aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag10z.jpg
List do Tyatíry PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Listy siedmim zborom


Anjelovi cirkevného zboru tyatírskeho napíš:

Toto hovorí Syn Boží, ktorý má oči ohnivé ako plameň

a nohy podobné lesklému kovu:

Zjavenie 2:18 (evanjelický preklad)


Pripomeniem, že všetkých 7 zborov, do ktorých Ján smeruje svoje listy či odkazy, by sme našli v dnešnom Turecku.


 

Tyatíra sa nachádza zhruba na pol ceste medzi Pergamom a Sardami. O tomto meste je známe, že sa dostalo pod rímsku vládu už začiatkom 2. storočia pr. Kr. Je to mesto, ktoré nemalo prirodzené obranné prostriedky, bolo veľmi odkryté, nachádzalo sa na planine. Zažilo mnoho spustošení, po ktorých bolo opakovane novopostavené. V Skutkoch 16:14 je uvedené, že z tohto mesta Lýdia dovážala purpurové tkaniny, pričom je úplne možné, že samotná Lýdia pochádzala práve z tohto regiónu, na čo by poukazovalo i jej meno. Nezávisle od tejto biblickej zmienky rôzne dobové pramene hovoria o tom, že v tomto meste existoval rozličný priemysel vrátane farbiarskeho i kovospracujúceho, pričom verš 18 podľa všetkého stavia na tejto všeobecne známej charakteristike tohto mesta. Pre zaujímavosť ešte uveďme, že v modernom Turecku sa toto mesto zachovalo už len v podobe ruín, ktoré tvoria súčasť mesta Akhisar.


Pozrime sa teraz na osobu Pána Ježiša, ktorý je v 18. verši predstavený ako ten, ktorý má oči ako plameň ohňa. Spolu s mnohými vykladačmi Písma sa prikláňam k tomu, že tento opis zdôrazňuje fakt, že Pán Ježiš všetko vidí, že má schopnosť prekuknúť realitu diania na tejto zemi a vidieť všetky detaily. Nič mu nie je tajné, nič mu nie je zakryté, nič nie je také, že ho to prekvapí. Nič v ľudskom srdci nie je také, že by o tom nevedel, ako aj v evanjeliách je zdôraznené, že Pán Ježiš sám od seba vedel, čo je v ľuďoch, čo je v ich srdciach (Ján 2:25).


Preto aj Boží Syn dokáže vyrieknuť definitívnu charakteristiku každej cirkvi. Zbor v Tyatíre má za sebou možno už aj 40 rokov svojej existencie, no pritom je to cirkev, ktorá je stále aktívna: „Znám tvoje skutky aj tvoju lásku aj službu aj vernosť aj trpezlivosť aj tvoje skutky, aj tie posledné, ktorých je viac ako prvých.“ (verš 19). To je vzácne a nech je to aj pre nás povzbudením. Kresťanský život je jeden obrovský zápas a dôležité je neopustiť prvú lásku, lebo keď láska odíde, všetko ostatné je už len vonkajšia forma. Platí to o bežných každodenných vzťahoch (manželstvo, rodičovstvo) a predovšetkým o vzťahu s Pánom Ježišom. Zbor v Tyatíre nebol pokarhaný, žeby opustil prvú lásku na rozdiel od zboru v Efeze. V 19. verši čítame, že Pán pozná ich skutky a aj ich lásku. Ich láska k Pánovi je aj po desaťročiach stále prítomná, je živá. Pozná aj ich vernosť a trpezlivosť. V tomto všetkom je zbor v Tyatíre pochválený, a my si z toho zoberme poučenie, že toto všetko od nás Pán očakáva a preto to aj tak zdôrazňuje.


Tyatírska cirkev dostala pochvalu, no dostáva sa im aj vážne napomenutie: „Ale mám niečo málo proti tebe: že necháš ženu Jezábeľ, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňou, učiť a zvádzať mojich sluhov, aby smilnili a jedli obetované modlám.“ (verš 20).


Tak ako pri liste do Pergama, aj tu si pripomeňme udalosti zo Starého zákona. Vtedy to bola postava kráľa Baláka a proroka Baláma. Tentoraz ide o postavu ženy, ktorá sa volá Jezábeľ, na ktorú každý odkaz v Starom zákone je len negatívny – najviac informácií o nej nachádzame v 1. Kráľovskej 16:29-34.


Po Šalamúnovej smrti sa Izraelské kráľovstvo rozdelilo na severné (Izrael) a južné (Judsko). V istej chvíli sa vlády v severnom kráľovstve ujíma muž menom Achab: „(29) Achab, syn Omriho, kraľoval nad Izraelom v tridsiatom ôsmom roku Azu, judského kráľa, (30) a Achab, syn Omriho, kraľoval nad Izraelom v Samárii dvadsaťdva rokov. A Achab, syn Omriho, robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových, horšie od všetkých, ktorí boli pred ním.“ (1. Kráľov 16:29-30). Achab bol mimoriadne bezbožný a modlársky kráľ. Čítame, že sa odklonil od Božej cesty viac ako všetci králi pred ním, zašiel nesmierne ďaleko (verš 30). 31. verš odkrýva ešte ďalší dôležitý detail: „(31) A stalo sa, ako keby mu to bolo bývalo ešte málo chodiť v hriechoch Jeroboáma, syna Nebátovho, že si vzal za ženu Jezábeľ, dcéru Etbála, sidonského kráľa, a odíduc slúžil Bálovi a klaňal sa mu. (32) A postavil Bálovi oltár v dome Bálovom, ktorý vystavil v Samárii.“ (verše 31-32).


Odtiaľto sa dozvedáme, kto bola žena Jezábeľ. Dozvedáme sa, že to nie je Izraelčanka. Je to pohanská žena, ktorú si kráľ Achab zoberie zo susedného severného etnika, spomedzi Sidončanov. Je to žena, ktorá slúžila modle Bála, ako to bolo bežné u Sidončanov. Od tejto chvíle o Achabovi v Písme čítame v podstate len samé hrozné, desivé správy, až na jeden moment v závere jeho života, keď krátko pred tým, ako zomrie, urobí isté pokánie.


Rovnako o Jezábeľ čítame len veľmi smutné veci. Je to žena, ktorá na územie Izraela privedie obrovské množstvo Bálových prorokov, výsledkom čoho národ Izrael zažije jedno zo svojich najhorších období vo svojej histórii. Je to doba, v ktorej zostane len zopár verných (sedem tisíc), ktorí nesklonili svoje kolená pred Bálom (1. Kráľov 19:18). Bola to Jezábeľ, ktorá zatiahla izraelský národ do hádam najhoršieho modlárstva, aké sa kedy na území Izraela udialo.


Je to tiež žena, ktorá zatiahla Achaba, svojho muža, do otrasných zločinov. V istom okamihu si Achab zmyslel, že kúpi od muža menom Nábot vinicu, no ten ju nechcel predať – bolo to totiž jeho dedičstvo po otcoch. Jezábeľ vymyslí plán a nahovorí svojho muža, nech dá podplatiť falošných svedkov, ktorí budú krivo svedčiť proti Nábotovi, že sa rúhal Bohu aj kráľovi, a potom nech ho odsúdia a nech ho ukameňujú. Aj sa to všetko takto udialo.


Takého nedobré momenty prišli cez Jezábeľ do izraelského národa. Neskôr je však nad ňou oznámený súd, ktorý sa aj udial, cez kráľa Jehúva. Ten nastúpil na trón po Achabovi a založil novú dynastiu. Jezábeľ nakoniec zomiera potupou smrťou, ako to čítame v 2. Kráľov 9:30-37. Takáto je pravda o žene Jezábeľ, ako ju opisuje Starý zákon. Teraz sa môžeme vrátiť do 20. verša 2. kapitoly knihy Zjavenia.


Pán Ježiš tu zboru v Tyatíre vyčíta, že medzi sebou majú istú ženu Jezábeľ, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňou a nechajú ju učiť a zvádzať jeho sluhov, aby smilnili a jedli obetované modlám. Môže nám napadnúť otázka: Určite to bola jedna konkrétna žena menom Jezábeľ? Tu uvediem, že to tak nemusí nutne byť, lebo odkaz je primárne duchovný a je rovnako zrozumiteľný, či už išlo o jednu ženu, alebo o viacero žien, a bez ohľadu na to, či sa tak doslovne nejaká žena v tej cirkvi volala, alebo nie. Jadro výčitky je nasledovné – máte medzi sebou niekoho, kto pôsobí medzi vami rovnako ako žena Jezábeľ, ktorá v minulosti pôsobila v národe Izrael. Pustili ste si medzi seba ako cudzí prvok niekoho, kto ani nepatrí do zhromaždenia. Toho, kto do zboru priniesol úplne cudzie učenie. Čítame, že táto postava sa prezentuje v cirkvi ako prorokyňa.


V časoch Starého zákona to bola postava Jezábeľ, ktorá ťahala židovský národ do hriechu, a paralelne k tomu v cirkvi v Tyatíre pôsobí osoba (či osoby), ktorá o sebe hovorí, že je prorokyňou. To poukazuje na to, že prezentuje nejaké poznanie o Bohu, že predkladá učenie, o ktorom prehlasuje, že je to Božie zjavenie a ťahá ľudí k sebe. Takto máme v odkazoch do siedmich zborov už tretíkrát zmienku o tom, že niekto „učil a zvádzal mojich sluhov, aby smilnili a jedli obetované modlám“.


V Efeze to bolo tak, že zbor nenávidí skutky mikulášencov a nemá s nimi nič spoločné. Ako celok dokázal odolať ich zvodu. Potom v zbore v Pergame už sú takí, ktorí držia učenie mikulášencov (2:15). No a v Tyatíre nachádzame ako keby tretí stupeň tohto javu. Je tam žena, ktorá tieto veci sama prorokuje (prezentuje ako Božie), sama to robí a zvádza do toho aj učeníkov Pána. Podľa čoho to vieme? Usudzujeme na to z verša 21: „A dal som jej čas, aby učinila pokánie zo svojho smilstva, ale neučinila pokánia.“ Teda musí to byť konkrétna postava alebo skupina postáv, ktorí konali konkrétne hriechy mikulášencov. Ako sa snažíme o plné porozumenie tohto odkazu, nech nám neujde, že modlárstvo tých čias zvyklo byť spojené s dvoma činnosťami: obetovanie modlám a sexuálne smilstvo.


Duch modlárstva a spôsob myslenia v modlárskych kultoch bol spojený s veľmi neviazaným spôsobom života. Preto vidíme tieto dve veci vo varovaniach pospolu – „aby jedli obetované modlám a smilnili“. Postava Jezábeľ vedie učeníkov do modlárstva a smilstva, pričom obe predstavujú vstupný kanál do všetkých možných telesných i duchovných hriechov – takto dochádza v tyatírskej cirkvi k takému hroznému poškvrneniu, že Pán Ježiš hovorí až o „hlbinách satanových“ (verš 24).


Dal som jej čas, aby učinila pokánie zo svojho smilstva. V Starom zákone za čias Jezábeľ a Achaba hlásal zvesť pokánia Eliáš. Od neho ako pravého proroka sa šírilo volanie – „ešte sa dá zmieriť s Bohom“. Starozákonná Jezábeľ však zomiera tragicky bez akéhokoľvek náznaku pokánia a bez toho, že by čo i len v najmenšom vnímala svoj hriech. Achab aspoň v jednej chvíli prejaví pokánie voči Bohu v spojitosti s Nábotovou vinicou a Boh mu oznámi: „Nie za tvojho života ukončím tvoju dynastiu, ešte ti nechám syna a až potom to ukončím“ (1. Kráľov 21:29). Novozákonná Jezábeľ ale neučinila pokánie práve tak ako tá starozákonná. Čo nás to učí? Kto sú tí, ktorí nikdy neučinia pokánie? O takých vieme, že nikdy nepatrili k Božiemu ľudu. Preto musíme vidieť túto Jezábeľ ako totálne cudzí prvok, ktorý nepatrí medzi Boží ľud.


Jezábeľ neučinila pokánie. To, čo čítame v nasledovných veršoch, môžeme chápať ako Boží súd tu na zemi, ktorý ešte predchádza posledný súd a niekedy ho Boh zjavuje už tu v časnosti, ako je to vo verši 22: „Hľa, ja ju hodím na ležisko i tých, ktorí cudzoložia s ňou, do veľkého súženia, keď neučinia pokánia zo svojich skutkov.“ Je to akoby ešte pridané posledné mimoriadne varovanie. Vo verši 23 potom čítame, čo sa s nimi stane, keď neučinia pokánia zo svojich skutkov: „I jej deti pobijem smrťou, a zvedia všetky zbory, že ja som, ktorý spytujem ľadviny a srdcia, a dám vám jednému každému podľa vašich skutkov.“ Deti, ktoré sa tu spomínajú, sú deti z toho duchovného cudzoložstva, sú to všetci tí, ktorí Jezábeľ nasledovali. Avšak v kontraste s niektorými ľuďmi v tomto zbore boli aj takí, ktorí sa do Jezábeliných praktík a učenia nedali zatiahnuť (verš 24).


Odkaz teraz došiel do bodu, z ktorého vyplýva, že Pán chce cirkev očistiť. Nasleduje výzva všetkým, ktorí sa nedopustili kompromisu a hriechov modlárstva a smilstva: „Nevzkladám na vás iného bremena. Avšak čo máte, držte, dokiaľ neprídem.“ Očividne Pán očakáva, že zbor bude očistený, že tento jeho zásah do života tejto ženy (alebo skupiny) ukončí páchanie hriechov a poškvrnenie a zbor prejde očistením. Aké ponaučenie z toho vyplýva pre nás dnes?


Všetky zbory, všetky cirkvi až dodnes musia strážiť, aby medzi nich neprenikol cudzí, nebiblický prvok. Ten môže byť rôznej povahy. Na prvom mieste sú to neobrátení ľudia. To je najväčší problém dnešného protestantizmu – do zboru neraz príjmu ľudí, ktorí nie sú obrátení, ktorí nemajú Kristovho ducha. Takí potom vôbec nechcú žiť pod panstvom Ježiša Krista a naopak sťahujú Božie cirkvi do hriechov svetáctva a telesnosti.


Ďalšie nebezpečenstvo sa neraz rodí v zlých osobných rozhodnutiach. Zobral si učeník Ježiša Krista za manželku neobrátenú osobu? On bol obrátený a ona nie. Z histórie o starozákonnej Jezábeľ vieme, ako to s izraelský kráľom Achabom dopadlo. Zobral si pohanskú ženu, Sidončanku a priviedol totálnu skazu na celý národ. To nás varuje a učí. Pozor! Zo všetkých zväzkov najtesnejšie je manželstvo. Pozor, ak máš túto možnosť voľby, neurob nikdy tú najhoršiu chybu, ktorú kresťan môže urobiť! Vziať si neobráteného partnera je chyba, ktorá je jednoznačne zo všetkých najhoršia, lebo zo všetkých ostatných sa dá nejako dostať von, ale z tejto sa už nedá vystúpiť.


Jezábeľ hovorila o sebe, že je prorokyňou, teda prezentovala niečo ako Božie slovo, kým v skutočnosti to nebolo Božie slovo. Tu leží ďalšie poučenie. Musíme strážiť, aby sme neprijali, nedali sa na niečo, čo sa prezentuje ako Božie slovo, ale nie je to v skutočnosti Božie slovo. Môžu to byť rôzne ľudské tradície, rôzne videnia, proroctvá, zjavenia, ktoré sa môžu tak prezentovať, ale keď nimi nie sú, tak prinesú len škodu a za sebou zanechajú hroznú spúšť. To vidíme u tejto ženy, ktorá o sebe hovorila, že je prorokyňou, ale, ako sa ukázalo, nebola ňou.


Strážme sa v zbore, kam patríme, aby neprišlo medzi nás to, čo nie je Božie, a podržme si všetko to dobré tak, ako Pán Ježiš Kristus odkazuje do zboru v Tyatíre:


„Avšak čo máte, držte, dokiaľ neprídem.“

(verš 25)


Pán víťazom zasľubuje:


„A tomu, kto víťazí a kto ostríha až do konca moje skutky, tomu dám moc nad pohanmi –

a bude ich pásť železným prútom; ako hrnčiarske nádoby budú roztrieskaní –,

ako som i ja prijal od svojho Otca a dám mu rannú hviezdu.“

(verše 26-28).



 

Ďalšie články od tohto autora