aktuality

Sme zariadení na príjem podielu z dane

za rok 2017. Viac na Príjem z podielu…

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag08z.jpg
Milostivé ospravedlnenie v Kristovi - 1. časť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


1. časť: Vysvetlenie ospravedlnenia

 A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; … My všetci sme zblúdili ako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás. Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst… Pretože bol vyťatý zo zeme živých, pre prestúpenie môjho ľudu bola mu zadaná rana. … Ale Hospodinovi sa ľúbilo ho tak zdrtiť a strápiť nemocou, aby, ak jeho duša položí obeť za hriech, … Svojou známosťou ospravedlní spravodlivý môj služobník mnohých a ich neprávosti on ponesie.


Izaiáš 53:5-11



Vysvetlenie ospravedlnenia

Najprv si objasnime, čo znamená ospravedlnenie všeobecne, a následne, čo znamená ako kľúčový prvok biblického plánu spasenia:

     „Ospravedlnenie je taký akt, kedy súd (alebo sudca) vyhlási obžalovaného človeka za nevinného, respektíve za takého, ktorý je vo veci obžaloby bezúhonný“. Výsledkom ospravedlnenia je, že ospravedlnenému prislúcha postavenie spravodlivého a následne i všetky práva a slobody, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Uvediem príklad. Ak by som bol obvinený z krádeže a na súde by sa dokázalo, že som kradol, potom by som dostal trest a šiel by som do väzenia. Dôsledkom toho by bolo odňatie mojej slobody a pobyt vo väzení. Ak by sa ale na súde dokázalo, že som krádež nespáchal, potom by som bol vyhlásený za nevinného a bol by som zbavený obžaloby. Dôsledkom toho by bolo, že ďalej môžem žiť na slobode so všetkými právami a výhodami, ktoré k životu na slobode patria.


Tento koncept je pre Písmo dôležitý. Odvíja sa od neho aj ospravedlnenie hriešneho človeka pred svätým Bohom, spravodlivým Sudcom. Ospravedlnenie hriešnika pred Bohom je taký Boží akt, v ktorom Boh vyhlasuje človeka veriaceho v evanjelium za trvalo spravodlivého a to iba na základe započítania Kristovho dokončeného vykupiteľského diela (Kristovej krvi a Kristovej spravodlivosti). V Kristovi je človeku poskytnuté všetko potrebné k tomu, aby bola zmazaná jeho vina a dlh za všetky jeho hriechy a spáchané neprávosti. Zároveň v Kristovi ospravedlnený človek dostáva kladné postavenie pred Bohom: je navždy prijatý, navždy spravodlivý, navždy dostatočný pred Bohom, a získava všetky výhody, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Čaká ho šťastná budúcnosť, lebo je vyhlásený za spravodlivého.


Táto definícia odráža to, že na strane hriešnika je potrebná viera v evanjelium, a zároveň aj to, že ospravedlňuje sám Boh. Človek sa nemôže ospravedlniť sám. Ospravedlnenie sa nedeje na základe dobrých skutkov alebo na základe ľudskej spravodlivosti či pobožnosti, či akejkoľvek ľudskej snahy, ale výlučne len na základe Kristovho dokončeného vykupiteľského diela. Kristovo dielo, to sú Kristove zásluhy. Len pre Kristove zásluhy je človek ospravedlnený. Pán Ježiš prelial svoju krv, on odčinil vinu, jeho vlastná spravodlivosť – a nijaká iná – je započítaná na účet veriaceho človeka.


Okamih ospravedlnenia v živote človeka je v momente uverenia. V tomto momente spoľahnutia sa na Krista je človek spasiteľnou vierou spojený s Kristom. Od tohto okamihu má ospravedlnený človek pred Bohom trvalé postavenie spravodlivého, pričom jeho spravodlivosť pred Bohom je úplná, stopercentná, plne dostatočná. Jediný spôsob, ako hriešny človek môže získať večný život a večnú priazeň u Boha je získať nemenné postavenie stopercentne spravodlivého. Keďže zo svojich skutkov človek stopercentnú spravodlivosť nepreukáže, pretože všetky jeho skutky sú porušené a poznačené a presiaknuté hriechom, musí celú spravodlivosť získať ako dar. Pri záchrane človeka dáva Boh spravodlivosť ako dar tomu, kto si uvedomuje a priznáva svoju hriešnosť, nedostatočnosť a vinu, kto činí pokánie a verí evanjeliu.


Tieto pravdy Písmo odkrýva už od knihy Genezis. Abrahám uveril Bohu a Boh mu jeho vieru počítal za spravodlivosť (Genezis 15:6). Odvtedy ako Abrahám vyšiel z Chaldejského Úru a započal život putovania (Genezis 12–22), vidíme v jeho živote momenty poslúchania Boha, ale i momenty poklesnutia a pošmyknutia. Vidíme, čím všetkým ho Boh previedol, a pritom sa stále opakuje to, že Boh dáva Abrahámovi zasľúbenia, sľuby budúcnosti. Sľubuje mu krajinu a potomstvo. Hoci Abrahám so Sárou sú neplodní, sľubuje mu, že z neho vyjdú národy. Abrahám na tieto zasľúbenia odpovedá vierou. O Abrahámovom živote platí, že je to život viery. V Genezis 15 vidíme Abraháma v jednej chvíli skleslého a váhajúceho. V tejto situácii mu Boh opätovne obnovuje zasľúbenie. Abrahám na zasľúbenie opäť odpovedá vierou – a toto je ten okamih, o ktorom Písmo hovorí, že Boh mu počíta jeho vieru za spravodlivosť (Genezis 15:6). Táto pravda je taká kľúčová, že apoštol Pavol na nej buduje vysvetľovanie evanjelia a ospravedlnenia v Rímskym 4 a v Galatským 3. Boh nepočíta Abrahámovi spravodlivosť z jeho skutkov, ale z jeho viery. Celá Nová zmluva následne stavia na skutočnosti, že Boh počíta spravodlivosť z viery – teda tak, ako tomu bolo už dávno u Abraháma. Abrahám sa stáva vzorom pre veriacich všetkých čias. My sme deti Abrahámove podľa viery (Galatským 3:7, Rímskym 4:11-12).


V Izaiášovi 53 sú predpovede o Kristovi (600 rokov pred jeho príchodom), o jeho utrpení a platbe za hriech. V tejto predpovedi zaznieva aj to, že Kristus „ospravedlní mnohých“ a ich neprávosti ponesie on. On, dokonale poslušný Boží služobník, sám jediný bude spravodlivý, ale ponesie neprávosti mnohých. Mnohých privedie do postavenia spravodlivých (Izaiáš 53:11). Nebude to na základe ľudských skutkov a zásluh, ale bude to Božie dielo. Pripomeňme si, že nikto z ľudí nedokáže naplniť celý Boží zákon – všetci sme od narodenia pod spravodlivým Božím hnevom. Na tomto pozadí ľudskej hriešnosti a stratenosti, potom celým Písmom od samého začiatku žiari pravda, že ospravedlnenie je v Písme oznámené ako ospravedlnenie z milosti.


Satan, diabol, je v Písme opisovaný ako žalobca (napr. Zachariáš 3), ktorý žaluje na ľudí. Od okamihu ospravedlnenia však už nemôže na ospravedlneného tak nažalovať, aby ho obral o večný život. Ale ak hriešnik nezískal dar spravodlivosti (ospravedlnenie), potom satanova žaloba je pravdivá a takéhoto človeka čaká odsúdenie. Ospravedlnenie je na príklade kňaza Jozuu opísané takto: „… A odpovedal a riekol tým, ktorí stáli pred ním, povediac: Vezmite z neho to pľuhavé rúcho: A riekol mu: Hľa, učinil som to, aby prešla tvoja neprávosť z teba, a obliekol som ťa do slávnostného rúcha…“ (Zachariáš 3:3–5). V spisoch Novej zmluvy je v plnosti a dopodrobna vysvetlené, že naše hriechy sú prenesené na Krista, že na ňom sú potrestané, no zároveň vidíme, že spôsob ospravedlnenia je odkrytý a oznámený už v starozmluvných písmach. Človek musí byť odiaty do spravodlivosti, oblečený do čistého rúcha, aby mohol obstáť pred Bohom. Toto odiatie robí sám Boh. Je to Božie dielo, Božia práca. Jozua sa neodvoláva na svoje zásluhy, ani k tomuto odiatiu nič nepridáva.


V Jeremiášovi sa nachádza proroctvo o potomkovi Dávida, ktorý prinesie spasenie pre Boží ľud. Meno tohto Kráľa a Spasiteľa je vyjadrené takto: „Hospodin naša spravodlivosť“ (Jeremiáš 23:5–6). Toto proroctvo sa napĺňa v osobe Ježiša Krista, ktorý je Boh aj človek v jednej osobe. Má ľudské aj Božie bytie zároveň, a preto je možné nazvať ho Božím menom Hospodin a pritom je i potomok Dávidovej kráľovskej dynastie.  Práve on, vtelený večný Boží Syn, je našou spravodlivosťou, ktorou sme pred Bohom spravodliví. Obstojíme v ňom, vďaka jeho skutkom a dokonalosti.


Aj v iných starozmluvných textoch vidíme opisy a obrazy ospravedlnenia. Vidíme, že Boh má plán. Chce zachrániť a zachraňuje hriešnika. Tento plán je postavený na ospravedlnení. Preto aj my potrebujeme ospravedlneniu správne porozumieť, aby sme mohli správne veriť a vierou prijať dar spasenia.


Ďalšia dôležitá súvislosť sa odvíja od toho, že ospravedlnenie má súdnu (právnu) povahu. Na súde je človek vyhlásený buď za spravodlivého alebo za vinného: „Keby povstal spor medzi niektorými ľuďmi, prídu k súdu, a budú ich súdiť a vyhlásia toho, kto je spravodlivý, za spravodlivého, a  vinného vyhlásia za vinného“ (Deuteronomium 25:1). Hospodin je spravodlivý a nenávidí, keď sa kriví súd: „Ten, kto ospravedlňuje bezbožného, ako i ten, kto odsudzuje spravodlivého, obidvaja sú ohavnosťou Hospodinovi“ (Príslovia 17:15). Aj z týchto textov je zrejmé, že ospravedlnenie znamená vyhlásenie človeka za spravodlivého. Taktiež je z nich zrejmé, že opakom ospravedlnenia je odsúdenie alebo vyhlásenie za vinného. Keď je niekto v Ježišovi Kristovi, je ospravedlnený, je spasený, a preto už nebude odsúdený: „A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi“ (Rímskym 8:1). Ospravedlnený bol zbavený všetkých obvinení, Boh ho pokladá za úplne spravodlivého. Ospravedlneného nie je možné obžalovať a odsúdiť: „Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Boh je, ktorý ospravedlňuje. Kde kto odsúdi? …“ (Rímskym 8:33–34). Všetky pojmy v citovaných textoch sú súdnej povahy: žalovať, ospravedlniť, odsúdiť. Ak Boh ospravedlní, už nikto nemôže odsúdiť, lebo ospravedlnenie má súdnu povahu.


Ospravedlnenie teda vo svojej podstate (povahe) nespočíva v premenení (transformácii) človeka, a ani samé o sebe nerieši jeho vnútornú premenu. Podstatou ospravedlnenia je totiž vyhlásenie stavu spravodlivosti a vyvodenie zodpovedajúcich dôsledkov. Biblické ospravedlnenie samé osebe človeka nepremieňa, a predsa mení všetko. Ospravedlnenie je kľúčové pre plán spasenia, a aj pre posvätenie, ale nemôžeme povedať, že ospravedlnenie je to isté ako posvätenie. V druhej časti si povieme aj to, aký je súvis medzi posvätením a ospravedlnením. V chápaní ospravedlnenia by bolo napríklad vážnym zlyhaním, a smrteľným  odklonom od biblickej pravdy, ak by sme ospravedlnenie chápali ako vnútornú premenu človeka, vďaka ktorej by ho Boh vyhlásil za spravodlivého. Boh nás najprv vyhlási za spravodlivých, a od toho sa odvíja to, že nás aj vnútorne premení a premieňa.


O ospravedlnení – o vyhlásení za spravodlivého – platí, že nepodlieha zmenám v čase. Človek nemôže byť niekedy menej ospravedlnený a inokedy viac ospravedlnený. Buď je navždy ospravedlnený, alebo je ešte stále vinný a pod odsúdením. Od okamihu uverenia je človek v Božích očiach stopercentne spravodlivý v zmysle vyhlásenia za spravodlivého, v zmysle pripočítanej spravodlivosti, ale každodenný život ospravedlneného svojou skutkovou podstatou nutne nie je stopercentný (nie je tam dokonale bezhriešny každodenný život).


O spravodlivosti veriaceho (ospravedlneného) musíme zmýšľať v dvoch rovinách: 1. pripočítaná (Kristova) spravodlivosť a 2. jeho osobná alebo vlastná spravodlivosť, ktorú dosahuje vo svojom živote. Jeho pripočítaná spravodlivosť je celá a úplná – nestráca ju, s časom sa nemení. Jeho vlastná spravodlivosť (žitá, čiže jeho posvätenie) ešte nie je úplná a dokonalá, vyžaduje si duchovný rast. Posvätenie a duchovný rast kresťana podliehajú zmenám v čase.


Ako je to s duchovným rastom? Pred obrátením (uverením) neexistuje duchovný rast, pretože neospravedlnený človek je duchovná mŕtvola (je mŕtvy vo svojich hriechoch a vinách, Efezským 2:1). Duchovný život a rast začína až okamihom obrátenia. Okamihom ospravedlnenia začína nový život. Ale nový život a ospravedlnenie nie je to isté! V novom živote sa vyskytnú aj pošmyknutia a pády (Galatským 6:1), duchovná lenivosť, oslabnutie každodennej viery, váhavosť. Miera rastu bude u veriacich rôzna, ale každý spasený človek duchovne porastie. Aj pri akejkoľvek miere duchovného rastu sa však žiaden veriaci tu na zemi nebude môcť pochváliť svojou vlastnou stopercentnou spravodlivosťou. Musíme vynaložiť všetko úsilie o posvätenie, zápas s hriechom a o premenu do podoby Ježiša Krista (Efezským 4:13). A predsa to nebude na sto percent, lebo sme ešte stále v nevykúpenom tele. Tu na Zemi ešte nie sme dokonalí. Dokonca ani apoštol Pavol sa nepovažuje za už dokonalého (Filipským 3:12). Aj on počas svojej zemskej púte potreboval rásť a hnať sa za dokonalosťou. Aj pre dlhoročných kresťanov stále platí, že potrebujeme zložiť špinu a zbytok zlosti (Jakub 1:21) a tiež, že mnoho ešte klesáme (Jakub 3:2). Ešte sme sa nesprotivili až do krvi v borbe proti hriechu (Židom 12:4). Každý veriaci vie aj zo svojej skúsenosti, že padá do hriechu. Je to realita kresťanského života. A predsa napriek našim pádom Boh nikdy nepovie, že už s nami končí, že už toho bolo dosť, že mu s nami došla trpezlivosť. Boh nás neodvrhne. Prijal nás na večnosť. Toto prijatie u Boha nie je odmenou za náš nový život, ale je darom skrze vieru vďaka životu, obeti a vzkrieseniu Ježiša Krista. Náš nový život je skutočný a je mocný, ale ani on nie je dostatočný na to, aby sme zaň dostali večný život.


Existuje aj také mylné chápanie ospravedlnenia, že ospravedlnenie znamená vymazanie hriechov človeka do momentu obrátenia a akoby nanovo jeho umiestnenie na štartovaciu čiaru. Podľa tohto chápania človek dňom uverenia dostáva novú šancu (nový začiatok) a uschopnenie (zmocnenie, vystrojenie od Boha), ale je na človeku, ako s tým naloží. Ak by toto naozaj bola cesta spasenia, potom nebude spasených ľudí, pretože podľa Písma neexistuje kresťan bez zlyhania, bez poklesku, bez pádu do hriechu (pozri napríklad: Jakub 3:2, 1. Ján 1:8).


Znovu si pripomeňme, že ospravedlnenie človeka pred svätým Bohom je taký Boží akt, v ktorom Boh vyhlasuje človeka veriaceho v evanjelium za trvalo spravodlivého. Vyhlásenie za spravodlivého bude o veriacom platiť i v ten deň či okamih, keď sa pošmykol či padol. Boh bude človeka obnovovať a ďalej meniť, ale pripočítaná spravodlivosť sa s časom nemení. To, že ospravedlnenie je trvalá skutočnosť, že je ospravedlnený raz a navždy, odvodzujeme i z listu Rímskym z 5. kapitoly : „Ospravedlnení súc teda z viery máme pokoj blížiť sa k Bohu skrze svojho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme dostali aj prístup vierou do tejto milosti, v ktorej stojíme, a chválime sa nádejou slávy Božej“ (Rímskym 5:1–2). Rozhodujúce sú tu slová „v ktorej stojíme“. Aj po mnohých rokoch nového života o ospravedlnenom platí, že stojí v milosti. Aj keď nový život reálne žijeme, Boh nás neprijíma kvôli nášmu novému životu, ale z milosti – vďaka ospravedlneniu skrze vieru. Ospravedlnenie teda nie je len pre začiatok alebo naštartovanie nového života, ale je raz a navždy: „A tak teda je o mnoho istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu“ (Rímskym 5:9). Ak na začiatku sme ospravedlnení skrze Krista, aj od budúceho hnevu budeme zachránení len skrze Krista, v dôsledku ospravedlnenia, a nie skrze náš nový život. Nový život však svedčí o tom, že obrátenie a ospravedlnenie už skutočne nastalo. V liste Galatským (3:3) Pavol veľmi karhá uverivších: „Či ste tak nerozumní? Započnúc Duchom teraz telom dokonávate?“. Zbory v Galácii sa dali zviesť od tých, ktorí pridávali k viere aj obriezku a skutky podľa zákona, ako podmienku pre ospravedlnenie. Pavol ich karhá, lebo začali dobre ( vierou prijali dar Ducha), ale zle pokračujú (dokonávajú telom), k viere pridávajú ľudskú zásluhu. Takéto pridávanie Pavol odmieta. Teda spasenie je od začiatku až do konca zo samotnej viery a len skrze Krista. Len Kristus je zdroj spasenia a istota večného života.


Keď prechádzame témou ospravedlnenia v Písme, tak vidíme určitú schému a súvislosti. Boh má plán zachrániť hriešneho človeka pre večnosť. Boh človeka zachraňuje tak, že ho v istom momente zemského života ospravedlňuje. O ospravedlnení platí:


1. je to súdne vyhlásenie,

2. je trvalo platné,

3. obsahuje odpustenie všetkých hriechov (nielen tých do okamihu uverenia),

4. dostávame ho v okamihu uverenia: „… aj my sme uverili, aby sme boli ospravedlnení…“ (Galatským 2:16),

5. je milosťou: „ospravedlňovaní súc zadarmo jeho milosťou, skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi“       (Rímskym 3:24),

6. človeku sa pripočítava Kristova spravodlivosť.


Teda ospravedlnenie nie je premena. Môžeme povedať, že naša premena pôsobením Božieho Ducha stojí na našom ospravedlnení, ale nemôžeme tieto dve veci stotožniť. Táto spravodlivosť nie je do nás „vliata“, je nám pripočítaná: „Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom“ (2.Korintským 5:21). Ako bol Pán Ježiš učinený hriechom? Tak, že bol vnútorne premenený na hriešnika, alebo tak, že mu boli pripočítané naše hriechy a vyniesol ich na kríž? To druhé! Tie hriechy neboli jeho vlastné, boli to naše hriechy, ale jemu boli pripočítané alebo zarátané. To ale vysvetľuje, ako sa my stávame v Kristovi Božou spravodlivosťou. Je to tak, že sme vnútorne premenení (ako keby do nás bola „naliata“ spravodlivosť)? Nie! Ale tak, že Kristova spravodlivosť je pripočítaná nám. Boh sa na nás pozerá cez Kristovu spravodlivosť: „Nech vám je teda známe, mužovia bratia, že skrze toho sa vám zvestuje odpustenie hriechov, a od všetkého, od čoho ste v zákone Mojžišovom nemohli byť ospravedlnení, v ňom sa ospravedlňuje každý, kto verí“ (Skutky 13:38–39). Ospravedlnení sme teda „v ňom“.


Pohľad do histórie

Keď v 16. storočí prebehla protestantská reformácia, reformátori v Písme nanovo objavili a  vyniesli na svetlo vzácne pravdy o ospravedlnení. Augsburské vyznanie z roku 1530 definuje ospravedlnenie takto: „Odpustenie hriechov a ospravedlnenie pred Bohom nemôžeme dosiahnuť vlastnými zásluhami ani skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti, pre Krista, vierou, keď totiž veríme, že Kristus trpel za nás a že pre neho sú nám odpustené hriechy, darovaná spravodlivosť a večný život“. O tom boli všetky reformačné „Sola“ („jedine“): Jedine Písmo, Jedine milosťou, Jedine vierou, Jedine Bohu sláva, Jedine Kristus. Reformácia o ceste spasenia hlásala: „Len milosťou, len skrze Krista, len vierou, len darovanou spravodlivosťou“. V roku 1647 Westminsterský katechizmus definuje ospravedlnenie nasledovne: „Ospravedlnenie je taký akt Božej nezaslúženej milosti, kedy nám odpúšťa všetky naše hriechy a prijíma nás za takých, ktorí sú v jeho očiach spravodliví, a to všetko iba pre Kristovu spravodlivosť, ktorá sa nám počíta, a ktorú prijímame samotnou vierou“. Teda reformácia zreteľne vystihla a vyzdvihla podstatu ospravedlnenia.


Zhrnutie

Ospravedlnenie je právne vyhlásenie s trvalou platnosťou. Od začiatku až do konca má zdroj v Božej milosti a nie v našich zásluhách. Nie sme ospravedlnení ani preto, že Boh dopredu vidí náš nový život, a ani preto, že raz v nebi budeme žiť život bez hriechu. Naša budúcnosť je dôsledkom ospravedlnenia. Človek prijíma ospravedlnenie v okamihu uverenia v evanjelium Ježiša Krista. Ospravedlnení sme z viery. Ospravedlnenie znamená odpustenie všetkých hriechov. Ospravedlnení sme jedine v Kristovi. U Boha sme prijatí vďaka spravodlivosti Ježiša Krista, ktorá nám je pripočítaná, nie vďaka našej vlastnej spravodlivosti.

 

Ďalšie články od tohto autora