aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag20z.jpg
Efezskému zboru PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Listy siedmim zborom


Anjelovi efezského zboru napíš:

Toto hovorí ten, ktorý drží tých sedem hviezd vo svojej pravici,

ktorý sa prechádza prostred tých siedmich zlatých svietnikov

Zjavenie 2:1



Sme na konci prvého storočia nášho letopočtu. Niektorí biblisti sa domnievajú, že sme dokonca presne v roku 95, v ktorom Ján dostal prorocké videnia, ktoré mal zapísať a poslať siedmim zborom v Ázii.



Je to éra vlády rímskeho cisára Domiciána (alebo Domitiána), ktorý vládol v rokoch 81 až 96 po Kr. Bol to krutý prenasledovateľ cirkví a pravdepodobne preto sa Ján, Boží služobník, nachádzal na ostrove Patmos. Vyzerá to tak, že sa Ján ocitol na ostrove ako vyhnanec, čo naznačuje deviaty verš a na túto skutočnosť poukazujú i ďalšie pramene následnej éry. Okrem toho, že dostal proroctvá o príchode Pána Ježiša, Božom hneve, Božom súde a záverečných udalostiach skonania tohto sveta, dostal ešte aj odkazy adresované konkrétnym siedmim spoločenstvám. Pán Ježiš mu prikazuje: „Čo vidíš, píš do knihy!“ (verš 1:11). Ján všetko spísal a poslal konkrétnym zborom v Ázii.


Každý z nich dostáva odkaz, ktorý sa začína rovnakou formulou. Prvý odkaz je do zboru v Efeze. V 2. kapitole v 1. verši čítame: „Anjelovi efezského zboru napíš:…“. Podobne všetky listy aj rovnako končia. Uzatvára ich výzva, istý sľub, ktorý je daný tým, ktorí vytrvajú vo viere, zachovajú slovo, poddajú sa a poslúchnu, pričom ako súčasť tejto záverečnej výzvy sa zakaždým objavuje formulácia: „Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom!“


Hneď pri prvom liste – liste do Efezu, sa natíska otázka: Ako chápať slová Anjelovi efezského zboru napíš? Neobídeme túto otázku a rovno sa na ňu pozrieme, pričom uplatníme dávnu protestantskú zásadu, že Písmo sa má vykladať Písmom.


Ján za sebou počul hlas. Otočil sa, aby videl, kto s ním hovorí: „A keď som sa obrátil, videl som sedem zlatých svietnikov a v prostriedku medzi siedmimi svietnikmi som videl podobného Synovi človeka… A vo svojej pravej ruke mal sedem hviezd…“ (1:12-13 a 16). Vysvetlenie toho, čo predstavujú svietniky a hviezdy, je vo verši 20: „… Sedem hviezd sú anjeli siedmich zborov, a sedem svietnikov, ktoré si videl, je sedem zborov.“ 7 svietnikov symbolizuje zbory, pretože Boh cez ne koná a dáva svoje svetlo tomuto svetu. Cirkvi, zbory sú na to, aby sa cez ne Božie slovo a svetlo evanjelia šírilo a dostalo k ľuďom.


V tomto texte nachádzame veľmi zvláštne použitie slova „anjel“ – dá sa povedať, že dokonca jedinečné v Novej zmluve a to v tom, že označuje – môžeme povedať – popredného služobníka v tom ktorom konkrétnom zbore (pritom ale ešte pre zaujímavosť uvedieme, že napr. v Markovi 1:2 môžeme vidieť, ako je slovo anjel vztiahnuté na človeka Jána Krstiteľa a nie na duchovnú bytosť z nebeského sveta). Bez tohto porozumenia je ťažko inak vysvetliť celú konštrukciu odkazu. Prečo anjelovi napíš? On, anjel má teda byť príjemca. K tomuto záveru vedie a oprávňuje 1. verš 1. kapitoly v ktorej je napísané, že zjavenie je dané na to, aby sluhom Ježiša Krista bolo ukázané, čo sa má skoro stať. Popredný služobník či pastier konkrétneho zboru, to je ten, ktorý sa s odkazom oboznamuje ako prvý, aby ho potom sprostredkoval zvyšku zhromaždenia. Nasvedčujú tomu aj rôzne momenty v rámci jednotlivých odkazov, kedy napríklad čítame: „Tak máš aj ty takých…“ (2:15) a tak podobne aj v iných veršoch.


Keď sa zamyslíme na tým, ako boli zbory cirkvi prvého storočia spravované, tak môžeme rozoznať, že zbor mal viacerých starších, čo bolo forma skupinového vedenia. No zároveň je tu zjavne i niekto, kto v rámci staršovstva nesie, povieme, jedinečné bremeno zodpovednosti za to, čo sa deje so zhromaždením. Staršovstvo predstavuje kolektívne, spoločné vedenie. Úrad je rovnaký pre každého staršieho, a predsa miera obdarovania a nesenia duchovného bremena môže byť rozličná a v tomto zmysle býval niekto zo starších tak povediac prvý.


Keď rozmýšľame nad týmito formuláciami a prepojíme ich so základným významom slova anjel – čo je jednoducho posol alebo reprezentant, tak výraz anjel zboru najlepšie vystihneme tak, že za ním budeme vidieť človeka, ktorý je reprezentant alebo predstaviteľ zboru, alebo toho, kto je v danom zbore najvyššou autoritou. Ak si položíme otázku, komu presne sa má doručiť list, ktorý je adresovaný zboru v Efeze, tak takéto vysvetlenie bude dávať zmysel.


Príjemca bude práve ten popredný pastier zboru, ktorý má ako prvý kontakt s okolitými skutočnosťami. Zvyčajne reprezentuje zbor a je tou prirodzenou voľbou, ku komu má takýto odkaz prísť. A cez neho, samozrejme, prichádza k celému zboru. Pán Ježiš má teda kontakt ako so služobníkmi, tak aj so zborom ako celkom. Sú veci, v ktorých Pán Ježiš zbory pochváli, a sú veci, v ktorých zbory pokarhá a napomenie – a spolu s tými siedmimi zbormi tej éry rovnako napomenie i všetky ostatné zbory každej éry.


Vo videní Jána v úvodnej scéne je obzvlášť dôležité to, že sa Pán Ježiš nachádza uprostred svietnikov (1:13). V Rímskej ríši sa deje rôzne prenasledovanie, je mnohé súženie, sú mnohé ťažkosti, a to platí aj pre zbor v Efeze. A predsa Pán Ježiš v tomto odkaze nie je ako niekto vzdialený a ďaleký. Vo videní sa hovorí, že všetko bude vypovedané z pozície toho, ktorý je cirkvi tak blízko, ako len môže byť. Ktorý je najbližšie svojmu ľudu, svojej cirkvi, nám, ktorých zachránil, nám, ktorých si podľa piateho verša zamiloval, a ktorých umyl od našich hriechov svojou krvou a učinil nás kráľmi a kňazmi. Poradie krásne zodpovedá plánu spasenia. Najprv zamiloval večnou láskou. Kristova láska je prvá, všetko ňou začína. Preto my milujeme jeho, lebo on prvý miloval nás. Preto veríme na stálosť lásky, lebo, ako vraví list Židom, Pán Ježiš je ten istý včera, dnes aj na veky. Miluje všetkých zachránených až na veky.


Potom ako ďalšie v poradí platí, že nás umyl od našich hriechov. Z večnosti Pán Ježiš prišiel na túto zem, vzal na seba ľudské telo, obetoval sa na golgotskom kríži, prelial svoju krv, bol v hrobe, vstal z mŕtvych.


Tretím v postupnosti je naše nové postavenie – učinil nás kráľmi a kňazmi Bohu. Vzťahuje sa to na veriacich v efezskom zbore, na veriacich v ostatných zboroch a vzťahuje sa to aj na nás. Pán Ježiš je nám blízko a všetko stojí na jeho diele, na postupnosti zamiloval, umyl, učinil. Do tejto reality prichádza 7 odkazov. Povzbudenia, pokarhania, usmernenia – takto Kristus ďalej koná v životoch tých, ktorí mu patria. Čítame a učíme sa, že Kristus ďalej pôsobí pri svojom ľude. Až dovtedy, kým nebudeme vzkriesení, až kým neprídeme do večnosti. Byť kresťan je dobré dielo, ktoré sa začalo v deň uverenia a ktoré pokračuje pri nás, ak veríme a sme stále poddajní Božiemu slovu, až kým sa celé zavŕši a naplní. List Efezským začína najprv veľkou pochvalou.


V 1. kapitole je Pán Ježiš opísaný ako ten, ktorého oči sú ako plameň ohňa (1:14). Rozumiem tomu opisu tak, že oheň prečistí materiál, s ktorým príde do kontaktu, že Pán Ježiš vie prejsť celou realitou, na ktorú pozerá a s ktorou má kontakt. Vidí do hĺbky, vidí do plnosti diania. Vidí do celého ľudského srdca. Vidí stav každého kresťana, samozrejme, pri Božom dieťati sa tak deje na dobré, aby ho zachoval a naprával. Pri človeku bez viery Pán Ježiš rovnako vidí tento tragický stav, kedy taká duša smeruje k súdu, no zatiaľ je tu ešte volanie k pokániu. Preto môže povedať „poznám tvoje skutky“. Ten, ktorý má oči ako plameň ohňa, efezskému zboru vraví: „Viem, registrujem, poznám všetko tvoje úsilie.“ Pán Ježiš vyzdvihuje, cení si prácu, úsilie cirkvi pre jeho dielo. Práca je slovo, ktoré najtypickejšie opisuje cielenú, pravidelnú, systematickú aktivitu kresťanov pre Božie ciele. Služba kresťana má charakter práce v tom zmysle, že tu máme niečo pravidelné, húževnaté a niečo, čo sa deje cez mnohé sebazaprenie.


Biblická práca ide vždy ruka v ruke s trpezlivosťou. Nemáme tu teda niečo, čo sa udeje z večera do rána. Platí, že v trpezlivosti, v húževnatej mravčej práci bude postupovať dielo Božieho kráľovstva.


Efezský zbor dostáva pochvalu za odhodlanie nepristať na kompromisy čo do spôsobu života a čo do učenia. „A že nemôžeš zniesť zlých,“ čítame v 2. verši. Zlí sú tí, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú. A našiel a spoznal si ich, že sú luhári.


Po záhade s anjelom zboru druhá otázka, ktorú treba objasniť, je: Kto sú apoštoli? Výraz apoštol sa v Písmach používa v užšom i širšom zmysle. V užšom zmysle opisuje tých učeníkov, ktorí videli vzkrieseného Krista a boli od neho priamo (Lukáš 6:13) či špeciálnym zjavením (Sk 1:26) poverení. Títo ľudia boli zároveň príjemcami nového zjavenia a spolu s prorokmi (Ef 2:20 a 3:5) odovzdali cirkvi na začiatku (v 1. storočí) nemenné učenie, ktoré je trvalo uchované v Písmach.


Ak teda budeme uvažovať pri výklade Kristovej pochvaly s týmto užším významom, dá sa predstaviť, ako na konci 1. storočia pomerne ľahko môže žiť myšlienka, že apoštoli ešte žijú a cestujú a chodia zo zboru do zboru. Do toho všetkého by ešte vstupovala zvláštna skupina ľudí, ako je Barnabáš, Sílas a iní, ktorí sú viackrát v NZ opisovaní ako súčasť apoštolskej skupiny (napr. Sk 15:40). Mohol vzniknúť dojem, že títo pôsobia v podobnej či rovnakej autorite ako apoštoli Ježiša Krista. Ak takto uvažujeme, potom je tu potreba rozoznania apoštolov nesmierne dôležitá. Kto je apoštolom naozaj a kto nie?


Ak budeme uvažovať o slove apoštol v jeho širšom význame, dostaneme sa k ľuďom, ako je napríklad Epafras spomenutý vo Filipanom 2:25 – 30. Zbor vo Filipách Epafra poveril, aby odniesol Pavlovi do Ríma finančný dar na podporu jeho služby, kým bol Pavol v súžení, vo väzení. Pavol ho vo verši 2:25 označuje ako ich posla, pričom grécke slovo je to isté, aké máme v Zj 2:2. Širší význam slova apoštol v Novej zmluve je poverenec, zmocnenec zborom určený pre nejaké poslanie či úlohu. Či v užšom zmysle, či v širšom zmysle, z textu je jasné, že efezský zbor obstál pri posudzovaní postáv, ktoré k nim prichádzali, a vedel odlíšiť autentických služobníkov od tých, ktorí niečo iba predstierali.


Keď sa presunieme do 6. verša, čítame, že to, čo musel efezský zbor rozlíšiť, a rozlíšil to správne, bolo jednak učenie a jednak spôsob života, ktorý viedol ten ktorý služobník; tá ktorá cirkev, zbor či ľudia, s ktorými prichádzali do styku. 6. verš je pochvala: „Ale to máš, že nenávidíš skutkov mikulášencov, ktorých to skutkov i ja nenávidím.“


V tomto verši máme ďalšiu záhadu: „Čo sú skutky mikulášencov?“ List do Pergamu nám poskytuje istú pomoc v tom, že ukazuje, čím sa skutky mikulášencov vyznačovali. V 14. a 15. verši druhej kapitoly čítame: „Ale mám niečo málo proti tebe: že tam máš tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, ako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili. Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.“


Pozrime sa, ako nám tieto verše pomôžu v našich úvahách. V 15. verši sa píše: „tak máš aj ty“, čiže toto nebola len záležitosť zboru v Pergame. V 6. verši sa hovorí o skutkoch mikulášencov, v 15. verši sa hovorí o ich učení. Môžeme predpokladať, že v oboch zboroch išlo o totožné nebezpečenstvo. S učením zjavne prišli aj konkrétne skutky, ku ktorým učenie viedlo, a to v podobe ovocia.


Nie je pre nás novým objavom, že aj v novozákonnej dobe existuje obdoba toho, čo sa stalo za éry Baláma. Aj v tejto dobe sú takí, ktorí chcú Boží ľud vovliecť do modlárstva a do smilstva. Efezský zbor bol ocenený preto, že odolal tomuto tlaku, tomu strašnému kompromisu, ktorý ničí ovocie, ktoré má prinášať kresťanský život.


Pochvala je jedna stránka odkazu. Zniesol si, máš trpezlivosť, pracoval si pre moje meno a neustal si. Pamätajme, že v roku 95 zbor v Efeze má za sebou už nejaké desaťročia svojej existencie. Pracujú, sú trpezliví, majú skutky poslušnosti. Sú v ťažkej práci – merajú, skúšajú učenia, púšťajú len dobré, zatvárajú dvere pred zlým. Odmietli, odvrhli aj prevrátený spôsob života, ktorý mikulášenci chceli priniesť do ich spoločenstva. A potom v 4. verši zaznieva pokarhanie: „Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku.“


Počul som jednu kázeň na túto tému a v nej kazateľ položil otázku: „Na čom môže stroskotať manželstvo, ktoré krásne začalo, v ktorom bola neskutočná zaľúbenosť a prijatie jedného druhým? Ako je možné, že po niekoľkých rokoch sa toto manželstvo rozvedie?“ Jeho odpoveď bola odvodená z tohto verša, keď zdôraznil princíp, že najlepšie veci v živote môžu skončiť, stroskotajú a zničia sa, keď sa opustí ich prvotná podstata.


Na čom stojí manželstvo? Vďaka čomu manželstvo vznikne a pokračuje? Môžeme odpovedať jedným slovom. Je to vzťah! A hneď to rozšírme o druhé slovo, ktoré máme v 4. verši, a to je láska. Vzťah lásky! Iná alternatíva nie je. Musím ho/ju tak milovať, že všetko ostatné bude prúdiť z lásky.


Manželstvo bez lásky stroskotá. Kresťanstvo bez lásky stroskotá. To učí 4. verš. Toto hrozí a v tomto nebezpečenstve sa nachádza každý zbor na svete. Aj my? Aj my! Aj ja osobne? Aj ja osobne!


Myslieť a rozmýšľať ako zbor máme v línii s tým, že musíme dodržiavať zdravé biblické učenie. Tak to má byť. Taký je efezský zbor, pretože to je Kristova norma, to je Kristova pochvala. Ale na čom môžeme stroskotať? Presne na tom, čo ohrozilo efezský zbor: „Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku.“


Bojujme, zápasme, aby sme toto varovanie mali stále pred očami. Ukončíme 5. veršom: „Pamätaj teda odkiaľ si vypadol, a čiň pokánie a čiň prvé skutky; ale ak nie, prídem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik s jeho miesta, keď neučiníš pokánia.“ Keď zlyháme, Pán nám vždy ukazuje cestu von. On z každej situácie dáva východisko. Ja ako jednotlivec, my ako zbor, ako cirkev, vždy môžeme ísť na kolená, vždy môžeme volať k Pánovi, vždy môžeme činiť pokánie.


Pamätajme, že je stále blízko ten, ktorý si nás zamiloval, umyl, učinil nás kráľmi a kňazmi Bohu a nepretržite pôsobí v našom živote – je to Ježiš Kristus z Nazareta. Má na nás právo, lebo niet nikoho vo vesmíre, kto môže povedať, že si ma zamiloval a stále ma miluje, že za mňa zomrel, že ma umyl od mojich hriechov a neprávostí a že mi dal nové postavenie.


Preto sa chcem rozpamätať a chcem znovu hľadať prvú lásku. Chcem byť verný, chcem byť trpezlivý a usilovný v práci pre Krista. Nezniesť to, čo je zlé, čo sa Kristovi nepáči, a držať sa len toho, čo je dobré a jemu milé. Nech nám v tom Pán pomôže. Sme v jeho ruke. Hľadajme len jeho pomoc. Jemu sa modlime.



 

Ďalšie články od tohto autora