aktuality

Sme zariadení na príjem podielu z dane

za rok 2017. Viac na Príjem z podielu…

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag09z.jpg
Boží veľký plán PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Od Genezis po Zjavenie


Sväté Písmo je tak bohaté vo svojej šírke i hĺbke, že počas storočí svojej existencie mu kresťania dávali rôzne výstižné pomenovania. Právom je na prvom mieste označované ako kniha spasenia, nakoľko len v Biblii, a nikde inde, sa dozvieme o Božej láske k hriešnikom i o nekonečne cennej obeti Božieho Syna. Iba z Božieho slova sa učíme, že cesta spasenia je cesta, kde musíme bezpodmienečne uznať vlastnú hriešnosť a stratenosť a spolu s tým sa z celého srdca vierou spoľahnúť na dokončené vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista – v ňom a iba v ňom každý kajúci hriešnik nájde všetko, čo potrebuje k záchrane pred Božím hnevom a k novému životu.


Všetko, čo Písmo učí o spasení hriešnikov, je zároveň zasadené do rámca skutočnej histórie. Písmo od prvej po poslednú stránku hovorí o tom, čo Boh vykonal, koná alebo čo ešte vykoná. Ak teraz našu definíciu zúžime na všetko, čo sa v rámci Božieho konania stalo doteraz, potom biblická história je súhrn všetkých minulých javov a dejov, ktoré spomína Písmo. Tieto deje alebo udalosti, vrátane udalostí stvorenia počas obyčajných šiestich dní, sa reálne stali v čase a v priestore ako súčasť jednej reality nášho sveta. Písmo je pravdivé ako spasiteľne, tak i historicky. Iný pohľad je v konečnom dôsledku neudržateľný. Boží plán spasenia je totiž celý opretý o sériu udalostí tak, ako ich opisuje Písmo. Navyše kedykoľvek sa Písmo odvoláva samé na seba, vždy ako samozrejmosť predpokladá úplnú pravdivosť každej svojej časti. Práve pre tieto dôvody Bibliu právom voláme aj knihou histórie vesmíru – ako jediná nám podáva pravdivú správu o samotnom počiatku a vzniku všetkého, čo nás dodnes obklopuje.


Boh kresťanstva je Boh, ktorý sa dal poznať cez konkrétne historické udalosti, postavy a inštitúcie. Božie zjavenie o morálke i o spasení sa nedá odtrhnúť od Božieho konania v histórii – máme tu teda jednoliaty a vnútorne previazaný celok. Skutočne platí, že bez pravdivej správy o stvorení, páde do hriechu, príchode smrti a všetkých foriem zla, vyhnaní z raja a o potope, sa Písmo nakoniec rozpadá na zbierku morálnych poučení. Budeme síce mať „nebudeš klamať“ (Kolosenským 3:9) i „nebudeš kradnúť“ (Leviticus 19:11) i „ver v Pána Ježiša“ (Skutky 16:31), ale tieto výpovede budú visieť akoby vo svojom vlastnom vesmíre, úplne odtrhnutom od toho, v ktorom žijeme[1]. Takýto spôsob myslenia je ale vážnym odklonom od biblickej pravdy. Nikde ani raz nevidieť, že by Pán Ježiš alebo jeho apoštoli zúžili platnosť biblickej pravdy len na morálny rozmer. Rovnako pravdivo platí, že najväčšie prikázanie je „…milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ (Matúš 22:37) ako i „…Noe [vošiel] do korábu, a prišla potopa a zahubila všetkých“ (Lukáš 17:27).


Hneď prvé dve kapitoly Božieho slova sa venujú stvoreniu všetkého, čo nás až dodnes obklopuje – moderným slovom to voláme vesmír. Toto stvorenie všetkého prebehlo v rozsahu šiestich dní, ako o tom čítame v Genezis 1:1-2:4. Na záver šiesteho dňa, keď už je všetko stvorené, v poslednom verši prvej kapitoly vidíme záverečné konštatovanie: „a hľa, bolo to veľmi dobré“.


Od chvíle, keď je vykonaná a oznámená Božia pôvodná stvoriteľská práca, Písmo sa mnohokrát až do konca bude na ňu odvolávať. Príklad toho vidíme i v poslednej knihe Biblie: „Hoden si, Pane a náš Bože, vziať slávu a česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci, a pre tvoju vôľu sú a boli stvorené“ (Zjavenie 4:11). Všetky veci zo Zjavenia 4:11 zodpovedajú tomu, čo bolo stvorené na počiatku počas šiestich dní.


Prvý človek Adam bol spolu so svojou ženou Evou stvorený na Boží obraz. Dostal obrovské privilégium reprezentovať Boha na zemi a v poslušnosti svojmu Stvoriteľovi spravovať všetko tvorstvo a tešiť sa zo všetkého, čo mu dobrotivo Hospodin dal. Toto obrovské privilégium zároveň ale prišlo aj s veľkou zodpovednosťou a skúškou. Sám Stvoriteľ vo svojej múdrosti dal človeku skúšku – oznámil mu jedno prikázanie, ktoré ak poruší, stratí prvotnú spravodlivosť a privolá na seba rozsudok smrti. Boží príkaz a dôsledky neposlušnosti hádam ani nemohli byť oznámené jasnejším spôsobom: „A Hospodin Boh prikázal človekovi a riekol: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš (Genezis 2:16-17).


Adam mal právo žiť v Božej prítomnosti, prežívať šťastie a plnosť a tiež tešiť sa z každého Božieho diela, ale len do chvíle, kým je poslušný Božím prikázaniam a zachová sa správne v skúške, do ktorej ho postavil zvrchovaný Boh. V tejto skúške ale Adam nestál len sám za seba. Stál v nej totiž aj za všetkých svojich potomkov a keďže všetci máme v rodokmeni Adama a na túto zem sme nemohli prísť nijak inak, než ako jeho pra-pra-pra… potomkovia, v tej skúške stál za nás všetkých. Voláme to aj princíp reprezentácie – Adam stál za nás všetkých alebo padol za nás všetkých – na tento princíp je tesne napojené samotné evanjelium Pána Ježiša Krista: „Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili (Rímskym 5:12).


Skrze jedného človeka prišiel hriech a smrť a to na všetkých ľudí. Adamov smutný čin strhol nás všetkých do víru smrti a skazy. Ale nie je to len človek, na ktorého dopadol dôsledok hriechu v podobe kliatby (pod kliatbou tu treba vidieť Boží trestný zásah, ktorý vytvára situáciu, kde už viac nie je možné byť šťastný, ale naopak – vzniká stav nešťastia). Kliatba alebo zlorečenstvo totiž dopadne aj na všetko ostatné, čo bolo stvorené časovo skôr než človek a čomu mal človek vládnuť a rozumne spravovať na Božiu slávu. V liste Rímskym je táto realita vyjadrená nasledovne: „Lebo stvorenstvo je podriadené márnosti, a nepodriadilo sa dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podriadil“ (Rímskym 8:2).


Od chvíle, keď Adam zhrešil a Hospodin vyriekol kliatbu, svet sa radikálne zmenil. My všetci sme sa narodili do sveta, v ktorom vládne hriech a smrť a všetky možné formy zla a skazy. Svet, ako ho opisuje Genezis 1 a 2 už z vlastnej skúsenosti nepoznáme. Tento svet je pre nás na hranici predstavivosti a predsa Božie slovo svedčí, že taký svet tu na počiatku bol.


Do tohto smutného stavu padlého človeka a sveta, ktorý padol spolu s ním, znie dobrá správa o Božom pláne vykúpiť človeka a tiež i tvorstvo. Je to skutočne veľký plán vykúpenia a jeho prvý oznam znie už vo verši Genezis 3:15, ktorý je neraz označovaný ako Protoevanjelium či semiačko dobrej správy, z ktorého vyrastie celý košatý strom Božieho spasiteľného konania: „A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrví hlavu a ty mu rozdrvíš pätu“ (Genezis 3:15).


Svätý Boh má každé právo zničiť vesmír poškvrnený hriechom a človeka okamžite uvrhnúť na miesto večných múk. Namiesto toho sa ale začína odkrývať Božia milosť a jeho rozhodnutie zachrániť mnohých i napriek tomu, že si to nikto z nás nezaslúži. Boží veľký plán od Genezis po Zjavenie sa začína rozvíjať smerom, ktorým by to nikto z ľudí nečakal – je to naozaj Boží a nie ľudský plán.


Spasenie je Boží plán obnoviť všetko stvorené do správneho usporiadania

Aby sme správne pochopili biblické učenie o vykúpení a spasení, potrebujeme najprv porozumieť tomu, čo Písmo učí o smrti a o príchode zla do sveta. Smrť je skutočnosť, ktorá je opakom života, a ktorá vstúpila na scénu vesmíru cez Adamovo previnenie. Zlo je všetko to, čo je v rozpore s tým „veľmi dobrým“ stavom, ktorý na začiatku charakterizoval človeka i všetko stvorené.


Písmo realitu smrti opisuje v troch rovinách. Pri každej uvedieme aj biblický verš, ktorý o nej reprezentatívne hovorí:

1. Duchovná smrť – to je odcudzenie sa Bohu, absencia vzťahu so Stvoriteľom, strata jeho blízkosti: „Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch“ (Efezským 2:1).

2. Fyzická smrť ako posledný moment zemskej existencie (fyzickej smrti predchádzajú choroby, bolesti, slabosti, frustrácie, atď.): „Potom zomrel Elizeus, a pochovali ho“ (2. Kráľov 13:20).

3. Druhá, alebo večná smrť ako nezvratné odlúčenie od Boha v hrozných mukách a to navždy. „ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tvári Pánovej a od slávy jeho mocnosti“. (2. Tesalonickým 1:9). Druhá smrť sú večné muky v ohnivom jazere, ako to opisuje Zjavenie 20:14 a 20:18.

Aby sme zohľadnili číslovanie prítomné v samotnom Písme, je najlepšie hovoriť o týchto smrtiach ako o nultej, prvej a druhej.


Dostávame sa teraz k realite zla. I tu Písmo hovorí o troch rovinách, ktoré všetky prišli cez Adamov neposlušný akt – vidíme ich jednu vedľa druhej už v Genezis 3.


1. Duchovné zlo – zlo, ktoré existuje vo vzťahu človeka k Bohu tým, že človek je duchovne mŕtvy, nedokáže sa viac svojím myslením a konaním páčiť Bohu: „A [Adam] povedal: Počul som tvoj hlas v raji, ale som sa bál, lebo som nahý a preto som sa skryl“ (Genezis 3:10).

2. Morálne zlo – zlo, ktoré ľudia konajú navzájom voči sebe a tiež voči prírode, keď s ňou nesprávne zaobchádzajú: „A Adam povedal: Žena, ktorú si dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu…“ (Genezis 3:12), „…povstal Kain na Ábela, svojho brata, a zabil ho“ (Genezis 4:8).

3. Prírodné zlo – zlo, ktoré existuje v prírode dokonca i bez pôsobenia človeka. Má podobu krviprelievania, hladu, chorôb, bolesti, frustrácie a všetkých možných prírodných nešťastí (zemetrasenia, povodne, cunami, sopečné erupcie, suchá, neúrody, infekcie, virózy, atď.) či už postihujú zvieratá alebo človeka. „A Hospodin Boh riekol hadovi: Že si to urobil, zlorečený budeš nad každé hovädo a nad každé zviera poľné; na svojom bruchu sa budeš plaziť a budeš žrať prach po všetky dni svojho života“ (Genezis 3:14), „…zlorečená bude zem pre teba…“ (Genezis 3:17).


Vidíme teda ako široká je skutočnosť smrti a zla, ktoré vstúpili na scénu, keď Adam urobil to tragické rozhodnutie po tom, čo mu žena ponúkla ovocie zo zakázaného stromu. Je pravda, že ona sama bola pokúšaná od diabla – nič to ale nemení na fakte, že sa stalo, čo sa nikdy stať nemalo. Hriech je vždy najhoršia voľba, nech už sme v živote v akejkoľvek situácii. Podľa Božieho slova je teraz každý jeden z nás od narodenia stratený a blúdi na zlých cestách vzďaľujúc sa viac a viac Bohu, ktorý je pritom celý čas dobrý a hodný našej lásky a celoživotnej oddanosti. Na záchranu človeka zostáva jediná šanca: Boh a len Boh sám môže zachrániť hriešneho človeka a s ním i tvorstvo postihnuté skazou. Spôsob, ako sa Svätý Boh vo svojej láske rozhodol vykonať túto záchranu je cez jeho večného Syna. Práve Boží Syn – druhá osoba Trojice – ktorý vo svojej bytosti nesie plné božstvo, poslušne prijal úlohu vstúpiť do úlohy Spasiteľa, Vykupiteľa.


Aby nás mohol vykúpiť, musel sa stať jedným z nás, a tak zostúpil z večnosti na túto zem. Žil skutočný ľudský život, ale bez hriechu a na konci života dobrovoľne zomrel ukrutnou smrťou na kríži. Po troch dňoch v hrobe bol slávne vzkriesený a teraz sedí v nebi po Otcovej pravici, až kým sa opäť viditeľne nevráti na túto zem. Takto veľký Boh, za tú najväčšiu možnú cenu, za cenu svojho jediného a milovaného Syna (pozri aj Ján 3:16), priniesol spasenie pre všetkých, ktorí uveria tejto dobrej správe, ktorá je známa aj pod slovom evanjelium.


Podobne ako smrť a zlo v celej ich šírke, tak i dielo vykúpenia má tri roviny. Aby sme ho uvideli v celej jeho šírke, teraz si ich prejdime:

1. Vykúpenie z viny a hriechu alebo tiež z duchovného zla: „v ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milosti“ (Efezským 1:7).

2. Vykúpenie z nedobrých medziľudských vzťahov a zo zla medzi ľuďmi alebo tiež z morálneho zla: „ktorý dal sám seba za nás, aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov“ (Títovi 2:14).

3. Vykúpenie ľudského tela a prírody alebo tiež z prírodného zla: „Lebo túžobné vyzeranie stvorenstva očakáva zjavenie synov Božích … v nádeji, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích“ (Rímskym 8:19-21), „No, nie len to, ale aj sami, majúc prvotinu Ducha, aj my sami vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rímskym 8:23).


Treba ale poznamenať, že veriaci človeka neprijíma všetky tri zložky v plnosti hneď v deň uverenia v evanjelium. Je tu jasné biblické poradie, v ktorom tento plán záchrany napreduje. Po poradí to vyzerá takto.

1. Vykúpenie z viny (v Písme tiež označované aj ako ospravedlnenie).

2. Postupná morálna premena (bežne označované aj ako rast v posvätení).

3. Vykúpenie tela v momente vzkriesenia (nazývané aj oslávenie, napr. v Rímskym 8:30).


Veta: „Spasenie je Boží plán obnoviť všetko stvorené do správneho usporiadania“ dobre odráža dôležitý biblický výrok apoštola Petra v knihe Skutky apoštolov: „...ktorého však musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku“ (Skutky 3:21).


Písma SZ i NZ opakovane predpovedajú, že raz, keď bude zo sveta úplne odstránený hriech i kliatba, nastane stav, kedy viac nebude nič zlorečené. Vôbec nič viac nebude v prekliatom stave: „A nebude viacej ničoho zlorečeného…“ (Zjavenie 22:3). Naopak, bude to svet plný spravodlivosti, radosti a dokonalej bezhraničnej krásy tak, ako hovorí predpoveď apoštola Petra: „A nové nebesia a novú zem podľa jeho zasľúbenia čakáme, v ktorých prebýva spravodlivosť“ (2. Petrov 3:13).


V úvode tohto článku odznelo tvrdenie, že Biblia je knihou histórie vesmíru a v nej máme pravdivú správu o našom pôvode, ale zároveň je to i kniha, ktorá hovorí o spasení, ktoré svätý a zároveň milostivý Boh ponúka hriešnikom. Zostáva teda ešte odpovedať na otázku, ako môže byť hriešny a vinný človek spasený a zdediť raz vykúpenú zem. Treba povedať, že prijať spasenie musí každý človek sám za seba. Je to vec osobného hľadania a obrátenia sa k živému Bohu.


a Boh, čo predzvestoval skrze ústa všetkých svojich prorokov, totiž že jeho Kristus bude trpieť, takto splnil. A tak čiňte pokánie a obráťte sa aby sa vytreli vaše hriechy, aby prišli časy občerstvenia od tvári Pánovej (Skutky 3:18-19). Na tomto mieste apoštol Peter oznamuje, kto bol Ježiš Kristus – vysvetľuje jeho spasiteľné dielo, kedy zástupne On nevinný a dokonalý trpel za vinných a padlých ľudí. Zároveň volá svojich poslucháčov k viere a pokániu.


Cestu spasenia teraz rozmeňme na drobné

Učiň pokánie zo svojich hriechov (to znamená uznaj svoju hriešnosť a odvráť sa od cesty hriechu), spoľahni sa úprimnou vierou na golgotské dielo Pána Ježiša Krista a zažiješ časy občerstvenia. Už tu na zemi Ti budú odpustené všetky hriechy a začne pre Teba nový život – život lásky k Bohu i ľuďom a život trpezlivého očakávania na budúci deň, keď Boh všetko pokazené a zničené napraví a k tomu aj premení do ešte slávnejšej podoby. Niet totiž väčšej otázky ako tej, kde strávime večnosť. Bude to na mieste večných múk, kde pre hriech ponesie človek spravodlivý trest? Alebo to bude na mieste večného šťastia, kde z Božej milosti a pre zástupné utrpenia Pána Ježiša budú navždy žiť tí, ktorí tu na zemi uznali svoje hriechy a uverili, že Pán Ježiš za ne všetky zaplatil?


ktorého však musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku

Skutky 3:21

 

A nebude viacej ničoho zlorečeného…

Zjavenie 22:3

 

[1] Moderný človek často na tieto výpovede Písma reaguje s cynickým: „No a čo? To sa mňa netýka, každý ma svoju predstavu o svete a je sám sebe pánom“. Biblické učenie o stvorení ma funkciu aj v tom, aby vôbec bolo možné neveriacemu svetu oznámiť evanjelium. Boh je Stvoriteľ a zdroj všetkého čo existuje, teda automaticky sa mu každý bude zodpovedať. Pravdivosť stvorenia a celej biblickej histórie podopiera Boží nárok na človeka – nikto, ale naozaj nikto, nebude mať pred Bohom výhovorku (pozri aj Rímskym 1:20). Niet sa čo diviť, že keď cirkev začne oslabovať biblickú pravdu o stvorení, či ju miešať so sekulárnymi svetonázormi, zákonite to vedie k oslabeniu zvesti evanjelia, lebo dom na piesku sa jednoducho nedá postaviť bez ohľadu na to, aké veľké úsilie do toho vložíme.

 

Ďalšie články od tohto autora