Päť hladkých kamienkov |
Autor: S. J. B. Carter (1858-1938) |
(báseň na motív verša 1. Samuelova 17:40) Päť hladkých kamienkov, hľa, v potôčiku, päť hladkých kamienkov v zátoky tichu! „Načo sme?“ jeden ku druhému vraví. „Na málo – na nič, brat, sa mi to javí.“ Vlečie sa čas, deň za dňom zas, ako by navždy sem pribudli raz. Kvetmi ak boli by, čo najveselšími, isto by voľakto už odišiel s nimi; veľkosť ak na stavbu vhodnú by mali, potom by stavbári var' si ich vzali. Čakajte, kamienky okrúhle, čisté, dlho už skryté tu v osamení ste; Boh schystal budúcnosť čo do vás samých, vás, piatich kamienkov súcich, tých pravých. Päť hladkých kamienkov, hľa, v potôčiku; zostúpil Dávid a obzrel ich v mžiku, pečlivo vybral ich, do piesku vsuté, päť malých kamienkov, veľkých mu v ruke. „Čuj!“ Aký pokrik – tam bitka je dnes; smelo tie kamienky v boj dal sa niesť; jeden z nich zvolil a založil v prak – myslel bys', kameň že poletí tak? Dopredu fičal, ale v sile nie svojej, dopredu fičal z ruky pastierikovej, rýchlo sťa šíp, sťa oštep rovno sa hnal, za celý národ svoju rolu on hral. V obrovo hrozivé udrel hrubé čelo, vdol zrazil mocného muža – mŕtve telo. Pätoro kamienkov v potoku hladkých – s cťou v svätej Knihe Boh spomenúť dal ich. Buď teda takým kamienkom, spokojným a nízkym, v prúde zľutovania jeho držaný súc čistým, ukrytým a hotovým, až keď si, pohľadiac, Pán Ježiš teba zvolí použiť, kamienok z potoka, kde ležíš. |