aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag14z.jpg
Milosť a zásluhy PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Ako sa môže človek na tejto zemi dozvedieť o Božej milosti a rozhodnúť sa prijať ju za svoj najväčší poklad a blaho? V čom je rozdiel medzi milosťou a zásluhami? Čo znamená, že nie sme spasení zo skutkov, ale milosťou skrze vieru? Prečo sa skutky a milosť, ako základ spa-senia, navzájom vylučujú?

Bude dobré, ak si hneď na začiatku pre objavovanie milosti položíme nasledovné otázky:

  1. Čo nás Písmo učí o zásluhách?
  2. Čo nás Písmo učí o milosti?

Čo nás Písmo učí o zásluhách ?

Bolo to na šiesty deň, kedy Hospodin stvoril prvého muža Adama a prvú ženu Evu a postavil ich do edenskej záhrady. Títo prví ľudia prišli do ohromného sveta, ktorý dokonale odrážal Boží plán. V prírode a ani v nich samých nebolo prítomné žiadne pôsobiace zlo.

V teologickej literatúre sa tento pôvodný stav človeka zvykne označovať ako prvotná alebo pôvodná spravodlivosť.

Človek bol stvorený bez akejkoľvek prítomnosti hriechu či morálneho nedostatku. Navyše jeho orientácia bola nastavená smerom k dobru. Nepotreboval na každý poslušný čin prekonávať moc hriechu, ktorá v zostatkovej podobe skrze nevykúpené telo pretrváva u kresťanov až do dňa vzkriesenia (pozri Rim 8:13). Rovnako platí, že Adam nebol mŕtvy v hriechoch, čo je stav, ktorým Písmo opisuje všetkých nespasených ľudí (pozri Ef 2:1). Pr-votná spravodlivosť bola veľká vec, bolo to skutočne po každej stránke mimoriadne posta-venie. Stav prvotnej spravodlivosti bol historicky jedinečný, už nikdy sa nezopakuje. Zažili ho jedine dvaja ľudia, Adam a Eva.

Prvotná spravodlivosť však nebola za strany Boha zaručená (garantovaná). Existovala možnosť stratiť ju. Sám Stvoriteľ vo svojej múdrosti dal človeku skúšku – oznámil mu jedno prikázanie, ktoré ak poruší, stratí prvotnú spravodlivosť a privolá na seba rozsudok smrti. Boží príkaz a dôsledky neposlušnosti hádam ani nemohli byť oznámené jasnejším spôsobom:

Genesis 2:16 – 17 A Hospodin Boh prikázal človekovi a riekol: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.

Adam mal právo žiť v Božej prítomnosti, prežívať šťastie a plnosť a tiež tešiť sa z každého Božieho diela, ale len do chvíle, kým sa riadi zmluvou ustanovenou medzi ním a Bohom.

Niekedy sa v teologickej literatúre tento východiskový režim vzťahu medzi Bohom a človekom, tak ako bol ustanovený v Genesis 2, nazýva aj zmluva skutkov (iné vhodné po-menovanie je napr. rámec skutkov alebo princíp skutkov). Tento zmluvný rámec platí uni-verzálne od stvorenia vo vzťahu ku všetkým ľuďom bez rozdielu a sme do neho každý jeden zahrnutý od okamihu počatia. Ak by to tak nebolo, ako by potom mohlo platiť nasledovné?:

Rímskym 6:23 Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.

Všetci denne umierame a smerujeme k telesnej smrti, po ktorej bude nasledovať súd a večné odlúčenie od Boha, ak sme sa s ním počas zemského života nezmierili. Je tomu tak preto, že rámec skutkov (zmluva skutkov) ustanovený už pri Adamovi platí dodnes. Odplata za zlé skutky je smrť. Navyše platí, že nemám iba jeden zlý skutok, je ich tak mnoho, že sa nedajú ani len spočítať.

Ak ktorýkoľvek človek chce prísť k Bohu na základe zmluvy skutkov, potrebuje sa preukázať Bohu dokonale poslušným životom. Odmena za dokonalú poslušnosť je život. Odmena alebo odplata za akýkoľvek, i ten najmenší hriech je smrť.

Ukončíme túto stať dôležitým konštatovaním: V Písme vidíme hneď od samotného začiatku jedno nerozlučné spojenie: poslušnosť je spojená so životom, neposlušnosť je spojená so smrťou. Autorom tohto spojenia je sám Boh ako zdroj všetkej existencie. On stvoril človeka a on ho jednostranne a zvrchovane uviedol do zmluvného vzťahu so sebou: odmena za po-slušnosť je život, a trest za neposlušnosť je smrť.

Čo nás Písmo učí o milosti?

Uplynul nejaký čas – z biblického opisu sa zdá, že to ani netrvalo veľmi dlho – a prišla udalosť hrôzy. Človek padol do hriechu. Adam si vybral namiesto Božej cesty svoju vlastnú a spolu s ním i jeho manželka. Desivosť tej chvíle sa dá len ťažko vystihnúť – veď od tejto chvíle za začal zlý vek . Pavol o ňom hovorí v liste Galaťanom v 1:4.

Od chvíle, keď Adam zhrešil a prestúpil Boží príkaz, nemal viac pred Bohom žiadne zá-sluhy. Tu je namieste objasniť, ako používam slovo zásluha a čo predchádzajúcou vetou myslím. Pod zásluhou tu rozumiem zmluvný nárok na život a Božie dobrodenia, ktorý by človek mal, kým by sa bez poklesku riadil Božími príkazmi. V prípade Adama tento nárok vyplýval zo zmluvy skutkov, ako sme ju definovali v prvej časti tohto článku. V tomto zmysle môžeme povedať, že kým Adam nezhrešil, mal zmluvný nárok na život a Božie dobrodenia (= mal zásluhy). Od chvíle keď zhrešil, tento nárok viac nemal (= nemal zásluhy). Naopak, všetko, čo mu od chvíle pádu právom patrilo, bolo súženie (opak Božích dobrodení) a smrť (opak života) – to je Bohom vymeraný spravodlivý trest za hriech.

Máme tu človeka, ale v akom je stave? Je na dne biedy. Zhrešil a namiesto toho, aby hľadal Boha, sa skrýva: Namiesto toho, aby volal k Bohu a pýtal sa na Božie riešenie svojho stavu, uviazal si aj s Evou listy z figového stromu. Namiesto toho, aby otvorene priznal pred Bohom vinu, zvaľuje všetko na Evu a tá zase na hada. V Genesis 3:7-13 máme mimoriadny silný koncentrát výhovoriek, zapierania, samospravodlivosti a nekajúcnosti. Pri čítaní tejto state však nezostávajme len pri Adamovi a Eve. Pamätajme, že oni sú našim zrkadlom. Zvy-šok tretej kapitoly prvej knihy Biblie zachytáva Božie vyrieknuté kliatby nad rôznymi sfé-rami tvorstva. A po tomto všetkom Boh urobí niečo mimo všetky očakávania.

Genesis 3:21 A Hospodin Bôh učinil Adamovi a jeho žene odev z kože a odial ich.

Keď platí, že v Genesis 3:15 máme vôbec prvý biblický sľub o príchode Spasiteľa, tak potom vo verši 21 máme prvú biblickú definíciu milosti. Boh tu koná v prospech ľudí a to bez akejkoľvek zásluhy na strane človeka. Ľudia sa mu nemajú čím odplatiť, nemajú žiadny nárok na život a Božiu pomoc, a nemajú ani žiadnu vlastnú spravodlivosť. Predsa však Boh zabije zviera a zo získanej kože vyrobí pre Adama a Evu odev, ktorý zakrýva ich nahotu a chráni ich pred nástrahami teraz už nepriateľského prostredia, ktoré ich čaká po vyhnaní z raja.

Božia milosť, ktorú okúsili Adam s Evou v záhrade, je počiatkom postupného zjavova-nia Božej milosti, ktoré raz vyvrcholí v osobe Ježiša Krista. Božia milosť je jediný možný základ pre spasenie hriešneho človeka. O mnoho tisíc rokov, keď sa v osobe Ježiša Krista a jeho golgotskom diele naplní Genesis 3:15 i 3:21, Pavol napísal nasledovný výrok.

Títovi 2:11 Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom

Božia spasiteľná milosť je také Božie konanie, kedy sa Boh slobodne rozhodol konať s konečným cieľom zachrániť človeka z večného utrpenia bez toho, aby mal človek pred Bohom akékoľvek zásluhy (alebo zmluvné nároky). Milosť je niečo, čo je vlastné pravému Bohu, a patrí k jeho dokonalým atribútom (vlastnostiam).

Spasiteľnú Božiu milosť, o ktorej Pavol píše v Títovi 2:11, môže okúsiť iba hriešnik. Adam zaiste poznal Božiu dobrotivosť a veľkorysosť, ale to je niečo iné ako spasiteľná mi-losť. Adam v stave pred pádom ju nemohol poznať, a ani ju nepotreboval. Vtedy bol ešte v stave prvotnej spravodlivosti. Od chvíle, keď sa z neho stal hriešnik, všetko sa zmenilo. Viac nemal pred Bohom vôbec žiadne zásluhy. Nemohol sa viac odvolať na to, že poslušne kráča podľa zmluvy. Nemohol povedať, že obstál v skúške poslušnosti. Milosť na spasenie je pre hriešikov, ako som ja a ty. Milosť je pre tých, ktorí nemôžu byť spasení zo skutkov. Zakončme naše zamyslenie dôležitým citátom z listu Efezanom.

Efezským 2:8-9 Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží,
nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.

To, že Boh poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby zomrel za hriechy sveta na kríži, to, že Boh nás všetkých volá ku viere a pokániu, to, že existuje dar spasenia, nie je preto, že by sme si to my akýkoľvek spôsobom zaslúžili. Dôvod, prečo Boh naplánoval a cez Krista usku-točnil spasenie pre ľudí je Jeho číra milosť. Milosť je Božia nezaslúžená priazeň.

Na našej strane nie je nič, čím by sme sa Bohu mohli zapáčiť. Od chvíle pádu, človek stratil akúkoľvek možnosť mať pred Bohom nejakú zásluhu. Preto Pavol toľkokrát prízvu-kuje, že zo skutkov zákona nebude ospravedlnený žiadny človek na svete. Ako dobre je ob-rátiť sa k Bohu a prijať spasenie ako nezaslúžený dar.




Zdieľať |
 

Ďalšie články od tohto autora