aktuality

Svoje dobrovoľné finančné príspevky

a dary môžete posielať na číslo účtu:

SK08 0200 0000 0024 8691 6455.

Ďakujeme.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag16z.jpg
Milostivé ospravedlnenie v Kristovi - 3. časť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


3. časť: Ospravedlnenie v 2. kapitole listu Jakuba


Jakubove výroky o „ospravedlnení z viery“ sú medzi veriacimi často diskutovanou témou, a síce v spojitosti s tým, či k spaseniu (alebo presnejšie k ospravedlneniu) sú okrem viery potrebné aj naše dobré skutky. Inými slovami, môžu byť dobré skutky, či už vykonané pred obrátením alebo po obrátení, rozhodujúcim dôvodom, prečo Boh zachráni človeka a prijíma ho na večnosť do svojho kráľovstva? Takúto cestu spasenia môžeme nazvať aj spasenie zo skutkov, pričom Písmo túto cestu pre hriešneho človeka vylučuje – „ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného“ (Rímskym 3:10).



V kontraste k tejto pomyselnej ceste je cesta spasenia z milosti. Pre spasenie z milosti je kľúčovým tvrdenie, že rozhodujúcim dôvodom pre záchranu konkrétneho hriešnika a jeho prijatie do večného Božieho kráľovstva, je Božia nezaslúžená priazeň (=milosť). Človek do tejto priazne vstupuje v konkrétnom bode svojho života, kedy uznáva svoju hriešnosť a zo srdca sa spolieha iba na dokončené vykupiteľské dielo Pána Ježiša. Sväté Písmo od začiatku až do konca predstavuje spasenie hriešnikov ako Božie dielo, ktoré uskutočnil večný Boží Syn Ježiš Kristus, pričom úžitok z tohto diela aplikuje na konkrétnych ľudí Svätý Duch, kedykoľvek mocným pôsobením vedie človeka k viere v Krista. Keď raz človek objaví, pochopí a prijme toto nádherné spasenie prameniace z Božej lásky, jeho radosť nemá konca-kraja.


K celistvému chápaniu biblického učenia o spasení ale patrí i pochopenie, akú úlohu majú skutky kresťanov prameniace zo živej viery a vykonané medzi obrátením a vstupom do večnosti. 2. kapitola listu Jakuba niekedy kresťanov v tomto smere potrápi – o to viac je potrebné presne pochopiť jej zmysel, ako zapadá do veľkého celku biblického učenia o spasení. Skôr ako sa pustíme do výkladových detailov našej pasáže v Jakubovi 2, urobíme dobre, ak sa pozrieme na kontext a širší rámec tejto otázky. Nie každá epištola Novej zmluvy má totiž rovnaký zámer alebo štruktúru.


Konkrétne list Rímskym je systematické a hĺbkové vysvetlenie evanjelia Ježiša Krista. Tomu zodpovedá aj jeho štruktúra, kde sa postupne v dômyselne vymedzenom slede rozvíja téma za témou podľa toho, ako súvisia s Božím veľkým plánom spasenia v Ježišovi Kristovi. List Galatským je zase dôsledná a razantná obrana milostivej a zástupnej podstaty ospravedlnenia zoči-voči protivníkom, ktorí podvracali vieru kresťanov v oblasti dávnej Galácie (dnešné Turecko). V liste Galatským Pavol sériou presných argumentov a poukázaním na to, ako historicky postupuje Boží program spasenia, ukazuje, aký veľký je omyl týchto tzv. judaizantov. Títo totiž k viere v Krista chceli pridávať obriezku a následne i dodržiavanie zákona ako podmienku ospravedlnenia. Kdekoľvek sa v dejinách ľudstva objavuje myšlienka, že osobným vyplnením zoznamu prikázaní (či už Božích alebo cirkevných; a či už s Božou pomocou alebo bez nej) sa človek stáva pred Bohom spravodlivým, je v skutočnosti variácia na smrteľný omyl judaizantov prvého storočia. Judaizantom, rovnako ako mnohým nábožensky horlivým ľuďom dneška, uniklo, že naša vlastná spravodlivosť (=čokoľvek, čo konáme podľa zoznamu Božích požiadaviek) nikdy nebude stačiť na to, aby nám získala večnosť a mohla byť základom pre naše prijatie do Božej rodiny. Pre náš hrozný a biedny stav potrebujeme spravodlivosť iného – totiž vteleného Boha, Pána Ježiša Krista.


Na druhej strane k listom Rímskym a Galatským je list Jakubov iný, ako povahou, tak i štruktúrou. Jakubov list je svojou orientáciou prakticko-pastoračný a rieši  konkrétne situácie v živote niektorých zborov a kresťanov. Jeho charakter je usmernenie, naprávanie a povzbudenie vo viacerých oblastiach. Nie je to systematické rozpracovanie učenia o spasení, ale buduje na už oznámených a známych kresťanských pravdách, do ktorých bola službou apoštolov uvedená prvá cirkev, aby tak mohla žiť podľa Božej pravdy a na Pánovu slávu. Ako už bolo spomenuté o kúsok vyššie, Jakubov list má za jeden z cieľov naprávať omyly, vrátane omylu o tom, ako má žiť vierou spasený človek od momentu uverenia až po smrť či druhý Pánov príchod. Tieto pozorovania o povahe Jakubovho listu sú dôležité, lebo nás ochránia pred nesprávnymi  závermi i myšlienkovými postupmi (napr. že by sme chceli Jakubov list brať ako hlavný zdroj biblického učenia o spasení, či čakať od neho celistvé vysvetlenie ospravedlnenia). Apoštol Jakub nepíše proti „Pavlovskému“ učeniu o ospravedlnení (nie že by v Biblii boli rôzne učenia o ospravedlnení, hoci apoštol Pavol oznámil najväčšiu časť z Božieho zjavenia o tom, ako sa hriešny človek skrze Božieho Syna môže stať spravodlivým pred svätým Bohom). Ak sa už podržíme terminológie, že Jakub píše proti niečomu, potom je to proti omylu, ktorý by sme mohli nazvať „ospravedlnenie, po ktorom nenasleduje žiadne posvätenie“.  Tento omyl Jakub odmieta, ale rovnako ho odmieta aj Pavol,  aj apoštol Peter i Ján, aj kniha Genezis, aj život Abraháma, a nakoniec i každá biblická kniha a vôbec sám Pán spasenia, Ježiš Kristus. Nie je to teda niečo, čomu by učil len Jakub, hoci možno práve Jakubovo vyjadrenie sa vplyvom rôznych historických súvislostí stalo v tomto smere najznámejším.


V prvej časti sme sa zaoberali „ospravedlnením“ ako „vyhlásením za spravodlivého“, ktoré má právnu alebo súdnu povahu – Boh ako najvyšší sudca vyhlasuje pre Kristove zásluhy hriešnika, ktorý zo srdca verí, za trvalo spravodlivého. To ale neznamená, že slovo „ospravedlnenie“ musí vždy a v každom kontexte znamenať len túto jedinú vec. Niekedy slová (všeobecne i v Biblii) môžu mať okrem primárneho (prvotného) významu aj ďalšie významy – hovoríme, že dostávajú svoj významový odtieň podľa kontextu, ktorý treba pozorne preskúmať. Pozrime sa na to, aký význam ešte môže mať slovo „ospravedlniť“ v novozmluvných spisoch – vo všetkých ďalej citovaných textoch je v pôvodine vždy to isté slovo.


„… A je ospravedlnená múdrosť od svojich detí“ (Matúš 11:19). V tomto kontexte slovné spojenie „múdrosť je ospravedlnená“ neznamená, že múdrosť je vyhlásená za spravodlivú pred nejakým súdnym tribunálom, ale znamená, že múdrosť je ukázaná, prejavená, podľa toho, čo prináša, teda podľa svojho ovocia. Takýto je principiálny význam tohto zvláštneho dobového vyjadrenia „od [=podľa] svojich detí“. Toto bolo pomerne ťažké miesto, nakoľko tu máme pre nás nezvyčajnú formu vyjadrenia. To podstatné pre naše štúdium sme ale ukázali a ďalej si k tomu teraz pridajme niečo jednoduchšie.


A všetok ľud počujúc to, i publikáni, uznali Boha za spravodlivého…“ (Lukáš 7:29). Pre spojenie „uznali Boha za spravodlivého“ je v pôvodnom jazyku použité to isté sloveso, ktoré sa inak bežne prekladá „ospravedlniť“. V tomto kontexte sloveso „ospravedlniť“ neznamená, že oni Boha právnym spôsobom vyhlásili za spravodlivého, ale že  uznali alebo rozoznali, že Boh je spravodlivý vo všetkom, čo koná.


Ďalšiu zmienku „A on chcúc sám seba ospravedlniť…“ (Lukáš 10:29) môžeme chápať ako „a on chcúc ukázať o sebe, že je spravodlivý…“. Teda význam je tu demonštrovať, alebo preukázať, cez nejaké svedectvo, že niekto je spravodlivý. V takomto zmysle používa sloveso „ospravedlniť“ aj apoštol Jakub, keď hovorí o ospravedlnení človek zo skutkov. K tomu konštatovaniu nás vedie kontext.


Keď Jakub hovorí o ospravedlnení, tak hovorí o preukázaní, uznaní či dokázaní toho, že niekto je spravodlivý. „Ale niekto povie: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“(Jakub 2:18). Kontext tu hovorí o „ukázaní (preukázaní) viery“. Viera sa dá preukázať len  skutkami. Skutky svedčia o viere. Jakub nezmiešava skutky a vieru na ospravedlnenie, ale hovorí, že skutky ukazujú na vieru a potvrdzujú jej pravosť. Ďalej vo verši 2:22 Jakub vysvetľuje vzťah pravej viery a skutkov tak, že skutky kresťanov „dokonávajú“ alebo „dokončujú“ vieru, nakoľko do povahy spasiteľnej viery je zabudované to, že prinesie rastúce ovocie v podobe dobrých skutkov. Prirovnať si to môžeme k stromu s vetvami (=viera) a ovociu (=dobré skutky), pričom ovocie „dokonáva“ strom v tom zmysle, že prinesením ovocia sa napĺňa zmysel toho, prečo vôbec kmeň a vetvy existujú. Skutky prameniace z viery „dokončujú“ vieru, nakoľko sa cez ne uskutočňuje rast v spasení a obrátený človek sa takto posúva čoraz bližšie k cieľu spasenia, ktorým je úplná podobnosť Kristovi a život podľa Boha a na jeho slávu. Tento cieľ v plnosti dosiahneme až po vzkriesení, ale už tu na zemi sa k nemu máme blížiť každým dňom. Pretože „mŕtva viera“ ma zásadne inú kvalitu ako živá a spasiteľná viera a z princípu nemôže prinášať takéto ovocie, je preto v Božom pláne úplne mimo hry a nikdy nemôže človeka zachrániť (2:20). Apoštol Jakub rázne odmieta predstavu, že by kedy niekto s takouto mŕtvou vierou mohol vojsť do večnosti (2:14). Zároveň ale týmito výrokmi Jakub nemieša vieru a skutky, ako keby to bolo jedno a to isté – zachováva rozlíšenie a precízne formuluje pomer skutkov viery k viere samotnej. Skutky po obrátení teda ako „ukazujú“ tak i „dokonávajú“ vieru. Pre zaujímavosť a ukážku toho, že Jakub nie je v spisoch Nového zákona vo svojom myslení jediný, uveďme, že i apoštol Pavol má state, kde podobne vysvetľuje povahu spasiteľnej viery a jej schopnosť prejaviť sa cez ovocie dobrých skutkov, jedna z  tých známejších je Galatským 5:6.


Jakubova stať o viere a skutkoch má akoby svoj vrchol vo verši 2:24, ktorý vystupuje ako zhrnutie a centrálne konštatovanie. Vďaka vyššie zmieneným pozorovaniam máme tomuto zhrnutiu rozumieť nasledovne: „Tak teda vidíte, že sa človek preukazuje (alebo demonštruje), že je spravodlivý, zo skutkov a nie samo z viery“. Jakub karhá ľudí, ktorí tvrdia, že majú vieru, a pritom ale nemajú žiadne dobré skutky. Tento pre Boha neprijateľný stav je opísaný ako stav „mŕtvej viery“ (pozri verš 2:17). Pod mŕtvou vierou sa rozumie taká viera, ktorá nie je preukázaná skutkami a ani  neprináša žiadne ovocie. Rovnako na ďalšom mieste v Pavlových spisoch vidíme, že tá istá viera, ktorá ospravedlňuje, je živá a spúšťa nový život, kedy nastáva oživenie Duchom a do srdca ospravedlneného je vyliata Božia láska (Rímskym 5:5). Práve vďaka tomuto pozadiu platí Jakubovo pokarhanie  každému, kto by sa kedy chcel uspokojiť s predstavou viery, ktorá iba prijala milosť Božiu na odpustenie hriechov a tým by to pre neho všetko skončilo. Takýto scenár Písmo jednoducho nepozná. Človek buď prijíma celé spasenie (v jeho súdnej i premieňajúcej stránke), alebo spasenie neprijal vôbec.


Navyše k tejto univerzálnej biblickej schéme chce Jakub doplniť ešte jednu súvislosť. Rovnako ako Pavol v liste Rímskym v kapitole 4 a Galatským v kapitole 3, i apoštol Jakub cituje Genezis 15:6: „A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť…“ (Jakub 2:23). Jakub podčiarkuje, že ďalším Abrahámovým životom, zvlášť pri rozhodnutí obetovať svojho syna Izáka (Gen 22), sa  „naplnilo“ presne to Písmo, ktoré hovorí o oveľa skoršom ospravedlnení Abraháma z viery. A z viery potom vzišiel skutok, Abrahám sa  spoliehal na Hospodina a plnil, čo od neho žiadal. Otázka ale je, v akom zmysle sa v ďalšom Abrahámovom živote naplnil výrok z Genezis 15:6?


Genezis 15:6 sa v obetovaní Izáka napĺňa v tom zmysle, že Abrahámova poslušnosť je dôkazom toho, ako v jeho živote prebieha Boží program spasenia, nakoľko Abrahámova viera je skutočná a živá, čo sa dokazuje a ukazuje v skutkoch poslušnosti (Genezis 22:12). Kým v Rímskym v kapitole 4 je pre Pavla Abrahám modelom toho, ako Boh ospravedlňuje bezbožného človeka, ktorého skutky na záchranu jednoducho nestačia, tak Jakub sa pozerá na postupnosť udalostí v živote Abraháma a vidí ho ako model živej viery dokazujúcej sa v poslušnosti. Pravdu má ako Pavol, tak i Jakub, obidvaja sú mužmi, ktorí vidia dôležité biblické súvislosti a predkladajú ich ako Pánom vybraní služobníci Božej cirkvi, aby mohla mať plné svetlo pravdy v učení apoštolov.


Každý kresťan má preto nasledovať Abraháma ako dvojaký príklad. Z našej bezbožnosti musíme byť ospravedlnení cez započítanú Kristovu spravodlivosť, presne ako tu bolo u Abraháma – to je naša istota a naša bezpečnosť až na večnosť. Zároveň a nadväzne musíme poslušne kráčať v živej viere, aby mohla byť „ukázaná“ a „dokonaná“ zo skutkov, ktoré z nej pramenia – takto rastieme na deň, kedy bude každý jeden skutočný kresťan verejne odkrytý a obhájený Bohom pred celým svetom. Nič menej sa nemôže pokladať za biblické učenie o spasení. Ak začneme ignorovať nejakú z týchto dvoch stránok, dochádza k odklonu od biblického učenia.


V priestore, ktorý ešte zostáva, si prejdime niektoré míľniky života Abraháma. Abram (Abrahám) vyšiel najprv z Chaldejského Úru (Genezis 11:31) a potom z Cháranu (Genezis 12:4) – vtedy mal 75 rokov. Abramov život viery začal už vtedy, keď vyšiel z Úra Chaldejov, kedy sa mu ukázal Boh slávy a dal mu sľuby (Skutky 7:2). Ďalší míľnik v Abrahámovom živote je zmluva v Genezis 15 a započítanie spravodlivosti skrze vieru. Potom vidíme, ako Abrahám chce svojou iniciatívou pomôcť Božím sľubom, výsledkom čoho je narodenie Izmaela, ktorý však nie je naplnením zasľúbenia (Genezis 16). Izák, syn zasľúbenia, sa narodí, keď má Abrahám sto rokov (Genezis 21:5). Potom vidíme udalosti okolo obetovania Izáka (Genezis 22). Na Abrahámovom živote vidíme mnoho rokov života viery, počas ktorých putoval, niekedy sa pošmykol a zhrešil, ale znova sa postavil, znova išiel vo viere za Bohom podľa Božích sľubov, až nakoniec zomiera ako 175-ročný (Genezis 25:7). U Abraháma nachádzame viac ako sto rokov života viery. A o tomto Abrahámovom živote Jakub povie: „Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár?“ (2:21). Zopakujme ešte raz kľúčové tvrdenie – Jakub poukazuje na to, že Abrahámova viera bola živá, že Abrahám sa dokázal a svojimi skutkami bol preukázaný ako spravodlivý. Abrahám Boha prakticky poslúchal a konal, čo mu Boh prikazoval. Takto bola jeho viera potvrdená, ukázaná a dokonaná jeho skutkami, a to aj v tom, ako bol poslušný s obetovaním Izáka. Viera viedla Abraháma k poslušnosti, lebo inak to ani u živej viery nejde.


Tam, kde je ospravedlnenie, tam je aj posvätenie. Nie je možné byť ospravedlnený a nebyť posvätený, nebyť poslušný. „Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, rovnako aj viera bez skutkov je mŕtva“ (Jakub 2:26). Mŕtva viera, nepotvrdená ovocím, nemôže spasiť (Jakub 2:14). V Jakubovom liste síce nemáme celistvé a dokonca ani hlavné podanie učenia o spasení a ospravedlnení. I napriek tomu však Jakubove rázne výroky predstavujú dôležitý diel, ktorý zapadá do Božieho veľkého plánu spasenia. Dobre urobíme, ak sa nimi budeme riadiť.

 

Ďalšie články od tohto autora