aktuality

Svoje dobrovoľné finančné príspevky

a dary môžete posielať na číslo účtu:

SK08 0200 0000 0024 8691 6455.

Ďakujeme.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag20z.jpg
Bližší pohľad na Starú a Novú zmluvu PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Zaoberáme sa témou zmlúv v biblickej histórii. V predchádzajúcom čísle Solasu sme urobili úvod k tejto téme a všeobecnú charakteristiku biblických zmlúv. Ukázali sme, že zmluvy je možné členiť v závislosti od toho, aké kategórie zvolíme.


Jedno mimoriadne dôležité členenie je nasledovné: Zmluvy medzi Bohom a človekom a zmluvy medzi ľuďmi navzájom. Zároveň sme zmluvy charakterizovali ako najvyšší stupeň záväzku, ktorý je nezrušiteľný. V Písme sa nachádza šesť zmlúv prvej kategórie: Zmluva s Adamom (Adamova zmluva, alebo niekedy ju voláme aj Zmluva stvorenia), Zmluva s Noachom (Noachova zmluva), Zmluva s Abrahámom (Abrahámova zmluva), Zmluva s Mojžišom (Mojžišova zmluva), Zmluva s Dávidom (Dávidova zmluva) a Nová zmluva. Tieto zmluvy sú iniciované Bohom a uzatvára ich Boh s človekom (či s ľuďmi). (Poznámka redakcie: Odporúčame znovu si prečítať článok Zmluvy v biblickej histórii v Solase číslo 18.) V tomto druhom článku sa budeme venovať hlavne Zmluve s Mojžišom (Mojžišovej zmluve) a Novej zmluve.


Ešte raz zdôraznime, že i v tomto článku hovoríme o zmluvách iniciovaných Bohom – jednou stranou zmluvy je svätý, všemohúci, večný Boh a druhou stranou je človek, ľudia, nejaká skupina ľudí alebo celé ľudstvo spolu s tvorstvom. Zmluva niekedy môže mať prostredníka, ktorého si vyberá sám Boh. Než sa ponoríme do popisu Mojžišovej a Novej zmluvy a ich porovnania, predložíme niekoľko statí, ktoré ďalej priblížia biblické zmluvy a to, ako živý Boh prostredníctvom nich koná.



Význam zmluvy

Význam zmluvy v Písmach spočíva v tom, že formalizuje zvyčajne už existujúci vzťah do nezrušiteľne záväznej podoby. Zmluva má nejaké ustanovenia, ktoré sú formalizované, stávajú sa nezrušiteľne záväzné, a to po celý čas platnosti príslušnej biblickej zmluvy. Napríklad Boh sa v Noachovej zmluve zaväzuje, že už nikdy nezatopí Zem vodami globálnej potopy a požehnáva Noacha a jeho synov (čítaj Genezis 9:1-17).


Zmluva predstavuje v Písmach najvyššiu formu záväzku. Tu by čitateľa mohla napadnúť otázka: Existuje nejaká súvislosť medzi zmluvou a Božím sľubom? A ak áno, aká presne? Vo všeobecnosti môžeme povedať, že zmluvy v Biblii sú zvyčajne spojené s vyrieknutím sľubu či prísahy (napr. v oblasti medziľudských zmlúv to krásne vidieť na zmluve medzi Dávidom a Jonatánom v 1. Samuelovej 20:16- 17). Vzájomný vzťah medzi sľubom a zmluvou je taký, že sľuby a prísahy v Biblii môžu kulminovať v zmluve – závisí to na dohode zmluvných strán, či na zvrchovanom rozhodnutí jednej zmluvnej strany, ak je ňou nekonečný Boh. Zmluva završuje, formalizuje a zastrešuje nejakú prísahu či sľub a dáva im finálnu podobu nezrušiteľného záväzku.


Pamätajme, že všetkých šesť zmlúv, o ktorých tu píšeme, vznikli aktom a iniciatívou Boha. Bezpodmienečne sa totiž potrebujeme vyvarovať veľmi popletenej myšlienky, že by zmluvy vznikli z nejakej dohody alebo rokovania medzi človekom a Bohom. Nikdy to nebolo tak, že sa zasadlo za nejaký okrúhly stôl, tam sa rokovalo a pritom na jednej strane bol všemohúci Boh a na druhej strane človek alebo my ľudia. V takejto predstave by to bolo tak, že by sme my ľudia niečo vyrokovali, že by sme sa s Bohom na niečom dohodli a dohodu by sme na dôvažok uzavreli zmluvou. Všetky zmluvy medzi Bohom a človekom vznikajú z Božej iniciatívy a človek je do nich zahrnutý a uvedený Božou zvrchovanou aktivitou. Je to Boh vo svojej slobode, kto predloží a dá človeku (či ľuďom) ustanovenia a podmienky, ktoré zmluva obsahuje. Bola by to veľmi pomýlená, nesprávna a nebiblická predstava a postoj, že je to človek, ktorý predstupuje pred Boha a následne iniciuje a uzatvára s Bohom zmluvu.



Znamenie zmluvy

Zmluvy v Biblii majú často znamenie, ktoré ich nejakým viditeľným spôsobom sprevádza a svedčí o tom, že nastali a pre zmluvné strany záväzne platia. Znamenie zmluvy je veľmi podstatná vec. Napr. Noachova zmluva má ako znamenie dúhu na oblohe – čítaj Genezis 9:12-17. Znamením Abrahámovej zmluvy je obriezka – čítaj Genezis 17:9-14. Znamením Mojžišovej zmluvy je sobota – čítaj 5. Mojžišovu 31:13 („A ty hovor synom Izraelovým a povedz: A však mojej soboty budete ostríhať, lebo je to znamením medzi mnou a medzi vami po vašich pokoleniach, aby sa vedelo, že ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem.“; rovnako je to uvedené aj v 5. Mojžišovej 31:17). Sobota je teda znamením Mojžišovej zmluvy, je znamením medzi Bohom a Izraelcami. Aké je znamenie Novej zmluvy? Je to kalich v zmysle nápoja z viniča pri Večeri Pánovej (Lukáš 22:19-20). Podobne aj zmluvy uzatvorené medzi ľuďmi navzájom zvykli mať znamenie. Napr. zmluva, ktorú uzavrel Abrahám s Abimelechom tiež mala znamenie. Jej znamením bolo sedem oviec, ktoré Abrahám oddelil a dal Abimelechovi. V pamäti svedkov tej udalosti takto akýkoľvek pohľad na tie ovce vždy pripomínal zmluvu, ktorú títo dvaja muži uzavreli.


 

Postaviť alebo uzavrieť zmluvu

V Písmach Starého zákona sa v súvislosti so zmluvami stretávame s dvoma strategickými výrazmi. Prvým výrazom je postaviť zmluvu a nachádzame ho v Genezis 9:9 (staviam svoju zmluvu s vami). Druhým výrazom je hebrejské sloveso karát, ktoré v preklade prof. Roháčka je preložené ako uzavrieť/uzatvoriť a vypovedá o akte, ktorým je zmluva uvedená do platnosti a cesta späť už viac neexistuje. Je ale zvlášť zaujímavé, že pôvodný doslovný význam hebrejského slovesa karát je rozťať alebo preseknúť, čiže ako keby sa zmluvy doslova roztínali, rozsekávali. Dnes to pre nás bude asi čudné a zvláštne, ale pre pochopenie tohto výrazu sa musíme preniesť do vtedajšieho sveta a najväčšia pomoc pre porozumenie (toho), odkiaľ sa toto vyjadrenie v biblickej terminológii zobralo (že zmluvy sa doslova pretínajú, rozsekávajú), je udalosť okolo uzavretia Abrahámovej zmluvy – a to je opísané v Genezis 15:7-18.


Tu je opísaný snáď jeden z najpodivuhodnejších a najpozoruhodnejších rituálov, aké sú v Biblii zaznamenané. Abrahám dostal v jednej chvíli od Boha pokyn poroztínať obetované zvieratá – to sa udialo v tesnej nadväznosti na to, ako mu Boh potvrdil zasľúbenia, a ako Písmo nádherne opisuje, že Abrahám uveril Božiemu sľubu. V pätnástej kapitole teda máme pokope Božie sľuby, Abrahámovu vieru a uzavretie zmluvy. Text hovorí, že uzavretie zmluvy začalo veľmi zvláštne. Abrahám popretína obetné zvieratá napoly a o nejaký čas na to je daný do úplne pasívnej pozície. Čítame: „a stalo sa, keď zapadalo Slnko, že padol tuhý spánok na Abrama, a hľa, náramný strach a veľká tma pripadala na neho“ (Genezis 15:12). Následne pomedzi rozťaté diely zvierat, ako keby koridorom, prejde horiaca pec a dymiaca fakľa. Tieto zázračné manifestácie podľa všetkého nejakým spôsobom stelesňujú Božiu prítomnosť – a týmto sám Boh, sám Hospodin prechádza pomedzi rozťaté diely zvierat; takto nastane uzavretie zmluvy. V 18. verši je napísané, že je to Hospodin, ktorý uzavrel či doslova rozťal (heb. karát) s Abrahámom zmluvu.


Niektorí biblisti si myslia (a ja sa k tomuto vysvetleniu prikláňam, pretože stojí na dobrých dôvodoch), že význam toho, prečo boli zvieratá takto rozdelené/rozseknuté, spočíva v tom, že sa tým vyjadruje stupeň záväzku a veľkosť možných dôsledkov; ak by prišlo na to, že by niektorá strana porušila záväzok vyplývajúci zo zmluvy, potom ten istý osud, ako mŕtve rozseknuté zvieratá, nech stihne tú stranu, ktorá poruší zmluvný záväzok. Do tohto chápania potom perfektne zapadajú výpovede, kde je oznámený trest za porušenie zmluvy. Konkrétne u Abrahámovej zmluvy o tom čítame v Genezis 17:14 „Ale neobrezaný mužského pohlavia, ktorý by neobrezal tela svojej neobrezanosti, tá duša bude vyťatá (heb. karát – presne to isté sloveso ako pri akte uzavretia zmluvy) zo svojho ľudu, zrušil moju zmluvu.“


Podľa všetkého teda nosné sloveso pre opis aktu uzavretia zmluvy odzrkadľuje práve túto realitu. Na tejto konkrétnej zmluve je zaujímavé ďalej to, že pri jej uzatvorení bol veľmi aktívny Boh a pritom Abrahám skončil tak, že samotný akt uzavretia zmluvy prespal – aj toto nám veľa napovie o tom, aká je povaha tejto zmluvy. K tomu sa ešte vrátime.



Vzájomná súvislosť zmlúv

Už v predchádzajúcom článku sme si ukázali, že zmluvy spolu súvisia. Ich súvislosť hľadáme tak, že sa pýtame, aký je ich spoločný cieľ, čo majú tieto zmluvy spolu priniesť v histórii a vo veľkom Božom pláne.


Spoločný cieľ zmlúv sa dá sformulovať takto: Zmluvy sú Boží špeciálny nástroj, cez ktorý sa uskutoční ustanovenie dokonalého Božieho kráľovstva. Cez tieto zmluvy teda príde nakoniec Božie kráľovstvo a dokonalé usporiadanie všetkého: celého vesmíru, ľudstva, Božej vlády, Božieho pôsobenia. Zachránený ľud vojde do dokonalosti a nakoniec príde dokonalé Božie kráľovstvo. Všetky zmluvy spolu, každá svojím dielom, prispievajú k tomu, že sa cieľ, Boží plán s týmto svetom, naplní a to prostredníctvom týchto zmlúv. Oni sú ako keby Boží nástroj v histórii, prostredníctvom ktorého Stvoriteľ a Udržiavateľ vesmíru svoj plán uskutoční.


Nech príde tvoje kráľovstvo, učí Pán Ježiš svojich učeníkov modliť sa v Matúšovi 6:10. Takéto volanie má správne charakterizovať celý život veriaceho: čakáme na príchod Božieho kráľovstva a z pohľadu toho, ako Pán tento plán uskutoční, je dôležité pochopiť, že Kráľovstvo prichádza cez postupné realizovanie týchto zmlúv, až nakoniec príde v dokonalosti. Po tomto všeobecnom opise spoločného cieľa Božích zmlúv by sme sa mohli odvážiť zodpovedať aj na to náväznú otázku, akým dielom tá ktorá zmluva prispieva k dosiahnutiu cieľa.



Ako jednotlivé zmluvy prispievajú do veľkého cieľa histórie?

Zmluva stvorenia. Jej príspevok je stvorenie človeka na Boží obraz a vytýčenie poverenia: človek má spravovať Zem v láske a v poslušnosti svojmu Bohu. Obsahuje prvok skúšky s jasne oznámenými dôsledkami.

Noachova zmluva. Opätovné poverenie človeka a zaistenie stabilnej Zeme pre ľudskú existenciu, a to i napriek prítomnosti ľudskému hriechu. Ako keby v rovine infraštruktúry zaisťuje, že tu až do konca bude planéta s elementárnou stabilitou a zákonitosťou, a že Boží plán s týmto svetom sa nakoniec naplní a zavŕši.


Abrahámova zmluva. V novej miere a hĺbke odkrýva Boží plán zachrániť a požehnať mnohých z ľudstva, pričom sa stáva zjavným, že cesta požehnania je určená výlučne z milosti skrze vieru v zasľúbenie. Aby sa toto požehnanie mohlo dostať ku všetkým národom bez rozdielu, je ako sprostredkujúci nástroj vytvorený zvláštny národ Izrael, cez ktorý príde Spasiteľ celého sveta, aby tak mohli byť nakoniec spasiteľne požehnaní veriaci zo všetkých národov.

Mojžišova zmluva. Nastane odovzdanie špeciálneho zákona, ktorým sa zvlášť silne zjavuje Božia svätosť. Týmto sa ďalej posilní zvláštnosť Izraela, no zároveň sú daní pod skúšku, ktorá je veľmi podobná tej, do akej bol na samom začiatku ľudskej histórie postavený prvý človek, Adam. Zmluva okrem iného prinesie ako mimoriadne dôležitý výstup aj definitívne potvrdenie skutočnosti, že dedičstvo večnosti nie je možné získať zo skutkov zákona, nakoľko človek je slabý a spravodlivé požiadavky zákona vyplniť nedokáže.


Dávidova zmluva. Táto zmluva zaisťuje, aby v tom správnom čase nakoniec prišiel dokonalý Kráľ. Dnes už máme tú výsadu, že vlastníme dokončené Božie Zjavenie, a tak vieme, že je to Pán Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta. Je to iba on, ktorý láskyplne zomrel na kríži za hriešnikov a vďaka nemu bude môcť prísť Božie kráľovstvo.


Nová zmluva. Dá sa povedať, že Nová zmluva je akoby korunujúcou zmluvou nad všetkými ostatnými predchádzajúcimi zmluvami, lebo v nej tie ostatné v istom zmysle kulminujú. Nová zmluva prináša definitívny a nemenný základ a rámec pre večný vzťah Boha a ľudstva. Konkrétne je všetkým, ktorí veria v evanjelium, darované na základe Kristovej dokončenej obete postavenie dokonale spravodlivých a spolu s týmto novým postavením dostávajú aj radikálnu premenu srdca, vďaka čomu môžu viac a viac poslúchať Boha a prinášať ovocie na jeho slávu.


Aby sme v ďalšom mohli uskutočniť porovnanie Mojžišovej (starej) a Novej zmluvy a vôbec, aby sme si vybudovali správny, súdržný a biblicky zdravý obraz o zmluvách, tak si musíme uvedomiť, ako zmluvy súvisia s otázkou skutkov a s otázkou milosti. Čiže chceme teraz celú tému zmlúv prepojiť na inú veľkú biblickú tému: skutky a milosť v otázke spasenia.



Skutky a milosť v otázke spasenia

Ako je to so spasením? V princípe máme dve možnosti, ktoré potrebujeme zvážiť vo svetle Písma. 1. možnosť: Človek je spasený alebo chcel by byť spasený zo skutkov, chcel by sa zo svojich skutkov priblížiť k Bohu. Alebo 2. možnosť: Spasenie je z milosti, je to z Božej priazne a z Božej lásky. Vieme, že prvá možnosť je od chvíle, kedy do nášho sveta vstúpil hriech, iba teoretická.


Tak alebo tak, teraz sa cez tieto dve principiálne cesty pýtajme na zmluvy. Podľa týchto kritérií potom vieme zmluvy rozčleniť na dve hlavné skupiny. Na jednej strane sú tu zmluvy orientované na Boží sľub, na to, že Boh chce niečo vykonať, uskutočniť, spôsobiť a priniesť svojou mocou, svojou silou, svojou slávou, svojou vládou a dať človeku požehnanie z milosti ako nezaslúženú priazeň. V kontraste k týmto ale máme aj zmluvy, ktoré sú orientované na ľudskú poslušnosť. Toto členenie vyplýva z opisov jednotlivých zmlúv, ako ich máme v Písmach. Aj jedny, aj druhé zmluvy prispejú k uskutočneniu veľkého Božieho plánu, ale každá iným dielom a iným kvalitatívnym príspevkom. Rozdelenie zmlúv na tieto dve skupiny vyzerá takto (zaradenie Novej zmluvy zatiaľ ponechajme otvorené):


Zmluvy orientované na Boží sľub: Noachova, Abrahámova, Dávidova.

Zmluvy orientované na ľudskú poslušnosť: Zmluva stvorenia a Mojžišova zmluva. Pozrime sa najprv na Zmluvu stvorenia, čiže Zmluvu s Adamom.


Adam, keď bol stvorený, mal niečo, čo sa zvykne označovať ako prvotná spravodlivosť. Adam teda nebol stvorený ako hriešnik, bezbožník, človek, ktorý sa zobúdza v pokušeniach a stále bojuje s hriechom. Pozor, prvotná spravodlivosť je niečo iné ako potvrdená spravodlivosť, ktorú teraz má každý veriaci v Pána Ježiša. Spravodlivosť, ktorú každý veriaci v Ježiša Krista dostáva aktom pripočítania v momente uverenia v Krista, je spravodlivosť, ktorá už bola preskúšaná a na rozdiel od tej Adamovej obstála. Preto veriaci v Ježiša Krista pri obrátení a prijatí daru spasenia nie je umiestnený naspäť na to isté miesto, na akom bol voči Bohu Adam v rajskej záhrade. Nie, za veriaceho už boj o spravodlivosť pred Bohom zástupne vybojoval sám Pán Ježiš tým, že nikdy za celý život nezhrešil (spomeňme si napr. na jeho pokušenia na púšti). Vďaka tomu, že veriacemu v Ježiša Krista je pripočítaná Kristova spravodlivosť, môže mať istotu večného života (pozrite napr. 1. Jána 5:13), ktorú Adam mať nemohol. O Adamovi sa dalo povedať, že mal možnosť získať večný život, ale nemal istotu, že ho získa – práve o tom bola skúška, do ktorej bol postavený. Teda medzi prvotnou a potvrdenou, či spečatenou spravodlivosťou existuje zásadný rozdiel. Ešte o tom chvíľu rozmýšľajme.


Adam je pôvodne pred Bohom v spravodlivom, krásnom, fantastickom stave a má mimoriadne úzke spoločenstvo s Bohom. Navyše je umiestnený do veľmi dobrého sveta, ktorý je mimoriadne dobre uspôsobený pre život. Povedali by sme: Čo už mu chýba? Čo už mu chýba fyzicky, telesne a čo už len mu chýba duchovne? On je ten posledný človek vo vesmíre, ktorý by mal dôvod zhrešiť, opustiť Boha a urobiť niečo zlé. Je to nepredstaviteľné, že tam a práve tam, sa stane to, že sa ľudia odvrátia od Boha, a že Adam so svojou ženou nakoniec spáchajú hriech.


V tom pôvodnom režime, ktorý je medzi ním a Bohom, je zároveň daný do zvláštnej skúšky, v ktorej jeho poslušnosť alebo neposlušnosť Božiemu prikázaniu rozhodne o jeho budúcnosti (a zároveň i o našej do tej miery, do ktorej by sme uvažovali o ďalšej histórii bez príchodu Spasiteľa). Má nesmierne požehnania a od Boha k nemu dennodenne prúdi nesmierne dobro. Z morálneho hľadiska je stvorený v pozoruhodnom stave, ktorý – ako sme sa už zmienili – voláme prvotná spravodlivosť. A do tohto počiatočného usporiadania Boh zvrchovane vložil prvok skúšky. Práve toto počiatočné usporiadanie ako celok zvykneme volať Zmluva stvorenia alebo Adamovská zmluva.


Slová tejto skúšky veľmi dobre poznáme: „ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“ (Genezis 2:17). Celá planéta im je k dispozícii, vzniklo úžasné ustanovenie manželstva, ľudia majú zaplniť Zem, majú obrovskú Božiu priazeň, ale jedna vec im nie je dovolená, majú jeden konkrétny zákaz. Práve v tom zákaze spočíva skúška. Je tu to jasné prikázanie, ktoré im prikazuje, čo za nijakých okolností neurobiť. To, ako sa Adam zachová v tejto skúške, rozhodne o všetkom. Adamove skutky sú určujúcim faktorom pre to, či bude dedičom sveta alebo nie. Byť dedič sveta znamená trvalo a nemenne zdediť svet, zdediť všetko, čo Boh stvoril, mať to až navždy, dostať to od Boha k užívaniu a naspäť tým Bohu slúžiť a milovať ho, ako sa len dá a zostať v tomto stave navždy. Pritom zároveň platí, že tým najväčším možným dedičstvom a požehnaním uprostred tých všetkých stvorených požehnaní je mať samotného Boha Stvoriteľa za svojho osobného Boha a tešiť sa z neho navždy.


Otázka dedičstva sa v Biblii vynára znovu a znovu od knihy Genezis (pozri verš 15:3) až po Zjavenie (pozri verš 21:7). V prípade Adama je získanie dedičstva závislé od jeho skutkov. Takéto usporiadanie, v ktorom je aj prvok skúšky – a skúšky sú takpovediac centrálne, voláme aj zmluva typu skutkov. Pre každého, kto chce ešte viac naštudovať o celej situáciu s Adamom v rajskej záhrade, odporúčame článok Milosť a zásluhy v časopise Solas číslo 2, 1999, str. 12. Postúpme teraz od Zmluvy stvorenia k Mojžišovej zmluve.



Mojžišova zmluva a skutky

Začnime tento blok počiatočným tvrdením: Keď prejdeme celú Mojžišovu zmluvu krížom-krážom cez relevantné odkazy, výpovede, ustanovenia, prikázania, tak sa táto zmluva vynorí ako zmluva typu skutkov, alebo ako zmluva orientovaná na poslušnosť.


Izraeliti sa skrze Mojžišovu zmluvu ocitajú v analogickej situácii ako Adam, kým bol ešte v rajskej záhrade. Ako keby sa s celým národom zopakuje to, čo sa stalo s prvým človekom (niektorí biblisti tento nazývajú aj slovom rekapitulácia). Kým v Zmluve stvorenia to bol jeden človek, ktorý bol pod skúškou vyjadrenou cez prikázanie, ktoré bolo treba poslúchnuť a neposlúchnuť znamenalo privodiť si prekliatie a smrť a všetky možné trestné dôsledky, ktoré s tým prišli, tak teraz je to celý izraelský národ, ktorý vyšiel z Egypta a smeruje do zasľúbenej krajiny. Už viac ako štyristo rokov je tu Abrahámova zmluva, a predsa s nimi bola uzavretá iná zmluva, Sinajská či Mojžišova a tá ich uvedie do situácie, ktorá veľmi pripomína Adamovu situáciu, keď bol ešte na začiatku a sám. Tiež veľa dostanú, tiež majú veľké privilégiá. Tiež im Boh dáva krajinu, zem, úrodu, fantastické zaopatrenie. Aj oni sú v postavení, že by mali byť posledný národ na svete, ktorý by chcel zhrešiť proti Bohu, lebo o iné národy sa Boh vôbec tak špeciálne nestaral ako o nich.


Skrze Mojžišovu zmluvu je Izrael daný pod skúšku, pričom určujúcim faktorom je ich poslušnosť alebo neposlušnosť voči skutkom Mojžišovho zákona. Požadované skutky sú popísané v štyroch z Mojžišových kníh (Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronómium). Pozrime sa do známej kapitoly Deuteronómium 28. Je to dlhá kapitola a je známa tým, že sa tam nachádzajú dva zoznamy. Najprv je zoznam požehnaní a potom zoznam prekliatí alebo zlorečenstiev. Čo myslíte, ktorý z nich je dlhší? Či nás to prekvapí alebo nie, dlhší je zoznam zlorečenstiev, a to o dosť dlhší.


Na konci zoznamu zlorečenstiev, napríklad vo verši 64, čítame: „Hospodin ťa rozptýli medzi všetky národy od jedného konca zeme až po druhý koniec zeme a tam budeš slúžiť iným bohom, ktorých si neznal ani ty ani tvoji otcovia, drevu a kameňu.“ To je oznámené v kontexte zlorečenstiev: ak nebudeš poslúchať, ak nebudeš robiť spravodlivé skutky uložené zákonom, ak prestúpiš prikázania, čakajú ťa zlé veci: choroby, hlad, útoky nepriateľov, obrovské prírodné katastrofy, kobylky vám požerú úrodu, atď. Hrozné veci sú im oznámené, a ak nebudú poslúchať, budú dokonca vyhnaní z krajiny, ktorá im je zasľúbená a daná. Vieme, že historicky sa toto nakoniec v plnom zmysle aj naplní.


lzraelčania dostali od Boha darom zem a mimoriadne zaopatrenie pre život v tejto zemi, ale nakoniec sú kvôli svojmu hriechu odvlečení do babylonského zajatia a tam strávia približne 70 rokov, ako to predpovedal prorok Jeremiáš (pozri hlavne 25:11-12). Toto všetko sa im stane kvôli hriechu, kvôli tomu, že nezachovali zmluvu. Dá sa povedať, že o čo viac im Boh dal v tom vykúpení z Egypta, o čo viac ich požehnal a vyvýšil nad iné národy, o to horšie oni zhrešili a prišlo na nich to strašné zlo, ktoré ako kliatbu a trest oznámil Mojžišov zákon (taký je presne odkaz proroka Ezechiela vo veršoch 5:5-17).


Druhá skutočnosť (paralelná voči tej opísanej vyššie) je tá, že Boh im je celý čas milostivý pre sľub, ktorý dal Abrahámovi a jeho potomkom a obnoví ich a vráti späť do zasľúbenej krajiny, ale z pohľadu Mojžišovej zmluvy tú zem v danom čase strácajú. Ako národ ich charakterizuje bezbožnosť a neustála neposlušnosť. Mojžišova zmluva je v tejto rovine svojím charakterom zmluva skutkov, lebo získanie a užívanie Božieho dedičstva je závislé od skutkov človeka, ako ich rozpisuje Boží zákon.


Biblické usporiadanie zmlúv je teda také, že na jednu stranu môžeme dať zmluvy, ktoré sú charakterizované orientáciou na ľudskú poslušnosť; tie majú charakter zmluvy skutkov. Patrí sem Zmluva stvorenia a Mojžišova zmluva. Na druhú stranu medzi tie milostivé dáme Noachovu zmluvu, Abrahámovu zmluvu a Dávidovu zmluvu. Nechajme ešte chvíľu otáznik nad tým, kde v tomto členení bude patriť Nová zmluva. Bude samozrejme veľmi dôležité správne určiť jej základný charakter a v žiadnom prípade sa tomu nejdeme vyhnúť.


Ešte raz zopakujme jedno kľúčové konštatovanie. Dôležité je pochopiť, že charakter zmlúv je taký, že niektoré sú podľa milosti, teda orientované na sľub, alebo sú orientované na zákon a zákon je spojený s otázkou ľudskej poslušnosti. Celým Písmom ide čiara, ako keby hranica, ktorá stále komunikuje človeku, že sú dve principiálne cesty, ktoré človek môže skúsiť a prísť, či snažiť sa nimi prísť, k Bohu. Jedna je tá, že príde pred Boha a povie: Som spravodlivý, robím dobré skutky, chodím do kostola, absolvoval som rozličné obrady, snažím sa žiť správne – ale Písmo túto cestu vylučuje a volá ju cesta skutkov. Táto cesta je len hypotetická, je len pomyslená. V skutočnosti sa nikdy žiadnemu človeku nepodarí po nej k Bohu prísť. Preto Písmo hovorí, že nikto nemôže byť spasený zo skutkov, nikto touto cestou záchranu nenájde.


Druhou cestou je cesta, ktorú Písmo nazýva cesta milosti, cesta Božej priazne a Božej lásky, kedy človek verí v Boží sľub. Boh tu hovorí: Každý, kto príde, pokorí sa a oľutuje svoje hriechy, tomu všetko odpustím. Toto je centrálny Boží sľub, ktorý máme v Písme. Boh odpúšťa pre svojho Syna, Pána Ježiša, pretože Ježiš zomrel na kríži, tým zaplatil za ľudské hriechy a vytrpel trest, ktorý patrí nám všetkým. Takto vďaka vykupiteľskému dielu Božieho Syna existuje možnosť získať spasenie milosťou skrze vieru.


Ten, kto chce prísť k Bohu zo svojich skutkov, je bez šance a je odsúdený na večné zatratenie. Cesta milosti je jediná cesta, ako môže hriešnik prísť k Bohu: ver v Pána Ježiša a oľutuj svoje hriechy.


Keď sa toto všetko opíše a skonštatuje, predsa len existuje riziko istej nesprávnej predstavy o Mojžišovej zmluve. Predstava by spočívala v tom, že Mojžišova zmluva bola nejako chybná, ako keby mala výrobný defekt. Písmo ale nehovorí, že by táto zmluva bola chybná, alebo že je nevydarená, alebo že ju Boh nejako zle dal dohromady. Aj táto zmluva je vždy prezentovaná ako zmluva obrovského, mocného, spravodlivého Boha. Otázka je skôr, za akým globálnym účelom bola uvedená do platnosti , čo vo svojej Bohom vtlačenej povahe mohla dosiahnuť, a čo už nie. Tu sa totiž nachádza ďalší zásadný kontrast medzi rozličnými zmluvami, ako ich všemohúci Boh uviedol do platnosti. Pozrime sa v ďalších odsekoch na ostrý kontrast v tom, aké predpovede dáva Abrahámova a potom Mojžišova zmluva. Najprv Abrahámova zmluva.


Abrahám už dostal sľuby, zmluva bola už aj uzavretá, Abrahám zároveň dostal príkaz chodiť správne, posvätene, konať spravodlivosť. V zmluve s Abrahámom je už pre Abraháma niečo isté, už je zabezpečená jeho budúcnosť. Už sa vie, ako to skončí s Abrahámom. Pozrime sa na túto výpoveď krátko pred tým, než je zničená Sodoma a Gomora. Boh prichádza k Abrahámovi, ide mu z vlastnej vôle oznámiť svoju tajnú radu o tom, čo sa ide udiať so Sodomou a Gomorou. V Genezis 18:17-19 čítame: „A Hospodin riekol: Či budem tajiť pred Abrahámom, čo učiním, keďže Abrahám istotne bude veľkým národom a mocným, a budú v ňom požehnané všetky národy zeme?! Lebo ho znám, pretože prikáže svojim synom a svojmu domu po sebe, a tak budú ostríhať cestu Hospodinovu činiac spravodlivosť a súd, aby Hospodin uviedol na Abraháma to, čo hovoril o ňom.“


Abrahámova zmluva, to neboli len Božie sľuby dané Abrahámovi skrze vieru, akokoľvek rozhodne môžeme povedať, že tieto sľuby tvorili jadro tejto zmluvy. Jej súčasťou boli i prikázania, ktoré mal Abrahám vykonať, a ktorým mal byť poslušný (to všetko ako ovocie jeho viery). Nebola to teda zmluva, kde by mu nič nebolo dané na konanie, na poslúchanie. Ako sa odvíjajú udalosti v živote Abraháma, nachádzame tam mnohé výpovede, kde Boh jednoducho oznamuje: vykonám, učiním, sľúbil som Abrahámovi, potvrdzujem túto zmluvu a podobne. Potom sú tam aj rôzne prikázania, ako je napr. prikázanie obriezky, ktoré Abrahám bezodkladne poslúchne, hneď ako sa ho dozvie. No a do toho všetkého sú poprepletané podivuhodné opisy Abrahámovho budúceho správania, ktoré môžeme zhrnúť takto: Toto všetko bude mať dobrý koniec, s Abrahámom to bude tak, že – ak si môžeme dovoliť použiť jedno súčasné slovenské porekadlo – koniec dobrý, všetko dobré. Aj keď budú momenty zlyhania, hriechu a chýb v jeho živote, aj tak to dobre dopadne, lebo Abrahám mi bude veriť až do konca a z tejto viery sa prejaví aj poslušnosť všetkému, čo od neho požadujem. Boh už predpovedá výsledok: Ja ho poznám, lebo veď nakoniec ja som spôsobil tieto veci v jeho živote.


Akú predpoveď, v kontraste k Abrahámovej, oznamuje Mojžišova zmluva? Jej predpovede môžeme nájsť v Deuteronomiu 31:16-30. Tieto slová sú oznámené generácii Židov, ktorí sa nachádzajú na Moábskej planine. Tam je obnovená Sinajská zmluva a je to oznámené tesne predtým, ako majú vojsť do zasľúbenej krajiny. Odcitujme aspoň jeden verš: „Lebo ja znám tvoju spúru a tvoju tvrdú šiju. Hľa, kým ešte žijem dnes s vami, spierali ste sa proti Hospodinovi, a čo len bude potom, keď zomriem!“ (Deuteronomium 31:27). Takéto výpovede nikdy neboli vyrieknuté o Abrahámovi a jeho dome. V tejto pasáži z konca knihy Deuteronómium sa hovorí a predpovedá, že Izraelci budú robiť zlé veci, budú smilniť a slúžiť modlám a zabudnú na pravého Boha. Kontrast v opise a predpovedi správania sa na strane človeka v týchto zmluvách už ani nemôže byť väčší.


Prirodzená otázka bude znieť – Prečo je Mojžišova zmluva taká? Prečo prináša taký ostrý kontrast v predpovedi oproti Abrahámovej? Toto je pre nás kľúčová otázka. Odpoveď je, že Mojžišova zmluva mala niečo dočasne pripraviť, zabezpečiť, ale na jej miesto sa má postaviť zásadne iná zmluva, ktorá je nazvaná Nová.


V ďalšom sa teraz venujme Novej zmluve. Kladieme si aj nasledovné otázky: V čom bol problém s Mojžišovou zmluvou alebo skôr s ľuďmi pod ňou? Čo zásadne nové prinesie Nová zmluva a čo sa cez jej ustanovenie vyrieši? Usilovne hľadajme odpovede na tieto otázky, aby sme mohli Novej zmluve správne porozumieť.



Čo teda platí o Novej zmluve?

Postupne vo forme číslovaného zoznamu opíšme hlavné črty Novej zmluvy a to, v akom kontraste stojí najmä k Mojžišovej zmluve.


Po prvé. Je to iná zmluva ako zmluva uzavretá s Izraelcami pri vrchu Sinaj. V Knihe Jeremiáš 31 je oznámené: „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu. Nie takú zmluvu, akú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju zmluvu oni zrušili, hoci som ja bol stal ich manželom, hovorí Hospodin. Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (verše 31-33). Teda je to nejaká iná zmluva. Mojžišova zmluva bola iná ako Abrahámova. Nová zmluva ohlásená Jeremiášom je iná ako Mojžišova zmluva. Čo dosiahne Nová zmluva? Prinesie očistenie a odpustenie hriechov každému účastníkovi zmluvy. Každý človek, ktorý na Novej zmluve bude mať účasť vierou, bude mať naisto odpustené hriechy, bude od nich očistený.


Po druhé. Prinesie obriezku srdca alebo tiež nové srdce pre každého účastníka Novej zmluvy. Každý, kto má na tejto zmluve účasť, zažije obriezku srdca alebo tiež to, že mu Boh spraví transplantáciu – staré srdce vyberie a dá mu nové srdce. Prinesie zapísanie Božieho zákona na srdce každého účastníka zmluvy. Obidve proroctvá, Jeremiášove aj Ezechielove (36:27), dávajú predpoveď, že Božia morálna norma bude zapísaná do samotného vnútra, na srdce človeka.


Po tretie. Prinesie prebývanie Svätého Ducha pre každého účastníka zmluvy. Duch Svätý už nebude prebývať len u niektorých z Božieho ľudu, ale bude prebývať v každom jednom účastníkovi Novej zmluvy akoby v dome.


Po štvrté. Prinesie stav, kedy každý jeden účastník zmluvy bude osobne poznať Boha. Kniha Jeremiáš vo verši 31:34 hovorí: „A nebudú už viacej učiť druh druha ani brat brata hovoriac: Poznajte Hospodina! Lebo ma budú znať všetci od najmenšieho z nich do najväčšieho z nich, hovorí Hospodin…“ Totiž takýto bol stav v Izraeli krížom cez storočia. Izrael hrešil, zvyčajne iba hŕstka ľudí bola spasená, teda mali osobnú abrahámovskú vieru, no a dvaja museli osemdesiatich zatvrdených naprávať a stále sa s nimi naťahovať ohľadom konania Božej vôle. Nová zmluva je zásadne iná, lebo vraví: nebudú musieť donekonečna jeden druhého poučovať a stále bolestivo urgovať robiť to, čo je správne. Všetci v Novej zmluve budú duchovne a spasiteľne poznať Pána a budú ho inštinktívne poslúchať.


Po piate. V Izaiášovi 52:15 máme zásadné proroctvo o Mesiášovi, Spasiteľovi, ktoré vypovedá o tom, že pokropí národy. Očisťujúca práca Spasiteľa sa teda dotkne aj pohanských národov. Očistenie pohanov je idea, ktorá patrí k Novej zmluve. Ďalej máme dôležitý text v Izaiášovi 42:1-8, ktorý, rovnako ako proroctvá z Jeremiáša a Ezechiela, hovorí o budúcej zmluve, ktorá sa uskutoční cez prostredníka, ktorého Boh pošle a vystrojí (verš 6). Pritom v tejto pasáži je silný dôraz daný na to, že zo Spasiteľovej vykupiteľskej práce nebude mať úžitok len Izrael, ale i ostatné národy tejto planéty (konkrétne verše 1, 4 a 6). Éra Novej zmluvy prinesie povolanie pohanov do Božieho kráľovstva v miere, ako sa to neudialo nikdy predtým v histórii ľudstva.


Po šieste: Táto zmluva nakoniec povedie k opätovnému zjednoteniu národa Izrael a jeho obnoveniu do plnej slávy Božieho nástroja, cez ktorý budú novo plynúť požehnania do celého obnoveného sveta. Toto všetko je v mnohom odkryté v Ezechielovi 37.


Po siedme: Proroctvá z Ezechiela 37 ďalej poukazujú na to, že Nová zmluva povedie nakoniec ku vzkrieseniu a obnoveniu nášho sveta, ktorý teraz vzdychá po ťarchou kliatby za ľudský hriech.


Po ôsme: Nová zmluva je večná zmluva, ktorá pretrvá až navždy a nebude už žiadnou inou zmluvou nahradená. Čítame o tom v Ezechielovi 37:26 „A učiním s nimi zmluvu pokoja; bude to večná zmluva s nimi.“


Po deviate: I o tejto zmluve, ako o tých predchádzajúcich, platí, že nadväzuje na témy skorších zmlúv a ďalej ich rozvíja. Spomína sa tu požehnanie, rozmnoženie, krajina za dedičstvo, veľký národ, Boh bude ich Bohom, čiže opäť to rozhodne nie je zmluva odtrhnutá od iných zmlúv. Je zásadne nová, ale tým nemyslíme, že je od iných odtrhnutá.


Odpovedzme teraz na otázku: Do ktorej skupiny zaradíme Novú zmluvu? K tým, ktoré sú orientované na ľudskú poslušnosť, alebo medzi tie, ktoré sú orientované na Boží sľub? Myslím, že odpoveď je zjavná každému čitateľovi. Rozhodne patrí medzi tie, ktoré sú orientované na Boží sľub. Nová zmluva je veľmi iná od Mojžišovej a je tiež veľmi iná od tej Adamovej. Ak sa na nejakú inú podobá, potom najviac na Abrahámovu. Keďže ale Mojžišova zmluva vstúpila na scénu v čase medzi Abrahámovou a Novou zmluvou, je na mieste položiť ďalšiu otázku: Prečo sa to v tom veľkom Božom pláne tak zaujímavo zauzlilo?


Alebo inak – prečo Boží plán nepostúpil rovno z Abrahámovej zmluvy na Novú zmluvu? Táto prvá otázka nás prinúti zodpovedať aj inú otázku, a to, prečo Mojžišova zmluva nezaistila dedičstvo?


Boží zákon a požiadavka poslušnosti bol centrálny prvok Mojžišovej zmluvy. Pýtajme sa teraz, ako je to s Božím zákonom a hľadajme ďalšie súvislosti. V celom Písme máme výpovede, že na strane Božieho zákona nie je nikdy žiadny problém: „Tak teda je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré.“ (Rímskym 7:12). Problém nie je na strane zákona, nie je na strane Boha, nie je v tom, že by zmluva bola z princípu nedomyslená alebo Bohom nejaká nezvládnutá. Takto zmýšľať by bolo nekonštruktívne. K hľadaniu odpovedí treba pristúpiť inak. Treba sa pýtať, s čím sa konkrétna zmluva stretla u druhej zmluvnej strany, teda na strane človeka. V prípade Mojžišovej zmluvy otázky stoja nasledovne: S akým stavom u človeka sa Mojžišova zmluva stretla na strane Izraela? Čo zmluva garantovala a čo nie? Odpoveď spočíva v tom, čo s ňou Boh chcel urobiť, a čo s ňou nechcel urobiť. Pozrime sa na súvislosti napr. z listu Rímskym: „Lebo keď sme boli v tele, pôsobili v našich údoch vášne rôznych hriechov, vznikajúce skrze zákon, aby sme niesli ovocie smrti.“ (Rímskym 7:5). Táto výpoveď je šokujúca hneď z dvoch dôvodov:


Po prvé – hovorí, že kým sme boli starým človekom, neobrátení, neveriaci, ovládali nás všelijaké vášne, pudy a sily rôznych hriechov, ktoré nás stále viedli do zlého. Dobre vieme, aký bol náš život pred obrátením. Ale je zaujímavé, že v tom zákon zohral takú úlohu, ako keby rozmnožil, (alebo ako keby) oživil, alebo (ako keby) vyniesol na svetlo, demonštroval a ukázal, ako to v nás v skutočnosti a podľa pravdy celý čas s ohľadom na hriech bolo, tak alebo tak. Priblížme si Pavlovu kľúčovú myšlienku nasledovnou ilustráciou. Vojdeš do tmavej miestnosti, ale nevieš, čo všetko sa v nej nachádza. Nevieš, že tam je pleseň, hniloba, pavúky, potkany, že je to odpudivá miestnosť. Až keď miestnosť osvetlíš, keď zasvietiš lampu, vtedy uvidíš, čo za príšernosti sa tam naozaj nachádzajú. Teda Boh cez zákon ako cez zvláštny nástroj odkrýva hrôzu a závažnosť hriechu: „Ale hriech, aby sa ukázal, že je hriechom, ktorý mi skrze to dobré pôsobí smrť, aby bol hriech zvrchovane hriešnym skrze prikázanie.“ (Rímskym 7:13). Pavol takto hovorí o Božom zákone a ten je tesne spojený s Mojžišovou zmluvou.


Nikde Písmo nenaznačuje, že by Mojžišova zmluva sama o sebe bola zlá. Ale Mojžišova zmluva pôsobí smrť, aby sa hriech ukázal, že je zvrchovane hriešnym skrze prikázania (apoštol Pavol ju dokonca v 2. Korintským 3:7 označuje ako „službu smrti“). Prečo teda Mojžišova zmluva nezaistila dedičstvo? Odpoveď je: Lebo chyba bola na strane Izraela a Izrael reprezentuje celé ľudstvo ako padlé hriešne telo bez Božieho ducha, bez schopnosti sa páčiť Bohu.


Po druhé. Mojžišova zmluva nič neriešila v tom zmysle, že by dala človeku schopnosť poslúchnuť a poddať sa Božiemu zákonu. Ona hovorila len to, že toto je cesta, toto rob, takto konaj, takto sa rozhoduj, lebo toto sa Bohu páči. Ale necháva človeka samého na seba, aby prišiel pred spravodlivého a dobrého Boha, aby vo svojej sile vykonal to, čo je dobré pred Bohom. Lenže to nikto nedokáže: „Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech.“ (Rímskym 7:14). Rovnakú myšlienku apoštol Pavol vyjadruje i v liste Galatským vo verši 3:21 „…Lebo keby bol býval daný zákon, ktorý by bol mohol oživiť, vtedy by skutočne bola spravodlivosť bývala zo zákona.“ Taký zákon ale v Mojžišovej zmluve odovzdaný nebol. A tak v konečnom dôsledku táto zmluva z globálneho pohľadu je službou smrti.


Výpovede z listu Rímskym a Galatským jednoznačne ukazujú, ako to teda bolo s Mojžišovou zmluvou a obzvlášť so zákonom, ktorý bol v jej centre. Táto zmluva nezaistila dedičstvo – to je fakt, s ktorým sa nedá pohnúť. Teda bolo to tak, že Mojžišova zmluva bola dobrá, zákon dobrý a napriek tomu to nešlo. Nešlo to preto, lebo v človeku je hriech a táto zmluva hriech len zaktivovala. Zmluva sama o sebe neriešila, čo teraz s hriechom. Vyjadrím sa tak, že „jej to bolo jedno“ a jednoducho neústupne trvala na Božích požiadavkách. Výsledkom bolo, že z pohľadu veľkej histórie spasenia sa takto odkryl a prejavil hriech na strane človeka a Izraela v plnej šírke.


Možno vás ale napadla ďalšia otázka. Prečo na to Boh vôbec takto išiel? Prečo vlastne uzatvoril v tomto zmysle neúčinnú zmluvu? Lebo okrem iného uvidíme veľký kontrast medzi Mojžišovou a Novou zmluvou po linke účinnosti. Potrebné zdôvodnenie je v liste Galatským v kapitolách 3 a 4. Pavol v nich rieši otázku, prečo vošla medzi Abrahámovu a Novú zmluvu Mojžišova zmluva a vytvára medzi nimi akoby klin. Odcitujme niekoľko veršov z tejto pasáže:


„Tak čo teda zákon? Bol pridaný pre prestúpenia, dokiaľ by neprišlo semä, ktorému bolo dané zasľúbenie, a bol nariadený skrze anjelov, rukou prostredníka.“ (Galatským 3:19). Pavlovo vysvetlenie je: Keď prišla Mojžišova zmluva, Boh Abrahámovu zmluvu neodvolal, ale popri Abrahámovej zmluve (alebo okolo nej) pridal, prilepil, pozicioval Mojžišovu zmluvu. Toto spôsobilo, že skrze Mojžišovu zmluvu prišli (alebo sa ukázali) prestúpenia. Mojžišova či Sinajská zmluva tu však nemala zostať nastálo, bola vymedzená len na istý ohraničený čas, a to dovtedy, kým neprišlo semä (=potomok Abraháma) a to semä je Kristus.


Pavol ďalej vysvetľuje tento klin Sinajskej zmluvy cez obraz pestúna či opatrovníka. „Takže zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery“ (Galatským 3:24). Mojžišova zmluva mala pripraviť Izrael na moment príchodu Krista, Pána Ježiša. Teda mala vyplniť funkciu vychovávateľa, mala zaopatriť izraelský národ, kým nepríde čas dospelosti, ktorý príde vtedy, keď sa Pán Ježiš vtelí, zomrie, bude pochovaný, vstane z mŕtvych a vyleje Ducha. O čase nedospelosti sa píše v Galatským 4:1-2. Ten nedospelý dedič, to je národ Izrael v čase Mojžišovej zmluvy. Dedič je nedospelý a je spravovaný celým mojžišovským usporiadaním Izraela a Božieho ľudu a musí byť celý čas pod tútormi a správcami až do času, ktorý určil Otec. Máme teda biblické zdôvodnenie toho, prečo je Mojžišova zmluva podivuhodne vložená medzi Abrahámovu a Novú zmluvu. Skúsme to teraz všetko zhrnúť.


Mojžišova zmluva bola vložená do plánu spasenia, aby bola vyzdvihnutá Božia svätosť, a aby človek bol vo svojej hriešnej skazenosti znížený. Aby sa navždy všetky ústa zavreli a každý človek aby bol vinný Bohu a uznal, že je hriešnik, a aby hľadal Spasiteľa, hľadal záchranu. Celé ľudstvo, vrátane Izraela, bolo ňou pripravené na Spasiteľa. Skúsme si predstaviť, čo by sa napr. mohlo stáť, ak by tu nikdy nebola Mojžišova zmluva a náhle by sa na zemi objavil Pán Ježiš? Ľudstvo by jednoducho mohlo byť presvedčené, že sú všetci dobrí a nepotrebujú Spasiteľa. Ľudia by si mohli namýšľať: Čo s nami treba riešiť? Ale takto ostala pamäť a svedectvo celej éry 1 400 rokov, že Izrael to nezvládol a s ním sme to nezvládli my všetci, lebo oni sú reprezentantmi celého ľudstva. Apoštol Peter presne toto otvorene vyznáva na Jeruzalemskom koncile, ako o tom čítame v Skutkoch 15:10, kde hovorí o Mojžišovom zákone ako o jarme, ktoré Židia nevládali uniesť.


V tej pravej chvíli však prichádza Spasiteľ, prichádza Záchranca a jeho príchodom sa všetko mení. Mojžišovou zmluvou je pripravená pôda pre príchod Pána Ježiša a jeho zástupnú smrť.


A to nie je všetko z toho, prečo bola éra Mojžišovej zmluvy dôležitá. Mojžišova zmluva zaviedla levitské kňazstvo, aby bolo vôbec možné pochopiť, čo znamená dokonalý kňaz, čo bude znamenať to, že Kristus je Veľkňaz. Zaviedla obete, obradný systém, čo všetko bolo predobrazom Krista.


Počas éry Mojžišovej zmluvy sa Izrael sformuje ako kráľovstvo. Cez Dávida a jeho dynastiu vznikne kráľovstvo, ktoré dopredu poukazuje na to, že Pán Ježiš je Kráľ. Tých niekoľko sto rokov dávidovskej dynastie nám pomáha pochopiť, že Pán Ježiš Kristus teraz sedí na Otcovom tróne a ešte sa aj posadí na svoj trón po tom, ako sa slávne vráti na túto Zem (pozrite Zjavenie 3:21).



Čo s výrazom Stará zmluva?

Doteraz sme sa úmyselne snažili nepoužívať slovo stará zmluva. To bolo veľmi dôležité, aby sme nestratili správnu chronológiu (toho), ako sa všetko v Božej histórii udialo. Preto sme radšej hovorili o Mojžišovej alebo Sinajskej zmluve. Mojžišova zmluva znamenala pokrok na ceste spasenia a k uvedeniu Božieho kráľovstva. Ona uskutočnila veci, ktoré Boh chcel cez ňu uskutočniť. On vedel, čo s ňou ide urobiť a načo ju tam vkladá. Výraz stará neznamená to isté, ako keď niekto dnes povie, že nejaké zariadenie je staré a naša inštinktívna reakcia ľahko môže byť – tak potom ma to nezaujíma, hovorme už iba o niečom novom. Nie, nás veriacich v ére novej zmluvy má stará zmluva zaujímať, lebo bez nej by v celku Božieho plánu spasenia chýbal jeden veľmi dôležitý článok.


Odkiaľ sa teda berie to, že s Mojžišovou zmluvou sa spája označenie Stará zmluva? Tento výraz máme z Písma a prichádza k nám cez apoštola Pavla v 2. Korintským 3:14. Opäť, neznamená to ale, že by to bola nejaká druhotriedna, podradná zmluva. Bola to obrovská zmluva a Pavol o nej v tej istej stati, v ktorej ju nazýva starou, hovorí ako o slávnej (2. Korintským 3:7). Mojžišova zmluva nebola stará v momente jej vzniku a dokonca sa nestala starou ani dlhé storočia potom. Teda musíme si dávať pozor na anachronické čítanie (Krátky slovník slovenského jazyka definuje anachronizmus ako „kladenie udalosti, myšlienok, osoby do obdobia, do ktorého nepatria“). Potrebujeme sa vžiť do historickej situácie, ako táto zmluva prišla v čase, až sa nakoniec stane starou, až sa nakoniec o nej hovorí ako o Starej zmluve. Prečo? Lebo centrálne proroctvo o Novej zmluve v Jeremiášovi asi šesť storočí pred Kristom oznamuje: „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu.“ (Jeremiáš 31:31). Teda najskôr má zmysel volať Mojžišovu zmluvu Starou zmluvou až od 6. storočia pred Kristom; teda nie skôr ako odznelo toto Jeremiášovo proroctvo. List Židom odkazuje na slová veľkého proroka Jeremiáša, keď hovorí: „Tým, že hovorí novú, vyhlásil prvú za zastaralú. A to, čo zastarieva a stárne, je blízke zániku.“ (Židom 8:13). Treba ešte dodať, že niečo z jej prechodnosti bolo naznačené už pri samotných okamihoch jej vzniku, ako to vidíme z Pavlovho postrehu v 2. Korintským 3:7+11 a 13). Takto história a Boží plán spôsobí nakoniec to, že Mojžišova zmluva zastarieva, až sa stane starou v okamihu, keď do platnosti vstúpi Nová zmluva. Proces zastarievania sa spustil od chvíle, ako Jeremiáš ohlásil proroctvo o Novej zmluve.


Je to veľká výsada môcť žiť v ére Novej zmluvy a pozerať sa akoby z vrcholu vysokého kopca na celú panorámu predchádzajúcich Božích zmlúv a toho, ako jedna s druhou súvisia, a ako každá svojím dielom prispievajú k uskutočneniu veľkého Božieho plánu, ktorým je ustanovenie Božieho kráľovstva v plnosti slávy a moci.


 

Ďalšie články od tohto autora