aktuality

Svoje dobrovoľné finančné príspevky

a dary môžete posielať na číslo účtu:

SK08 0200 0000 0024 8691 6455.

Ďakujeme.

Zdieľať na internete

pošli na vybrali.sme.sk pošli do vybrali.sme.sk


crimag16z.jpg
Ako vykopať studňu na púšti PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


Žalm Dávidov, keď bol na Judskej púšti.

Žalm 63


Obrátil som sa k Bohu, stal som kresťanom a bol som taký šťastný. Po prvom nadšení, po prvom naplnení, po prvých veľkých radostiach zo spoločenstva s Bohom však začali prichádzať momenty, kedy som zažíval, ako keby prameň môjho vzťahu s Bohom vyschol. Vtedy som zrazu nadobudol dojem, že som najprázdnejší človek na Zemi.


Ocitol som sa v prázdnote a hľadal, ako sa z nej dostať von. Bez toho, že by som to očakával, som zrazu musel začať riešiť, ako mám existovať, keď práve nie som ako kresťan plný a keď práve nie som ako kresťan akoby v Božej prítomnosti. Verím tomu, že Žalm 63 je Boží návod, Božia rada, Božia mapa, čo máme robiť, ak nastal v našom živote okamih, kedy sa nám zdá, že je Boh veľmi ďaleko, a že sme najprázdnejší ľudia v celom vesmíre.


Dajme si otázku, či vieme určiť obdobie, v ktorom sa stalo to, o čom Dávid píše v tomto žalme. Vieme, lebo to priamo hovorí prvý verš: „Žalm Dávidov, keď bol na Judskej púšti.“ Kedy bol Dávid na púšti? Do úvahy prichádzajú dve možnosti. Tá prvá je, keď ešte nebol kráľom a utekal pred Saulom, ktorý bol vtedy právoplatným kráľom v Izraeli. Dávid bol jeho služobníkom, ale Saul na neho veľmi žiarlil a robil mu protivenstvá. Dávid sa musel skrývať na rôznych miestach a častokrát si zachránil len svoj holý život a život svojich verných pomocníkov, ktorí boli stále s ním. Tieto ohromné príbehy o Dávidovi a Saulovi čítame v Prvej knihe Samuelovej.


Neskôr Saul zomrel a kráľom sa stal Dávid. V 2. Samuelovej 15 až 20 čítame o ďalšej situácii, kedy Dávid nejaký čas na púšti znovu prebýval. Tentokrát utekal pred Absolomom, svojím synom. Neboli to radostné situácie. Ani jedna ani druhá, ale v Žalme 63:12 je napísané: „Ale kráľ sa bude radovať v Bohu…“. Podľa všetkého Dávid v Žalme 63 už hovorí z pozície úradujúceho kráľa nad Izraelom. Domnievam sa, že druhá možnosť dáva lepší zmysel a všetko, čo je v tomto žalme povedané, ukazuje na to, že ide práve o túto udalosť, keď Dávid utiekol pred svojím synom Absolomom.


Na ktorej púšti sa ocitol Dávid? Prvý verš žalmu informuje, že sa nachádza na Judskej púšti. Táto púšť je v Biblii spomenutá viackrát. Je to tá istá púšť, na ktorej žil a pôsobil Ján Krstiteľ (Matúš 3:1). A je presne táto púšť, o ktorej čítame aj v Žalme 63. Je to tá istá púšť, na ktorej Pán Ježiš absolvoval 40-dňový pôst a potom ho prišiel satan trikrát pokúšať. Na túto púšť Dávid utiekol pred Absolomom.


Nie je to hocijaká púšť. Má ako keby zvláštnu funkciu a miesto v Biblii. O Judskej púšti vieme, že z rôznych suchých miest v Izraeli sa práve tu nachádzajú tie najvyprahnutejšie miesta. Miestami je ako savana, je tam trocha vegetácie, sem tam sa nájde aj nejaký živočích, ale sú tam aj miesta, ktoré sú úplne vyprahnuté, a preto Dávid môže povedať, že je vo vyprahnutej, vyschnutej zemi a zomdlenej bez vody (verš 2).


Prekvapuje nás, že sa Dávid ocitol na púšti? Mňa áno. Sú dva dôvody, pre ktoré by nás to malo prekvapiť.


Prvý je, že Dávid bol predsa kráľom a žil v paláci. Mal pomazanie od Boha a mal jeho sľuby. Boh mu dal postavenie – ustanovil ho kráľom v Izraeli. To je prvý dôvod, prečo by nás malo veľmi prekvapiť, že Dávid ako kráľ sa ocitá na púšti.

 

Druhý dôvod. Dávid predsa žije v zasľúbenej krajine. Dávid žije v krajine, ktorú Boh zasľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. Je to zem, v ktorej žili patriarchovia.


Boh povedal Mojžišovi: „Zostúpil som, aby som ho (izraelský ľud) vytrhol z ruky Egypťanov a aby som ho vyviedol z tej zeme hore do zeme, dobrej a priestrannej, do zeme, oplývajúcej mliekom a medom…“ (2. Mojžišova 3:8). Možno niektorí máme predstavu, že zasľúbená krajina je v Písme opisovaná len ako úrodná zem plná mlieka a medu, úrodných polí a viníc a je v nej dostatok všetkého potrebného, takto to však nie je.

Neskôr sa totiž dozvedáme nové detaily o tejto krajine vrátane toho, že k nej patrí aj Judská púšť. Nie je tu len med, mlieko, veľké strapce hrozna, ale je tam aj drsná púšť. Je to miesto, lokalita pri Jordáne, na východ od Jeruzalema siahajúce až k Mŕtvemu moru.


Bežne sa v kresťanských kruhoch povie, že zasľúbená kanaánska krajina je predobrazom neba. Ja som to počul niekoľkokrát a isté obdobie som tým bol aj nadšený, ale myslím si, že toto nie je správne tvrdenie. Teda že to, čo Izraelčania dostávajú s kanaánskou krajinou, má zobrazovať našu budúcu existenciu v nebi. Vychádza mi to tak, že z pohľadu Izraela usadeného v zemi zasľúbená krajina nie je v prvom rade ani tak obraz neba ako obraz kresťanského života. Teda toho života, ktorý začne po obrátení. Nie toho, ktorý začne po vzkriesení. Uvediem aj dôvody pre toto tvrdenie.


Štyri dôvody, prečo táto krajina nie je predobrazom neba

Po prvé. V tejto krajine človek nežije len mierový život. Vedú sa tu ťažké vojny proti nepriateľom, ktorí túto krajinu neprestajne ohrozujú. Bojuje sa tu tvrdý boj proti nepriateľom. A to nie je dobrý predobraz neba.


Po druhé. Život v tejto krajine bol súčasne aj sladký, aj horký. Poznáme to? Vedia kresťania povedať, aký je ten ich kresťanský život horkosladký? Náročný a súčasne aj odmeňujúci. Či nie je byť kresťanom náročné? Nebojím sa povedať, že je. Ale je to aj odmeňujúce. Je to aj uspokojujúce. Je to byť plný a zároveň mať pocity prázdna. To je to, čo som po obrátení nedokázal hneď chápať. Ako je to možné, že život, ktorý som tu a teraz od Boha dostal, je na jednej strane taký plný a na druhej strane sú vo mne zrazu pocity prázdna? Kým sme tu v časnosti, sú tu protiklady a napätie, ktoré existujú v terajšom, zlom veku.


Po tretie. Táto krajina má aj územia, ktoré sú neúrodnou a suchou púšťou. Teda nie je len plná medu, mlieka, viníc, pasienkov a polí. Zahŕňa aj Judskú púšť. Popri všetkých úrodných lokalitách tu existujú aj nehostinné púšte.


Po štvrté. V krajine nie sú len ovečky, kravy a iný dobytok, ale sú tu aj vlci, medvede a iná dravá zver. Táto krajina nie je predobraz neba, ale je to predobraz kresťanského života.


Toto všetko platí, pokiaľ túto krajinu vnímame a vidíme tak, že sa v nej Izrael usadil a existuje tam už mnoho generácií. Dávid v tejto krajine žil a dostal sa na Judskú púšť. Potom nám ale tento jeho príbeh musí niečo hovoriť o našom kresťanskom živote. Vždy a o všetkom, čo budeme o tejto krajine v Písme čítať, o jej charaktere a topografických prvkoch (že je tu kopec a tu údolie a tu zas potok a tu je púšť a tu sú vinice a polia) a o sľuboch, ktoré sa k nej viažu, si musíme pamätať, že je za nimi vždy aj nejaký hlbší duchovný odkaz.


Veci s Izraelčanmi sa reálne stali. Reálny Boh konal voči reálnym ľuďom, ale zároveň sa udialo niečo viac. Zároveň v tom je ako predobraz načrtnutý náš prítomný kresťanský život. Keď Dávid išiel na púšť, išiel tam reálny Dávid a išiel na reálnu Judskú púšť. Jeho Bohom bol reálny Boh a Dávid k nemu hovorí a o ňom píše. Ale týka sa to mňa a aj teba, lebo tu v Žalme 63 je opísaný aj náš život.

 

Púšte v Biblii

Z pohľadu biblickej histórie kľúčovú úlohu zohrávajú viaceré púšte. Na jednej strane je tu Judská púšť, o ktorej už bola reč. Na druhej strane sú tu štyri púšte Sinajského polostrova (púšť Sín – 2. Mojžišova 16:1; púšť Fáran a Sinai – 4. Mojžišova 10:12; púšť Šúr – 2. Mojžišova 15:22). Z týchto štyroch, ktoré zobrazujú život bez Boha pred obrátením, je to hlavne púšť Sín, po ktorej izraelský ľud blúdil 40 rokov. Tam je zobrazený život v hriechu a márnosti a to všetko sa spája so zlou žiadosťou a modlárstvom. Celá tá generácia zomiera na púšti, aby sa zjavilo, že život bez Boha končí večnou smrťou.


Na druhej strane Judská púšť je púšť, po ktorej z času na čas chodia biblickí ľudia viery, aby sme sa naučili žiť náš kresťanský život, život v posvätení, a to z toho, ako po nej chodia a čo na nej robia. Je to súčasť zasľúbenej krajiny a znázorňuje suché obdobia v živote viery. Aj kráľ Dávid sa dostal na púšť.


Som kresťan a mám aj suché obdobia v živote viery. Pri mojom obrátení mi nikto o tom nepovedal. Veľa vecí som musel sám objaviť. Častokrát som sa pýtal sám seba: „Ako je to možné, že je Boh tak veľmi ďaleko? Ako je to možné, že som taký slabý?“ A toľkokrát som sa pýtal: „Som vôbec kresťan? Pochopil som Boha správne?“ Vrátil som sa k Písmu, čítam ho a zrazu zisťujem: „Tu je mapa! Niekto sa ocitol na púšti a bol to kráľ. Niečo zvláštne sa s ním udialo. Niečo zvláštne s ním prebieha.“ Dnes som vďačný každej knihe a každému človekovi, ktorý mi niečo povie o suchých obdobiach v živote kresťana.


Pre našu úvahu teraz nie je podstatný dôvod, prečo sa Dávid ocitol na púšti. Biblia uvádza rôzne dôvody a rôzne príčiny, prečo sa môžeme ocitnúť na púšti, ale tie teraz nie sú podstatné. Raz sa môžem ocitnúť na púšti preto, že som si to zavinil sám. Inokedy z inej príčiny, ale zrazu som na nej. Zrazu som tam a čo teraz? Ako mám teraz konať? Je tu na púšti nejaká voda? Ako sa z nej dostať preč?


Čo hovorí Dávid v Žalme 63?

Verše tohto žalmu sa dajú rozdeliť podľa času do troch kategórií. Týkajú sa minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Vychádza mi z toho, že keď sa dostaneme na púšť, tak si vždy musíme uvedomiť toto rozdelenie nášho života na tri časové obdobia.


Prvé, čo Dávid hovorí, je „Bože, ty si môj silný Boh.“ (verš 2). To je výpoveď o prítomnosti. Prečo na púšti ako prvé treba povedať „Bože, ty si môj silný Boh“? Sú k tomu dôvody. Nič v tomto žalme nie je náhodou. Všetko v ňom je z Božieho Ducha a pravda o Bohu má význam aj na púšti. Pravda o Bohu musí stále platiť v našom živote. Musí byť pred našimi očami, aj keď sme v paláci, kde sme veselí a radostní; keď sú hostiny a stoly plné Božích požehnaní. A rovnako musí platiť, aj keď sme na púšti. Dávid je na púšti a aj tu vie pravdu o Bohu. Ukazuje sa ako človek, ktorý správne pozná Boha. Dostal sa na púšť, ale pochopil, že Boh sa tým nezmenil a pripomína si túto pravdu. Nielenže si ju pripomína, ale ju aj prehlasuje.


Dávidova modlitba nie je len prosbou: „Bože, daj ma preč z púšte, lebo to je všetko, čo by som teraz od teba chcel.“ Nezačína ju slovami: „Bože, som na púšti.“ Hovorí: „Bože, ty si silný Boh.“ Čím začínajú naše modlitby? Ja mám tendenciu v takých situáciách začínať nasledovne: „Som na púšti. Pomoc! Prosím o rýchly odvoz a o expresný presun do paláca. Amen!“ Ale to, že Boh je silný Boh, sa mi zrazu vytratilo z mysle. Zrazu myslím len na seba. „Ja som na púšti, Bože. Prosím o rýchlu sanitku, aby ma rýchlo anjeli naložili a prosím o bezbolestný odvoz. Chcem ísť rýchlo do sanatória, rýchlo sa tam napiť dobrej minerálnej vody a urýchlene relaxovať.“


Kresťan, keď je na púšti, musí hovoriť pravdu o Bohu a musí ju smerovať k Bohu. Na prvý pohľad sa môže zdať čudné, prečo Boh od nás chce počúvať pravdy o sebe. Ale čo robíme, keď sme v zhromaždení alebo doma vo svojej komôrke? Hovoríme Bohu pravdy o ňom v chválach či v modlitbách. Boh to od nás očakáva a má na to dôvod. Ten dôvod nie je v tom, že by Boh bez našich vyznaní bol menej Boh. Ten dôvod je popri iných aj ten, že Boh posiela púšť do nášho života, aby preskúšal, na čom je založený náš vzťah s ním. Boh chce, aby sa ukázalo, či ho poznáme, a to, či poznáme Boha, sa najviac bude ukazovať na púšti. Toto vyučuje tento žalm. Neukazuje sa to najviac v palácoch, ale sa to najviac ukazuje na púšti, lebo na púšti to veľa stojí a musí to prameniť z našej viery, ako sa upíname na pravdu o Bohu. Na púšti musím uplatniť svoje presvedčenie o tom, aký je Boh. Na púšti nemôžem váhať o tom, aký je to Boh, len preto, že v zasľúbenej krajine je aj kúsok púšte a práve ja som sa na nej zrazu ocitol.


V Písmach sa hovorí o viere, ktorá je preskúšaná. Pravá viera na spasenie a pravá viera na pokračujúci duchovný rast je viera, ktorá býva preskúšaná. Učí o tom Pavol, učí o tom Jakub, Ján, Peter, učia o tom starozmluvné písma. Je to Boh, ktorý skúša našu vieru. Súčasťou skúšky je, že nás zavedie na púšť. Poviem rovno za seba: nikdy sa tam nevyberám dobrovoľne. Nepýtam sa na púšť. Púšť príde sama a nečakane. Príde dokonca aj vtedy, keď mám dojem, akoby som bol najlepší kresťan vo svojej krajine a nebol tu odo mňa nikto duchovnejší. Ale príde púšť a vtedy si uvedomím, že v mojom živote existujú obdobia depresií či skľúčenosti. Zrazu mám pocit, akoby všetko zhynulo. Všade len piesok, páľava, žiadny život, žiadna radosť. Večer, keď som zaspával myslel som si, že nebo je už tu na zemi. Ráno sa zobúdzam, prichádza prvý zhon a ja mám dojem, že som sa priblížil k bráne pekla či zóne tlaku a protivenstiev.


Kazateľ Ricky Ryan hovorí: „Nedovoľ, aby ťa depresia zahnala preč od Boha, hoci je to jej úmysel.“ Prídu na nás depresie, diabol sa ich chytí a my padáme na hlboké dno beznádeje. Toto je jeho úmysel – zahnať nás preč od Boha.


Dávid bol na púšti. Po všetkých tých udalostiach musel byť v hlbokej depresii a skľúčenosti. A napriek tomu poznal spôsob, ako sa nimi nenechať zničiť. Ako sa nimi nenechať pripraviť o vieru a o poznanie Boha, lebo veď Boh vždy sleduje v našom živote veľký cieľ, aby sa nám dal poznať.


Ricky Ryan ďalej hovorí: „Pády zmaríš tým, že svoju depresiu privedieš do svetla. Depresia miluje temnotu a nenávidí svetlo. A tak ju chyť a potiahni do Božieho svetla.“ Toto robí Dávid v druhom verši. „Bože, ty si môj silný Boh.“ Ide do Božieho svetla. „Svetlom mojim nohám je tvoje slovo“, hovorí žalmista v Žalme 119:105. Svetlom v našom živote sú také pravdy o Bohu ako táto: Boh je silný Boh. Sú to pravdy, ktoré nám daroval Boží Duch a máme ich v Písme. Keď prídu depresie, máme v ňom návod a manuál. Musíme začať hľadať Boha konkrétnym spôsobom. Ale nie spôsobom: „Pomoc, som na púšti, prosím o odvoz!“ Toto ma nikdy nevytiahlo z mojich depresií. Boží spôsob uvedený v Biblii je – ísť rovno k tomu, kto Boh je. Rovno a bez zdržania sa dostať k jadru veci. Značí to, že mám vedieť a nezabudnúť, aký je Boh, aj keď som ako človek momentálne na dne. Aj keď som prázdny. Aj keď som na púšti. Dávid to vie, on Boha pozná, lebo Boh ho tomu učil roky a roky. Je na púšti a hovorí: „Bože, ty si môj silný Boh, a preto sa idem sústrediť na teba. Hľadám ťa hneď za svitania. Som na púšti, ale idem rovno k tebe. Moja duša žízni túžbou po tebe. Moje telo je ako táto vyprahnutá zem okolo mňa. Celý Izrael sa odvrátil odo mňa. Preč sú paláce a hostiny a všetka radosť a veselosť. Ale ja idem k tebe.“ Dávid hovorí o prítomnosti a ide k jadru veci: „Ty si môj silný Boh.“


Dávid ďalej hovorí o budúcnosti – verše 3, 4, 5 a 6. Zvláštne je, že najviac textu v tomto žalme je venovaného výpovediam o budúcnosti. Dávid možno chcel naznačiť, že vo chvíli, keď je človek na púšti a prázdny a keď prameň jeho sily akoby vyschol, sústrediť sa na budúcnosť znamená cestu vpred.


Dávid tiež rozumie, že pobyt na púšti je dočasný. Dávid vie, že púšť je síce súčasťou zasľúbenej krajiny, púšť leží v Kanaáne, ale pobyt na púšti Boh neplánoval ako dlhodobý pobyt až po smrť. Dávid vie, že obdobia v živote sa budú striedať. Momentálne ho Boh priviedol na púšť. Má s tým nejaký plán a úmysel.


Dávid si spomína na bohoslužobný stánok. Je tu slovo, ktoré je preložené ako svätyňa. Tak budem hľadieť na teba v svätyni (verš 3) – v tom stánku, kde bola truhla zmluvy v Jeruzaleme. Chrám totiž ešte nebol postavený, postavil ho až Šalamún, Dávidov syn.


Dávid veril, že bude znova hľadieť na svojho Boha vo svätyni, lebo Izraelu bola daná ako miesto zvláštneho kontaktu s Božou mocou a slávou. Dávid chápal, že za bohoslužobnými predmetmi a obradmi, ktoré Boh dal izraelskému ľudu, je nekonečná realita Božieho charakteru, Božej pravdy a Božej bytosti. Dávid toto chápe, ide za oponu, ide k podstate a tou je samotný Boh. Na púšti prežiješ, len keď rozumieš, čo je za oponou a čo je podstatou – a tou je Boh sám.


Význam budúcnosti je v tom, že Dávid vie, že pobyt na púšti raz skončí a čaká ho znovu kontakt s tou najväčšou realitou, ktorou je Boh sám. Vie, že sa vráti do svätyne, Boh ho obnoví za kráľa, lebo On je verný svojmu sľubu. Dávid vie, že bude v svätyni. Ale nebude tam kvôli svätyni, bude tam kvôli Bohu. Do zhromaždenia nechcem chodiť kvôli zhromaždeniu. Do zhromaždenia chcem chodiť kvôli Bohu. Bibliu chcem čítať kvôli Bohu. Modliť sa chcem kvôli Bohu a kvôli Bohu chcem svedčiť druhým ľuďom.


Siedmy verš ukazuje význam minulosti

Vyjadril som sa k významu prítomnosti na púšti a tiež k významu budúcnosti. Aká je rola minulosti? „Keď sa rozpomínam na teba na svojej loži, za nočných stráží, rozmýšľam o tebe.“ (verš 7). Dávid si pamätá, čo predchádzalo pobytu na púšti. Pamätá si na svoj život kráľa.


Možno najťažšie momenty posledných mesiacov a dnešných dní sú v tom, že sa pýtam znova a znova: „Prečo je tak málo vidieť tvoju moc? Bože, prečo nie sú ďalší ľudia spasení? Prečo o tom čítam v knihách a nevidím to na vlastné oči? Prečo o tom počujem, že sa to stalo tam a vtedy a tak a prečo ja nemôžem mať tú milosť v tomto živote, že by som bol pri obrátení hriešnikov a bol k tomu použitý?“ Pýtam sa: Príde to? Hovorím túto modlitbu Bohu a rozmýšľam nad tým.


Počul som raz svedectvo kazateľa Darryla Crafta. Opisoval, ako po období služby odišiel študovať na istý teologický seminár v USA. Šesť mesiacov pravidelne svedčil ľuďom z okolia seminára. Chodil od dverí k dverám, čo je asi najťažší spôsob svedectva, aký poznám. Obišiel celú komunitu v mieste, kde býval. Išiel od domu k domu. Zvonil a svedčil, zvonil a svedčil. Rozdával letáky, prihováral sa ľuďom. Po šiestich mesiacoch nikto ani len neprišiel do zhromaždenia, nie to, aby sa obrátil. Bol z toho zúfalý, bol nešťastný, bol prázdny. Počúval som jeho svedectvo priamo od neho. Potom šiel za jedným profesorom na tej škole, otvoril sa mu a pýtal sa ho ako brata: „Čo je s mojím životom? Prečo v mojej službe nevidím to, čo chcem vidieť najviac? Prečo to neprichádza?“ A ďalej sa ho pýtal: „Je to môj hriech, čo som urobil? Nie som si vedomý žiadneho hriechu. Alebo zle kážem evanjelium? Alebo prekrúcam niečo, čo je v Biblii?“ Pýtal sa dokola a dlho sa rozprávali. Viete, čo mu ten profesor povedal?


Keď som počúval toto svedectvo, mal som uši napnuté, lebo som si hovoril: „Som na správnom mieste, teraz mi Boh niečo chce povedať. Práve v tejto chvíli. Asi preto tu mám byť, aby som si toto vypočul.“ Ten profesor mu povedal: „Darryl, to nie je preto, že by bol hriech v tvojom živote. Ani preto, že by si kázal zlé evanjelium. Ani preto, že by si bol heretik alebo že by si poblúdil v biblických doktrínach. To je preto, že ťa Boh skúša a vedie ťa obdobím, v ktorom pozoruje, či to budeš robiť vo viere aj v budúcnosť bez toho, aby si svojimi očami videl z toho ovocie.“


Mne sa tieto slová zrazu spojili s mojím životom a s tým, čo prežívam a čím prechádzam. Pochopil som, že Boh chce, aby som vo zvestovaní evanjelia pokračoval. Aby som v tom pokračoval, aj keď suché obdobie ešte pokračuje. Aby som veril, že sa Boh nezmenil a že má plán. Že niektorí z tých ľudí k nemu prídu, či už to uvidím, alebo to uvidí niekto iný.


Dávid očakáva budúcnosť. Dávid ide rovno k Bohu prítomnosti. Dávid sa rozpomína na minulosť. Spomínam si na štúdium a na internát a na jedného spolužiaka. Tri roky mi robil rôzne protivenstvá, raz tu, raz tam. Rôznymi spôsobmi. Zažil som od neho všelijaké výpady a okrem toho sa rúhal Bohu hádam viac než všetci ostatní spolužiaci dokopy. Po troch rokoch prišiel deň, keď ma zavolal do izby. Sedeli sme spolu na gauči jeden vedľa druhého a boli sme tam sami. Držal ma za ruku, mal slzy v očiach, plakal, bol usvedčený Bohom. Hovoril mi: „Jany, Boh existuje a ja nechcem umrieť bez neho. Čo mám robiť?“ Najväčší hriešnik, aký bol na internáte, sa stal najznámejším kresťanom v celom tom študijnom období. Všetci zanemeli, keď uvideli, že sa obrátil. V tom čase nebolo medzi spolužiakmi väčšej udalosti. Na to nikdy nezabudnem. Mám to dodnes pred očami. Všetko, čo sa vtedy udialo. Ak toto je Božie vysvetlenie púšte, ak toto je Boží spôsob, akým s nami koná, tak nezabudnime na jeho med a mlieko, pastviny, lúky a lesy a všetky tie krásne zasľúbené veci, ktoré sú v zasľúbenej krajine – no je tam i Judská púšť.


Všetko to po zhrnutí znamená, že Boží zámer s nami je jednotný a kompaktný bez ohľadu na to, v ktorej časti krajiny sa nachádzame. Inými slovami povedané, či už som na pastvine, alebo v lese, alebo na lúke, alebo pri jazierku, alebo v chráme, alebo v paláci, alebo kdekoľvek inde a dokonca i na púšti, Boh má s nami jeden nepretržitý zámer. Tým nepretržitým cieľom je zjaviť sa nám. Boh sa nám chce odhaliť viac a viac; viac a viac odokryť svoju nekonečnú bytosť. Chce sa nám dať poznať a priviesť nás bližšie k sebe.


Nekonečný, mocný, najkrajší – Boh plný starostlivosti a milosti. Boh chce, aby naše oči hľadeli na neho. Chce byť s nami a ešte viac milovaný. Chce, aby sme mu viac verili. Chce od nás počuť vyznanie lásky aj na púšti: „Bože, ty si môj silný Boh. Ja ťa hľadám hneď za svitania.“ Boh chce, aby sme po ňom prahli takým spôsobom, ako keď na púšti prahneme po vode.


Keď sa Dávid vráti z púšte do Jeruzalema, vie, čo tam bude robiť. Bude chodiť do svätyne – „tam pôjdem za tebou, aby som poznal tvoju nekonečnú bytosť. Tam pôjdem za tebou, aby som ťa mal v strede svojho života.“ Je chápanie tohto Božieho zámeru, tohto centrálneho plánu s nami dôležité?


Boh nás berie k sebe a necháva nás poznávať seba samého. Jeho večné bytie má byť zjavené v našom živote. Toto s nami robí na púšti, ale aj na pastvinách. Nič sa nezmenilo, keď sme sa ocitli na púšti. Presne podľa tohto Dávid postupuje na púšti. Dávid to vie. Vie, že Boh chce stále rovnakú vec – zjavovať svoju nekonečnú bytosť.


Hagar videla obraz Boha na púšti a studni vody dala meno odvodené od toho videnia. Mojžiš videl Boha na púšti. Eliáš videl Boha na púšti. Dávid očami viery vidí Boha na púšti. O tom je 12 veršov Žalmu 63. Uvidíme Boha na púšti? Teraz, keď už na nej sme, alebo keď na nej najbližšie budeme? Stretneme sa tam s ním?


Teraz sa dostávame späť k otázke: Vykopeš studňu na púšti ako Dávid? Dávid to urobil: „Moja duša žízni túžbou po tebe. V tejto zemi niet vody. Je to púšť. Ty si moja voda. Teba chcem. A tým, že ti poviem „si silný Boh“ a tým, že ťa teraz budem hľadať, otvoríš mi studňu na púšti. Studňu tvojej bytosti. Studňu tvojej večnej milosti. Teba dávam do stredu svojho života. Ty si moja studňa. V zemi bez vody, na dne depresie, na dne skľúčenosti sa teraz z teba napijem.“


V najprázdnejšej chvíľke kresťanského života chcem urobiť to, čo Dávid. Chcem nájsť studňu. Chcem ju vykopať. Prísť k Bohu a povedať „Ty si môj silný Boh. A v tejto svojej prázdnote sa chcem naplniť tebou. Ty si moja plnosť.“



 

Ďalšie články od tohto autora