aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag12z.jpg
Izrael v Biblii a histórii - 2. časť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


 Zamýšľame sa nad veľkým Božím plánom spasenia, ktorý prebieha v histórii ľudstva a nad tým, ako tento plán súvisí

s Izraelom a Cirkvou


Úvodom si pripomenieme to najpodstatnejšie z predchádzajúcej časti:

Izrael ako národ, ako zvláštny Boží ľud, má jedinečnú úlohu v Božom pláne s týmto svetom, ktorý sa z veľkej časti uskutočňuje tak, že si Boh vyberá najprv jedného človeka menom Abram a cez neho povolá na scénu histórie ľudstva celý národ, ktorý vytvoria Abramovi potomkovia. Boží plán, to je všetko to, čo Boh koná s týmto svetom (vesmírom) od stvorenia až po večnosť a v tomto Božom pláne veľkú úlohu má Izrael ako zvláštny národ. Tento národ povstal Božou slobodnou voľbou tým, že Boh si vyvolil Abrama. Ukázal sa mu a dal mu veľké zasľúbenia. Udialo sa to zhruba 2000 rokov pred príchodom Pána Ježiša Krista. Zároveň sme povedali, že viera všetkých tých, ktorí veria odvtedy, ako Pán Ježiš vykonal dielo vykúpenia a ohlasuje sa evanjelium, sa nazýva kresťanská viera. Abrahámovu vieru, striktne vzaté, by sme nevolali kresťanskou vierou. Je to predkresťanská viera a bežne hovoríme, že je to Abrahámovská viera, lebo to bola viera, ktorá pozerala dopredu na to, čo Boh v budúcnosti vykoná. Naša viera už vidí históriu, pozerá dozadu v tom zmysle, že vidí kríž, vidí hotové dokončené dielo spasenia.


Kresťanská viera a správa o Pánovi Ježišovi, že On je dokonalý Spasiteľ a jediný prostredník, sa nezjavila len tak sčista-jasna, ale predchádza jej celá história Izraela, skrze ktorý sa uskutočnil obrovský diel Božieho plánu spasenia, aby vôbec kresťanská viera nakoniec mohla prísť. Takto dnes môžeme hovoriť o kresťanskej viere. Než v ďalšom otvoríme dôležitú otázku spasenia pohanov, zastavme sa ešte pri tom, odkiaľ sa vzal izraelský národ. Písmo opakovane hovorí, že to nebolo pre zásluhy na strane Abraháma alebo izraelského národa, ale že je to len a len Božia slobodná voľba (5. Mojžišova 7:6-8); Ámos 3:2 „Len vás som poznal zo všetkých čeľadí zeme“. Písmo opäť a opäť o izraelskom národe hovorí, že vznikol len a len z Božej voľby a nie pre zásluhy jednotlivca či národa.


Čo získal Izrael touto milostivou voľbou a čo je pre nich to najcharakteristickejšie, čo charakterizuje ich 2000 ročnú históriu?

Odpoveď na túto otázku je najcelistvejšie uvedená v liste Rímskym 9:3-5, kde je uvedený zoznam toho, čo charakterizuje tento národ ako celok, a čo sa im touto zvláštnou Božou voľbou dostalo. Táto charakteristika Izraela ako národa platí principiálne až dodnes, teda aj po príchode Pána Ježiša.


Zvyčajne, keď sa takto biblicky opíše a objasní úloha izraelského národa, môžu sa vynoriť otázky typu: A čo s nami, ktorí nie sme z toho zvláštneho národa? Aký my z toho máme úžitok? Alebo: Čo so mnou, ktorý som sa nenarodil do tohto národa? Aké požehnania sú platné pre mňa? V tomto článku sa chceme hlavne pozrieť na tému danú otázkami predchádzajúceho typu a odpovedať na ne. Odpovieme vo viacerých blokoch. Prvým je:


Ako je to so spasením pohanov?

Túto otázku rozdeľme na dve časti, na dva bloky. Ako je to so spasením pohanov pred príchodom Pána Ježiša Krista a ako je to teraz?


Ako je to so spasením pohanov počas 2000 rokov existencie Izraela pred Kristom?

Povedzme si najprv, že tým, že niekto bol Žid, Izraelita, nemal ešte žiadnu záruku spasenia na večnosť. Izrael mal obrovské výsady, obrovské požehnania a byť jednotlivec v Izraeli znamenalo byť zahrnutý do zvláštneho Božieho konania, ktoré začalo voľbou tohto národa. Ale to neznamenalo, že každý jednotlivec, každý jeden Žid, každý potomok Abraháma, Izáka a Jákoba je automaticky spasený. Vidieť to z ktorejkoľvek stati samotného Starého zákona. Nový zákon to ešte viac zdôrazňuje a hovorí, že pre spasenie musela byť u jednotlivca prítomná osobná živá viera, ktorú pred tým, ako sa Boží Syn stane človekom, zvykneme nazývať Abrahámovská viera. Kto bol teda spasený pred príchodom Pána Ježiša Krista? Bol ním ten človek, ktorý mal Abrahámovskú vieru! Prirodzene, najviac spasených Abrahámovskou vierou bolo z izraelského národa. V dejinách sa striedali obdobia, v ktorých spasených bolo viac, s obdobiami, kedy ich bolo menej.


Pohania počas tohto obdobia mohli byť spasení a boli spasení, ale skôr príležitostne a v malých množstvách. Takými príkladmi sú: Náman sýrsky, vdova zo Sarepty, Gibeončania, ktorých Izraelčania ušetria, a ďalší a ďalší ľudia. Pohania za rôznych okolností spoznávajú Boha Izraela, poddávajú sa mu, ale stále sú to relatívne malé počty. Asi najväčšie množstvo spasených pohanov, ktorí zareagujú na Božie slovo bolo v Ninive. Udalosť s mestom Ninive a Ninivčanmi je tak dôležitá, že Pán Ježiš sa na ňu v Novom zákone odvolá a hovorí, že Ninivčania sa kajali, keď počuli proroka Jonáša.


Vo všeobecnosti ale o ére pred Kristom platia nasledovné slová apoštola Pavla, ktoré odzneli v meste Lystra, keď pohania jemu a Barnabášovi chceli priniesť obeť ako božstvu: „a vraveli: Mužovia, čo to robíte? Aj my sme ľudia, ktorí trpíme podobné neresti ako vy, ktorí vám zvestujeme evanjelium, aby ste sa obrátili od týchto márností k živému Bohu, ktorý učinil nebo i zem i more i všetko, čo je v nich, ktorý v prešlých pokoleniach nechal všetky národy ísť ich cestami“ (Skutky 14:15-16; a podobne aj v Skutkoch 17:30 sa hovorí „o časoch nevedomosti“). Čiže vo všeobecnosti, principiálne počas 2000 rokov od Abraháma po príchod Pána Ježiša situácia je taká, že Izrael má cestu od Boha a ostatné národy ju nemajú, sú v tme a neznalosti – takto sa dá stručne zhrnúť situácia pred Kristovým príchodom. Zároveň ale nasledovný verš 17 uvádza: „hoci aj nenechal seba bez svedectva činiac dobre, dávajúc nám dažde z neba a úrodné časy, naplňujúc nás pokrmom a naše srdcia veselosťou“. Ďalej som presvedčený, že nad rámec tohto svedectva cez Božie zaopatrenie, ktoré aspoň niekedy pohýnalo ľudí mimo Izrael hľadať ho, tu bol aj vplyv Izraela na okolité národy, ku ktorým, tak povediac, pretekalo, prekvapkávalo z Božej pravdy skrze tento národ a opäť skrze vieru mohli byť jednotlivci spasení.


Ďalej tu ešte boli skutočnosti ako stvorenie a potopa a tradované poznanie o nich. Svedectvo o Bohu sa zrkadlilo v celom vesmíre a pobádalo ľudí hľadať Boha a aj ich mohlo priviesť k spaseniu, ak sa to spojilo s nejakým kúskom pravdy o Bohu. Sumárne ale platí, že národy ako celky idú svojimi cestami a z veľkej väčšiny žijú v bezbožnosti a vo vzbure voči Bohu. S izraelským národom Boh koná priamo. S ostatnými národmi, povedali by sme, že Boh koná nepriamo. To bola éra pred príchodom Pána Ježiša.


Ako je to so spasením pohanov po Kristovom príchode?

Po príchode Pána Ježiša, po vyslaní apoštolov a vyliatí Ducha Boží plán záchrany všetkých ľudí nesmierne a razantne pokročil. Pán Boh chce aktívne, cielene a mocne zachrániť aj pohanov. Všetky národy majú počuť evanjelium, aby už nešli svojimi cestami (Marek 16:15): „…Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu!“ – teda nielen Židom. Učeníkom na Olivovom vrchu hovoril: „ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak až do poslednej končiny zeme“ (Skutky 1:8). Čiže všetky končiny zeme majú počuť evanjelium a už nielen jeden národ bude mať prístup k Božím pravdám.


Plán spasenia zrazu ide rýchlo dopredu. Treba povedať, že na začiatku tejto novej éry sú ešte nejaký čas vtedajší veriaci väčšinou zo židovstva. Cirkev v Jeruzaleme sa len s ťažkosťami púšťa do misie mimo hlavného mesta – pomôže jej k tomu nakoniec prenasledovanie (Skutky 8:1-4). Aj potom je ešte nejaký čas cirkev prakticky len židovská. Až Kornélius zo Skutkov 10 je prvý nežid, ktorý uveril v Pána Ježiša. Tým Boh naplno otvoril dvere evanjelia aj pre pohanov. V ranej cirkvi však týmto pokrokom vznikajú i veľké dilemy, napríklad: Ako majú pohania, ktorí sa obrátili, žiť? – pretože z veľkej časti obrátení Židia žijú dosť po židovsky. Dokonca obrezujú svoje deti. Nad tým sa môžeme často čudovať, lebo pre nás sú to veci ťažké na pochopenie. Nie je však len tak ľahké dostať sa von zo zvykov a mnohých postupov, ktoré boli v mysli židovských veriacich. Hlavne riešia aj to, čo s pohanmi. Tiež sa majú obrezávať? Tiež majú žiť po židovsky? Majú jesť len čisté jedlá a nečistým sa vyhýbať tak, ako sme tomu naučení my? Akoby to nestačilo, do toho vchádzajú tzv. judaizanti, ktorí sa začlenili do cirkvi a predsa to neboli skutoční kresťania, lebo neniesli správne evanjelium, ale evanjelium poškodzovali, skresľovali a prekrúcali tým, že hlásali: Uver v Krista a k tomu rob skutky z Mojžišovho zákona. A ak chceš byť nakoniec spasený, v prvom rade sa daj obrezať.


Otázka Čo s uverivšími pohanmi? sa nakoniec dostane na Jeruzalemský koncil. V Skutkoch 15:14 je kľúčová veta, ktorá ukazuje, aké obrovské svetlo tento koncil do vyjasnenia situácie s pohanmi priniesol, ako veľa vecí upokojil. Toto stretnutie bolo veľmi dôležité a užitočné. Pavol s Barnabášom dostali list, ktorý komunikoval výsledky koncilu (porady) a upokojovali zbory, pretože rozruch o tom, ako majú pohania žiť, bol obrovský. Pre Židov to bol obrovský zápas ponajprv v tom, že sa pohania vôbec obracajú k Bohu (Skutky 11). Teoreticky akoby to vedeli, veď na túto situáciu ich pripravoval Pán Ježiš, ale keď to nastane, tak pre nich je ťažké prijať to a sú z tejto skutočnosti užasnutí (pozri Skutky 10:45). Postupne to však prijímajú a identifikujú sa s touto novou skutočnosťou.


V Skutkoch 15:14 začína Jakubova reč: „Šimon práve rozprával, ako Boh najprv pohliadol, aby vzal z pohanov ľud na svoje meno“, týmto apoštol Jakub zhrnie celú udalosť s Kornéliom, ktorou sa otvorili dvere pre záchranu ďalších pohanov. A ak je v Biblii jedna veta, ktorá vysvetľuje a zhŕňa celú éru, v ktorej sa teraz, od Letníc až kým sa Pán Ježiš nevráti, my veriaci z pohanov nachádzame, tak je to práve táto veta uvedená v Skutkoch 15:14. Čo sa stalo s každým jedným z nás, ktorí sme prežili obrátenie, je to, že Boh berie nás z pohanov do svojho domu – na svoje meno a pridáva k svojmu ľudu a jeho ľud sa množí.


Na koncile je dôležité aj to, že neskončí vyhlásením, že je jeden židovský Boží ľud a druhý pohanský Boží ľud. Veta znie: Berie ľud (z pohanov) na svoje meno – pripája ho k svojmu menu! Pripája ho k celému tomu, čím je známy ako izraelský Boh. Podstatné je, že na koncile bolo ukázané či potvrdené, že to, čo sa vytvára, je jeden Boží ľud ako z obrátených Židov tak aj z obrátených pohanov. To je jeden z kľúčových bodov, ktorý potrebujeme uchopiť. Z pohanov je braný ľud tiež na Božie meno a je pripájaný jeden po druhom do toho, čo je celý jednotný Boží ľud, ktorý tvoria všetci spasení tejto éry, či sú zo Židov alebo z pohanov. Tento jednotný Boží ľud, ktorý existuje teraz v ére Novej zmluvy a pozostáva zo Židov i pohanov, normálne označujeme slovom Cirkev, pretože samotný Nový zákon ho aj takto primárne nazýva.


Táto realita má odraz i v epištolách. Napríklad túto jednotu asi najviac vyzdvihuje a rozpracováva 2. kapitola listu Efezským. Môžeme povedať, že v nej máme najhlbšie a najpresnejšie rozpracovanie toho, ako ďaleko siaha jednota pohanov a Židov. Z nej uvedieme verše 12, 13 a 19: „že ste v tom čase boli bez Krista, odcudzení občianstvu Izraelovmu a cudzí zmluvám zasľúbenia, nemajúci nádeje a bez Boha na svete. Ale teraz v Kristu Ježišu vy, ktorí ste boli kedysi ďalekí stali ste sa blízkymi v krvi Kristovej. Tak teda už nie ste cudzincami a bezprávnymi pohostínmi, ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží“. V tom čase – Pavol tu opisuje pohanov v čase, skôr než prišla kresťanská éra, a potom uvádza to, čo oni teraz po obrátení a uverení v Krista Ježiša majú, a tým je, že sú spoluobčania svätých a domáci Boží.


Obrátený pohan pripojený k Božiemu ľudu nie je druhotriedny a ani menej hodnotný v účasti na Božom ľude než obrátený Žid. Nedostáva menej požehnaní než veriaci Žid. To je veľmi dôležité si povedať. Keby nám toto uniklo, stratíme veľký kus novozákonnej pravdy.


Je ešte jedna vec, ktorú si tiež potrebujeme povedať, a ktorá k tomuto všetkému patrí. Na koncile apoštoli teda povedali: Cirkev nie je dvojdielna, ale je jednotná (jednodielna), hoci aj má v sebe ešte zvláštne rozlíšenie (viac o tom o chvíľu). Stále však svojou základnou povahou Cirkev je jednotná. Je len jeden nový človek vytvorený ako zo Žida tak i z pohana (Efezkým 2:12-13 a 19). Pavol tu hovorí: „už nie ste cudzincami a bezprávnymi pohostínmi“. Bezprávny pohostín – to je napríklad ako utečenec v utečeneckom tábore na Slovensku; ako ľudia, ktorí u nás žiadajú o azyl. Ale oni nie sú občania Slovenska, nemôžu sa pohybovať krajinou, ako sa napríklad môžeme my, ktorí máme všetky práva a slobody. Oni sú medzi nami len hostia vo zvláštnom režime, ktorí nemajú občianske práva tak, ako ich máme my. Pavol však obráteným z pohanov hovorí: „Nie ste bezprávni hostia, ale ste domáci, ste spoluobčania. Ste úplne účastní toho, čo Boh robí.“ A toto je jedna veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá keby nám unikla, tak sa nám veľmi veľa stráca z toho, čo učí Písmo.


Druhá skutočnosť, paralelná k prvej, je uvedená napríklad aj v stati Rímskym 11. Ešte raz to zopakujme: Účasť pohana na Božom ľude cez Krista, vierou v Krista, je plnoprávna. Som domáci Boží, som plnoprávny. V Božom ľude nie sú dve triedy, nie sú dve úrovne účasti, nie je vyššia a nižšia. Je len jeden zjednotený Boží ľud. Zároveň Písmo okolo tejto centrálnej skutočnosti uvádza ešte jednu vec, ktorú sem-tam spomenie, lebo je dôležitá pre budúcnosť a pre to, čo Boh chce s Izraelom ešte vykonať v rámci udalostí, ktoré nás čakajú v súvislosti s druhým príchodom Pána Ježiša Krista. Zastavme sa pri stati z Rímskym 11:16-24 „A ak je prvotina svätá, vtedy aj celé cesto, a ak je koreň svätý, vtedy aj vetvy. Ale ak sú niektoré vetvy vylomené, a ty, ktorý si z divej olivy, vštepený si medzi ne a stal si sa spoluúčastným koreňa a tuku olivy, nechváľ sa proti vetvám: a ak sa chváliš, vedz, že nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. Nuž teda povieš: Vetvy sú vylomené, aby som ja bol vštepený. Dobre. Vylomené sú neverou, a ty stojíš vierou. Nebuď vysokomyseľný, ale sa boj! Lebo ak Boh neušetril prirodzených vetví, mohol by snáď neušetriť ani teba. Viď teda dobrotu i prísnosť Božiu! Na tých, ktorí padli, prísnosť, a na teba dobrota Božia, keď zostaneš v dobrote, inak budeš aj ty vyťatý. A zase oni, keď nezostanú v nevere, budú znova vštepení, pretože Boh má moc zase ich vštepiť. Lebo ak si ty vyťatý z olivy, ktorá je prírodou planá, a si proti prírode vštepený do dobrej olivy, o koľko skôr potom títo súc prirodzenými vetvami vštepení budú do svojej vlastnej olivy!


ak je prvotina svätá“ – teda to, z čoho sa cesto vypracuje (prvotina), je podľa všetkého odkaz na Abraháma, Izáka a Jákoba (premenovaného na Izraela). Pavol chce povedať, že začiatok izraelského národa a jeho histórie je svätý a určí celú budúcnosť. To, čo je na začiatku, je dominantné, a to nakoniec preváži aj ich terajší stav (aj celé cesto), ktorý je stavom zatvrdenia, spánku, nevery a vylomenia.


ak je koreň svätý“ – opäť aj toto ukazuje na patriarchov – „vtedy aj vetvy“. Pavol chce povedať, že nakoniec to, čo pevne a stopercentne charakterizuje koreň, ktorý stojí na začiatku, nakoniec určí to, že každá vetva, ktorá bude spasiteľnou vierou zaštepená a pripojená, naberie charakter koreňa a bude presne taká, akým je koreň.


Ale ak sú niektoré vetvy vylomené, a ty, ktorý si z divej olivy, vštepený si medzi ne a stal si sa spoluúčastným koreňa a tuku olivy“ – všimnime si: spoluúčastným koreňa a tuku olivy. Vidíme, že je len jeden koreň, čiže Rímskym 11 znova potvrdzuje to, že je len jeden koreň a tento koreň nesie jeden terajší novozmluvný Boží ľud.


V Cirkvi je obrovská jednota a či som pôvodom Žid alebo pohan, som spoluúčastný koreňa a tuku olivy, som zahrnutý do Božieho plánu. Zároveň ale táto 11. kapitola, okrem toho, že potvrdzuje jednotu Božieho ľudu, spolu s tým pred nás kladie myšlienku, že v rámci jednoty zostáva isté rozlíšenie, ktoré si Písmo necháva. Dá sa to vyjadriť nasledovne: Pozor, v tom všetkom, čo je zaštepené na ten istý koreň, sa stále dá povedať, že niektoré vetvy sú prirodzené – a tými sú obrátení Židia, ku ktorým ako keby prirodzene prišlo Božie slovo, lebo čítame: „Prišiel do svojho vlastného“ (Ján 1:11). Prišiel k tým, s ktorými Boh už približne 2000 rokov pracoval. Keď bol Pavol na misijných cestách, kde najprv šiel? Najprv šiel do synagógy, lebo tu bol istý vzor, ktorého sa držal: Božie slovo a Jeho sľuby najprv prichádzajú k Židom.


Rozlíšenie je prítomné v 11. kapitole a dá sa vyjadriť jednoducho: vetvy z prirodzenej olivy a vetvy z divej olivy. Aj jedny aj druhé sú na tom istom koreni. Aj jedny aj druhé majú ten istý tuk, tú istú miazgu, tie isté živiny a do olivy sú rovnoprávne zahrnuté. Ale isté rozlíšenie je potrebné, lebo nás ešte niečo v budúcnosti čaká. To, čo nás v budúcnosti ešte čaká, vyjadrime nateraz veľmi skratkovito: Pavol vidí, že v budúcnosti príde veľký obrat. Teraz je stav taký, že masy pohanov sú spasené a spasených Židov je veľmi málo, poriedko. To platí dodnes, hoci 20. storočie niektoré veci pohlo dopredu. Aj v Izraeli v súčasnosti nájdete zbory židovských veriacich v Pána Ježiša. Ešte pred 100 rokmi tam prakticky žiadne takéto zbory neboli. V histórii boli obdobia, že nájsť obráteného Žida bolo skoro nemožné. Ale aj teraz je obrátený len maličký zlomok z celého izraelského národa. Pavol s tým ráta a vysvetľuje, ako to patrí do Božieho plánu a hovorí, že raz príde obrovský obrat a ten je naznačený vo veršoch 23 a 24 (Rímskym 11):

A zase oni, keď nezostanú v nevere, budú znova vštepení, pretože Boh má moc zase ich vštepiť. Lebo ak si ty vyťatý z olivy, ktorá je prírodou planá, a si proti prírode vštepený do dobrej olivy, o koľko skôr potom títo súc prirodzenými vetvami vštepení budú do svojej vlastnej olivy!“ Tu vidíme, aký dôležitý význam a funkciu má rozlíšenie, ktoré sme vyššie opísali. Nesmieme ho prehliadnuť, lebo vysvetľuje viacero pasáží a statí o budúcich udalostiach, ktoré Boh ešte chystá.


Keď to dáme do jednej vety, tak čo tým chceme povedať? Máme teda jednotu Božieho ľudu, a zároveň aj určité rozlíšenie. V Božom ľude sú obrátení Židia a sú v ňom obrátení pohania. Tí spolu vytvárajú jeden Boží ľud. Zároveň však, pre účely ďalšieho Božieho konania a pre ďalší plán spasenia, existuje rozlíšenie a môže to byť rozlíšenie buď: divá oliva alebo prirodzená oliva, alebo jednoducho na pohan a Žid. V tomto zmysle treba vnímať verš 11: „Hovorím teda: Či neklesli, aby padli? Nech sa nestane! Ale ich pádom sa dostalo spasenie pohanom, aby ich rozhorlil.“ Tak isto verš 13: „Lebo hovorím vám pohanom“ – keby neexistovalo rozlíšenie zachované v Písme, táto veta by sa nedala vysloviť, nemala by zmysel. Musí byť určité vnútorné rozlíšenie, aby sa niektoré veci vôbec dali komunikovať. „Lebo hovorím vám pohanom“ – aha, niečo sa týka obráteného pohana a niečo sa týka obráteného Žida. Každý potrebuje vedieť to, čo sa týka jeho. Čo sa týka mňa ako pohana? Konkrétne toto: „Pozor, nechváľ sa proti vylomeným vetvám, lebo Boh má moc vrátiť ich späť! A uvedom si, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba! Uvedom si, že ty prichádzaš do histórie, ktorá tu bola už 2000 rokov pred tým, ako Boh začal zachraňovať pohanov!“ Čiže tu máme obrovské ponaučenia, ktoré Pavol hovorí veriacim z pohanov. Zároveň sa muselo vyriešiť aj to, ako budú Židia a pohania spolu žiť v jednotnej Cirkvi.


V 1. storočí vznikajú z nášho pohľadu čudné situácie. Obrátení Židia aj naďalej obrezujú svoje deti. Musia to urobiť aj pohania? Biblická odpoveď je: Nie, nemusia! Nijakým spôsobom to neprispieva k spaseniu. Musia žiť po židovsky? Nie nemusia, lebo nijakým spôsobom to neprispieva k spaseniu, lebo spasenie je celé v Kristovi. Čo ale musia, je pokojne žiť jeden vedľa druhého! V Písme je veľa inštrukcií, ako to celé zariadiť, ako to celé dať dokopy. Popri tom, ako majú v tejto ére vedľa seba pokojne žiť spasení Židia a spasení pohania v jednej Cirkvi, je tu ešte ohromné proroctvo o budúcnosti, ktoré by bez vyššie opísaného rozlíšenia nedávalo zmysel. Máme ho v Rímskym 11:15 „Lebo ak je ich zavrhnutie zmierením sveta, čo potom iné ich prijatie ako život, život z mŕtvych?!“ Teda, ak je terajší stav židovského národa taký, že sú od Boha z veľkej väčšiny zavrhnutí pre ich neveru, a tento stav je pritom zmierením sveta, lebo takto spasenie prišlo k nám pohanským národom, čo potom iné ich prijatie ako život, život z mŕtvych?! Čiže ja ako pohan mám mať eminentný záujem na tom, aby izraelský národ prišiel k spaseniu. Kedy už izraelský národ príde k záchrane? Kedy sa pokajá? Kedy masovo pohliadnu na toho, ktorého prebodli (pozri Zachariáš 12:10)?


Obe skutočnosti, o ktorých tu píšeme (jednota i rozlíšenie), sa prelínajú celým Novým zákonom a obe, keď sú správne uchopené a správne žité v celku, tak dávajú fantastický zmysel a potom sa dá veľmi veľa vecí dobre chápať.


Uvedieme ešte tri nesprávne postoje, s ktorými sa príležitostne stretávame:

  1. Existuje myšlienka, a z času na čas sa dá nájsť v publikáciách či započuť medzi kresťanmi, že list Židom je len pre Židov, alebo maximálne pre obrátených zo Židov. Tvrdiť, že list Židom nemá žiaden zmysel pre mňa ako pre toho, ktorý žijem s Kristom, je nesprávne. Viac sa tejto otázke venujeme v samostatnom článku v tomto čísle.
  2. Existuje ďalšie nesprávne chápanie, keď sa hovorí: Teraz, keď prišla Cirkev, už neexistuje žiaden plán pre Izrael ako pre zvláštny národ. Také chápanie väčšinou vysvetľuje alebo predkladá, túto myšlienku tak, že nastalo totálne splynutie Židov a pohanov v takom zmysle, že žiadne rozlíšenie už nemá zmysel. Táto myšlienka prehliada rozlíšenie, ktoré v Písme stále je.
  3. Tretie nesprávne chápanie je nasledovné. Boží plán pre Izrael a pre Cirkev nemajú vôbec nič spoločného. Bežia paralelne vedľa seba ako dvaja bežci na dvoch úplne iných tratiach. Jeden nezávisle od druhého a každý z nich začína na inej štartovacej čiare a smeruje do iného cieľa. Niečo Boh robí s Cirkvou, niečo Boh robí z Izraelom, ale niet v tom ničoho spoločného.

Každé z týchto chápaní si z Písma niečo zobralo, na tom postavilo svoje predstavy, ale iné veci prehliadlo. Som presvedčený, že správne chápanie je také, ktoré na jednej strane vidí obrovskú jednotu Božieho ľudu, – to znamená že existuje jeden novozákonný Boží ľud – a na druhej strane vidí aj to, že existuje isté vnútorné rozlíšenie, bez ktorého by neboli vysvetliteľné budúce udalosti, ktoré ešte len majú prísť.

 

Ďalšie články od tohto autora