Od Genezis po Zjavenie

(ukážka z článku)

Sväté Písmo je tak bohaté vo svojej šírke i hĺbke, že počas storočí svojej existencie mu kresťania dávali rôzne výstižné pomenovania. Právom je na prvom mieste označované ako kniha spasenia, nakoľko len v Biblii, a nikde inde, sa dozvieme o Božej láske k hriešnikom i o nekonečne cennej obeti Božieho Syna. Iba z Božieho slova sa učíme, že cesta spasenia je cesta, kde musíme bezpodmienečne uznať vlastnú hriešnosť a stratenosť a spolu s tým sa z celého srdca vierou spoľahnúť na dokončené vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista – v Ňom a iba v Ňom každý kajúci hriešnik nájde všetko, čo potrebuje k záchrane pred Božím hnevom a k novému životu.

Všetko, čo Písmo učí o spasení hriešnikov, je zároveň zasadené do rámca skutočnej histórie. Písmo od prvej po poslednú stránku hovorí o tom, čo Boh vykonal, koná alebo čo ešte vykoná. Ak teraz našu definíciu zúžime na všetko, čo sa v rámci Božieho konania stalo doteraz, potom biblická história je súhrn všetkých minulých javov a dejov, ktoré spomína Písmo. Tieto deje alebo udalosti, vrátane udalostí stvorenia počas obyčajných šiestich dní, sa reálne stali v čase a v priestore ako súčasť jednej reality nášho sveta. Písmo je pravdivé ako spasiteľne, tak i historicky. Iný pohľad je v konečnom dôsledku neudržateľný. Boží plán spasenia je totiž celý opretý o sériu udalostí tak, ako ich opisuje Písmo. Navyše kedykoľvek sa Písmo odvoláva samé na seba, vždy ako samozrejmosť predpokladá úplnú pravdivosť každej svojej časti. Práve pre tieto dôvody Bibliu právom voláme aj knihou histórie vesmíru – ako jediná nám podáva pravdivú správu o samotnom počiatku a vzniku všetkého, čo nás dodnes obklopuje.

Boh kresťanstva je Boh, ktorý sa dal poznať cez konkrétne historické udalosti, postavy a inštitúcie. Božie zjavenie o morálke i o spasení sa nedá odtrhnúť od Božieho konania v histórii – máme tu teda jednoliaty a vnútorne previazaný celok. Skutočne platí, že bez pravdivej správy o stvorení, páde do hriechu, príchode smrti a všetkých foriem zla, vyhnaní z raja a o potope, sa Písmo nakoniec rozpadá na zbierku morálnych poučení. Budeme síce mať „nebudeš klamať“ (Kolosenským, 3:9) i „nebudeš kradnúť“ (Leviticus 19:11) i „ver v Pána Ježiša“ (Skutky 16:31), ale tieto výpovede budú visieť akoby vo svojom vlastnom vesmíre, úplne odtrhnutom od toho, v ktorom žijeme[1]. Takýto spôsob myslenia je ale vážnym odklonom od biblickej pravdy. Nikde ani raz nevidieť, že by Pán Ježiš alebo jeho apoštoli zúžili platnosť biblickej pravdy len na morálny rozmer. Rovnako pravdivo platí, že najväčšie prikázanie je „… milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ (Matúš 22:37) ako i „… Noe [vošiel] do korábu, a prišla potopa a zahubila všetkých“ (Lukáš 17:27).

Hneď prvé dve kapitoly Božieho slova sa venujú stvoreniu všetkého, čo nás až dodnes obklopuje – moderným slovom to voláme vesmír. Toto stvorenie všetkého prebehlo v rozsahu šiestich dní, ako o tom čítame v Genezis 1:1-2:4. Na záver šiesteho dňa, keď už je všetko stvorené, v poslednom verši prvej kapitoly vidíme záverečné konštatovanie: „a hľa, bolo to veľmi dobré“.

Spasenie je Boží plán obnoviť všetko stvorené do správneho usporiadania

Aby sme správne pochopili biblické učenie o vykúpení a spasení, potrebujeme najprv porozumieť tomu, čo Písmo učí o smrti a o príchode zla do sveta. Smrť je skutočnosť, ktorá je opakom života, a ktorá vstúpila na scénu vesmíru cez Adamovo previnenie. Zlo je všetko to, čo je v rozpore s tým „veľmi dobrým“ stavom, ktorý na začiatku charakterizoval človeka i všetko stvorené.

Písmo realitu smrti opisuje v troch rovinách. Pri každej uvedieme aj biblický verš, ktorý o nej reprezentatívne hovorí:

1. Duchovná smrť – to je odcudzenie sa Bohu, absencia vzťahu so Stvoriteľom, strata jeho blízkosti: „Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch“ (Efezským 2:1).
2. Fyzická smrť ako posledný moment zemskej existencie (fyzickej smrti predchádzajú choroby, bolesti, slabosti, frustrácie, atď.): „Potom zomrel Elizeus, a pochovali ho“ (2. Kráľov 13:20).
3. Druhá, alebo večná smrť ako nezvratné odlúčenie od Boha v hrozných mukách a to navždy. „ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tvári Pánovej a od slávy jeho mocnosti“. (2. Tesalonickým 1:9). Druhá smrť sú večné muky v ohnivom jazere, ako to opisuje Zjavenie 20:14 a 20:18.

Aby nás mohol vykúpiť, musel sa stať jedným z nás, a tak zostúpil z večnosti na túto zem. Žil skutočný ľudský život, ale bez hriechu a na konci života dobrovoľne zomrel ukrutnou smrťou na kríži. Po troch dňoch v hrobe bol slávne vzkriesený a teraz sedí v nebi po Otcovej pravici, až kým sa opäť viditeľne nevráti na túto zem. Takto veľký Boh, za tú najväčšiu možnú cenu, za cenu svojho jediného a milovaného Syna (pozri aj Ján 3:16), priniesol spasenie pre všetkých, ktorí uveria tejto dobrej správe, ktorá je známa aj pod slovom evanjelium.

Podobne ako smrť a zlo v celej ich šírke, tak i dielo vykúpenia má tri roviny. Aby sme ho uvideli v celej jeho šírke, teraz si ich prejdime:

Treba ale poznamenať, že veriaci človeka neprijíma všetky tri zložky v plnosti hneď v deň uverenia v evanjelium. Je tu jasné biblické poradie, v ktorom tento plán záchrany napreduje. Po poradí to vyzerá takto.

1. Vykúpenie z viny (v Písme tiež označované aj ako ospravedlnenie)
2. Postupná morálna premena (bežne označované aj ako rast v posvätení)
3. Vykúpenie tela v momente vzkriesenia (nazývané aj oslávenie, napr. v Rim 8:30)

Veta: „Spasenie je Boží plán obnoviť všetko stvorené do správneho usporiadania“ dobre odráža dôležitý biblický výrok apoštola Petra v knihe Skutky apoštolov: „... ktorého však musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku“ (Skutky 3:21).

V úvode tohto článku odznelo tvrdenie, že Biblia je knihou histórie vesmíru a v nej máme pravdivú správu o našom pôvode, ale zároveň je to i kniha, ktorá hovorí o spasení, ktoré svätý a zároveň milostivý Boh ponúka hriešnikom. Zostáva teda ešte odpovedať na otázku, ako môže byť hriešny a vinný človek spasený a zdediť raz vykúpenú zem. Treba povedať, že prijať spasenie musí každý  človek sám za seba. Je to vec osobného hľadania a obrátenia sa k živému Bohu.

„a Boh, čo predzvestoval skrze ústa všetkých svojich prorokov, totiž že jeho Kristus bude trpieť, takto splnil. A tak čiňte pokánie a obráťte sa aby sa vytreli vaše hriechy, aby prišli časy občerstvenia od tvári Pánovej“ (Skutky 3:18-19). Na tomto mieste apoštol Peter oznamuje, kto bol Ježiš Kristus – vysvetľuje jeho spasiteľné dielo, kedy zástupne On nevinný a dokonalý trpel za vinných a padlých ľudí. Zároveň volá svojich poslucháčov k viere a pokániu.

Cestu spasenia teraz rozmeňme na drobné

Učiň pokánie zo svojich hriechov (to znamená uznaj svoju hriešnosť a odvráť sa od cesty hriechu), spoľahni sa úprimnou vierou na golgotské dielo Pána Ježiša Krista a zažiješ časy občerstvenia. Už tu na zemi Ti budú odpustené všetky hriechy a začne pre Teba nový život – život lásky k Bohu i ľuďom a život trpezlivého očakávania na budúci deň, keď Boh všetko pokazené a zničené napraví a k tomu aj premení do ešte slávnejšej podoby. Niet totiž  väčšej otázky ako tej, kde strávime večnosť. Bude to na mieste večných múk, kde pre hriech ponesie človek spravodlivý trest? Alebo to bude na mieste večného šťastia, kde z Božej milosti a pre zástupné utrpenia Pána Ježiša budú navždy žiť tí, ktorí tu na zemi uznali svoje hriechy a uverili, že Pán Ježiš za ne všetky zaplatil?

ktorého však musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku

Skutky 3:21

A nebude viacej ničoho zlorečeného…

Zjavenie 22:3

[1] Moderný človek často na tieto výpovede Písma reaguje s cynickým: „No a čo? To sa mňa netýka, každý ma svoju predstavu o svete a je sám sebe pánom“. Biblické učenie o stvorení ma funkciu aj v tom, aby vôbec bolo možné neveriacemu svetu oznámiť evanjelium. Boh je Stvoriteľ a zdroj všetkého čo existuje, teda automaticky sa mu každý bude zodpovedať. Pravdivosť stvorenia a celej biblickej histórie podopiera Boží nárok na človeka – nikto, ale naozaj nikto, nebude mať pred Bohom výhovorku (pozri aj Rímskym 1:20). Niet sa čo diviť, že keď cirkev začne oslabovať biblickú pravdu o stvorení, či ju miešať so sekulárnymi svetonázormi, zákonite to vedie k oslabeniu zvesti evanjelia, lebo dom na piesku sa jednoducho nedá postaviť bez ohľadu na to, aké veľké úsilie do toho vložíme.