aktuality

Sme zariadení na príjem podielu z dane

za rok 2017. Viac na Príjem z podielu…

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag16z.jpg
Božie zmluvy a Boží zákon PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

V predchádzajúcom článku sme sa ponorili do Mojžišovej zmluvy a do Novej zmluvy (pozri „Bližší pohľad na Starú a Novú zmluvu.“). Nie sú to jediné zmluvy medzi Bohom a človekom, ktoré Písmo spomína, predsa však v Božom pláne hrajú natoľko dôležitú úlohu (dokonca sa podľa nich delí Biblia ako zbierka kníh na dve časti), že bolo potrebné venovať im takýto priestor.


Videli sme, že Mojžišova zmluva, ako Božia zmluva, bola slávna a ohromná. Zároveň sme ale videli, že Boh ju nikdy neplánoval ako trvalú a definitívnu zmluvu, a tak v histórii nakoniec prišiel moment, kedy sa z nej stala zmluva stará, lebo uvoľnila miesto inej, novej a lepšej zmluve. Nie že by Mojžišova zmluva bola zlá či chybne zostavená, ale nebola účinná priviesť každého účastníka k záchrane a večnému životu, lebo sa na strane človeka stretla s hriechom, tvrdosťou srdca a neverou. Nemala v sebe zabudované to, ako definitívne vyriešiť ľudský hriech. Nová zmluva, ktorú oznámil už prorok Jeremiáš, však už na rozdiel od Mojžišovej (dnes už povieme starej) zmluvy má v sebe zabudované definitívne riešenie ľudského hriechu. V tom je medzi týmito dvoma zmluvami zásadný rozdiel. V Novej zmluve Boh každého účastníka obreže na srdci, odpustí mu hriechy, dá mu Ducha, urobí ho novým stvorením a znova ho zrodí ako skutočného Božieho človeka, ktorý mu patrí, ktorý ho poslúcha, ktorý s ním kráča.



V tomto článku sa chceme venovať téme: Božie zmluvy a Boží zákon, čím nadviažeme na prvé dva články venované zmluvám. Tu chceme zodpovedať na najčastejšie otázky, ktoré sa pri štúdiu témy Božích zmlúv objavujú:

1. Aký je vo všeobecnosti vzťah Božích zmlúv a Božieho zákona?

2. Je Boží zákon relatívny alebo absolútny?

3. Ktoré Božie prikázania by sa dali označiť ako tie najväčšie?

4. Ako uvažovať o Božom zákone z časového hľadiska, keď vidíme, ako Boží plán postupuje od stvorenia až po slávne zavŕšenie v dokonalej večnosti nového neba a novej Zeme?

5. Aký je vzťah veriaceho v Krista v terajšej epoche Novej zmluvy voči Mojžišovmu zákonu?

6. V akom zmysle veriaci v Krista umrel zákonu?

7. Podľa akého zákona, či podľa akého pravidla života, má kráčať účastník Novej zmluvy?


Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa tieto otázky v našej krajine i po celom svete diskutujú s novou intenzitou. Pritom existuje veľa pozícií, ktoré ťažko nazvať inak ako slepou uličkou. Cieľom tohto článku je predložiť celistvý pohľad na tému Božieho zákona, pričom chceme nadviazať na predchádzajúce dva články, v ktorých sme sa venovali otázke zmlúv v Biblii.


Je to veľká téma a treba povedať, že aj náročná. Žiaľ, veľa článkov, publikácií či kázní sa často k tejto téme vyjadruje len čiastkovo, zvyčajne sa zaostria na nejaký detail na úkor celku. Skúsime cez zodpovedný výklad nájsť biblicky správne odpovede na predchádzajúce dôležité otázky a budovať celistvý mozaikovitý obraz ponad celé zjavenie, ktoré Boh dal od knihy Genezis po Zjavenie.



1. Vzťah Božích zmlúv a Božieho zákona

Keď preskúmame všetky biblické zmluvy, vynorí sa ako zjavné, že jestvuje súvislosť medzi existenciou zmlúv a existenciou Božieho zákona. Zakaždým, keď živý a zvrchovaný Boh oznámi a uvedie do platnosti nejakú zmluvu, spolu s ňou sú oznámené aj nejaké požiadavky na človeka, či prikázania dané človeku, s cieľom, aby sa človek nimi riadil. Hneď tu v úvode je správna chvíľa definovať Boží zákon, aby sme potom mohli ďalej rozvíjať otázku vzťahu medzi zmluvami a zákonom, ktoré oboje prichádzajú od Boha k človeku:


Boží zákon, to je súbor prikázaní či požiadaviek, ktoré Boh oznamuje človeku ako záväzné a bezpodmienečne trvá na tom, aby ich človek dôsledne poslúchal a riadil sa nimi. Boží zákon, to je Božia odpoveď na otázky, ktoré sa rovnako týkajú každého jedného z nás: Čo mám ako človek robiť na tejto planéte? Čo smiem a čo nesmiem? Čo je dobré v Božích očiach? Čo nie je dobré v Božích očiach? Čo je hriech? Čo bude spravodlivé a správne?


My ľudia sme morálne bytosti, sme stvorení so svedomím a so schopnosťou rozlišovať dobro a zlo, a tak nemôžeme existovať nijak inak, než tak, že si kladieme tieto otázky a potrebujeme na ne mať odpovede. Ako sme sa už zmienili vyššie, odpoveďou na tieto otázky je práve Boží zákon.


V ďalšom Boží zákon bude pre nás výraz, ktorým chceme povedať a opísať, čo Boh chce od človeka. Vo všeobecnosti zákon v Biblii, ako Božie prikázanie, je zoznam prikázaní, ktoré môžu byť buď pozitívne (toto rob), alebo zakazujúce (toto nerob) a je to vyjadrenie Božej požiadavky na človeka. Milovať Boha z celého svojho srdca je typický Boží zákon alebo miluj blížneho ako seba samého, alebo mužovia nech milujú svoje ženy. To je jasný biblický príkaz. Alebo muž nech neodchádza od ženy. Rodičia nech vychovávajú deti, deti majú poslúchať rodičov, a ďalšie a ďalšie. To sú typické príkazy z Božieho zákona.


Teda to, čo v danom čase Boh od človeka chce, sa zvykne nazývať Boží zákon alebo niekedy aj Božia morálna vôľa. Keď sa po Božej morálnej vôli pýtame, vzniká séria otázok: Ako ale zistíme, čo je pre človeka Božia požiadavka, Boží zákon? Ako sa dozviem, čo je Božia morálna vôľa? Kde je Božia morálna vôľa? Z časti jej odraz môže existovať v našom svedomí a aj naozaj existuje, ale hlavne sa v plnej a čistej podobe nachádza v Božej mysli, lebo každá pravda, svätosť a dobro začína u Boha. A kde je tá Božia myseľ? V neprístupnom večnom Bohu, ktorý prebýva v neprístupnom svetle. A ako sa dostanem k Bohu? No, to sa len tak nedostaneš, to on musí o sebe niečo odkryť, povedať a vyjaviť. Boh sa naozaj zjavil ľuďom a je možné spoznať jeho aj jeho vôľu – pozoruhodné a dôležité je však to, že toto zjavenie Božej vôle vždy prichádzalo v kontexte nejakej zmluvy, ktorú Boh uviedol do platnosti.


Pýtame sa na Boží zákon a dostali sme sa do bodu, kedy si musíme uvedomiť dôležitosť zmlúv. Teraz sú pre nás dôležité zmluvy a uvidíme ďalšie dôvody, prečo sú biblické zmluvy kľúčové.


Kľúčové je teda nasledovné tvrdenie: Boží zákon vždy k človeku prichádza v nejakom zmluvnom rámci (ako zmluva). Alebo inými slovami: Boh človeku, ako nositeľovi Božieho obrazu, vyjavuje svoju záväznú vôľu vždy v kontexte nejakej zmluvy.


Toto je miesto, kde jedna ilustrácia vyjadrí viac než tisíc slov (ilustrácia je spracovaná s istými úpravami podľa publikácie Lee Irons: Three covenantal enshrinements of the moral will of God). Pre naše účely v tejto ilustrácii stačí zachytiť tri zmluvy, ktoré nás v tomto článku zaujímajú najviac.





Než sa v ďalšom bližšie pozrieme na to, ako prakticky funguje to, že Boží zákon je vždy oznámený v kontexte nejakej zmluvy, zastavme sa ešte pri tom, že Boží zákon je vždy absolútny.



Absolútnosť Božieho zákona

Ďalšia dôležitá vec je tá, že Boží zákon má absolútnu povahu – keď raz k človeku príde, od toho momentu človeka zaväzuje k poslušnosti bez najmenšieho zaváhania. Viac než kedykoľvek predtým je toto potrebné zdôrazniť, lebo dnes v spoločnosti v morálnych otázkach do veľkej miery prevláda relativizmus a subjektivizmus (napr. ak ti to škrípe v manželstve, prečo by si nezačal/a vzťah s nejakým iným človekom, každý má predsa nárok na nový začiatok – to sú typické myšlienkové postupy moderného človeka, ktorý viac o morálke neuvažuje v kategóriách absolútnych Božích požiadaviek, ale v kategóriách okolností, príležitostí a osobného uspokojenia).


Ešte smutnejšie je, že aj medzi veriacimi v Ježiša Krista sa viac, než by sme čakali, objavuje konanie a myslenie, ktoré nezačína otázkou: „Čo od nás chce Boh? Ako naplníme jeho vôľu bez ohľadu na to, či to bude pre nás ľahké alebo ťažké, príjemné alebo nepríjemné?“, ale namiesto toho začína skôr otázkou: „Ako sa budem cítiť?“ a „Budem v danej situácii šťastný/á alebo nie?“ Napr. čo má urobiť slobodný veriaci v Ježiša Krista, v okolí ktorého niet vhodnej sestry, s ktorou by spojil svoj život v manželstve? Získa po niekoľkých rokoch výnimku zobrať si neobrátenú ženu alebo musí ďalej ostať sám bez ohľadu na to, či to bude ľahké alebo ťažké? Absolútnosť Božieho zákona znamená, že nie naše subjektívne pocity či dojmy, ale slovo jasne oznámené(ho) od Boha je normou pre život človeka. S konkrétnou zmluvou vždy prichádzajú konkrétne požiadavky a tie platia absolútne a každý účastník zmluvy je nimi viazaný.


Záverom tejto state podčiarknime dva hlavné body, ktoré sme chceli dať do popredia – Boží zákon je ako zmluvný, tak i absolútny (toto zhustené výstižné skonštatovanie som prvýkrát objavil v spisoch amerického biblistu Garyho D. Longa. Božie požiadavky na človeka vždy prichádzajú oznámené ako súčasť nejakej zmluvy, ktorú Boh voči človeku ustanovuje. Tieto požiadavky sú zároveň absolútne – človek je viazaný poslúchať ich, kým len trvá zmluva, ktorá ich zaviedla či človeku uložila k poslúchaniu.


V ďalšom sa teraz pozrime bližšie na Mojžišov zákon. Tým si okrem iného pripravíme pôdu pre záverečné rozriešenie toho, pod akým zákonom sa nachádza veriaci v Krista v ére Novej zmluvy.



Mojžišov zákon

Najprv stručne a priamo: Mojžišov zákon je špeciálny zákon daný jednému konkrétnemu národu, totiž Izraelu. Z pohľadu našej schémy treba ďalej povedať, že Mojžišov zákon nadväzuje na predchádzajúce Božie konanie a pripravuje pôdu pre budúci Boží akt, ktorým bude príchod Božieho Syna na túto hriechom porušenú Zem. Pohanom nebol daný Mojžišov zákon, a predsa má úzke prepojenie s ich spasením. To, čo im bolo dané ako norma konania, by sme mohli nazvať ako etika stvorenia či všeobecný Boží zákon, ako ho môžeme vidieť cez opis hriechov proti tejto norme napr. v Rímskym 1:21-32 – ešte sa k tejto univerzálnej norme dostaneme. Totiž vo viacerých výpovediach v Novom zákone sa Pavol niekedy vyjadruje tak, že aj pohania musia práve tak ako Židia umrieť zákonu skrze Kristovo výkupné dielo. Pritom v týchto pasážach očividne myslí na Mojžišov zákon. Sme presvedčení, že riešenie tejto dilemy spočíva v rozoznaní toho, že Mojžišov zákon je akoby zákon s veľkým Z, a to, čo tento zákon vykonal s Izraelitmi (zjavil v plnosti Božiu svätosť a zavrel ich všetkých pod hriech), to sa reprezentatívne udialo akoby so všetkými národmi, lebo tak či onak by žiaden iný národ o nič lepšie neobstál – raz a navždy bolo demonštrované, že cez zákon to nijako nejde, a tak platí pre Žida i pre pohana, že „koniec zákona je Kristus na spravodlivosť každému veriacemu“ (Rímskym 10:4). Preto Pavol nemá problém v tomto zmysle hovoriť ako o Židoch, tak i o pohanoch, že cez Kristov kríž rovnako umreli zákonu a cez Kristovo vzkriesenie vstali do nového života.



Mojžišov zákon a naše spasenie z milosti skrze vieru

V Mojžišovom zákone, podľa rabínskeho počítania, je 613 prikázaní . Ich počet je ohromujúci, ich zoznam je dlhý.


Pán Ježiš, Boží Syn, prichádza z neba a berie na seba ľudskú prirodzenosť s tým, že žije úplne bezhriešny život. Ako jediný človek vo vesmíre nikdy nezhrešil. Narodil sa pod zákon (Galatským 4:4), vstúpil do Mojžišovej zmluvy a v Evanjeliách o ňom čítame ako o tom, ktorý poslušne žije Božiemu zákonu, a ktorý svojho Otca, pravého Boha, ctí aj ako Syn, ktorý ho miluje a je poslušný aj tej Božej vôli, ktorá prišla cez Mojžišov zákon.



Kristova smrť a naše oslobodenie spod Božieho zákona

Vidíme nášho Spasiteľa, ako sa dokonale poddal Mojžišovmu zákonu. Zároveň tu vo vesmíre došlo k obrovskej udalosti: Ježiš Kristus zomrie, je tri dni a tri noci v hrobe, vstane z mŕtvych, štyridsať dní sa ukazuje učeníkom a vybraným svedkom, potom vystúpi na nebo, sadne si na Otcov trón a o ďalších desať dní (čo je o päťdesiat dní po Veľkej noci), na židovský sviatok Letníc, vyleje Božieho Ducha a vznikne Cirkev – Boží ľud novej podoby, ktorý Písmo nazýva ľud Novej zmluvy alebo Cirkev, ktorá pozostáva aj zo Židov a aj z pohanov.



V súčasnej dobe Cirkev pozostáva hlavne z uverivších pohanov, teda hlavne z nežidov. Okrem iného v tejto situácii po Letniciach treba vyriešiť aj otázku: Keď je tu Cirkev a sme tu aj my, ktorí do nej patríme a nie sme Židia, nežili sme vôbec pod Mojžišom, nie sme priamo spojení s Mojžišovým zákonom, aký má byť náš vzťah a postoj k Mojžišovmu zákonu? Majú sa ním veriaci v Krista v tejto novej ére riadiť alebo nie? A ak áno, potom v úplnosti alebo iba čiastočne? Toto sú typické z tých otázok, ktoré by bez Božieho zjavenia boli len ťažko uspokojivo vyriešené. Ale práve na to si Kristus vybral svojich apoštolov, aby odovzdali pravdivé zjavenie k všetkému, čo bude nevyhnutné pre život Cirkvi.

Pozrime sa napr. na verš Rímskym 7:4 „Nasledovne, moji bratia, aj vy ste usmrtení zákonu skrze telo Kristovo, aby ste boli vlastníctvom inému, tomu, ktorý to vstal z mŕtvych, aby sme niesli ovocie Bohu.“ Veršom 7:4 apoštol Pavol roztvoril tému: Veriaci v Krista a Boží zákon či presnejšie veriaci v Krista a ustanovenia Mojžišovho zákona a má jasnú správu, že tomu, kto verí v Pána Ježiša, cez obrátenie, keď sa vierou spojil s Ježišom Kristom, patrí požehnanie a úžitok z kríža vrátane toho, že bol usmrtený zákonu skrze telo Kristovo a ako výsledkom teraz patrí Pánovi Ježišovi Kristovi a prináša ovocie Bohu. Teda to, že Boh chcel od začiatku histórie od človeka (to), aby svojím konaním oslávil Boha a takto priniesol ovocie na Božiu slávu, sa konečne stáva realitou tak ako nikdy predtým.


Mojžišov zákon je tu opísaný tak, že kým je človek pod ním, kým ho tento zákon ovláda, riadi jeho život, monitoruje ho a hodnotí, človek nemá šancu obstáť, lebo je telo, je hriešnik, nedokáže priniesť Bohu ovocie a je stále pod Božím súdom. Cesta von/preč z tohto postavenia je uveriť v Ježiša Krista, učiniť pokánie, uznať svoju hriešnosť, a tým nastane obrátenie a prerod, ktorý voláme znovuzrodenie. O každom človeku, ktorý obrátením prejde a je znovuzrodený, Rímskym 7:4 hovorí, že je usmrtený zákonu. Ako? Skrze to, že Pán Ježiš zobral na seba všetky ustanovenia zákona. Jednak ich všetky dokonale poslúchal, dodržal a tým naplnil, a jednak zobral na seba zlorečenstvo (alebo kliatbu) zákona, aby tým vyslobodil každého veriaceho v neho spod kliatby zákona.


Pokúsime sa toto tvrdenie povedať jednoduchšie. Boží zákon vo svojej nosnej požiadavke hovorí: „Milovať budeš Boha z celého srdca a milovať budeš blížneho ako seba samého“. Ďalej hovorí: Nikdy neklam, nikdy nekradni, nikdy nebuď nepoctivý, nikdy nebuď lenivý, nezáviď, nerob žiadne takéto veci, atď. Keď som toto všetko, alebo hoci len jedno z tohto prikázania v živote porušil, znamená to, že zákon ma odsudzuje ako priestupníka - som vinný a som pod Božím hnevom. Cesta von z tohto pre mňa nedobrého postavenia je tá, že niekto musí celý zákon naplniť a potom sa to prenesie/započíta v môj prospech. Ten, ktorý zákon naplnil, je Ježiš Kristus, a ak v neho verím, zástupne sa to vzťahuje aj na mňa, urobil to aj v môj prospech. Pozrime sa ale na ďalšie verše.


Túto istú pravdu zachytávajú aj ďalšie verše, napr. v Galatským 2:19 čítame „Lebo ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu.“ To je na prvý pohľad úplný paradox. Čo je to za zložitá myšlienka?


Máme ďalšie výpovede, ktoré vyložene hovoria o tom, že zákon prikázaní ako funkčný celok bol zrušený krížom Ježiša Krista, že je zrušený jeho dokončeným dielom: „...zrušiac vo svojom tele nepriateľstvo, zákon prikázaní, záležajúci v rôznych nariadeniach, aby tých dvoje, Židov a pohanov, stvoril v sebe v jedného nového človeka činiac pokoj“ (Efezským 2:15). Je zjavné, že sa tu hovorí o prikázaniach, nariadeniach Mojžišovho zákona. Nie že by Mojžišov zákon bol zlý, ale pre hriech, ktorý tu vládne, vytváral nepriateľstvo medzi Židmi a pohanmi. Keď za čias Pána Ježiša stál tzv. Heródesov chrám, (tak) každého pohana (nežida), ktorý šiel do chrámu a chcel sa zúčastniť bohoslužieb, tam čakala tabuľka s oznamom: „Za túto hranicu, za tento múr môže ísť už len Žid. Ktoréhokoľvek pohana nájdeme vo vnútornom dvore, ten bude môcť len sám seba viniť za svoju smrť.“ Veď si len spomeňme, aký hnev vyvolal u Židov chýr, že Pavol údajne so sebou voviedol do chrámu pohana Trofima, ako o tom čítame v Skutkoch 21:29.


Svet v 1. st. po Kr. bol v úplnom oddelení židovského národa od pohanov, a preto je o zákone doslova uvedené, že spôsobil nepriateľstvo medzi Židmi a nežidmi. Nie že by zákon bol sám o sebe zlý, ale v ľudských srdciach sa nachádza hriech a ten sa prejavuje vo všetkých možných podobách. Zároveň Boh úmyselne sformoval izraelský národ tak, aby bol zvláštny a iný.


V druhom článku našej série o zmluvách sme už videli, že Nová zmluva priniesla novú éru a nahradila Mojžišovu zmluvu, ktorá sa príchodom Novej stala starou.


To je prvá vec, ktorú o veriacom v Ježiša Krista povieme: Nie je viac pod Mojžišovou zmluvou, lebo je pod Novou zmluvou, ktorá Mojžišovu zmluvu nahradila. Toto má nutne v sebe ďalšiu dôležitú časť: Ak je to ale tak, potom veriaci v Ježiša Krista nie je viac priamo zmluvne viazaný Mojžišovým zákonom. (Uvidíme v ďalšom, že k tomuto ešte musíme pridať inú rovinu, totižto neznamená to, že teraz už Mojžišov zákon nám nemá čo povedať.) Stále musíme povedať a pamätať si, že veriaci v Ježiša Krista, keďže nie je pod Mojžišovou, ale je pod Novou zmluvou, (tak tým) nie je ani priamo zmluvne pod Mojžišovým zákonom! A Mojžišov zákon, to je všetkých tých 613 prikázaní – sú to všetky ustanovenia tohto zákona! Ak ale konštatujeme takúto zásadnú vec, hneď sa z toho vynorí nová dôležitá otázka, ktorú treba riešiť.


Ak veriaci v Ježiša Krista nie je pod Mojžišovým zákonom, nemá potom žiadnu morálnu normu života? Teda, keď sa povie, že už nie som pod Mojžišovou zmluvou, som oslobodený od toho, aby som žil Bohu a poslúchal ho, miloval ho, kráčal s ním, patril mu a prinášal ovocie? Keď nie som dokonca ani pod Mojžišovými prikázaniami, tak čo teraz so mnou? Ako budem žiť dnes a každý deň zvyšku môjho života? Na túto otázku potrebujeme teraz hľadať odpoveď. Chceme vedieť, čo o tomto učí Písmo, a čo v tomto zmysle musíme uchopiť a rozpracovať. Určite intuitívne vnímame, že slobodu robiť zlé veci sme cez Krista nedostali. Zároveň ale chceme mať pod nohami pevnú biblickú pôdu a aj sa maximálne vo zvyšku článku vynasnažíme, aby sme ju získali.


Aby sa to ale podarilo, musíme si teraz spomenúť na ilustráciu z úvodu tohto článku, kde sme predložili schému vzťahu Božieho zákona a jeho prepojenie na Božie zmluvy. Teraz nás bude zaujímať Zmluva stvorenia a potom sa dostaneme k tomu, aká morálna norma viaže veriaceho v Krista (už vieme, že to nie je Mojžišov zákon v priamej zmluvnej podobe, ale potrebujeme určiť, čo to potom je).



Zmluva stvorenia

Zmluva stvorenia priniesla so sebou to, čo nazveme etikou stvorenia alebo všeobecný Boží zákon. Od začiatku teda bol nejaký Boží zákon adresovaný Adamovi, ktorý nikdy nebol v pozícii, že si môže robiť, čo si len zmyslí. Kniha Genezis uvádza viacero prikázaní či už explicitných (napr. rozmnožiť sa a naplniť zem), alebo implicitných (Adam má obrábať záhradu a starať sa o ňu, takže práca je zjavne od počiatku Božou vôľou pre človeka) a zároveň v nej je daný jeden veľmi konkrétny negatívny zákaz. Bolo to niečo, čo Adam striktne nesmel vykonať: „A Hospodin Boh prikázal človekovi a riekol: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (Genezis 1:16-17). Adam nesmel jesť zo stromu vedenia dobrého a zlého. A čo my dnes? Môžeme jesť zo stromu poznania dobrého a zlého?


Keď nič iné, tak najneskôr potopa, zdá sa, rajskú záhradu úplne vyhladila a už nie je viac po nej žiadna stopa a ani po strome, z ktorého nemohol jesť Adam s Evou. Teraz sa už neje zo stromu poznania, lebo sa to jednoducho nijako nedá – viac na sa na tejto Zemi nenachádza; ale pre Adama to bolo aktuálne reálne prikázanie preto, lebo bolo súčasťou jeho zmluvy s Bohom, do ktorej vstúpil. Dnes môžeme konštatovať len toľko, že v zmluve stvorenia sme, ale už ako prekliate bytosti, lebo sme padli v Adamovi. Nikto z nás už nedostane novú šancu, nový Eden a nový strom poznania. Nie, všetci sme sa už narodili pod smrťou a pod porušením. V zmluve stvorenia boli niektoré prikázania naviazané na jedinečnú Adamovu situáciu a niektoré boli zase zjavne všeobecné pre celé ľudstvo, ktorého je Adam prapredkom.


Pýtame sa: Aké pozitívne prikázanie dostal Adam? Bolo to: Ploďte sa a množte sa a zaplňte zem. Vládnite! Mal dávať pozor a obrábať záhradu, mal sa o ňu starať. Bol aj v nejakom medziľudskom vzťahu? Áno, dostal partnerku, manželku Evu. Keď pozorne čítame záznam o stvorení, tak poskladáme to, čo môžeme nazvať prvotné zjavenie o etike stvorenia: Muž má mať jednu ženu, s ňou má mať deti a potom majú zaľudniť zem. Má pracovať. Má sa nejakým spôsobom stretávať s Bohom, ktorý po večeroch k nemu prichádza.


Všimnime si, že Božia vôľa prichádza k Adamovi takým spôsobom, ktorý zohľadňuje, že na svete ešte nie je hriech. Mohol Adam vrieskať na svoju manželku? Bolo by to správne v jeho prípade? Určite bez zaváhania vieme povedať, že nie! Rozmýšľajme: Adam bol stvorený na Boží obraz a ešte nebolo hriechu, preto môžeme rozumne predpokladať, že do jeho vedomia, do srdca, bolo zapísané, že žena (manželka) sa miluje, lebo ona je z neho, ona je ako on a má sa s ňou dobre zaobchádzať. Určite nemal na Evu vrieskať, a predsa by bolo čudné, ak by v rajskej záhrade odznelo také prikázanie, aké dobre poznáme z Kolosenským 3:19 „Vy, mužovia, milujte svoje ženy a nerozhorčujte sa na ne.“ To milovať do rajskej záhrady pasuje, ale to nerozhorčovať sa, sa tam jednoducho nedá zaradiť.


Tým, že ešte stále nie je na scéne hriech, netreba správanie človeka riešiť cez zákazy hriešneho konania. Preto nenájdeme v Genezis 1 až 3 prikázania typu nezabiješ. Nie je potrebné ľuďom priamo prikazovať: nezabíjaj, lebo sa vychádza z toho, že ľudia sú naprogramovaní robiť si dobre, a to až do chvíle, kým nepríde hriech. Je tam jeden priamy zákaz a ten úplne stačí na preskúšanie človeka – vtedy toho viac nebolo potrebné. Neskôr je to už inak a prikázaní bude treba viac a presných.



Boží zákon a život na novej Zemi

Aby sme ďalej pochopili, ako prikázania vystupujú v jednotlivých zmluvách, a ako zároveň reflektujú fázy existencie človeka v previazaní na Boží plán, predstavme si časový tunel a týmto tunelom sa premiestnime do sveta, ktorý bude existovať na novej Zemi. Z biblického opisu si tento svet nepredstavujeme tak, že každú chvíľu budeme dostávať ako keby školenie, kde bude hovorené: nezabi brata alebo sestru. Prečo? Odpoveď si požičiame od amerického kazateľa Dona Carsona. On uvádza dva hlavné dôvody, prečo toto neočakávame:

Po prvé. Bolo by ťažké zabiť vzkriesené telo, a preto túto vec na novej Zemi netreba riešiť.

Po druhé. Tam už niet hriechu, a preto sa počíta s tým, že sa ľudia nezobúdzajú s predstavou, (že) koho dnes zabijem, (alebo) neriešia pokušenie, či vytunelujem alebo nevytunelujem nejaký podnik alebo firmu. Ako je to možné? Je to možné vďaka tomu, že transformácia sveta i ľudí je zavŕšená až do takého bodu, že hriech jednoducho už nie je viac otázkou dňa. Nie že nikto nerobí zlo, ale nikoho ani nenapadne robiť zlo, lebo robiť zlo ľuďom ani nepríde na myseľ. Z každého človeka stále prúdi len dobro a už teda nepočítame s tým, že budeme potrebovať taký režim, že ľuďom budeme každú chvíľu pripomínať: nezabiješ, neukradneš, nezosmiľníš, atď.


Nikdy nebolo a ani nikdy nebude Božou vôľou, aby som zavraždil druhého človeka – toto platí od stvorenia až po nekonečnú večnosť. Ale podmienky na svete, stav človeka, platná zmluva (platné zmluvné ustanovenia) a aktuálna fáza Božieho programu vykúpenia majú dopad na to, akým spôsobom je táto Božia vôľa vyjadrená. Ak by sme ale nejaké prikázania chceli označiť ako nadčasové a také, ktoré prestupujú viaceré zmluvy (nachádzajú sa vo viacerých zmluvách), potom je jasné, ktoré to budú. Budú to tie, ktoré sú v Písmach označené ako najväčšie či kráľovské. Vieme teda ľahko určiť, ktoré to sú.


Matúš 22:36-40 Učiteľu, ktoré prikázanie je veľké v zákone? A Ježiš mu riekol: Milovať budeš Pána, svojeho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je to veľké a prvé prikázanie. A druhé, tomu podobné je: Milovať budeš svojho blížneho jako samého seba! Na týchto dvoch prikázaniach visí celý zákon i proroci.


Jakub 2:8 Pravda, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba, dobre robíte;


Rovnako i apoštol Pavol má cenné výpovede, ktoré idú po podobnej línii:

Galatským 5:14 Lebo celý zákon je naplnený v jednom slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba!


Tieto dve prikázania lásky k Bohu a lásky k človeku môžeme vidieť ako nadčasové a schopné plnej existencie v každej zmluve. Ostatné zmluvné prikázania z tohto pohľadu môžeme vidieť ako zmluvné rozpracovanie týchto dvoch najväčších prikázaní – je to akoby zmluvy zakaždým rozmenili tieto veľké prikázania na podrobné príkazy do aktuálnej fázy Božieho konania s človekom.



Zmluva s Mojžišom

Nežijeme ešte v takom svete, aký bol ten prvý a ani v takom, aký bude na novej Zemi. Svet, v ktorom teraz žijeme, je svet, v ktorom je hriech, a tak, ako sa rozmnožil hriech, tak Boží zákon musí mať tú podobu, ktorá odpovedá situácii, v ktorej sa ľudia nachádzajú a žijú. Skôr ako prišiel Pán Ježiš, bol tu dokonca zvláštny zákon, ten Mojžišov, spolu s Mojžišovou zmluvou.


Keď je v platnosti Mojžišova zmluva a platí jej zákon (Mojžišov zákon), vtedy tento zákon veľmi podrobne inštruuje o tom, čo sa smie a čo sa nesmie. Preto je tento zákon v Písme pomenovaný ako tútor (Galatským 3:24). Mojžišov zákon bol tútor, pestún Izraela, pretože život pre človeka, ktorý sa nachádzal alebo sa nachádza pod týmto zákonom, bol viac menej taký, že keď sa ráno zobudil, rýchlo si musel zrekapitulovať, čo môže zjesť, čo nemôže zjesť, kde môže dnes ísť, kde nemôže ísť, s kým sa môže stretnúť a s kým sa nemôže stretnúť, a pod. Stále mal, na každý deň, zoznam prikázaní, ktoré musel zachovať, dodržať.


Predstavme si dvoch Izraelčanov. Jeden mal abrahámovskú vieru a druhý nie. Ten, ktorý abrahámovskú vieru nemal a bol v tele (t.j. telesný, predaný pod hriech), nachádzal sa v kruhu prikázaní Mojžišovho zákona. Avšak dokonca ani ten, ktorý mal abrahámovskú vieru, si nemohol povedať, že tých 613 ustanovení sa na neho nevzťahuje, že sa ho netýkajú. Aj on bol stále pod tútorom. Mojžišov zákon mu veľmi podrobne organizoval každý deň a spoločenský život a aj to, že neskôr trikrát do roka cestoval do Jeruzalema. Celý život a každý deň boli zákonom vymedzené. Bol ustanovený celý hospodársky cyklus, zber úrody, odnesenie prvotiny, atď. Bolo to obrovské množstvo ustanovení na celý rok a na každý deň.


Zmluvy, zmluvné obdobia, zmluvné ustanovenia (rámce) sú dôležité preto, lebo Božia vôľa nikdy neprichádza k človeku inak, iným spôsobom, inou cestou, ale vždy len cez zmluvu. Teda zmluva je nástroj, ktorým Boh oznamuje svoje požiadavky na človeka. Preto v Mojžišovom zákone už nie je riešená otázka, či môžeme jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Už sme po potope a strom poznania už na Zemi nie je, a preto túto otázku už vôbec netreba riešiť. Treba riešiť iné veci, ako napríklad: Čo s blížnym, keď mu napr. požičiam vola a ten vôl u neho zahynie? Mojžišov zákon to rieši, rieši takéto situácie. Musí ho nahradiť! Ak by však vyšlo najavo, že vôl bol napr. chorý a preto by zahynul, bola by to už iná situácia. Čo s tým, keď niekto vykopal jamu a nezakryl ju? Veľa vecí tam je, ktoré hovoria o živote a vzťahoch v spoločnosti, v ktorej sa nachádza hriech a v ktorej pôsobí ľudské zlo. Čo s tým, keď niekto niekomu ublíži, napr. zlomí mu ruku alebo mu ublíži inak? Mojžišova zmluva bola daná Izraelu a cez ňu sa špeciálnym spôsobom zjavila Božia vôľa. Súbor týchto zmluvných prikázaní voláme Mojžišov zákon.


Po Mojžišovej zmluve prichádza iná zmluva – zmluva, o ktorej teraz chceme hovoriť. To je zmluva, pod ktorou je každý jeden veriaci v Ježiša Krista. Je to Nová zmluva a potrebujeme si položiť otázku: Kto alebo čo bude normovať život človeka nachádzajúceho sa pod Novou zmluvou? Čo ho bude riadiť? Čo ho bude spravovať? Podľa čoho má konať?



Život pod Novou zmluvou a Boží zákon

Túto časť otvoríme základným konštatovaním: Prišiel Pán Ježiš Kristus a s ním prišla aj Nová zmluva. Zmenila sa zmluva, a preto nie sme už viac pod Mojžišovou zmluvou. Zmenilo sa kňazstvo a zmenil sa aj zákon, ako o tom učí Židom 7:12, kde čítame: „Lebo keď sa zamieňa kňazstvo, nevyhnutne sa deje i zámena zákona.


Otázka znie: Keď nie sme pod Mojžišovou zmluvou a nie sme pod Mojžišovým zákonom, čo teraz riadi a spravuje náš život? Skúsime na túto otázku odpovedať najprv negatívne – čo to neznamená – a potom pozitívne – čo to znamená.


Po prvé. Život pod novou zmluvou neznamená antinomianizmus. Toto zložené slovo znamená: proti zákonu alebo bezzákonnosť (anti v gréčtine znamená proti alebo namiesto; nómos je po grécky zákon). Išlo by o bezzákonnosť. V Písme čítame, že život posvätenia a duchovného rastu má normu, ktorá je pre veriacich v Krista oznámená v podmienkach či v rámci Novej zmluvy (viac o podrobnostiach tejto normy o chvíľu). Teda veriaci v Ježiša Krista má zákon, má jasnú normu života a v žiadnom prípade nie je na tomto svete ako antinomianista (bezzákonník). Podstatné pritom je, že príchod Novej zmluvy neznamená zánik akejkoľvek normy správania sa – nastáva transformácia, to áno, ale rozhodne nie zánik. Dôležitá otázka je, ako presne funguje normatívnosť Božieho zákona u veriacich v Ježiša Krista teraz po jeho vystúpení na nebo? Písmo priamo hovorí o zákone a o prikázaniach, ktoré sa veriaceho v Krista týkajú a má sa nimi riadiť. Zároveň existujú prikázania dávnej éry, ktoré sa už veriaceho v Ježiša Krista priamo netýkajú v tom zmysle, že ich má presne vykonať, hoci sa ho stále môžu týkať v tom zmysle, že poukazovali na nejaké konečné naplnenie, ktoré raz má prísť. Uveďme asi k tomu príklad.: „Obriezka nie je ničím, ani neobriezka nie je ničím, ale zachovávanie prikázaní Božích.“ (1. Korintským 7:19). Pavol píše: Obriezka nie je ničím. Komu píše? Veriacim, svätým v Korinte. Mnohí z nich sú pôvodom pohania, niektorí sú Židia. Zjavne teda obriezka už nie je záväzná pre veriaceho v Krista, ale nepovedal by to nikdy, kým by korintskí veriaci a my s nimi existovali pod Mojžišovou zmluvou. Nikdy by sa to tak nemohlo povedať, lebo Mojžišova zmluva obriezku jasne stanovovala (Leviticus 12:3) a nadväzovala v tomto na Abrahámovu zmluvu, ktorá zaviedla obriezku ešte oveľa skôr (Genezis 17:10 – 14). Otázka potom je: Ktoré prikázania má Pavol na mysli, keď očividne do nich nepatrí obriezka? Nech už ide o ktorékoľvek, obriezka z nich musí byť vyňatá. Rovnako je tu vhodné miesto, aby sme si niečo povšimli – niektoré prikázania mali totiž skôr obradný či obrazný (odbornejšie sa povie typologický) charakter a niektoré zase mali charakter silne morálny. Dá sa povedať, že čím bolo dané prikázanie svojím charakterom bližšie k dvom najväčším prikázaniam, tým bolo (aj) „odolnejšie“ na zmenu zmlúv. Tie viac obradné a typologické prikázania sú zase najviac náchylné na zmenu a často ich určiť pomôže nasledovná otázka: Dá sa v Písmach Nového zákona nájsť nejaký odkaz na to, ako sa predmetné prikázanie naplnilo cez nejakú duchovnú skutočnosť? Napr. v prípade obriezky odpoveď nájdeme v Kolosenským 2:11 „v ktorom ste aj obrezaní obriezkou, nie učinenou rukou, vo zvlečení tele hriechov ľudského tela, v obriezke Kristovej“. Veriaci v Ježiša Krista sa nemusí, ale ani nepotrebuje, obrezať na tele – pri obrátení totiž Boh sám obrezal jeho srdce, a tak každý veriaci v Krista má lepšiu a väčšiu obriezku než tú, ktorú dostali Židia cez Abraháma.


Iná dôležitá súvislosť pre pochopenie vzťahu veriaceho v Ježiša Krista a Božieho zákona je v 1. Korintským 9:20-21 „A stal som sa Židom ako Žid, aby som získal Židov; tým, ktorí sú pod zákonom, ako čo by som bol pod zákonom (hoci sám nie som pod zákonom), aby som získal tých, ktorí sú pod zákonom; tým, ktorí sú bez zákona, ako čo by som bol bez zákona (hoci nie som bez zákona Bohu, ale v zákone Kristu), aby som získal tých, ktorí sú bez zákona.“ V týchto veršoch je najprv uvedený jeden dôležitý prvok Pavlovej evanjelizačnej stratégie a následne píše, ako je to s veriacim a Božím zákonom. Keď bol Pavol medzi Židmi, žil židovsky. Kedykoľvek stretli ľudia Pavla medzi Židmi, žil na nerozoznanie od židovstva, pretože to bola stratégia a spôsob, ako sa on mohol ako Žid v tomto prostredí vôbec pohybovať a získať Židov (tých, ktorí sú pod Mojžišovým zákonom) pre Ježiša Krista. V zátvorke ale píše (prízvukuje): hoci sám nie som pod zákonom. Pavol s Kristom zomrel zákonu práve tak, ako každý jeden veriaci v Krista. Keďže ale všetko robil pre evanjelium, neváhal žiť dôsledne podľa Mojžišovho zákona, kedykoľvek sa nachádzal medzi Židmi.


K tým, ktorí sú bez zákona a to sú pohania (nežidia), sa správa ako čo by bol bez zákona. Pohania nikdy nevstúpili pod Mojžišovu zmluvu. Mojžišova zmluva sa na pohanov nikdy nevzťahovala (toto rovnako vidíme i v Rímskym 2:12 a 14). Pavol teda píše: Pre pohanov, ktorí sú bez zákona, som aj ja akoby bez zákona. Opäť tým má na mysli: bez Mojžišovho zákona, ale dodáva, a tým prízvukuje: hoci nie som bez zákona Bohu, ale v zákone Kristu. Prekladateľ Prof. Roháček v týchto veršoch Pavlove zdôraznenia dáva do zátvoriek, lebo tu máme komplexnú myšlienku, ktorá vyžaduje oba páry zátvoriek – tieto vhodne pomáhajú pochopiť štruktúru tohto Pavlovho výroku, aby sme sa v ňom nestratili.


Teda Pavol hovorí: vo vzťahu s Bohom nie som bez zákona, teda nie som antinomianista, lebo som „v zákone Kristu“. To je taká zvláštna gramatická konštrukcia, ktorá jednoducho znamená, že som ako keby cez Krista uzákonený Bohu alebo Kristus je ten, cez ktorého Boží zákon ku mne prichádza. Kristus je sprostredkovateľ Božieho zákona. Spojený s Kristom som pod Božím zákonom a tým som nejako normovaný – môj život teda má normu, ale tá sa už nedá komunikovať len ako nejaký zoznam prikázaní, lebo kedykoľvek je reč o norme života veriaceho v Krista, musí byť nejako spomenutý Spasiteľ, jeho dielo a jeho autorita. Na označenie toho, v akom vzťahu je k Božiemu zákonu veriaci v Krista, Písmo používa niekoľko výrazov a opisov. Videli sme jeden dôležitý: v zákone Kristu a ešte sa pozrieme aj na iný, totiž: „Kristov zákon“. Tento výraz nachádzame v stati Galatským 6:1-2 „Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.“ Kristov zákon – to je priama biblická terminológia. Takže vidíme, že potom môžeme volať normu pre veriacich v Krista, normu Novej zmluvy, Kristov zákon. Rovnako by perfektný zmysel dávalo i spojenie Zákon novej zmluvy.


Kedykoľvek teda chceme rozlíšiť, že Židia boli pod Mojžišom a mali Mojžišov zákon, ale my už viac ako veriaci v Krista nie sme priamo pod týmto zákonom, vtedy sa nám zídu tieto vyššie predstavené výrazy.


V žiadnom prípade teda veriaci v ére Novej zmluvy nie je bez zákona, je tu celý čas norma, ktorá platí pre každého veriaceho v Krista bez rozdielu. V ďalšom budeme túto normu v zhode s Písmom označovať ako Kristov zákon. Toto celé nás ale nevyhnutne vedie k nadväzujúcej otázke: Čo presne je Kristov zákon? Čo presne má veriaci v Krista robiť a čo presne nemá robiť?



Kristov zákon

Ak to vyjadríme osobne – už viac nie som (ako bývalý pohan) bez zákona . Som uzákonený cez Krista Bohu, alebo inak: Som pod Kristovým zákonom, lebo je to Kristov zákon, ktorý teraz už normuje môj život. Rastiem, mením sa, posväcujem sa, prijal som Svätého Ducha a predsa je tu meradlo, predsa je tu norma, ktorá je pre mňa, veriaceho v Krista, daná. Nie to, čo si ja zmyslím a predstavím, nie to, čo by sa mi páčilo a vyhovovalo, ale niečo, čo je dané Bohom – a to normuje môj život.


Je tu teda naozaj niečo, čo meria mňa, čo meria môj život veriaceho v Ježiša Krista. Čo to presne je? Táto otázka za éry Mojžiša bola pomerne priama a povedalo by sa: Otvor si Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium, nauč sa všetky tie prikázania, spoj ich ešte aj s etikou Zmluvy stvorenia a máš to – vieš čo a ako žiť. Pre nás veriacich éry Novej zmluvy je tá otázka troška komplexnejšia.


Čo je na zozname zákona Krista? Myslím, že zoznam sa dá zostaviť takto (do veľkej miery v tomto zozname vychádzam z publikácie The Law of Christ: A Theological Proposal amerického autora A. Blake Whitea):

1. Zákon Novej zmluvy je zákon lásky. Čo formuje život veriaceho? Už vieme, ktoré prikázania sú najväčšie: Milovať Boha a blížneho. A ako milovať Boha? Celým srdcom! Ako milovať blížneho? Ako seba samého! Tento zákon je Boží najvyšší a nadčasový zákon a nad to ho ešte Nová zmluva zosilní ako nikdy predtým, a zároveň prepojí s Kristovou obeťou, ktorá navždy zostane najvyšším činom lásky. Manželia, ako milovať manželky? „… ako … Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu,“ píše Pavol v Efezským 5:25. Takmer všetko sa od príchodu Krista odvíja od lásky. Skoro v každej epištole vystupuje láska; je v nich reč o láske. Centrom v tomto zákone, v zákone Novej zmluvy, v zákone Krista, je láska. Nie že by láska predtým nebola prikázaná, nie žeby predchádzajúca norma a norma terajšia nemali nič spoločné, ale v Novej zmluve má láska centrálne postavenie, je dominantná spôsobom, ako to nikdy predtým nebolo.


2. Zákonom Novej zmluvy je ďalej príklad Pána Ježiša Krista. Príkladom je všetko, čo Pán Ježiš žil, konal a hovoril. Zanechal príklad v tom, ako ľuďom hovoril Božie slovo, ako sa modlil, ako prijal k sebe deti, ako odmietol všetky možné prekrútenia Božieho zákona, Božieho plánu a Božieho spasenia. Dal príklad v tom, že slúžil, lebo prišiel ako služobník slúžiť všetkým a položiť svoj život. To všetko je normou pre náš život, čiže v strede tohto zákona máme Krista ako čistý ideál ľudského konania. A tak sa stále potrebujeme pýtať: Čo žil? Ako žil? Aký nám nechal príklad? V 1. Korintským 11:1 Pavol píše: Buďte mojimi nasledovníkmi, ako som i ja Kristov. Zjavne tu máme normatívny vzor Pána Ježiša, ktorý my, veriaci v neho, máme nasledovať. To ale nie je všetko.


3. Zákonom Novej zmluvy je aj učenie Pána Ježiša Krista. Ktorejkoľvek témy sa jeho učenie týka, čokoľvek Boží Syn oznámil a vyučoval, je pre nás normou, ktorú potrebujeme nasledovať a dodržať. Bolo by chybou prijať príklad Pána Ježiša, ale už nie jeho učenie. Veď nie všetko, čo vyučoval, sa aj udialo v jeho pozemskom živote. Napr. nemohol nechať príklad, ako žiť v manželstve, lebo doňho nikdy nevstúpil. Prišiel totiž, aby cez svoju smrť nakoniec umožnil nekonečne väčšie manželstvo, než to pozemské jedného muža a jednej ženy. Preto od neho nemáme ani priamy príklad ako vychovať deti. O manželstve a rozvode máme však od neho veľa pokynov a inštrukcií, ktoré vyučoval, keď napr. za ním prišli farizeji. Učenie Pána Ježiša je teda práve tak normatívne, ako jeho samotný život.


4. Do zákona Novej zmluvy patrí aj učenie Kristových apoštolov a príklad ich života. Keď Pavol v 1. Korintským 7 rieši situáciu ženy, ktorá odišla od muža (rieši otázku: Čo po rozvode? Môžem sa znovu zosobášiť alebo nie?), tak uvedie: Nech sa zmieri s mužom alebo nech ostane nevydatá. Tiež k inej situácii hovorí: „Ale ak neveriaci ide ta, nech ide.“ (1. Korintským 7:15). Toto vyzerá tak, ako keby Pavol doplnil a rozšíril učenie Pána Ježiša pre niektoré špecifické situácie, ktoré sa zrodili uprostred zvestovania evanjelia v pohanskom svete. Učenie Kristových apoštolov je však vždy v harmónií s tým, čo učil sám Pán Ježiš. Je to potrebné preto, lebo prišli nové situácie – cirkev je zmiešaná z pohanov a Židov; jestvujú manželstvá veriacich s neveriacimi a iné takéto nové situácie, ktoré treba riešiť a vyučovať o nich. Čiže do zákona Novej zmluvy je zahrnuté aj učenie Kristových apoštolov a ich príklad.


5. Zákon Novej zmluvy je etika stvorenia, ktorá dostáva v Kristovom vykupiteľskom diele nový základ a motiváciu. Príchod Novej zmluvy neubral z Božích pôvodných stvoriteľských požiadaviek, ako bola práca, manželstvo, rodina, výchova detí, starostlivosť o prírodu, atď. Ale ani tieto nezostali len tak nedotknuté, napr. Pavol dáva našej práci novú motiváciu, keď v Efezským 4:28 píše: „Kto kradne, nech už viac nekradne, ale radšej nech pracuje robiac dobré vlastnými rukami, aby mal čo udieľať núdznemu.“ Žijeme vo svete pod kliatbou a v tomto svete môže na niekoho padnúť núdza a nie vždy jeho vlastnou vinou (spomeňme si na hlad, ktorý predpovedal prorok Agabus v Skutkoch 11:28). Preto musím pracovať a podľa možnosti byť aj schopný z toho, čo som zarobil, pomôcť v prvom rade súrodencovi v Kristovi a v druhom rade aj blížnemu (toto poradie odráža Galatským 6:10). Čiže veriaci v Ježiša Krista nie je teraz odtrhnutý od toho, čo Boh určil pre ľudstvo ako celok, a to je najmä práca a rodina ako bunka spoločnosti (tým ale nemyslíme, že každý jeden veriaci musí vstúpiť do manželstva).


6. Zákonom Novej zmluvy je ďalej celý kánon (zbierka 66 kníh, ktoré vytvárajú Bibliu), keď ho vykladáme vo svetle Kristovho príchodu. Je to nezvratná skutočnosť, že od okamihu vtelenia Božieho Syna sa všetko v Božom konaní s týmto svetom sústreďuje na Krista. Sme pod Novou zmluvou a je to jeho zmluva, je predsa uzavretá v jeho preliatej krvi a on je jej prostredníkom (Židom 12:24). Avšak to, že sme veriacimi v Krista a žijeme v ére po Letniciach, ešte neznamená, že Božiu vôľu hľadáme len od Matúša po Zjavenie. Nie, ona sa pre veriaceho v Ježiša Krista nachádza už od knihy Genezis. Len sa k nej ide takou komplexnejšou cestičkou, ktorú si v ďalšej časti článku skúsime ukázať. Zároveň treba správne nastaviť súvislosti, ktoré sú medzi Novou zmluvou a Mojžišovou zmluvou, z pohľadu toho, do akej miery sa ich príslušné prikázania prekrývajú či nadväzujú na seba. Týmto sme sa dostali k otázke: Ako súvisí zákon Novej zmluvy a Mojžišov zákon?


 

Nový zákon a Mojžišov zákon

Ako kľúčové je tu treba pochopiť, že medzi nimi sú isté diskontinuity – niečo z Mojžišovho zákona vôbec ďalej nepokračuje alebo sa pretvára do novej podoby – v starej podobe sa to viac priamo neaplikuje a v tomto zmysle to staré zaniká (spomeňme si na obriezku). Sú medzi nimi aj kontinuity (spojitosti), niečo pokračuje alebo sa pretvorí a pokračuje ďalej v pozmenenej podobe.



Veriaci v Ježiša Krista a Mojžišov zákon - príklady

Ako bude vyzerať celý kánon Písma, keď ho vykladáme vo svetle Kristovho príchodu?

Keby sme jednoducho len povedali, že éra Mojžišovho zákona skončila, chrám tu nie je, ja nie som Žid a som pod Novou zmluvou, tak by sme museli ako keby vypustiť z Písma veľké časti alebo ich ignorovať. Čítame: „Lebo lepší je deň v tvojich dvoroch než inde tisíc. Radšej volím sedieť na prahu v dome svojho Boha než bývať v stanoch bezbožnosti.“ (Žalm 84:11). Nemôžeme ako normu prijať taký postoj, že veriaceho v Ježiša Krista sa tento verš jednoducho netýka. Je pravda, že chrám už nestojí a povedzme, že v mojom osobnom prípade ani nie som Žid. Nemôžem to tu ale hneď vzdať, musím ďalej hľadať, či sa tu nenachádza niečo, čo je trvalo platné. Čo teda presne urobím? Budem čítať kánon vo svetle Kristovho príchodu. Rozoznám, že ten kamenný chrám v Jeruzaleme poukazoval na niečo väčšie. Kristus povedal nasledovný udivujúci výrok: „A Ježiš odpovedal a riekol im: Zborte tento chrám, a vo troch dňoch ho postavím.“ (Ján 2:19).


Myšlienka citovaného verša kulminuje v Pánovi Ježišovi. On bol Božou prítomnosťou na Zemi, kým tu bol v tele, a cez Svätého Ducha je teraz ďalej prítomný v Cirkvi ako spoločenstve všetkých znovuzrodených ľudí. Boží ľud sa stretáva ako Cirkev po celej Zemi, a tak aj my sa tu stretávame ako Boží ľud a volíme radšej byť s Cirkvou, než by som odišiel, býval a žil s bezbožníkmi a volil si radšej mať čas s nimi ako s Cirkvou. Toto znamená stále čítať celý kánon, celé Písmo vo svetle Kristovho príchodu. Pre Židov chrám hral veľkú úlohu, lebo pre nich v ňom bola Božia prítomnosť. Pre veriaceho v Krista je teraz iný spôsob, ale stále rovnako ide o Božiu prítomnosť.


Príklad kontinuity: V Leviticus 19:13 čítame: „Nebudeš utláčať svojho blížneho ani ho nebudeš olupovať. Nebude nocovať u teba mzda nájomníka až do rána.“ Na jednej strane musíme povedať, že Mojžišov zákon ako celok je ukončený a my priamo pod ním nie sme. Na druhej strane v Písme máme rôzne príklady, kedy Nová zmluva zoberie nejaký príkaz Mojžišovho zákona a v nejakej obmene ho zopakuje. Uvedieme citát z Jakuba 5:4 – „Hľa, práca robotníkov, ktorí žali vaše polia, zadržaná kričí od vás, a volanie žencov prišlo do uší Pána Zástupov.“ Keď si niekomu niečo sľúbil, keď ste sa na niečom dohodli, že keď urobí nejakú prácu pre teba, tak potom dostane takú a takú odmenu (mzdu) a ty to nesplníš (nevyplatíš), tak to je veľký hriech na tvojej strane. Čiže toto je niečo, čo sa nachádzalo v Mojžišovom zákone a rovnako to prešlo aj do Novej zmluvy a dokonca tu ľahko rozoznávame, ako tu ide o konkrétnu aplikáciu druhého najväčšieho prikázania milovať svojho blížneho ako seba samého.


Príklad diskontinuity: „Ale ani Títus, ktorý bol so mnou, súc Grék nebol prinútený dať sa obrezať“ (Galatským 2:3). My obrátení z pohanov nie sme obrezaní, nepotrebujeme sa obrezať na tele. Nikde nám to Písmo neprikazuje. Nie je to však tak, že len povieme: Nepotrebujeme, lebo obriezka je zrušená. Stará zmluva je ukončená a Nová to nevyžaduje, ale čo sa týka obriezky, vidíme hlbšiu súvislosť: My máme obriezku srdca. A to je to, na čo poukazovala zemská, telesná obriezka. Túto súvislosť krásne vidíme Kolosenským 2:11.


V tejto časti sa celý čas snažíme vysvetliť nasledovnú strategickú súvislosť – Mojžišova zmluva nie je naša zmluva, neparticipujeme na nej ako zúčastnená strana a nie sme pod Mojžišovým zákonom, a predsa sa nás Mojžišov zákon nejako týka. To je centrálna myšlienka tejto časti. Keďže v tomto býva medzi veriacimi v Krista najviac skratov a potknutí, dajme priestor biblistovi Davidovi Dorseymu, keďže veľmi výstižne tieto veci prezentuje v článku „The Law of Moses and the Christian: A Compromise“.


Prvý citát je zo strany 331: „Mojžišov zákon by mal byť úplne zložený z chrbta kresťanov v jednom zmysle. Zároveň predkladám prístup, že má byť celý vložený naspäť do ich rúk v inom zmysle. Myslím tým teraz celý súbor prikázaní, nielen morálne prikázania, ale všetkých 613 prikázaní - teda morálne, obradné i občianske“. (Pozn. prekl. v histórií niektorí veriaci Mojžišov zákon členili na tri bloky a preto Dorsey podčiarkuje, že myslí na celý zákon bez rozdielu.) Ak totiž na jednej strane fakty silne poukazujú na skutočnosť, že tento súbor viac právne neviaže veriacich v Ježiša Krista, na druhej strane sa v Novej zmluve nachádzajú rovnako silné fakty, že všetkých 613 zákonov je pre veriacich hlboko záväzných v zjaviteľskom a učiteľskom zmysle.“


Uveďme k tomu nejaký príklad. Pavol píše. „Kto kedy vojenčí na svoje vlastné trovy? Kto sadí vinicu a neje jej ovocia? Alebo kto pasie stádo a neje z mlieka stáda? Či to hovorím po ľudsky, alebo či toho nehovorí aj zákon? Lebo v zákone Mojžišovom je napísané: Nezaviažeš mlátiacemu volovi úst. Či sa Boh stará o voly?“ (1. Korintským 9:7-9). Apoštol korintským bratom vysvetľuje, že niektorí služobníci cirkvi prijímajú podporu od cirkvi. Hlavne to boli apoštoli, učitelia, evanjelisti, aby sa takpovediac na plný úväzok a intenzívne venovali službe zvestovaniu evanjelia a budovaniu cirkvi. Vysvetľuje, že to je model od Pána, že toto má Kristovu autoritu, že to nariadil Pán. Neskôr povie, aby tí, čo zvestujú evanjelium, z evanjelia aj žili. A toto prikázanie ešte posilní tým, že pripojí k nemu zaujímavú myšlienku: „Či to hovorím po ľudsky, alebo či toho nehovorí aj zákon?“ (1. Korintským 9:8). V službe apoštolov, v ich učení, tu zrazu máme odkaz, že Mojžišov zákon sa nejako týka aj cirkvi, hoci cirkev nie je pod Mojžišovým zákonom ako celkom. Mojžišov zákon nás v tomto zmysle stále učí a inštruuje a nemalo by nás to nejako zvlášť prekvapiť, lebo v mnohom jednoducho komunikuje Božie nadčasové morálne požiadavky na človeka.


Pre druhý príklad a ďalšie rozvinutie tohto prístupu opäť odcitujeme z Davida Dorseyho, tento raz zo strany 334.

„Za náš príklad si zoberme niečo z občianskych zákonov. Exodus 22:25 uvádza: ,Ak požičiaš peniaze môjmu ľudu, niektorému strápenému, ktorý je s tebou, nebudeš mu ako úžerník, nevložíš na neho úžerného úroku.’ Po prvé, tento zákon nie je môj zákon. Predstavuje súčasť zmluvy uzavretej medzi Izraelom a Bohom (veriaci bankári si môžu vydýchnuť – aspoň na chvíľu). Po druhé, čo sa týka hlavného zmyslu zákona, tento zakazuje účtovať úroky, ak bola pôžička poskytnutá chudobnej osobe. Pravdepodobne tu ide o formu pomoci osobe, ktorá sa ocitla vo finančnej núdzi, a týmto sa má umožniť, aby došlo k zotaveniu, a aby sa obdobie splácania nestalo neznesiteľným bremenom.


V druhom kole je nepochybne funkciou tohto zákona podnietiť v jednotlivých Izraelitoch dobrosrdečnosť a štedrosť a to, aby boli citliví na potreby chudobných a tiež, aby boli ochotní a pripravení pomôcť núdznym ľuďom praktickým spôsobom dokonca i vtedy, keď to neprinesie nijaký finančný zisk. Aké teologické postrehy sa z tohto zákona vynárajú? Osoba, ktorá zaviedla tento zákon, je očividne niekto, komu záleží na fyzickom i emocionálnom dobre chudobných. Očividne tiež chce, aby aj jeho ľud prejavoval podobnú citlivosť smerom k chudobným, aby mali ochotu obetavo pomôcť chudobným.


Vo svetle toho, čo sa ja ako kresťan Novej zmluny učím o Bohu a jeho cestách z tohto konkrétneho zákona, ponúka sa viacero praktických aplikácií vrátane rôznych konkrétnych spôsobov, ako môžem ja osobne pomôcť núdznej osobe, ktorú osobne poznám alebo o nej viem. Pre zaujímavosť, taký kresťanský bankár, ktorý by mal pred sebou žiadosť mladej utrápenej ženy, príslušníčky nejakej etnickej menšiny, ktorú po sebe odmietli viaceré banky, môže, na základe toho, čo sa naučil o Bohu a jeho cestách, práve z tohto zákona milosrdne poskytnúť takejto žene tú akútnu pôžičku – a dokonca to môže byť pôžička s úrokom. Takto činiac sa mu môže podariť dobre rozvinúť praktickú aplikáciu teologických poznatkov vyplývajúcich z tohto zákona, a pritom celý čas ho daný zákon priamo (pozn. prekl. z pohľadu našej témy ,zmluvne’) neviazal.“


Pred týmto príkladom ešte autor David Dorsey predkladá model otázok, ktoré nám môžu pomôcť aplikovať dané prikázanie do éry Novej zmluvy: Pýtaj sa, ako to odznelo vtedy v kontexte? Čo to znamenalo priamo pre Izraelitov, pre ich spoločnosť? Pýtaj sa, čo to hovorí o Bohu, čo on naozaj od človeka chce? Hľadaj aplikáciu!



Zhrnutie

Máme za sebou kus cesty krížom cez Písmo. Hľadali sme biblické odpovede na kľúčové otázky toho, akým zákonom sa má riadiť veriaci žijúci v terajšej ére Novej zmluvy a okolo tejto centrálnej otázky sme riešili viacero čiastkových otázok. Nastal čas na zhrnutie toho, ako sa Mojžišov zákon týka veriaceho v Ježiša Krista.


Na nijaký spôsob nie sme marcionisti. Kto boli marcionisti? Marción bola postava raného kresťanstva. Žil približne v rokoch 85 až 160 po Kr. a stal sa známi tým, že v celosti odmietol Písma Starého zákona a z Nového zákona zase prijímal len 11 spisov. Tiež učil predstave dualistického postoja. Podľa Marcióna Boh Starého zákona je iný ako Boh Nového zákona. Toto učenie sa nazýva dualizmus. Učil, že to sú dve rôzne božstvá, ktoré sú v opozícií voči sebe, a že keď prišlo božstvo Nového zákona, (že) to staré celé skončilo. Sú to samozrejme všetko veľké omyly, rovno povieme, že ide o herézu. Marciónov a jemu podobné prístupy musíme radikálne odmietnuť. Namiesto toho potrebujeme mravčou prácou sformulovať zdravé závery, ktoré zohľadnili všetky výpovede Písma k tejto téme. Veríme, že nasledovné konštatovania sumarizujú učenie Písma ako celku.


Mojžišova zmluva (Sinajská zmluva) a jej ustanovenia majú s ohľadom na veriaceho v Ježiša Krista hlavne prorockú, zjaviteľskú, pedagogickú a svedeckú funkciu. Stále sa musíme pýtať: Ako je v nej zjavený Boh? Čo mi hovorí o Božom charaktere? Čo ukazuje (zjavuje), že Boh chce od svojho ľudu, a to aj pri zmene zmlúv? Čo je v nej jadrom a o čo v nej ide?


Nie sme však v zmluve, ktorú Pán Boh uzavrel skrze Mojžiša s Izraelitmi. Prikázania z Mojžišovho zákona k nám prichádzajú nepriamo, z ruky Pána Ježiša a jeho apoštolov, nakoľko nastalo uvedenie Novej zmluvy, ktorá má iný charakter ako tá stará. Akýkoľvek prístup, ktorý by ubral z toho, čo Pavol píše v 2. Timoteovi 3:16-17, by zlyhal, to by bola slepá a bludná ulička. Od Genezis cez Malachiáša až po Zjavenie každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.


Na jednej strane musíme vidieť, že sme skrze Ježiša Krista Mojžišovmu zákonu zomreli. Teraz môžeme prinášať ovocie, lebo sme daní pod inú zmluvu. Zákony zmlúv nie sú úplne identické, ale to nás jednoducho neprivedie k tomu, že Bibliu už otvárame len od Matúša, alebo keď ju aj otvoríme pred Matúšom, tak nepovieme, že to, o čom tam čítam, sa mňa netýka. Týka sa nás všetko! Týka sa nás celý kánon Písma, len musíme nájsť spôsob, ako sa nás týka, a ako cez Pána Ježiša Krista a cez jeho apoštolov prichádza k nám.



 

Ďalšie články od tohto autora