Hľa, panna počne a porodí syna, a nazvú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh.

Matúš 1:23

Ale anjel jej povedal: Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Boha

a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš.

Lukáš 1:30-31

(ukážky z článku)

Štyri Evanjeliá podávajú správu o pozemskom živote a službe Pána Ježiša Krista, večného Božieho Syna, ktorý v konkrétnom čase vzal na seba ľudskú podobu a prišiel na túto zem. Evanjeliá predkladajú Ježiša Krista ako človeka, ktorého pozemský život začína tak ako život všetkých iných ľudí, a to narodením, resp. ešte presnejšie: jeho počatím. Aj náš článok začína preto pohľadom na jeho narodenie.

Narodenie Pána Ježiša Krista

O Pánovi Ježišovi Kristovi sa dá vždy rozmýšľať dvojakým spôsobom, „dvojakým smerom“: zhora nadol, ako je to napríklad napísané v liste Filipským 2:6-7: „ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom”.

Pohľad zdola nahor nachádzame u Matúša a Lukáša. Prvé, na čo sa sústredia Matúš a Lukáš, je, že je tu niekto, kto sa narodil, je tu niekto, kto prišiel na tento svet ako každý iný človek: “A narodenie Ježiša Krista bolo takto…” (Matúš 1:18). 

Všetky štyri Evanjeliá opisujú, že Pán Ježiš Kristus žil ako každý človek naozajstný pozemský ľudský život. Nebeskému Otcovi sa zaľúbilo priviesť Pána Ježiša sem na zem medzi nás takým spôsobom, ako to úplne všetci z našej skúsenosti poznáme – cez počatie, tehotenstvo, pôrod, a potom aj so všetkým, čo nasleduje.

O narodení a detstve Pána Ježiša Krista hovoria však len dve Evanjeliá – Matúšovo a Lukášovo. Evanjelium podľa Marka nehovorí priamo nič o narodení samotnom. Samozrejme, že i pre Marka sa Pán Ježiš narodil, len on nič o tom nepíše. Ani Ján o narodení priamo nič nehovorí. Marek začína: „Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho, bol…“ (Marek 1:1), a prvá postava u neho je Ján Krstiteľ (Marek 1:2-3). Evanjelista Ján začína opisom: „Na počiatku bolo Slovo…“ (Ján 1:1).

Matúš a Lukáš prinášajú mnohé cenné detaily o tom, ako prebehlo počatie, fyzické narodenie a detstvo dieťaťa menom Ježiš. Je dôležité uvedomiť si to a prijať aj túto výpoveď Písma, lebo už niekde koncom prvého storočia vzniklo hnutie (frakcia), ktoré sa nazývalo doketizmus (od gréckeho slova dokéó – zdať sa, javiť sa), ktoré tvrdilo, že Pán Ježiš bol Boh, mal Božskú prirodzenosť (v tomto s nimi súhlasíme – on je naozaj večná bytosť), ale ďalej povedali, že nikdy sa nestal človekom, nikdy v skutočnosti neprijal ľudský život za svoj, nikdy sa v skutočnosti nevtelil. Podľa nich On sa len zdal, On sa iba javil, že bol ako keby človek, ale nikdy skutočným človekom, ktorý skutočne žil ako my, nebol.

Podobné myšlienky v druhom, treťom a štvrtom storočí presadzoval aj prúd, ktorý sa stal známym pod označením gnosticizmus (z gréckeho slova gnósis - prepoznanie, vedomosť). Títo zase o sebe tvrdili, že majú väčšie poznanie Boha, než majú bežní kresťania. My by sme boli pre gnostikov ako základná trieda a seba prehlasovali za vyššiu triedu. Tvrdili, že my sme len v základoch, ktoré sme prijali od apoštolov, ale že oni postúpili ďalej, oni o Bohu vedia viac. Rovnako ako v doketizme aj gnostici tvrdili, že Boží Syn nikdy neprijal skutočný ľudský život za svoj, že by ho naozaj bol žil každý deň ako človek so všetkými obmedzeniami, so všetkými hranicami, ktoré k tomu patria.

Pred gnostikmi, minimálne v ich počiatočnej podobe, varoval už aj apoštol Ján, pretože ich zárodky boli už v ranej cirkvi. Preto Ján napísal, že: „kto ide ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Otca a nemá ani Syna“. Pamätajme na toto varovanie, ktoré znamená, že keď začneme k biblickému zjaveniu, k biblickým pravdám pridávať, tak nakoniec zničíme tieto pravdy a Božie zjavenie. Vždy to tak bolo a je, keď prichádzajú učenia, ktoré k Písmam niečo pridávajú. Tvrdia, že idú Písmo len vylepšiť, len doplniť. Naša odpoveď je: Výsledok toho bude, že sa tým ničí a vyprázdňuje to, čo jediné máme, to, čo sme jedine od Boha dostali, a to, čomu máme veriť.

Existujú tzv. evanjeliá, ktoré do Písma nepatria (nazývajú sa aj „gnostické evanjeliá“). Tieto opisujú, čo údajne Pán Ježiš robil vo svojom detstve a do svojich tridsiatich rokov. Čo robil, kým bol v Betleheme, kým bol v Nazarete. Nachádzajú sa v nich aj údajné rozhovory s jeho rovesníkmi a kamarátmi a všelijaké príbehy a udalosti spojené s jeho detstvom a mladosťou. Zdôvodnenie týchto nových evanjelií sa prezentovalo po tej línii, že detaily Ježišovho detstva boli pôvodne zamlčané, zabudlo sa vraj na to, a preto to teraz treba doplniť. Pamätajme, že  „dopĺňanie“ Písma je neprípustné.

Na biblické pravdy o narodení Pána Ježiša sa preto pozrieme do Evanjelií podľa Matúša a Lukáša. Môžeme sa na ne spoliehať a veriť tomu, čo je v nich napísané, lebo je to Božie slovo a nespoliehať sa na predstavy a tvrdenia podľa nejakých tradícií, ktoré nie sú založené na Písme.

Ako presne bol Ježišov život v ohrození?

Do Jeruzalema prišli mudrci od východu a vypytovali sa na miesto narodenia židovského kráľa (Matúš 2:1). Ale keď to počuje kráľ Herodes, zľakol sa a dal povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme a na jeho okolí od dvoch rokov nižšie. V texte čítame, že týmto ako isté vyplnenie starozákonného prorockého vzoru nastal nárek a plač v Ráme (mesto relatívne blízko Betlehema, ktoré v biblickej histórii vystupuje ako reprezentant hrôzy a smútku), a toto je spojené s výpoveďou  z 31. kapitoly Jeremiáša – je tu nárek a plač, lebo matky plačú a ich deti sú povraždené a navyše jediná nádej Izraela, Boží Syn Ježiš, musel odísť do cudzej znepriatelenej krajiny. Druhá kapitola končí tým, že Herodes zomrel a Jozef s Máriou a s dieťatkom sa vracajú do Izraela. Nevrátia sa však naspäť do Betlehema, usadia sa na území Galily v Nazarete.

Kto ale je Pán Ježiš?

Druhé, čoho sa chceme v tomto článku dotknúť, je osoba Ježiša Krista. Nikde v análoch na tejto zemi, v žiadnych spisoch tohto sveta, by sme nenašli tie mocné zmienky o tom, že na túto zem príde od Boha nejaký jedinečný človek – niekto úplne nebeský z večnosti a pritom sa stane aj úplne ľudským. Žiaden iný človek nebol tak ohlasovaný ako človek Ježiš, syn Márie. Prečo? Lebo my všetci ostatní sme obyčajní ľudia, sme hriešnici, sme tí, ktorí sme celý čas odkázaní na Božiu milosť. Ale nie tak Pán Ježiš a jeho príchod.  Kto sa to vtedy Márii narodil? Bol to ten, ktorý udržuje všetko slovom svojej moci. Ten, ktorý je opísaný dokonca ako silný Boh, Pán slávy, Slovo, ktoré je Bohom a pritom sa stalo telom.  Ten, ktorý je Pán a Kráľ. Ten, ktorý urobí dielo zmierenia, dielo kríža. Tento sa mal vtedy narodiť. Tak sa nedivme, nebuďme prekvapení, že jeho príchod nebol len tak bez ohlásenia sčista-jasna ako rozhodnutie na poslednú chvíľu. My robievame rozhodnutia na poslednú chvíľu, ale s príchodom Pána Ježiša to takto nebolo. Je jasné, že príchod Pána Ježiša bol dávno plánovaný ako najdôležitejšia udalosť v histórii zeme a ľudstva, akú Boh Otec vôbec kedy naplánoval.

Ktoré slovo sa v Matúšovi veľmi často opakuje?

Je to: „Toto sa stalo, aby sa naplnilo“.

Dva typy proroctiev

Teraz sa poďme pozrieť na dva typy proroctiev a na to, ako ich Matúš obidvoje spája s Pánom Ježišom. Prvý typ sa týka mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť kráľovi Židov. Pozrime sa do 2. kapitoly, 5. a  6. verš.

V závere si všimnime ešte jeden detail, na ktorý poukazuje aj Matúš a aj Lukáš

Vyjadrím to v dnešnej modernej terminológii – Pán Ježiš má len biologickú matku. Nemá biologického otca a jeho príchod na túto zem bol celkom zázračný. Z toho zázraku povstalo normálne tehotenstvo – prešiel celým vývinom v Márii a bol také dieťa ako každé iné. Samozrejme, že Jozef mal rád Ježiša a Jozef v tejto rodine fungoval ako jeho zemský otec. Pán Ježiš sa poddával ako Márii, tak aj Jozefovi ako rodičom. Oboch mal v úcte a oboch rešpektoval a predsa evanjelisti dbajú o to, aby bolo jasné, že mal len jedného biologického rodiča – matku: „Jakob splodil Jozefa, muža Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, zvaný KRISTUS.“ (Matúšovi 1:16). Po ľudskej línii sa Ježiš narodil z Márie. Tento detail je dôležitý. Jozef je tu dôležitý, lebo bol jej muž, ale nehral priamo úlohu v tom, že bol Pán Ježiš splodený a narodil sa, priamo v tom nezohral úlohu ako biologický otec.

V evanjeliu podľa Lukáša 3:23 je opis začiatku verejnej služby Pána Ježiša a ten začína uvedením jeho rodokmeňa: „A on, Ježiš, začínajúc kázať mal tak asi tridsať rokov, súc, ako sa myslelo, synom Jozefovým, ktorý bol Héliho…“. Teda verejná mienka bola, a každý predpokladal, že jeho matka je Mária a jeho otec je Jozef – tak, ako každý iný má zemského otca a matku.

Proroctvo z Izaiáša je: Hľa panna počne a porodí. Preto hovoríme, že Pán Ježiš bol splodený v panne alebo z panny, teda pri jeho splodení nebol biologický otec a klasický spôsob, ako muž so ženou sa dajú dokopy a potom sú z toho deti. Takže to druhé, čo si pamätajme, je: Pán Ježiš je počatý z panny, je narodený z panny.

Žasneme nad tým, že kto Pán Ježiš je sám v sebe. Prišiel sám Boží Syn a stal sa človekom. Žasneme nad tým, že sa tak ponížil: „ale vzdal sa hodnosti, stal sa sluhom, sa ponížil” (Filipským 2) a apoštol Pavol uvádza, že sa ponížil až po smrť, až po smrť kríža. Uvedomujeme si to poníženie? Ten, skrze ktorého bolo všetko stvorené, ten, ktorý bol od večnosti, uteká do Egypta, lebo Herodes mu siaha na život. Ten, ktorý všetko vlastní, sa narodil v maštali v Betleheme, lebo inde nemajú pre neho miesta, nikde inde ich nemôžu prichýliť. Ten, ktorý je všetkého Pánom a všetkého Kráľom, ten žije ako obyčajný Izraelčan, ako jeden z ľudu, v chudobnej rodine, bez všetkých možných vymožeností, ktoré má kráľ Herodes, a ktoré majú všetci iní panovníci a elita Izraela. Toto je evanjelium, toto je tá dobra správa. Preto Matúš a Lukáš začínajú správou o jeho počatí a narodení. Toto je náš Pán, toto je Pán Ježiš. V takého veríme, takého ho máme opísaného v evanjeliách a takého ho musíme hlásať.

[i] Výrazom „prorocké vzory“ označujeme také udalosti, postavy či inštitúcie v dejinách Starej zmluvy, ktoré nejakým spôsobom poukazujú na budúce udalosti, postavy či inštitúcie, ktoré, keď raz nastanú, presiahnu svojou podstatou pôvodné vzory, hoci zároveň sa na ne budú v mnohom podobať. Príkladom takéhoto prorockého vzoru je udalosť, keď bol izraelský národ oslobodený z egyptského otroctva, ktorá poukazuje na to, ako je človek v momente uverenia v Krista oslobodený z otroctva hriechu a skazy. Niekedy sa tieto „prorocké vzory“ označujú v kresťanskej literatúre aj ako „typologické proroctvá“  (grécke slovo týpos sa dá preložiť ako vzor, príklad, model, štandard, a napr. v Rímskym 5:14 je preložené ako obraz). V tomto článku sme zvolili výraz „prorocké vzory“, lebo slovo „vzor“ dobre zachytáva ideu poukázania a očakávania nejakej budúcej udalosti či skutočnosti.