aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag04z.jpg
List do Pergama PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Listy siedmim zborom


A anjelovi zboru v Pergame napíš:

Toto hovorí ten, ktorý má ten dvojsečný meč ostrý:

Zjavenie 2:12


Venujeme sa listom siedmim zborom, ktoré sú zapísané v knihe Zjavenia v kapitolách 2 a 3 a ktoré služobník Ján odovzdal na konci 1. storočia 7 cirkvám. Odkaz do Pergama sa nachádza v 2. kapitole vo veršoch 12-17.


Pergamon, jedno z týchto siedmich miest, by sme mohli nájsť na území dnešného Turecka. Práve v Turecku sa nachádzajú pozostatky týchto siedmich dávnych historických miest 1. storočia. Mesto Pergamon je známe tým, že sa tam začal používať materiál, ktorý sa volá pergamen. Materiál dostal názov podľa miesta svojho vzniku. Bola to koža upravená takým spôsobom, aby sa na ňu dalo písať. O tomto meste ďalej vieme, že bolo veľké asi ako Smyrna – odhaduje sa, že v ňom žilo okolo 200 000 obyvateľov. Bola to metropola oblasti.


Keď čítame tento odkaz, hneď 13. verš nás vedie k otázke: „Aké duchovné súvislosti tu vládli, ak je mesto opísané takýmto zvláštnym spôsobom?“ – „Znám tvoje skutky aj to, kde bývaš, kde je trón satanov…“ Pán Ježiš uisťuje učeníkov z mesta Pergamon, že nič z toho, čo robia v službe pre neho, mu nie je skryté, nie je mu to neznáme: „… a držíš moje meno a nezaprel si mojej viery ani vo dňoch, v ktorých svedčil Antipas, môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan.“


Spomína sa tu veľmi zásadná skutočnosť („kde je trón satanov“) a to nás upozorňuje, že o duchovnej realite v tomto meste bude platiť niečo zvláštne. Bola to metropola, obrovské mesto, obchodne nesmierne aktívne, sídlo mnohých vtedajších inštitúcií, obrovskej knižnice, mnohých veľkých stavieb. No text odkazu, ktorý Pán Ježiš oznamuje, nás núti venovať sa práve duchovným súvislostiam, ktoré tu vládli.


Z toho, čo vieme, Pergamon bol akoby zvláštnou koncentráciou všetkých možných ľudských náboženstiev, za ktorými boli falošné, démonské, satanské duchovné sily. Mesto malo návršie, kde bol postavený veľký komplex budov určených na rôzne modlárske obrady všetkých možných náboženstiev. Týkalo sa to najmä rôznych gréckych božstiev. Koho uctievali na návrší nad mestom?


Bol to v prvom rade Zeus, najvyšší grécky boh, potom Aténa, jeho dcéra, a ešte 2 božstvá – Asklepios a Dionýzius. Tieto tam mali svoje chrámy. Mesto Pergamon bolo charakteristické zvláštnym sústredením nebiblických, protibožských modlárskych právd, úplne cudzích Božiemu slovu. K týmto 4 hlavným gréckym kultom pribudlo v 1. storočí uctievanie živej osoby. V Pergame v r. 29 pred Kristom postavili chrám cisárovi, živej osobe, v ktorom sa priamo prinášali obete a vzdávala pocta rímskemu cisárovi ako božstvu, ktorému treba slúžiť, ktorého si treba uctiť.


Pán Ježiš vraví, že v tomto meste je trón satanov („kde býva satan“), a tým chce upozorniť, že je to mesto, v ktorom je na jednom mieste nesmierne koncentrovaná faloš nebiblických náboženstiev, modlárstva a rímskeho cisára. Život mesta je týmto ovplyvnený do obrovskej miery. Pán Ježiš vraví: „Viem o všetkých vašich skutkoch.“ Tým ako keby svojim učeníkom hovoril, že sú pre neho zvlášť cenní a vzácni, lebo slúžia, vydávajú svedectvo a hovoria pravdu o ňom, o Božom Synovi, o jedinom pravom Bohu, o ceste spasenia a o tom, že modly sú ničím. O tom, že sa nedá Bohu slúžiť ľudskými rukami. Len čo všetky tieto základné pravdy kresťanskej viery niekto vyriekol v Pergame, či už v osobnom rozhovore, či v ohlasovaní na ulici, či kdekoľvek sa ocitol, okamžite bol v kontraste a v opozícii voči tomu, čo celé mesto charakterizovalo a uctievalo.


Bolo to, ak by sme urobili analógiu s dneškom, ako keby sme išli na mariánsku púť a tam rozdávali traktáty alebo hovorili druhým pútnikom o ceste spasenia výlučne z viery v evanjelium Ježiša Krista, ktorý jediný je Spasiteľ hriešnikov. Bolo by to niečo, čo vyžaduje obrovské duchovné nasadenie, odvahu a tiež pripravenosť k tomu, aby sme mohli zniesť akékoľvek následky, ktoré by to prinieslo. Táto analógia, myslím si, nám môže priblížiť situáciu, ktorá bola v Pergame tých čias.


Pán Ježiš opisuje ťažkú situáciu, v ktorej učeníci slúžia, slovami: „… a držíš moje meno a nezaprel si mojej viery ani vo dňoch, v ktorých svedčil Antipas, môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan.“ Teda uprostred všetkej tej opozície, všetkého toho kontrastu nezaprel si moju vieru a necúvol si ani v dňoch, v ktorých svedčil Antipas. Domnievame sa, že Antipas bol pravdepodobne popredný služobník v tomto zbore a možno najaktívnejší evanjelista tohto spoločenstva. Je opísaný ako verný svedok, ako ten, ktorý vydával svedectvo o Pánovi Ježišovi až do okamihu, kedy bol popravený.


Grécky preklad slova „svedok“ je „martys“ a pôvodne sa ním označoval jednoducho ten, kto svedčil, ten, kto vydával svedectvo. V dnešnej dobe slovom martýr v našom jazyku označujeme niekoho, kto trpel a položil život za svoju vieru. Antipas bol taký svedok, martys, ktorý svedčil a zaplatil za to vlastným životom. Z odkazu sa dá vyrozumieť, že cirkev v Pergame pozná cenu, ktorú často, a to aj v dnešných dňoch, treba zaplatiť za svedectvo o Pánovi Ježišovi Kristovi – Antipas sa aj nám stáva odkazom, príkladom tejto reality.


V 14. a 15. verši Pán Ježiš zboru v Pergame vytýka jednu vec: „Ale mám niečo málo proti tebe: že tam máš tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, ako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili. Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.“ Venujme sa jej podrobnejšie.


Najprv nádherné svedectvo, výdrž, vernosť menu Ježiša Krista a pochvala za to všetko – a potom je tu pokarhanie, výčitka, ktorá nás opäť ako všetky ostatné, ktoré v týchto siedmich listoch nachádzame, vedie k zamysleniu: Sme aj my takí? Sme verní, necúvame a svedčíme o Pánovi Ježišovi a dostávame pochvalu od Pána? A do akej miery si zasluhujeme aj pokarhanie? Takto treba čítať všetkých 7 listov.


V 14. verši je odkaz na udalosť z dávnej histórie Izraela, ktorá je potom v 15. verši daná do súvisu so súčasnosťou zboru v Pergame na konci 1. storočia. O čo ide? Udalosť je opísaná v 4. Mojžišovej v kapitole 22.


Izrael mal vtedy za sebou už veľkú časť svojho 40-ročného putovania z Egypta do zasľúbenej zeme. Prežil veľké víťazstvá, ktoré dostal od Pána. Postupne sa blížil k Jerichu. Premohol Amorejcov a pred ním bol Moáb a Balák, syn Cipporov, ktorý bol toho času kráľom nad Moábom (verš 4). Balák si uvedomoval, že vojensky sa proti Izraelu postaviť nedá a že musí skúsiť iný spôsob, ako sa ho zbaviť, lebo bol pre neho hrozbou. Spojil sa s mužom, ktorý sa volal Balám. Balám je tak trochu záhadná postava. Je to človek, ktorý nie je členom izraelského národa, ale žil tam niekde na územiach susediacich s Moábom. Je opísaný ako človek, ktorému pravý, skutočný Boh z času na čas dáva videnia a posiela svoje, Božie slovo. Môžeme iba skonštatovať, že Balám je v 4. Mojžišovej opísaný ako prorok.


Balák si je toho vedomý a vie, že tu je niekto, kto žije zjavne iný život než modlársky, že nejako dokáže hlásať pravého Boha a cez neho zaznieva aj Božie slovo. Balák posiela svojich poslov k Balámovi s mnohými darmi a chce od neho len jednu vec: „Poď a nežehnaj národu Izrael, ale prekľaj ho!“ Sprvu Balám odmieta Balákovu ponuku a prosbu, ale nakoniec privolí a ide k Balákovi. Čo sa potom udeje? Stretne sa s kráľom Balákom, ale Balám nepreklína Izrael, ale viackrát za sebou vyriekne požehnanie nad izraelským národom.


Kliatba sa nekoná, Balám Izrael požehnáva. Keď kráľ Balák vidí, že cez Baláma neuspel, že sa mu jeho zámer nepodaril, v hneve posiela Baláma preč. Tak sa končí história zapísaná v 22. až 24. kapitole 4. knihy Mojžišovej. V konečnom dôsledku táto návšteva u kráľa Baláka bola tragédia proroka Baláma a toho, čo sa stalo v jeho živote. V Novej zmluve je spomenutý už len negatívne. Júda 11 uvádza, že zlyhanie Baláma bolo v tom, že sa podvolil na zlú vec pre lukratívnu finančnú ponuku.


Lenže teraz poďme naspäť do Zjavenia Jána a tam čítame, že Balám učil Baláka, ako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili (verš 2:14). Balám učil Baláka a dal mu radu, ako zviesť Izrael. Ako čítame v 4. Mojžišovej 25:1-3, to sa mu aj podarilo: „A Izrael býval v Šittíme. Tu začal ľud smilniť odchádzajúc za dcérami Moábovými, ktoré pozvali ľud k obetiam svojich bohov. A ľud jedol a klaňali sa ich bohom. A Izrael sa spriahol s Bál-peorom. Vtedy sa roznietil hnev Hospodinov na Izraela.“ Národ Izrael padá do strašného hriechu. Začali smilniť so ženami Moába, pohankami a cez ne sa Izrael spriahol s Bál-peorom. Preto Júdov list na konci spomína výraz „pojatý bludom Balámovej mzdy“. Júda konštatuje, že to, čo Balám urobil, bolo hrozné preto, že vidina zisku zmenila jeho schopnosť zostať verným Bohu a nakoniec dokázal dať Balákovi takúto radu.


V týchto udalostiach nachádzame jedno veľké poučenie. Či v Starej zmluve, či v Novej zmluve, Boží ľud je Bohom zachovaný často zázračne, nadprirodzene, prozreteľne, predivne. Či v Starej zmluve Izrael, či v Novej zmluve Cirkev, neprestávajú existovať a brány pekla ich nepremôžu. A keď sa diablovi nedarí nijakými hrozbami a nebezpečenstvami zničiť Izrael a Cirkev, tak vie, že má v podstate už len jednu stratégiu, a to nejakým spôsobom znečistiť Boží ľud hriechom zvnútra. Pán Ježiš povedal: „Nebojte sa tých, ktorí môžu zahubiť telo, ale bojte sa toho, ktorý môže zahubiť navždy.“ Bojte sa svätého Boha, pred ktorého prídeme, ktorý od nás chce vernosť, dôslednosť, oddanosť jemu a oddelenosť Božieho ľudu od čohokoľvek, čo ho znečistí. Verš 15 nám objasňuje, kto boli mikulášenci. Pamätáme si ich z odkazu do zboru v Efeze? Hovorí o nich verš Zjavenie 2:6.


Niektorí biblickí učitelia si všimli, že je tu istá postupnosť. Zbor v Efeze dostáva veľkú pochvalu v slovách „nenávidíš skutky mikulášencov“. Ako keby sa dokázal od nich úplne oddeliť. Zbor v Pergame je z nejakého dôvodu tolerantný voči týmto myšlienkam, ako keby ich už pripúšťal. Pán vraví: „Máš tých, ktorí držia učenie mikulášencov.“ Mikulášenci podľa všetkého už boli v Pergame tolerovaní (ich učenie, postoje). Neskôr v Tyatíre nachádzame ženu Jezábeľ, ktorá zvádza služobníkov Ježiša Krista, aby smilnili a jedli obetované modlám. Ako keby tu bola postupná gradácia, ktorá v Tyatíre vrcholila. Učeníci tu už priamo na učení mikulášencov participujú, priamo sú v tomto smere aktívni.


Z uvedeného vyplýva, že smilstvo a obetovanie modlám (jedenie obetovaného modlám) opisujú 2 zásadné veci, s ktorými ako kresťania bojujeme. Smilstvo reprezentuje každú telesnosť, s ktorou zápasíme. Mikulášenci by povedali „nie je to až také dôležité“, že je daný Boží štandard pre náš život. A nie je až také potrebné oň bojovať. Ak by použili terminológiu listu Židom, povedali by: „Nie je potrebné sprotiviť sa hriechu až do krvi v každej jeho telesnej podobe.“


List Galatským uvádza zoznam skutkov tela, v ktorom je uvedené cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, nestudatosť (nehanebnosť), modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvo, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, závisť, vraždy, opilstvá, hodovania. V takýchto zoznamoch sú smilstvo a cudzoložstvo, sexuálne hriechy, neraz na prvom mieste. Je to niečo, čo veriaci zo starého života dobre pozná. Vie, že mali moc znehodnocovať pred Bohom celý jeho život. V novom živote už vie, že ich musí mŕtviť, a že sa im musí vzoprieť. Mikulášenci však proti týmto hriechom nebojovali.


Pán Ježiš ponúka pokánie – čiň pokánie, stále je ešte možné sa oddeliť, očistiť, vzoprieť, ale ak nie, hovorí: Prídem rýchle na teba a budem s nimi bojovať mečom svojich úst. V úvode listu vraví, že má dvojsečný meč ostrý – a to je opis jeho sudcovskej moci.


List do Pergama uzatvára verš 17: „… Tomu, kto víťazí, dám mu jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktorého nevie nikto, iba ten, kto ho berie.“ „Tomu, kto víťazí, dám mu jesť zo skrytej manny“ – sú slová opisujúce večný život. Tak ako Izrael na púšti mal zázračné zaopatrenie pre svoju existenciu vďaka manne, tak kresťan v tomto obraze má večný život priamo z Krista, ktorý je tou skrytou mannou.


O slovách v závere listu „dám mu biely kamienok“ je v literatúre veľká diskusia. Bude to meno toho kresťana? Alebo to hovorí niečo nové o Pánovi Ježišovi?


V 17. verši je záverečný sľub, ktorým Pán Ježiš oznamuje veľké veci, ktoré na nás čakajú, ak zvíťazíme a ostaneme verní.



 

Ďalšie články od tohto autora