aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag06z.jpg
Analýza tvrdení ... PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   

Analýza tvrdení o záväznosti používania hebrejského mena Jehošúa ako pomenovania pre Pána Ježiša Krista


Prvá časť reakcie (článok „Tézy o Božom mene JHVH…“ str. 12 až 19 ) sa venovala otázke údajnej záväznosti mena JHVH v terajšej ére po Letniciach. Táto druhá časť sa venuje otázke záväznosti mena Jehošúa resp. Ješúa. Pre plný úžitok z tohto článku čitateľom láskavo odporúčame prečítať si najprv článok „Vznešené meno Pána Ježiša Krista“. Správne pochopenie obsahu mena Pán Ježiš Kristus čitateľovi umožní vnímať celú záležitosť z oveľa vyššieho nadhľadu.

 

Úvod a vysvetlenie terminológie

1. Veľká časť skupín (nutne ale nie všetky) z hnutia záväznosti mena JHVH prijala aj postoj, že dokonca i nežidovskí kresťania bez ohľadu na svoju národnosť majú napr. namiesto ustáleného slovenského slova „Ježiš“ používať hebrejské meno Jehošúa (uvádzame teda situáciu v prípade Slovákov, rovnaká schéma by platila na akýkoľvek iný jazyk).


2. Popri tomto základnom tvrdení o záväznosti mena Jehošúa existuje paralelné tvrdenie, že namiesto výrazu „Ježiš Kristus“ by sme mali (bez ohľadu na náš rodný jazyk) používať hebrejské Jehošúa ha-Mašiách (to by zodpovedala výrazu „Ježiš Kristus“) či ha-Adón Jehošúa ha-Mašiách (to by zodpovedalo výrazu „Pán Ježiš Kristus“).


3. Z pohľadu našej analýzy je podstatné, že ak raz neexistujú opodstatnené dôvody pre záväznosť mena Jehošúa, potom je týmto samým spochybnená aj celá téza o záväznosti rôznych iných zložených foriem.


4. Ako už bolo uvedené v prvom článku, skupiny záväznosti mena JHVH či Jehošúa si netreba zamieňať s náboženskou spoločnosťou Svedkovia Jehovovi. Zvyčajne sa tieto navzájom výrazne odlišujú, čo do učenia i praxe. Spoločným prvkom býva hlavne otázka záväznosti mena JHVH v nejakej verzii výslovnosti.


5. Pre informovanosť uvádzame, že Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi neučí záväznosť hebrejského mena Jehošúa ako pomenovanie Božieho Syna, ale používa rôzne ustálené národné formy, na Slovensku konkrétne meno Ježiš. Druhá vec je, že učenie Svedkov Jehovových o mene Pána Ježiša je celkovo nedostatočné, čo však tento článok bližšie nerieši.


Základné tvrdenie zástancov záväznosti mena Jehošúa

1. Základné tvrdenie zástancov záväznosti mena Jehošúa sa dá zhrnúť nasledovne – kresťania bez ohľadu na svoj etnický pôvod či rodný jazyk, sú povinní osobu Božieho Syna označovať jeho hebrejským menom Jehošúa a nie národnou zdomácnenou verziou jeho mena. Uvádzaný dôvod je zvyčajne nasledovný: pôvodné hebrejské meno Jehošúa obsahuje tzv. teoforickú časticu (teda nejaký kúsok z Božieho mena JHVH), v tomto prípade konkrétne ide o postupnosť znakov „JeHo“. Následne sa povie, že iba pri používaní pôvodného hebrejského Jehošúa sa vzdáva správna pocta Božiemu menu JHVH. Pri používaní zdomácnených verzií mien z pohľadu zástancov tohto učenia dochádza ku skomoleniu a zneuctenia mena JHVH. Vidíme teda, že pre tvrdenie o záväznosti mena Jehošúa je kľúčové prvotné tvrdenie o novozmluvnej záväznosti mena JHVH (pozrite samostatný článok, kde sme podrobne rozobrali otázku záväznosti mena JHVH).


2. Niektoré skupiny následne označujú jazykovo zdomácnené mená pre Božieho Syna (ako napr. „Ježiš“) za prezývku.


Jehošúa a Ješúa v hebrejskom texte Starého zákona

1. Je pravda, že hebrejské znenie mena, ktoré dostal Boží Syn na príkaz anjela ako svoje ľudské zemské meno je Jehošua. Toto meno niesli ešte pred narodením Pána Ježiša niektoré postavy v Starom zákone.


2. V niektorých spisoch Starého zákona (konkrétne v 1. a 2. knihe Kronickej, Ezdrášovi a Nehemiášovi) sa nachádza aj kratšie znenie tohto mena vo forme Ješúa. Táto forma mena sa očividne rozšírila po návrate z babylonského zajatia a následne prešla do aramejčiny.


3. V spisoch Starého zákona sa dlhšia forma Jehošúa vyskytuje viac ako 200-krát a kratšia forma Ješúa zhruba 30-krát.


4. Hebrejské Jehošúa/Ješúa v sebe skutočne obsahuje časticu Božieho mena JHVH a dá sa preložiť ako „Boh JHVH je spasenie“. Príkladom postáv Starého zákona s týmto menom je napr. Jozue, ktorý voviedol ľud do zasľúbenej zeme po smrti Mojžiša (Jozua 1:1) alebo veľkňaz Jozua, ktorý žil za éry proroka Zachariáša a podieľal sa na obnove jeruzalemského chrámu po návrate z Babylona.

 

Meno Jésús v spisoch Septuaginty

1. Aby sme pochopili, aká je situácia s menom „Ježiš“ v prvom storočí po Kristovi, potrebujeme sa stručne oboznámiť s najstarším známym prekladom hebrejského Starého zákona do iného jazyka, konkrétne do gréčtiny.


2. Tento preklad je známy ako Septuaginta a tiež aj ako LXX (rímska číslica pre 70, lebo podľa istej – treba povedať, že nie veľmi podloženej – legendy na preklade pracovalo práve 70 prekladateľov). Popredný americký biblista Peter J. Gentry uvádza takýto popis Sepuaginty: „Väčšina bádateľov sa zhoduje, že Päť kníh Mojžišových bolo preložených do gréčtiny v Egypte počas tretieho storočia pred Kristom, asi niekde okolo roku 280 pred Kr., na čo poukazuje svedectvo raných cirkevných otcov. Ostatné knihy hebrejského kánonu zo sekcie Proroci a Spisy (poznámka autora: základné židovské delenie Starého zákona je na tri časti: Zákon, Proroci, Spisy) boli preložené neskôr, väčšina z nich okolo roku 130 pred Kr.“


3. Septuaginta prekladá ako dlhšiu formu Jehošúa, tak i kratšiu formu Ješúa rovnako vždy gréckym slovom Jésús. Práve toto grécke znenie úplne prirodzeným spôsobom ako štandardná zaužívaná forma prešlo do spisov Nového zákona.


Meno Jésús v spisoch Nového zákona

1. V celom Novom zákone nemáme ani raz zápis hebrejského Jehošúa písmenami gréckej abecedy (vtedy by išlo o formu transliterácie). Všade máme grécke Jésús, teda znenie asimilované do gréčtiny, ako sa vyskytuje v Septuaginte. Týmto nám Svätý Duch dáva najavo, že zdomácnenie biblických mien do nových jazykov je v poriadku – dôležité bude ich správne vysvetlenie.


2. Je zaujímavé, že v celom Novom zákone máme len dvakrát pogréčtenú formu hebrejského slova Mašiách (=pomazaný). Pogréčtená forma sa píše Messías a vyskytuje sa iba v Jánovi 1:42 a 4:25. Inak celý Nový zákon používa grécke Christós so základným významom „pomazaný“ (v Novom zákone máme viac ako 500 výskytov).


3. Apoštol Ján ukazuje, že cesta pre éru Novej zmluvy je preklad či vysvetlenie slova v jazyku zrozumiteľnom čitateľom. Krásne to vidieť z jeho poznámky „…čo je preložené: Kristus…“ (verš 1:42), čím hneď vysvetlil význam pre gréckych čitateľov cudzieho slova „Messías“.


4. Vidíme teda, že podobne ako texty Nového zákona nikde neobsahujú Božie JHVH a ani neučia záväznosť tohto mena pre kresťanov tejto éry, rovnako neobsahujú hebrejské znenie mena Jehošúa (ale používajú meno Jésús, ktoré zaviedla Septuaginta ako preklad hebrejského Jehošúa/Ješúa). Týmto sa otvorili dvere pre asimilovanie do ďalších jazykov, ako sa bude evanjelium šíriť do celého sveta a budú vznikať rôzne preklady Biblie do národných jazykov.


Národné asimilované formy mena Jésús

1. Naše slovenské „Ježiš“ či anglické „Jesus“ sú formy, ktoré sa do týchto súčasných jazykov dostali ďalšou asimiláciou či už z gréckeho Jésús alebo cez latinské Iesus.


Služba apoštolov v pohanskom a v židovskom prostredí

1. V knihe Skutky apoštolov máme dve kázne apoštola Pavla, ktoré odzneli v silnom pohanskom prostredí. Prvá sa nachádza v Skutkoch 14:15-17, pričom odznela v Lystre (verše 14 a 15 ukazujú, že evanjelista Lukáš podáva zhrnutie spoločnej reči Pavla a Barnabáša) a druhá zase v Skutkoch 17:22-31, ktorá odznela v Aténach.


2. V obidvoch prípadoch apoštoli nemajú žiadnu potrebu zmieňovať sa, že primárne starozmluvné meno Boha je JHVH, ale naopak hovoria v pojmoch, ktoré sú už pohanom v princípe známe (napr. všeobecne podstatné meno „Boh“), pričom zdôrazňujú, že existuje len jeden pravý a živý Boh, ktorý je Stvoriteľ všetkého, a že s týmto Bohom sa hriešny človek potrebuje zmieriť skrze vieru v obeť jeho Syna.


3. Týmto nepopierame, že neskôr sa i pohanskí učeníci, ako postupne rástli vo viere a v poznaní Pána, mohli dozvedieť rôzne širšie súvislosti o Božích menách a podobne. Rozhodne ale pokladáme za nepodložené, že by zvestovateľská služba apoštolov toto obsahovala ako svoj nosný program.


4. Týmto nepopierame, že keď sa Pavol nachádzal medzi tradičnými (dnes by sa povedalo ortodoxnými) Židmi, hovoril pravdepodobne aramejsky (aramejčina je semitský jazyk príbuzný hebrejčine, ktorý bol podľa všetkého hovorovým jazykov Židov v zemi Izrael i v rozptýlení v 1. storočí). Že Pavol ovládal minimálne dva jazyky, je zjavné z viacerých súvislostí a napr. aj zo Skutkov 21:37-40. V takomto prostredí Pavol pochopiteľne nazýval Božieho Syna hebrejským Jehošúa či skrátenou formou Ješúa (ktorá bola asi v 1. storočí veľmi rozšírená, keďže prešla do aramejčiny).


5. Zároveň je vysoko pravdepodobné, že medzi helenizovanými (pogréčtenými) Židmi Pavol bežne hovoril po grécky a citoval biblické texty zo Septuaginty (alebo vlastným prekladom). Neexistuje ani najmenší dôvod, prečo by sme si mali myslieť, že by v takomto prostredí označoval Božieho Syna inak ako gréckym Jésús.


6. Nikde v Písmach nie je ani náznak toho, že by Pavol či iní apoštoli viedli pohanských obrátencov k tomu, aby sa učili hebrejské mená Boha či Krista ako záväzné oslovenia.


7. Rovnaké pozorovanie platí i o Petrovej kľúčovej kázní v dome pohanského rímskeho vojaka Kornelia, ako ju máme zachytenú v Skutkoch 10:34-43. I tu sú použité zvyčajné výrazy „Boh“ a „Ježiš“.


8. Celkovo je zjavné, že apoštoli používali rozšírený dorozumievací jazyk tej skupiny, medzi ktorou sa ocitli. Nič iné by ani nebolo v súlade s Pavlovým kľúčovým princípom pre službu evanjelia – „A stal som sa Židom ako Žid, aby som získal Židov; tým, ktorí sú pod zákonom, ako čo by som bol pod zákonom (hoci sám nie som pod zákonom), aby som získal tých, ktorí sú pod zákonom; tým, ktorí sú bez zákona, ako čo by som bol bez zákona (hoci nie som bez zákona Bohu, ale v zákone Kristu), aby som získal tých, ktorí sú bez zákona.“ (1. Korintským 9:20-21).


Cieľom má byť vysvetlenie a porozumenie, nie hebrejské slová

1. Mocný a živý Boh sám dáva vo svojom slove veľký dôraz na porozumenie – to znamená, že Písmo nám je užitočné vtedy, ak mu človek aj správne rozumie (tento princíp vidíme napr. v Markovi 13:14; 1. Korintským 14:92 či 2. Timotejovi 2:7), lebo vtedy ho Svätý Duch používa, či už s cieľom obrátenia alebo s cieľom duchovného rastu. Božie slovo teda nepôsobí v našom živote nejako abstraktne, či mechanicky na úkor správneho porozumenia – myseľ musí uchopiť význam, aby sa potom mohla vôľa poddať a človek správne konal a žil. Tzv. hnutia svätého mena však neraz presúvajú biblický dôraz preč od porozumenia smerom k správnym výslovnostiach a zavádzaniu hebrejských mien. Týmto nepopierame, že cirkev má byť vyučovaná o význame všetkých Božích mien v Biblii, ale to je zásadne odlišný postoj od postoja zavádzania povinnosti oslovovať Boha Otca či jeho Syna cez hebrejské mená.


2. Na sviatok Letníc v Jeruzaleme vybraná časť prvých učeníkov zázračne hovorila veľké pravdy Božieho slova v cudzích jazykoch, ktoré boli zrozumiteľné Židom bývajúcim mimo zeme Izrael (čítame o tom v Skutkoch 2:1-13). Toto predstavuje obrovský Boží signál, že si praje, aby jeho slovo išlo k ľuďom v zrozumiteľnej podobe. Zástancovia záväznosti oslovenia Jehošua otáčajú a obchádzajú tento biblický signál a v konečnom dôsledku ťahajú cirkev a Boží program do éry pred Letnicami.


3. To, čo rozhoduje, nie je, aby sme sa naučili či používali hebrejské slová, ale správne pochopenie Otcovho plánu spasenia, ktorý je zrealizovaný cez Syna a aplikovaný Svätým Duchom.


Širšie pozorovania

1. Sme presvedčení, že skutočnosť, že spisy Nového zákona boli cez Bohom vybraných služobníkov odovzdané v gréckom a nie hebrejskom jazyku, nie je bezvýznamná.


2. Židovský kresťan musí pokorne prijať fakt, že spisy Nového zákona musia byť do hebrejčiny preložené. Áno, autormi týchto spisov boli z drvivej väčšiny Židia (otázny je hlavne evanjelista Lukáš) a predsa ich odovzdanie v inom ako hebrejskom jazyku nesie v sebe minimálne trojaký odkaz: (1) V náznakoch sa tým ukazuje, že pre tento čas je židovský národ zavretý do neposlušnosti a sú to práve pohania, ktorí z pohľadu storočí vo veľkom množstve vstupujú vierou v evanjelium do Božieho kráľovstva. (2) Židovskí kresťania sa tiež musia naučiť pokore a tomu, že Boh je slobodný a zvrchovaný a nikdy sa nezaviazal odovzdať svoje slovo len v hebrejčine. Dokonca sa musia pokoriť, že si Božie slovo budú čítať v preklade. (3) Pán Boh tým tiež – veríme – dáva najavo, že chce, aby sa jeho slovo intenzívne prekladalo a bolo dostupné všetkým ľuďom v ich vlastnom jazyku.


Niektoré záverečné konštatovania

1. Cesta pre slovenských kresťanov nie je volať vteleného Božieho Syna výrazmi Jehošúa ha-Mašiách a podobne. Sme presvedčení, že cesta vpred nie je ani presadzovať výrazy typu „Ježiš ten Pomazaný“, akokoľvek platí, že preklad gréckeho Christós je „pomazaný“). Riešením je vysvetľovať, učiť a publikovať o význame biblických mien, výrazov a titulov a takto pomôcť kresťanom i hľadajúcim správne ich pochopiť a pravdivo veriť.


2. Skupiny záväznosti mena Jehošúa sa dopúšťajú základného omylu v tom, keď namiesto toho, aby sa snažili poslúžiť cirkvi správnym výkladom s cieľom dať porozumenie, presúvajú dôraz na zavedenie správnych výslovností. Je to ešte závažnejšie, kedykoľvek sú tieto spory o výslovnosti a hebrejské mená spojené so snahou v rôznych oblastiach k požidovšťovaniu pohanských veriacich (napr. slávenie židovských sviatkov a podobne).


3. Týmto nespochybňujeme, že kresťanská viera má svoj koreň v izraelskom národe (rozoznávame tiež, že tento národ mal a má a ešte i bude mať jedinečnú funkciu v Božom pláne spasenia a obnovy celého vesmíru), ale tvrdíme, že Boh nezaviazal kresťanov obrátených z pohanských národov, aby žili po židovsky či rozprávali po hebrejsky, a to ani v otázke mien Boha Otca či Božieho Syna či Svätého Ducha.


4. Týmito tvrdeniami neupierame význam toho, aby cirkev bola dôsledne vyučovaná o dejinách izraelského ľudu či o tom, ako nám znalosť rôznych súvislostí (napr. zvyky, hebrejský jazyk s jeho špecifikami, geografické lokality, atď.) pomáhajú lepšie porozumieť učeniu Božieho slova.


5. Chápeme, že kresťania so židovskými koreňmi budú mať istý prirodzený sklon oslovovať Pána Ježiša cez hebrejské výrazy. Je to o to prirodzenejšie, že Židia i v rozptýlení po celom svete mali principiálnu snahu zachovať si schopnosť čítať Písma Starého zákona v hebrejčine.


6. Odmietame ale tvrdenia o záväznosti mena Jehošúa (či rôznych súvisiacich oslovení) pre obrátencov z nežidovského prostredia. Bez ohľadu na to, ako dobre a úprimne to môže byť mienené, je to smutný príklad zavádzania ľudských učení, ktoré nemajú oporu v Písme.



Poznámky autora:

iVo výraze „ha-Mašiách“ zápis „ha“ zodpovedá určitému členu, ako sa používa v hebrejskom jazyku. V hebrejčine je tento člen neodlučiteľne spojený so slovom, ktoré bližšie určuje, čo vyjadrujeme použitím znaku spojovníka „-“.

iiCitované v rozhovore Justina Taylora s Dr. Petrom J. Gentrym, ktorý bol publikovaný na internete na adrese http://thegospelcoalition.org/blogs/justintaylor/2008/06/06/interview-with-peter-gentry-on/. Dátum prístupu: 31.10.2011.







 

Ďalšie články od tohto autora