aktuality

Svoje pripomienky, postrehy, odkazy, články, svedectvá nám zasielajte prostredníctvom kontaktného formulára.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag04z.jpg
Boží Syn, ktorého posvätil Otec a poslal na svet PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


Moje ovce čujú môj hlas, a ja ich znám, a nasledujú ma,

a ja im dávam večný život, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky.

Ján 10:27-28



V tomto článku sa zamyslíme nad textom 10. kapitoly Evanjelia podľa Jána. Vo verši 28 Pán Ježiš hovorí: „a ja im“ – a myslí tým všetkých, ktorí v neho uveria, všetkých, ktorí sa len na neho spoľahli – "a ja im dávam večný život, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky.” V 29. verši pridal: „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých, a nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky môjho Otca.” Za týmto nasleduje prehlásenie: „Ja a Otec sme jedno.” (verš 30). V tomto článku sa budeme pýtať na zmysel a význam tohto prehlásenia z verša 30.



V 10. kapitole sa znova objavuje istý zlomový bod, ktorý je opísaný vo verši 31: „Vtedy zase zodvihli Židia kamene, aby ho ukameňovali.” Pán Ježiš je obvinený z rúhania (verš 33), čo je podľa Mojžišovho zákona mimoriadne vážny zločin a mimoriadne vážny hriech. Bol na zozname tých vecí, ktoré sa trestali smrťou (vidíme to napr. v 3. Mojžišovej 24:10-16).


Ako sa pozeráme do 10. kapitoly Jánovho evanjelia, opäť nastáva chvíľa, kedy znovu dochádza ku konfliktu a stretu Ježiša Krista so Židmi, ktorí pozorovali jeho divy a zázraky, počúvali jeho učenie, videli, čo všetko sa okolo neho deje a hľadali pre to vysvetlenie. Tragédiou je, že si nájdu vysvetlenie, ktoré sa však zrodilo v neveriacom srdci, a tak sa úplne míňajú pravdy. Bolo to úplne iné vysvetlenie, než to, ktoré Pán Ježiš o sebe vyhlásil, a ktoré potvrdil všetkými svojimi divmi a vyplnením všetkých proroctiev. Pravdivé vysvetlenie je, že on je ten Boží Syn z večnosti, v ktorého treba veriť. On je ten, ktorý má aj božskú, aj ľudskú prirodzenosť, ten, ktorý jediný je poslaný od Otca.


V tejto kapitole sú zaznamenané dve podobenstvá. V prvom podobenstve (verše 1 až 10) Pán Ježiš povedal, že on je dvere do ovčinca, a že ku spaseniu sa dá prísť iba cez neho. Druhé podobenstvo (verše 11 až 18) je o tom, že on je pastierom. Od verša 11 Pán Ježiš vraví, že on je ten dokonalý pastier, on je ten, ktorý prišiel zachrániť ovce, dať im pokrm, priviesť ich k požehnaniu, k spaseniu, k záchrane. Prišiel to urobiť tak, že z lásky položil za ovce svoj život a tým za ovce zaplatil najvyššiu cenu. Nie tak, ako niekto nezainteresovaný, ktorý dostal svoju mzdu, ale k ovciam nemá žiadnu lásku, žiaden vzťah, len si nejako odbaví svoju prácu, svoju povinnosť. Preto Pán Ježiš porovnával nájomníka, ktorý sa o ovce stará len pre peniaze, so skutočným pastierom.


Jánovo evanjelium od začiatku až do konca rozvíja množstvo tém, ktoré sa navzájom prelínajú. Jedna z tém je hlbšie a hlbšie a vysvetľovanie vzťahu medzi Bohom Otcom a Božím Synom. Aj 10. kapitola prispieva do tejto štruktúry – obsahuje svoje vlastné témy, ale tiež dôjde i na túto veľkú tému Otca a Syna. V 10. kapitole vo veršoch 17 až 18 sú zaznamenané radikálne výpovede Pána Ježiša Krista o tom, že má právo dať svoj život, a že má právo ho opäť vziať, teda zomrieť a potom byť vzkriesený. Vec je taká šokujúca, že padlo obvinenie, že má démona a blázni (verš 20). Medzi Židmi dochádzalo k roztržkám (verš 19). Roztržky majú veľký význam, sú dôležité, lebo fungujú ako rozbuška, ktorá spustí hľadanie a v mnohých spôsobí postoj: to nie sú slová posadnutého démonom, či azda môže démon otvoriť oči slepých? (verš 21). V Božom pláne je zužitkované aj to, že dochádza k sporom okolo Pána Ježiša. Povieme to takto: radšej nech sú spory, nech sa niečo deje, než aby bolo ticho a nikto nič nehľadal, na nič sa nepýtal, nič nepovedal a nič sa nedialo, pretože uprostred týchto sporov stále sú takí, – a Jánovo evanjelium to dosvedčuje – ktorým Boh otvorí srdce, ktorí uveria a dosahujú spasenie.


V Židoch, v Izraelitoch, sa nachádza obrovská otázka: Je tento tu naozaj Spasiteľ, Mesiáš, sľúbený Záchranca? Vo verši 24 čítame: „Vtedy ho obstúpili Židia a hovorili mu: Dokedy budeš držať našu dušu v napnutí? Ak si ty Kristus, povedz nám to otvorene!“ Znovu a znovu tá istá otázka: Si to ty alebo nie si? Si ty Spasiteľ, si ty ten Záchranca? Pán Ježiš odpovedá: „Povedal som vám, a neveríte. Skutky, ktoré ja konám v mene svojho Otca, tie svedčia o mne.“ (verš 25). Takže dve veľké nosné veci sa diali celé tie tri roky Ježišovej služby: (1) hovoril slová pravdivé, mocné, hlboké, cez ktoré ľudia znovu a znovu objavovali, že on je Spasiteľ, že on je vyplnenie zasľúbení daných od dávna cez prorokov, on je večný Syn poslaný od Boha a (2) zároveň konal skutky, ktoré nemohol konať nikto iný než ten, kto sa vtelil ako pravý Boh, ktorý prišiel od Otca, poverený, zmocnený ich konať a tie o ňom svedčili.


Práve na pozadí tohto množiaceho sa svedectva slov i skutkov Pána Ježiša sa naplno odkrýva hrôza nevery, desivá skutočnosť toho, že Židia dostali toľko svedectva, toľko dôkazov, toľko odkrytia toho, kto je Ježiš, až sa stane nadovšetko zjavným, že celý pôvod otázok a roztržiek medzi nimi je len na strane človeka. Celý čas to pramení z hlboko zakorenenej nevery, ktorá nás ako jed nakazila do takej miery, že ani sami od seba nedokážeme uveriť, a tak Jánovo evanjelium odkrýva, že Boh sám svojou zázračnou mocou musí človeka pritiahnuť k viere v Pána Ježiša Krista. Toto je v zachytené aj vo verši 27 tejto kapitoly: „moje ovce čujú môj hlas a ja ich znám a nasledujú ma.


Na tomto mieste Jánovo Evanjelium rozvíja jednu zo svojich veľkých tém: Nech by nevera v ľudskom srdci bola akokoľvek veľká, – taká, že človek sám od seba neuverí, nepríde k obráteniu, hoci slová Pána Ježiša a jeho skutky sú viac ako dostatočný dôkaz na uverenie – i tak existujú tí, ktorí sú opísaní ako ovce, ktorých si Boh Otec vybral, aby ich priviedol k viere. A je to sám Otec, ktorý spôsobí, že títo budú počuť hlas pastiera Ježiša Krista. Pán Ježiš ich pozná a oni budú poznať jeho a budú ho nasledovať (verš 27). Do tejto situácie prišli výroky veršov 28 až 30, na ktoré Židia rozhorčene reagujú rozhodnutím ukameňovať ho. Prečo? V nasledovnom skúsme tento kľúčový moment pochopiť.


Pán Ježiš povie niečo, o čom sa v židovstve vie, že to môže povedať a urobiť len ten, kto je všemohúci Boh: „a ja im dávam večný život” (verš 28). Aby toto niekto mohol povedať, tak musí byť tým, kto je v Písmach oznámený ako pravý Boh, ako Boh Izraela. Ježiš pokračuje: „…a nezahynú naveky“. Teda si nárokuje moc nad večnosťou a komunikuje, že má úplnú moc nad celou budúcnosťou a nad všetkým, čo príde. Oznamuje tam stojacim Židom, že vlastní všetky tie neobmedzené božské zdroje, aby mohol neomylne uskutočniť tieto veľké sľuby a plány.


Veľkosť výroku vo verši 28 je ďalej mimoriadne zjavná i z toho, že Pán Ježiš si prisvojí činy, ktoré v Starom zákone na seba vzťahoval výlučne Boh JHVH (v Roháčkovom preklade je hebrejské JHVH zvyčajne preložené ako Hospodin). Výpoveď „nikto ich nevytrhne z mojej ruky“ je paralelná k výpovedi v 5. Mojžišovej 32:39, kde čítame: „A tak teraz vidzte, že ja a len ja som to! A nie je u mňa nijakého Boha. Ja usmrcujem i oživujem, raním a ja tiež uzdravujem, a nie je toho, kto by vytrhol z mojej ruky.


V tomto texte z 5. knihy Mojžišovej máme ohromujúci výrok, ktorý je výrokom Boha Izraela, toho Boha, ktorý je jediný pravý Boh. Čiže Pán Ježiš, Boží Syn, sa tu vložil do výsady, do atribútov, do moci, do jedinečnosti toho, ktorý je známy v Izraeli ako jediný pravý Boh.


Takto Pán Ježiš na seba berie nároky, výsady a schopnosti, aké má len sám pravý Boh Izraela a Židia, ktorí tam stoja, to veľmi dobre pochopia. No a keď potom toto všetko spojí aj s výrokom „Ja a Otec sme jedno“ vo verši 30, čím prehlási svoju jednotu s Otcom čo do vôle i moci, vtedy to už Židia nevydržia a dvíhajú kamene, aby ho ukameňovali.


Než ukončíme tento článok a pripravíme sa na jeho druhú časť, kde rozoberieme obranu Pána Ježiša zoči-voči nevraživosti tej časti jeruzalemských Židov, ktorí sa tam práve nachádzajú, potrebujeme sa zastaviť a uvedomiť si jednu širšiu súvislosť o vzťahu Boha Otca a Božieho Syna.


Totiž pre tých zatvrdených Židov alebo rovnako i pre nejakú hľadajúcu dušu tu môže zarezonovať jedna dilema. Ak sa teda Pán Ježiš vložil do výroku z 5. Mojžišovej 32:39, čím sa de facto prezentoval ako niekto rovný s Bohom Izraela, kto je potom ten Boh, v ktorého veria Židia? Alebo to môžeme vyjadriť ešte naliehavejšie. Ak je Pán Ježiš práve tak 100‏% Bohom ako je 100% človekom, tak kto je potom Otec, o ktorom toľko hovorí? Ak je Pán Ježiš právom označený a poctený ako Boh (napr. Ján 1:1 či Ján 20:28), nie je potom Pánom Ježišom vyčerpané všetko, čo človek potrebuje poznať o Bohu, aby ho mohol v pravde uctievať? Apoštol Ján akoby rátal s týmto typom otázok, a tak celé jeho evanjelium sa vyznačuje pozoruhodnou štruktúrou a viacerými staťami, ktoré nám umožňujú nájsť odpovede na tieto otázky.


Konkrétne máme v Jánovom evanjeliu výroky, ktoré opisujú božskú moc Pána Ježiša, alebo inak povedané atribúty večného Syna. Opisujú slávu Pána Ježiša, jeho neobmedzenú moc, jeho dokonalosť, no pritom znovu a znovu Jánovo evanjelium necháva vždy aj prostriedok, ako porozumieť vzťahu medzi Bohom Otcom a Božím Synom. K tým mocným výpovediam o božskej moci Pána Ježiša verš 10:29 (hovorí a) pridáva: „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých, a nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky môjho Otca.” Pán Ježiš teda najprv v princípe oznámil: Som taký istý ako Otec, som v skutku ako on. Preto ma poslal vykonať toto jeho Božie dielo: zachrániť ovce, zaplatiť za ne, dať im večný život. Som ten, ktorého ako svojho Syna poveril touto úlohou. No jedným dychom (zároveň) oznamuje, že Otec je jeho zdroj, Otec je konečný pôvodca, Otec je ten, ktorý mu dáva ovce. Otec je ten, ktorý v tomto zmysle je väčší od všetkých. Podobnú štruktúru ako tento úsek v Jánovi 10 má i Ján 5:17-30. I tam je na jednej strane opísaná božská moc Pána Ježiša a zároveň s tým ruka v ruke aj to, že Syn má moc len vďaka Otcovi ako svojmu zdroju.


Takže kto je Boh Otec? O Bohu Otcovi platí niečo úplne unikátne – Otec je absolútny zdroj všetkého. To jedinečné, čo platí o Otcovi je, že Otec je väčší od všetkých (Ján 10:29), lebo všetko – vrátane Syna – má v ňom svoj pôvod. V Písme sú pasáže, ktoré hovoria, že Otec je zdrojom plánu, je zdrojom rozhodnutí, je zdrojom vôle, ktorej sa Syn podriaďuje. Jánovo evanjelium má stále dvojaký dôraz: Syn je ako Otec čo sa týka moci, schopnosti, skutkov a toho, čo prišiel vykonať. Je to na nerozoznanie, kedykoľvek Syn hovorí, koná a prejavuje sa. Syn je skutočným Bohom – keď je v tele na Zemi, je to ako keby bol sám Otec bol medzi nami. Zároveň pritom Syn nikdy nie je oddelený od Otca. Nikdy nie je ten, ktorý by konal na vlastnú päsť. Nikdy nebol nezávislou bytosťou, ktorá by mala čokoľvek iné v srdci než to, čo určil Otec – a toto všetko je vyjadrené tým komplexom veršov 10:27 – 30.


Jánovo evanjelium osobu Syna opisuje tak, že Syn je zapojený do dlhého zoznamu všetkých skutkov Boha Otca či už ide o stvorenie, udržiavanie vesmíru, moc súdiť, vzkriesiť, zahubiť, dať večný život. To všetko je tam opakovane opísané tak, že ich rovnako má a koná aj Syn po vzore Otca. Popri tom druhý balíček výpovedí Jánovho evanjelia hovorí, že Syn sa vždy podriaďuje Otcovi, vždy čerpá z Otca, vždy je na Otcovi závislý. Môžeme povedať, že Syn akoby hovorí: Ja som Otcova kópia. Preto v Liste Kolosenským Pavol píše, že Pán Ježiš, Boží Syn, je obraz neviditeľného Boha (Kosenským 1:15). Preto máme na začiatku Listu Židom (Židom 1:3) výpoveď, že Syn je odrazom Otcovej podstaty, že je žiarou jeho slávy. Tá výpoveď hovorí ako keby o kópii, o tom, že tu je niekto – a tým je Syn z večnosti – ktorý v sebe v plnosti nesie Otcovo bytie, Otcove atribúty. Zároveň je ako osoba niekto iný než Otec a tiež platí, že je Otcovi podriadený a plní jeho vôľu.


Piata kapitola Jánovho evanjelia snáď najpodrobnejšie vysvetľuje, čo znamená, že Syn je syn, čo znamená synovstvo, aký má obsah, čím je definované. Čo to znamená, že Syn je voči Otcovi v pozícii syna a v bytí Syna. Tam je opísaná situácia, keď Pán Ježiš uzdravil nemocného v sobotu a pri tej príležitosti povedal: „Môj Otec pracuje až doteraz i ja pracujem.” a „Všetko, čo činí Otec, to podobne činí aj Syn.” Ako sme už uviedli vyššie, rovnaký je i odkaz veršov 10:27–30.


Keď si teda spojíme všetky myšlienkové nite Jánovho evanjelia, potom za výrokom „Ja a Otec sme jedno”, máme vidieť nasledovné dve skutočnosti:


a) Otec a Syn sú jedno v skutkoch. Do všetkých Otcových skutkov bol zahrnutý i Syn, a to počnúc od nedohľadnej minulosti. On je opísaný ako ten, skrze ktorého je všetko stvorené. Je opísaný ako ten, ktorý všetko udržuje slovom svojej moci v podriadenosti Otcovi, a to smerom aj do nekonečnej budúcnosti. On je ten, ktorý dáva večný život, je ten, skrze ktorého sa udeje vzkriesenie z mŕtvych (1. Korintským 15:22-24). Sú si rovnakí v skutkoch. Zároveň Syn je inou osobou ako Otec a je Otcovi podriadený. Všetky skutky prišiel vykonať len v Otcovom mene a v podriadenosti jemu. Jánovo evanjelium zvlášť dôsledne vysvetľuje, ako Syn vošiel do sveta a koná všetky Otcove skutky.


b) Otec a Syn sú jedno aj v moci, alebo rozšírene povieme, že čo do podstaty či charakteru bytia. Kde je to najviac vidieť v Jánovom evanjeliu? Najviac to vidieť tiež v piatej kapitole vo verši 26. V piatej kapitole je dlhý zoznam skutkov, ktoré Syn koná až sa dostávame k veršu 26 „Lebo ako má Otec život sám v sebe…” – to je jedinečná Božia vlastnosť, že Otec žije nie z vonkajších zdrojov a nie tak, že je od niečoho závislý, a verš pokračuje: „…tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe”. O Synovi je oznámené to, čo je povedané iba o Otcovi a o nikom inom. Syn má bytie, existenciu, rovnaké, ako je bytie Otcovo –– žije sám v sebe: On je Syn tých zvláštnych božských atribútov. Je tým, ktorý koná Otcove skutky a je zároveň tým, ktorý má bytie či božstvo Otca v sebe – veriaci v Ježiša Krista túto sumarizovanú skutočnosť v histórii vyjadrovali neraz cez slovo podstata, hovorili, že Syn má takú istú podstatu ako Otec.


To je zmysel toho, čo nám Jánovo evanjelium odkazuje a vraví: Keby na to prišlo, že by sa namiesto Syna Božieho vtelil a pravým človekom sa stal nie Boží Syn, ale sám Boh Otec, všetko by prebehlo (sa udialo) rovnako. Celá táto myšlienková línia vrcholí v 14. kapitole, keď sa Filip pýta Pána: „Pane, ukáž nám Otca a bude nám dosť” (Ján 14:8). Pán Ježiš mu odpovie: “Kto mňa videl, videl Otca.


V tomto článku sme sa pozreli na jeden z kľúčových odkazov Jánovho evanjelia – totiž na vysvetlenie, kto je Syn Boží vo vzťahu k Bohu Otcovi.


Obrana Pána Ježiša Krista voči snahe ukameňovať ho je opísaná v nasledujúcom článku (Syn Boží som).

 

 

Ďalšie články od tohto autora