ešte jedno priame proroctvo a jedno proroctvo typu vzor.


Proroctvo, ktoré je vyložene priame, hoci už malo pôvodne svoje čiastkové naplnenie, je nasledovné: „Hľa, panna počne a porodí syna, a nazvú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh.“ (Matúš 1:23). Tu nie je potrebné váhať, to je typická predikcia ešte z Izaiáša. Matúš sa tu vracia k Izaiášovi. Izaiáš 7:14 a potom Izaiáš 9:6 sú dve hlavné pasáže, ktoré predpovedali o Pánovi Ježišovi. Takže typická priama predpoveď, typické priame proroctvo.


A ešte iné proroctvo, ktoré sa plní ako vzor – teda nastáva principiálne zopakovanie udalostí. Nastáva prepojenie toho, čo Boh koná s Pánom Ježišom s tým, čo pôvodne existovalo v národe Izrael. V Matúšovi 2:17-18 je napísané „Vtedy sa naplnilo, čo bolo povedané od proroka Jeremiáša, ktorý povedal: Hlas bolo počuť v Ráme, nárek a plač a mnoho kvílenia: Rácheľ, oplakávajúca svoje deti, a nedala sa potešiť, lebo ich niet.“ V prvotnom kontexte je toto proroctvo spojené s tým, že prídu Babylončania a odvlečú súcich židovských mládencov do hrozného zajatia, kým iných zase pobijú. Jeremiáš hovorí o udalostiach, kedy Izraelskí trpeli vo svojej vlastnej zemi, a trpeli preto, lebo vtedy pôvodne nereagovali na Božie volanie k pokániu, a navyše aj ich vlastní vodcovia im spôsobili toto utrpenie, lebo králi sa nekajali, a tak ďalej. Matúš teraz hovorí: toto sa plní opäť a teraz cez Pána Ježiša. Lebo z ruky Herodesa zomierajú židovské deti v Betleheme a ich matky plačú, lebo sú povraždené ich deti a deje sa to uprostred Izraela, je to uprostred Božieho ľudu. Matúš hovorí: tu sa niečo deje, tu sa niečo plní, tu sa opakuje opäť istý vzor, a to proroctvo sa napĺňa tým konečným, finálnym, definitívnym spôsobom. Toto tiež môžeme vidieť v Matúšovi 1 a Matúšovi 2.


Na začiatku článku sme začali skladať chronológiu narodenia a kľúčové momenty zo života Pána Ježiša. Mocné opisy Božieho Syna v Písme hovoria o jeho večnej Božej prirodzenosti. Tento a nikto iný sa teraz narodil ako človek, stal sa človekom. Uprostred toho môžeme len žasnúť a vidieť v Matúšovi a v Lukášovi, že Boh má plán, nekoná náhodne, ale udalosti príchodu a narodenia Ježiša Krista sú predpovedané dávnymi prorokmi.


V závere si všimnime ešte jeden detail, na ktorý poukazuje aj Matúš a aj Lukáš

Vyjadrím to v dnešnej modernej terminológii – Pán Ježiš má len biologickú matku. Nemá biologického otca a jeho príchod na túto zem bol celkom zázračný. Z toho zázraku povstalo normálne tehotenstvo – prešiel celým vývinom v Márii a bol také dieťa ako každé iné. Samozrejme, že Jozef mal rád Ježiša a Jozef v tejto rodine fungoval ako jeho zemský otec. Pán Ježiš sa poddával ako Márii, tak aj Jozefovi ako rodičom. Oboch mal v úcte a oboch rešpektoval a predsa evanjelisti dbajú o to, aby bolo jasné, že mal len jedného biologického rodiča – matku: „Jakob splodil Jozefa, muža Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, zvaný KRISTUS.“ (Matúšovi 1:16). Po ľudskej línii sa Ježiš narodil z Márie. Tento detail je dôležitý. Jozef je tu dôležitý, lebo bol jej muž, ale nehral priamo úlohu v tom, že bol Pán Ježiš splodený a narodil sa, priamo v tom nezohral úlohu ako biologický otec.


V evanjeliu podľa Lukáša 3:23 je opis začiatku verejnej služby Pána Ježiša a ten začína uvedením jeho rodokmeňa: „A on, Ježiš, začínajúc kázať mal tak asi tridsať rokov, súc, ako sa myslelo, synom Jozefovým, ktorý bol Héliho…“. Teda verejná mienka bola, a každý predpokladal, že jeho matka je Mária a jeho otec je Jozef – tak, ako každý iný má zemského otca a matku.


Proroctvo z Izaiáša je: Hľa panna počne a porodí. Preto hovoríme, že Pán Ježiš bol splodený v panne alebo z panny, teda pri jeho splodení nebol biologický otec a klasický spôsob, ako muž so ženou sa dajú dokopy a potom sú z toho deti. Takže to druhé, čo si pamätajme, je: Pán Ježiš je počatý z panny, je narodený z panny.


Ale zostáva Mária aj naďalej a navždy pannou? Nie! A podľa čoho to vieme? Lebo Ježiš mal súrodencov, a to vieme z Písma. V samotnom Matúšovi 1:25 sú naznačení ďalší fyzickí Pánovi súrodenci, deti Márie a Jozefa: „Ale jej nepoznal, dokiaľ neporodila svojho prvorodeného syna a nazval jeho meno Ježiš.“ No a samozrejme výraz „poznať“ je odkaz na intímny kontakt medzi manželmi. To nie je o tom, že nevedel, že Mária existuje až do času narodenia Ježiša. To je biblický jazyk, ktorý buduje na hebrejských ideách, ako ich máme v Starom zákone, a toto vyjadrenie znamená, že po narodení Ježiša, Máriinho prvorodeného, už ďalej žili normálny manželský život. Slovné spojenie dokiaľ neporodila svojho prvorodeného, teda toho, ktorý sa prvý narodil, prirodzene poukazuje na poradie: Najprv Ježiš a potom prišli ostatné deti. Ani to neuberá na zázračnosti narodenia Pána Ježiša Krista, ktorý je prvorodený syn Márie, ktorá bola panna až dovtedy, kým Jozef s ňou nezačal žiť prirodzený a normálny manželsky život.


Žasneme nad tým, že kto Pán Ježiš je sám v sebe. Prišiel sám Boží Syn a stal sa človekom. Žasneme nad tým, že sa tak ponížil: „ale vzdal sa hodnosti, stal sa sluhom, sa ponížil“ (Filipským 2) a apoštol Pavol uvádza, že sa ponížil až po smrť, až po smrť kríža. Uvedomujeme si to poníženie? Ten, skrze ktorého bolo všetko stvorené, ten, ktorý bol od večnosti, uteká do Egypta, lebo Herodes mu siaha na život. Ten, ktorý všetko vlastní, sa narodil v maštali v Betleheme, lebo inde nemajú pre neho miesta, nikde inde ich nemôžu prichýliť. Ten, ktorý je všetkého Pánom a všetkého Kráľom, ten žije ako obyčajný Izraelčan, ako jeden z ľudu, v chudobnej rodine, bez všetkých možných vymožeností, ktoré má kráľ Herodes, a ktoré majú všetci iní panovníci a elita Izraela. Toto je evanjelium, toto je tá dobra správa. Preto Matúš a Lukáš začínajú správou o jeho počatí a narodení. Toto je náš Pán, toto je Pán Ježiš. V takého veríme, takého ho máme opísaného v evanjeliách a takého ho musíme hlásať.


Poznámka autora

1Výrazom „prorocké vzory“ označujeme také udalosti, postavy či inštitúcie v dejinách Starej zmluvy, ktoré nejakým spôsobom poukazujú na budúce udalosti, postavy či inštitúcie, ktoré, keď raz nastanú, presiahnu svojou podstatou pôvodné vzory, hoci zároveň sa na ne budú v mnohom podobať. Príkladom takéhoto prorockého vzoru je udalosť, keď bol izraelský národ oslobodený z egyptského otroctva, ktorá poukazuje na to, ako je človek v momente uverenia v Krista oslobodený z otroctva hriechu a skazy. Niekedy sa tieto „prorocké vzory“ označujú v kresťanskej literatúre aj ako „typologické proroctvá“ (grécke slovo týpos sa dá preložiť ako vzor, príklad, model, štandard, a napr. v Rímskym 5:14 je preložené ako obraz). V tomto článku sme zvolili výraz „prorocké vzory“, lebo slovo „vzor“ dobre zachytáva ideu poukázania a očakávania nejakej budúcej udalosti či skutočnosti.


 

Ďalšie články od tohto autora