aktuality

Občianskeho združenie Solas ďakuje čitateľom, sympatizantom a podporovateľom za priazeň a podporu tejto služby poukázaním 2% zo svojich daní za zdaňovacie obdobie 2016. Do ďalších dní Vám prajeme veľa Božieho požehnania, Jeho milosti a pokoja.

S vďakou, v úcte a láske Kristovej

Vedenie združenia


Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag11z.jpg
Izrael v Biblii a histórii - 1. časť PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


Izraelskému národu a tomu, čo sa deje na území štátu Izrael, je v tlači a iných masmédiáach venovaná značná pozornosť. V tomto článku, ako už hovorí aj sám nadpis, sa budeme venovať Izraelu ako národu, ako zvláštnemu Božiemu ľudu,  jeho historickému povolaniu a umiestneniu medzi ostatnými národmi  tak, ako o tom hovorí Biblia.


(Poznámka: V  článkoch  tohto čísla bude použité nasledovné terminologické rozlíšenie. Výrazy „Stará zmluva“ a „Nová zmluva“ označujú zmluvný vzťah medzi Bohom a danou skupinou ľudí, ktorej sa vzťah týka. Výrazy „Starý zákon“ a „Nový zákon“ označujú spisy, ktoré spolu vytvárajú Sväté Písmo – Bibliu.)


Historický pohľad

K elementárnym poznatkom moderného Európana patrí i vedomosť, že na Blízkom východe existuje krajina menom Izrael. Navyše zvlášť kresťania sú si vedomí, že je to krajina, v ktorej sa diali a dejú mnohé zvláštne veci ako v histórii, tak aj v súčasnosti. V súvislosti s témou Izraela nás najčastejšie môžu napadnúť otázky nasledovného typu: Súvisí dianie okolo moderného Izraela s Bibliou a biblickým Izraelom? Čo vôbec učí Starý i Nový zákon o Izraeli? Ako sme my, ktorí sme uverili z pohanov a nemáme židovský pôvod, napojení na Boží veľký plán spasenia skrze Ježiša Krista? Môžeme si položiť aj otázku: Odkiaľ je kresťanská viera? Odkiaľ je viera tých, ktorí sa obrátili a ktorí poznajú Pána Ježiša, ktorí sú zachránení a boli začlenení do Božej rodiny? Z Písma vieme, že skôr než prišla kresťanská viera, Boh koná s národom Izrael. Inými slovami: Dve tisícročia Boh veľmi dôsledne, precízne a veľmi pozoruhodne pracuje so svojím zvláštnym národom, kým vznikne to, čo dnes označujeme ako kresťanská viera. Správne pochopenie pôvodu a úlohy Izraela má teda veľký význam.


Božie konanie s Izraelom, ten 2000-ročný zvláštny rozvinutý plán, ktorý konal sám Boh, začal u muža, ktorý sa volal Abram a neskôr Abrahám. To je ten, o ktorom prvá zmienka v Biblii je v 11. kapitole knihy Genezis a záznam o ňom pokračuje až do Genezis 25. Boh si Abraháma povolal a vyviedol z chaldejského Úru. Na túto udalosť sa neskôr odvolá aj Štefan, diakon v Jeruzalemskej cirkvi (Skutky 7). Vo svojej reči Štefan prechádza hlavnými momentmi v živote Izraela a udalosťami, cez ktoré sa zrodil židovský národ. Vždy, keď sa niekto bude pýtať na izraelský národ a akú má úlohu v Božom pláne, tak je dobré pamätať minimálne na 12. kapitolu knihy Genezis a Skutky 7. Zo 7. kapitoly knihy Skutkov a 12. kapitoly Genezis urobme teraz stručný prehľad zrodu Izraela (alebo židovského národa), tohto zvláštneho ľudu, ktorý vyšiel z Abraháma.


Skutky apoštolov, 7. kapitola a Genezis, 12. kapitola

Štefan bol privedený pred najvyššiu radu a bol obvinený z rúhania sa proti zákonu a Bohu (Skutky 6:11-15). Štefan sa bráni a zároveň im zvestuje Krista. Nás teraz ale zaujíma, čo hovorí o histórii Abrahámovho ľudu – židovského národa.


Skutky 7:1A on riekol: Mužovia bratia a otcovia, počujte! Boh slávy sa ukázal nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii, prv ako býval v Chárane, a povedal mu: Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva a poď do zeme, ktorú ti ukážem“.


Štefan sa vracia ku knihe Genezis 11. a 12. kapitole. Hoci si to niekedy kresťania myslia, striktne vzaté, Božie konanie s Abramom nezačína až v 12. kapitole, keď mu povie: Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva, ale začína o pár veršov skôr, a to na konci 11. kapitoly vo verši 31: „A Térach pojal Abrama, svojho syna, a Lota, syna Háranovho, svojho vnuka, i Sáraj, svoju nevestu, ženu Abrama, svojho syna, a vyšli s nimi z Úra Chaldejov, aby išli do zeme Kanaána a prišli až do Chárana a bývali tam“.


Abram vycestoval z Chaldejského Úru, ktoré patrilo ku dávnym rozvíjajúcim sa mestským sídlam. O tomto meste vieme, že sa vyznačovalo koncentráciou obyvateľstva i bohatstva. Podľa niektorých historických štúdií môžeme Úr Abrahámových čias vidieť ako súčasť existencie tzv. Starobabylonskej ríše. Pozor, táto Starobabylonská ríša je iná ríša ako bol Babylon, o ktorom napr. prorok Izaiáš veľa hovorí a kam o mnoho, mnoho storočí neskôr odídu Izraelčania do zajatia pre svoju neposlušnosť. Na Babylon proroka Iziáša ale môžeme pozerať ako na znovupovstanie dávnej Babylonskej ríše. Zo zemepisného pohľadu, územie, kde pôvodne Abram žil a kde sa mu ukázal Boh a dal sa mu poznať, je lokalita dnešného Iraku a Iránu. Abram najprv vyjde aj so svojím širším príbuzenstvom z Úru a odíde do Cháranu, ktorý je zhruba tak na polceste do miesta, kde mal Abram prísť. Až keď v Chárane zomrie časť jeho príbuzenstva, vtedy Abram pokračuje ďalej a ide podľa Božieho sľubu, podľa Božieho slova a presťahuje sa do Kananejskej zeme. V Genezis 12 máme poznámku (vysvetlivku), že vtedy ešte v tejto zemi býval Kananej, lebo Izraelčania, keď o tom budú čítať už po Mojžišovi, túto zem budú volať zem Izrael, lebo Kananejská zem už bude rozdelená medzi jednotlivé izraelské kmene.


Skutky 7:2A on riekol: Mužovia bratia a otcovia, počujte! Boh slávy sa ukázal nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotamii, prv ako býval v Chárane“.


Nevieme, kedy presne vyšiel Abram z Chaldejského Úru, z miesta, na ktorom sa mu ukázal Boh ako Boh slávy, ale vieme, že keď odišiel z Cháranu, mal 75 rokov (Genezis 12:4). Tri poznámky k tomu, čo čítame v Genezis 12 alebo v Skutkoch 7:

  1. Abramovi sa ukázal všemohúci a slávny Boh a na tom, aký Boh sa ukázal Abramovi, je veľký dôraz. Abram porozumel, že Boh, ktorý sa mu ukázal, je slávny, že je nekonečný v atribútoch, že je nekonečný v schopnostiach. Neskôr v živote sa musí naučiť, že z tých jeho slávnych atribútov všemohúcnosť je špeciálny a veľmi dôležitý atribút a cez rôzne lekcie sa učí, že Boh má neobmedzenú silu a moc.
  2. Celá história od Abrama až po prvý Kristov príchod trvala zhruba 2000 rokov, čiže chronologicky od Genezis 12 až po príchod Pána Ježiša je zhruba 2000 rokov. Dnes sme približne 2000  rokov po prvom príchode Pána Ježiša Krista. A čo bolo pred tým, ako sa na naše slovenské územie dostalo Božie slovo? Bola chvíľa, keď slovo evanjelia bolo len v Jeruzaleme, keď raná cirkev zvestovala len v Jeruzaleme a ešte neodišla ani do Samárie ani do Judska a ani do všetkých končín sveta. Nasleduje ďalšia dôležitá otázka: A čo bolo ešte predtým, pred prvým príchodom Ježiša Krista na túto zem? Odpoveď na ňu je nasledovná: Bol tu zvláštny národ, s ktorým Boh špeciálne konal.
  3. Abrahámovi sa s jeho ženou Sárou nakoniec narodí syn Izák. Všetkých potomkov Abraháma, ktorý sa nakoniec narodia Abrahámovi z jeho ženy Sáry, voláme Židia alebo izraelský národ. Ale striktne vzaté izraelský národ vznikne až vtedy, keď Abrahám má z Izáka pravnúčatá. Izák má Ezava a Jákoba – to sú Abrahámove vnúčatá a pravnúčatá prídu, keď Jákob má 12 synov a títo sa stanú otcami dvanástich kmeňov.

V Biblii majú skoro všetky mená svoj význam

Meno Abram je prvý krát spomenuté v Genezis 11:29 „A Abram a Náchor si vzali ženy; meno ženy Abramovej bolo Sáraj, a meno ženy Náchorovej bolo Milka, dcéra Háranova, ktorý bol otcom Milky a otcom Jisky“.


Meno Abram znamená vysoký otec alebo povznesený otec. Neskôr Abram príjme meno Abrahám (Genezis 17:5) a nové meno má už nový význam. V Božej histórii je dosť bežné, že tí, ktorých si Boh vyberá na rôzne úlohy, počas života zažijú zmenu svojho mena.


Z mena Abramvysoký otec, zmenou koncovky, sa stane otec množstva alebo otec mnohých alebo otec veľkého zástupu (veľkého množstva). Vieme, že nielen jeden národ (a dokonca mnohí králi a panovníci) vyjde z Abraháma cez Izáka, ale zvláštnymi udalosťami ešte aj iný národ vychádza z Abrama cez služobníčku Hagar, ktorej sa narodí Izmael. Nedá sa prehliadnuť, aké zvláštne veci sa udejú s Abrahámom a on sa stane skutočne otcom množstva ľudí.


Abram má 100 rokov, keď so Sárou majú nakoniec syna podľa zasľúbenia. Najmenej 25 rokov museli čakať, kým sa vyplní sľub o potomstve, lebo Abram mal 75, keď odišiel z Cháranu, a potom Abrahám mal 100 rokov, keď sa narodí Izák. Izák bude mať s Rebekou dvojičky, Ezava a Jákoba. Boží plán, Božia zmluva, pokračuje ďalej, ale nie s prvorodeným Ezavom, no s Jákobom. Ezav odíde do úzadia, stane sa z neho nakoniec národ, etnikum, ktoré je v Biblii uvedené pod menom Edom a neskôr v Biblickej histórii sa to s Edómcami všelijako zauzlí.


Aj Jákob zažíva premenovanie – dosť zle začal, ale dostal nové meno, ktoré ukázalo, že Boh ho zachránil a mal s ním plán. Meno Jákob (pätár) mal preto, že pri narodení držal svojho brata za pätu. V Genezis 32:28 potom vidíme zlomovú udalosť v živote Jákoba, kedy už nie zbabelo a podvodom, ale priamo a zoči-voči zápasí s Bohom, ktorý sa mu tam ukáže. Máme tu nového, iného Jákoba. Následná Božia reč k Jákobovi ani nemohla byť sladšia.


Genezis 32:28A riekol: Nebude sa viacej nazývať tvoje meno iba Jakob, ale aj Izrael; lebo si sa kniežatsky boril s Bohom i s ľuďmi a premohol si“.


Meno Izrael je dosť ťažké preložiť, ale konsenzus je, že ak ho už prekladať, tak potom ako Boží kniežatský bojovník alebo Boží chrabrý (hrdinský) bojovník. A to je význam mena Izrael. Má v sebe aj koncovku EL, to všeobecné hebrejské slovo pre Boha. Odvtedy sú Jákobove deti v Biblii pomenované nielen ako Jákobove deti, ale sú menované aj ako Izraelove deti – a Biblia ich pomenováva raz tak a raz tak.


Takže deti Izraela, to je celý národ, a to sú tí, ktorých rodová línia začína od Jákoba (Izraela). Všeobecne vzaté je to ľud, ktorý pozostáva z 12 kmeňov a ktorých pôvod je z dvanástich Jákobových synov. Z dvanástich Jákobových synov sa stanú otcovia izraelských kmeňov.


Jákobovi synovia (má ich s dvomi ženami a dvomi slúžkami) dostávajú svoje mená. Jeden z nich dostáva meno, ktoré sa zvykne prekladať ako Júda („Jehuda“ je hebrejské znenie) a máme o ňom zmienku v Genezis 29:35. Prečo tohto jedného vyberiem z Jákobových 12 synov? Preto, lebo jeho meno je dôležité pre biblickú terminológiu.


Genezis 29:35 A ešte počala a porodila syna a povedala (myslí sa tu na manželku Leu): Tento raz budem chváliť Hospodina, preto nazvala jeho meno Júda. A prestala rodiť.


V Roháčkovom preklade máme pod čiarou poznámku: Júda = Syn chvály. Z Júdu povstane izraelský kmeň, ktorý ponesie rovnaké meno a neskôr mu aj bude pridelené územie po úspešnom ťažení pod vedením pobožného muža Jozuu. Po istý historický okamih meno „Júda“ označuje jeden konkrétny kmeň z dvanástich, ale o mnoho sto rokov neskôr, po návrate z babylonského zajatia, dôjde k posunu v názvosloví. Bolo to v 6. storočí pred Kristom, kedy (novo)Babylonská ríša odvliekla značnú časť obyvateľov Judska a iných Izraelitov do zajatia. O sedemdesiat rokov po odvlečení sa spustí proces návratu a obnovy Jeruzalema a Izraela. V nových podmienkach, ktoré nastanú, bude meno kmeňa Júdu viac a viac zastupuvať celý Izrael – teda všetkých potomkov Jákoba. Výsledok potom môžeme naplno vidieť v Novom zákone. Takto sa skratkovito dajú opísať míľniky, ktorými sme sa dostali do dnešného stavu. Zastavme sa teraz na chvíľu pri pôvode slovenského slova žid/Žid.


Pôvod slovenského (resp. českého) slova Žid

Prechádzame biblickou terminológiou spojenou s izaelským národom. Vystáva pritom otázka, odkiaľ pochádza slovenské slovo Žid. Na Wikipédii sa nachádza dobré spracovanie českého slova Žid. Vzhľadom na historickú prepojenosť českého a slovenského jazyka sú dobré dôvody sa domnievať, že rovnaké vysvetlenie platí i pre naše slovenské rovnako znejúce slovo „Žid“, a to potvrdzuje aj slovenská Wikipédia pod heslom „Júdsko“. Tu je analýza z českej wikipédie.


České slovo žid/Žid pochází zo staroitalského slova Giudio [džudio], které pochází z latinského Iudaeus (Judejec, pocházející z Judska). Z italsko-latinského základu je odvozen francouzský termín Juif, původně Giu a ještě dříve Juieu, z francouzského termínu je odvozen i anglický výraz Jew. Z italského Giudio je odvozeno například také polské Źyd. Žid je také české příjmení.


Vidíme teda, ako slovenské „žid“ má svoj pôvod v dávnom hebrejskom „Jehuda“, ktoré potom cez gréčtinu (v ktorej tvar tohto mena je „Judaios“) a následne cez latinčinu prešlo cez rôzne transformácie až do našich moderných jazykov. Pre historické dôvody opísané vyššie, slovom „Židia“ dnes bežne označujeme všetky kmene.


Na použitie v Starom zákone sme sa už pozreli, zastavme sa ale aj pri terminológii v Novom zákone. Tu máme grécke slovo Judaios, ktoré do gréčtiny prešlo z hebrejského Jehuda a toto slovo je v Roháčkovi zvyčajne preložené ako ŽidŽidia v závislosti od gramatického čísla. Napríklad v liste Rímskym 3:1 čítame: „Čo má teda viacej Žid? Alebo aký je úžitok z obriezky?“ Apoštol sa tu pýta, aké výhody mali príslušníci izraelského národa, pričom nemyslí len na jeden kmeň, ale na celý národ, čo je zjavné z toho, že židovstvo stotožňuje s obriezkou. V Novom zákone je na označenie len judského kmeňa použité iné slovo, konkrétne „júdas“ (napr. Židom 7:4; Zjavenie 7:5).


Spomeňme si, že meno „Jehuda“ znamená „syn chvály“ alebo „chvála“ a uvidíme, aké pozoruhodné slovné hračky či narážky na tento význam zrazu v Novom zákone objavíme. Všimnime si, ako to funguje napr. v Rimanom 2:27-29, kde nám mohli niektoré veci unikať alebo sme ich nepostrehli: „A bude súdiť neobriezka, neobriezka od prirodzenia, plniaca zákon, teba, ktorý si literou a obriezkou – priestupníkom zákona. Lebo nie ten je Židom, kto je ním zjavne, navonok, ani nie je obriezkou obriezka zjavne na tele; ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha.“


Prečo tam Pavol vkladá myšlienku, že chvála pravého Žida (=toho, ktorý má obriezku na srdci, teda je znovuzrodený) je od Boha a nie od ľudí? To preto, lebo grécke „Judaios“ je z hebrejského „Jehuda“ a to bol syn chvály. Teda nejakým spôsobom toto meno oznamovalo, že to je ľud, ktorý má chváliť Boha, a ktorý potom bude Bohom rozoznaný a na ktorý príde Božia sláva. Teda Pavol na to hocikedy narazí, sú tam také narážky, ktoré idú Novým zákonom. I v liste Filipským je podobná myšlienka.


Urobme si krátku rekapituláciu. Teda odkiaľ sa vzal izraelský národ a kde začala jeho história? Začala Abrahámom a pokračuje cez Sáru, keď sa im narodí Izák, ktorý si berie za manželku Rebeku, spolu majú dvojičky Ezava a Jákoba, ktorý má 12 synov, a tí sa stanú známi aj ako 12-ti patriarchovia alebo 12-ti ďalší otcovia pre izraelský národ. Počas života Jákoba pribudne meno Izrael a všetko jeho ďalšie potomstvo sú Izraelčania alebo Izraeliti a spolu tento národ v biblickej terminológii sa volá Izrael.


K tomu ďalej treba uviesť, že v súvislosti so židovským národom sú od samého začiatku oznámené dve veci. Jedna je, že Abrahám bude zvláštny a bude požehnaný, to je jasné zo sľubov v Genezis 12: Požehnám ťa, a druhá vec, ktorú hovorí: Budeš požehnaním. S nim samým a s izraelským národom sa budú diať zvláštne veci. Už od začiatku je zároveň oznámené: skrze Abrama budú požehnané aj všetky čeľade zeme, všetky národy, všetky etniká, aj Slováci, Maďari, Poliaci, Ukrajinci, Rusíni, Japonci, Číňania, atď., a to je pre nás dobrá správa, lebo to znamená, že hoci sme nikdy nemuseli mať podiel na Izraeli podľa tela, tak dobrá správa je, že už Genesis 12 nám dávala, v čo veriť. Ak ktokoľvek by kedy prišiel k tým pravdám, dokonca aj pred Kristom, tak už by ho to navádzalo, aby rozmýšľal po tejto linke – niečo sa pre teba chystá, hoci nie si Židom, hoci nie si Izraelita tomuto porozumej, s týmto sa oboznám, Boha hľadaj cez toto slovo, cez toto zjavenie, lebo niečo sa chystá, niečo je v pláne a ty neprídeš skrátka.


K tomu, čo sme si doteraz povedali o histórii izraelského národa, treba ešte pridať jednu dôležitú stať. A to z Rímskym 9, ktorá hovorí o tom, čo je tým hlavným, čo Izrael dostal a čo ho urobilo iným od ostatných národov.


V 9. kapitole je osem hlavných bodov, ktoré Pavol uvádza ako charakteristiku Izraela. Najprv si ale všimnime, aké obrovské puto má Pavol s izraelským národom. Naplno si praje, aby Izrael bol spasený. „Pravdu hovorím v Kristu, neluhám, pri čom mi svedčí aj moje svedomie v Svätom Duchu, že mám veľký zármutok a neprestajnú bolesť vo svojom srdci. Lebo by som si prial ja sám byť anatema a odlúčený od Krista za svojich bratov, za svojich príbuzných podľa tela“ (Rímskym 9:1-3).


Než sa údaj po údaji (položku za položkou) pozrieme na výsady, ktoré apoštol Pavol priradil izraelskému ľudu, uistíme sa najprv v jednej záležitosti. Na jednej strane musíme vidieť zvláštnu úlohu Izraela a to, čo Boh cez neho koná, a čo Boh ešte cez neho chce vykonať, na druhej strane musíme stále vidieť aj to, že spasenie či pre Žida či pre pohana je len cez vieru v Krista, iba vierou v milosť Pána Ježiša. Nikdy nikde Písmo neuvádza, že len preto, že bol niekto potomok Abraháma, Izáka alebo Jákoba, či ktoréhokoľvek z izraelských kmeňov, že by týmto samým získal spasenie a večný život. Pavol najprv konštatuje , že v prvom storočí je smutný a zlý stav, lebo väčšina Židov tých čias neverí, nemá vieru. Väčšina Izraelitov sú zatvrdení voči evanjeliu a ten stav trvá až dodnes. Preto Písmo na iných miestach hovorí, že táto éra sa nazýva érou pohanov, alebo časmi pohanov (pozri Lukáš 21:24). Pohania húfne vchádzajú do Božieho kráľovstva, milióny sa obrátia a nájdu spasenie, večný život ako dar od Pána Ježiša a za celý ten čas sa Izrael míňa spasenia, sú z väčšej časti zatvrdení, sú neverní. Aké tragické, že práve ľud ohromných výsad a požehnaní, ktoré im patrili ešte skôr než Boží Syn zostúpil z neba a stal sa jedným z nás, ale bez hriechu, že práve tento ľud – Izrael – je z drvivej väčšiny bez viery v toho, ktorý cez nich podľa svojej ľudskej prirodzenosti prišiel medzi nás.


Zároveň však o nich celý čas platí charakteristika, ktorú Pavol skratkovito podáva. Kto sú oni a čo ich robí zvláštnymi? Čítame: „… ktorí sú Izraeliti, ktorých je synovstvo i sláva i zmluvy i zákonodarstvo i svätoslužba i zasľúbenia, ktorých sú otcovia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým, Boh, požehnaný na veky. Amen.“ (Rímskym 9:4-5).


Ktorí sú Izraeliti

Vyššie sme objasnili pôvod tohto označenia – bol to Jákob, ktorý bol v jednom bode svojho života premenovaný na Izraela. Izrael je teda ľud, ktorého meno vybral sám Boh, aby tým zosilnil ich zvláštnosť a poukázal na ich jedinečné postavenie. Oni majú tú zvláštnu úlohu a postavenie, že sa cez nich vyplnilo 2000 rokov Božieho konania, než prišiel Pán Ježiš. Boh si ich vyvolil, bol s nimi celý čas a zvláštnym spôsobom s nimi konal, pôsobil, odovzdal im svoje Božie slovo a napĺňal svoj plán záchrany.


Ktorých je synovstvo

Potomkovia Abraháma sú prvý ľud v histórii, ktorý zažil ako skupina to, čo to znamená, ak si Boh niekoho vezme za svoj ľud do svojej rodiny – Izrael bol, stal sa, Božím dieťaťom. To neznamená nutne to, že každý jeden Žid bol a je spasený, a preto toto synovstvo musíme odlíšiť od prijatia do Božej rodiny, ktorú človek môže zažiť nie skupinovo, ale výlučne ako veriaci jednotlivec, keď sa spolieha na zástupné dielo Pána Ježiša. Ale aj oni ako národ, ako celok vysvetlili, ukázali a zažili, čo to znamená, keď si Boh berie niekoho pre seba za syna (pozri Exodus 4:22), kto inak na to nemá nárok, kto inak nepatrí do jeho rodiny. Zažili vyvolenie, ktoré bolo čisto z Božej milosti. A navyše, keby sme prešli celé kapitoly Rímskym 9, 10 a 11, tak toto celé je zasadené do istého veľkého komplexu, v ktorom na konci časov Boh pre nich ešte niečo chystá. Raz príde čas, kedy v obrovskom počte, niekde okolo druhého príchodu Pána Ježiša, majú prísť k viere v Krista, majú sa obrátiť a majú byť masovo zachránení na večnosť.


Ktorých je i sláva

Pretože (pamätáme si?) kto iný než Boh slávy sa ukázal Abrahámovi? Ostatné národy ležali v pohanstve, v modlárstve, bez znalosti a bez poznania živého Boha, kým oni mali slávneho Boha, ktorý im dal toľko zvláštnych a slávnych vecí, a tak ich Boh vyzdvihol, vyvýšil a vyčlenil v histórii. Pohania mohli a mali tušiť, že za prírodou je múdry silný Stvoriteľ, ale Izrael dostával mnohé mimoriadne a nadprirodzené odkrytia Božej slávy. Nebol im len Bohom tam v diaľke, ale Bohom nekonečnej slávy, ktorú im opakovane odkrýval.


I zmluvy

Zmluvy sú tu v množnom čísle, a tak potrebujeme rozmýšľať aspoň o dvoch. Podľa všetkého má ale Pavol na mysli hneď štyri: Abrahámovu zmluvu, Sinajskú zmluvu, Dávidovu zmluvu a potom Novú zmluvu. My veriaci z pohanov sme nakoniec v Božom pláne cez Krista pripojení k Novej zmluve ako plnoprávni účastníci. I ostatné z týchto zmlúv sa nás pohanov týkajú v tom zmysle, že ich vyplnenie má na nás dopad. Napr. Abrahámova zmluva zasľúbila, že v jeho semene budú požehnané všetky národy sveta. Tak sa aj stalo. Príchodom semena, teda Pána Ježiša, sa abrahámovské požehnania dostávajú i k pohanom, a to hneď masovo. Zároveň však Izrael stojí v jedinečnom pomere k štyrom spomenutým zmluvám, lebo práve potomkovia Abraháma tie zmluvy prijímajú a ako prví zažívajú ich napĺňanie.


I zákonodárstvo

Práve Izraeliti dostali privilégium, požehnanie, že im Boh dal zvláštny zákon, dal im presné príkazy a vysvetlenia svojho charakteru a toho, čo od nich požaduje, aby to konali. V tomto existoval medzi nimi a pohanmi obrovský kontrast. Samozrejme, i pohania v čiastke poznali Božiu vôľu v základných oblastiach morálky, ale nedostali tú výsadu, že im Boh v slovách cez prostredníka oznámil podrobne svoje prikázania.


I svätoslužba

Toto je podľa všetkého odkaz na chrám a na kňazstvo a na to, že mali daný postup, ako sa k Bohu blížiť. Mali stále možnosť odpovedať na sľuby, stále možnosť činiť pokánie, stále možnosť prijať zmierenie. Jednoducho mali určený spôsob, ako si Boha poctiť. Neboli odkázaní na to, aby si vymýšľali vlastné rituály, ako tomu bolo u pohanov, ktorých charakterizovala modloslužba. Nakoniec sú tu spomenuté


i zasľúbenia.

Teda to obrovské množstvo sľubov daných pôvodne cez Abraháma a patriarchov najprv išlo k nim – áno, nakoniec prichádzajú aj k nám cez Pána Ježiša. Ale najprv v histórii išli k nim.


Ktorých sú otcovia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela

Toto je ôsme, združené privilégium, ktoré tiež charakterizuje Izrael. Izrael má predkov, ktorých si vybral Boh a postavil ich na zvláštnu cestu – takto sa zrodila zvláštnosť celého národa. Otcovia z tohto verša sú Abrahám, Izák, Jákob a potom i jeho 12-ti synovia. Na to je tesne napojené najväčšie a najvzácnejšie požehnanie, totiž to, že z nich vyšiel Kristus podľa tela – Spasiteľ všetkých hriešnikov. Záchranca Židov i pohanov vyšiel podľa tela zo Židov ako Dávidov potomok. Ale aby nevzniklo nedorozumenie, že Pavol chce nechať Pána Ježiša len ako Žida, len ako zemského človeka, tak povie: ktorý je nado všetkým Boh požehnaný na veky. A pridáva k tomu, že tento Kristus, tento Spasiteľ, tento Boží syn, je aj skutočný pravý Boh a je ten, o ktorom má byť vyznané, že je požehnaný na veky a má mu byť takto vzdaná chvála.


Božia záchrana pre hriešnikov prišla teda cez konkrétny Boží postup. Pre nás ako kresťanov je potrebné porozumieť, že národ Izrael má v tom, že sme zachránení, jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu. Záchranca neprišiel len tak, že Pán Boh v 30-tom roku nášho letopočtu povedal: Idem zachrániť svet alebo zachránim mnohých pohanov, ale veľmi precízne, dôsledne a dlhodobo konal, než k tomu prišlo. V Božom pláne záchrany vidíme presný postup. Z Abraháma vyšiel národ, ktorý sa stal zvláštnym Božím nástrojom pre vyplnenie Božích plánov s týmto svetom. Oni sami dostali požehnanie a sú nástrojom požehnania. Zároveň cez nich prišla záchrana a nadovšetko Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. To je dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť spolu s tým, že Izrael ešte stále má istú jedinečnú úlohu, až kým Pán Ježiš druhýkrát nepríde.


Zostáva ešte odpovedať na jednu rozšírenú otázku: Ako sme my kresťania tejto éry prepojení s týmto národom a s tým, čo Boh cez neho koná? Stručne povedané, prepojenie je cez Novú zmluvu. Sme účastníci Novej zmluvy rovnako ako obrátení Židia sú účastníci Novej zmluvy. Požehnania, ktoré máme ako účastníci Novej zmluvy, my obrátení z pohanov, sú v tomto čase najmä: odpustenie hriechov, ospravedlnenie, znovuzrodenie, prijatie Svätého Ducha, vyliatie Božej lásky do srdca, napojenie na Krista ako našu hlavu, vzájomné duchovné spoločenstvo. Tieto požehnania sme dostali ako výsledok Božieho diela v národe Izrael, cez ktoré si pripravil svet a históriu na vtelenie svojho Syna. Požehnania máme v Pánovi Ježišovi – On je Boží Syn a je aj Dávidov potomok – je naraz – súčasne pravý Boh a aj pravý človek.


Tým, že On zomrie na kríži a vstane z mŕtvych, sa zrealizuje prvá etapa Novej zmluvy, teda to, čo predpovedali dávni izraelskí proroci – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a iní. Ešte aj Mojžiš písal o tom, že raz nastane obriezka srdca a že izraelský národ nebude navždy zatvrdený, hoci z veľkej časti svojej histórie taký bol, a to ako tej pred príchodom Krista, a rovnako dokonca aj dodnes. Celé toto zvláštne dielo veľkého obratu bolo predpovedané ako dielo Novej zmluvy. Písmo už v Starom zákone naznačilo, že do tejto zmluvy Boh k mnohým tým požehnaniam a zasľúbeniam pridá húfne a vo veľkom aj pohanské národy, a že ich pripojí, aby mohol existovať jeden Boží ľud. Izrael pritom má aj naďalej zvláštnu úlohu, ktorú Boh chce cez neho vyplniť. Pre túto chvíľu sme my, veriaci z pohanov väčšinoví účastníci Novej zmluvy, no je tu i maličká časť obrátených Židov, ktorí uverili v Pána Ježiša a prijali Ducha.

 

Ďalšie články od tohto autora