Spravodlivosť, viera a ospravedlnenie Vytlačiť
Autor: Drahoslav Vajda   

Sola fide a ospravedlnenie


No, teraz je zjavená spravodlivosť Božia bez zákona, osvedčovaná zákonom i prorokmi,

avšak spravodlivosť to Božia skrze vieru Ježiša Krista cieľom všetkých a na všetkých veriacich.

Rímskym 3:21-22


Ospravedlnenie je v Biblii pre ľudí a ich spásu kľúčová udalosť. Ospravedlniť (niekoho) je právny výraz a súdny výrok, ktorý znamená oslobodenie spod obžaloby, vyhlásenie za nevinného. Je opakom slova odsúdiť. V biblickom ponímaní ide o ospravedlnenie bezbožného, ktorý uveril v evanjelium Ježiša Krista. Byť Bohom ospravedlnený súčasne znamená aj byť ním právne, súdnym rozhodnutím uvedený, ustanovený do postavenia spravodlivého (vyhlásený za spravodlivého), pretože pred Bohom sú možné len dve postavenia: hriešnik (vinník) alebo spravodlivý (nevinný).


Úvod


Všetci ľudia sa rodia ako hriešnici, sú vinní a pred Bohom sú v postavení nespravodlivých (Rímskym 3:10,23; 5:12). Sú pod Božím hnevom a v odsúdení (Ján 3:36). Sú od Boha oddelení, lebo sú mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach, a preto nemajú k nemu prístup. V takomto postavení smerujú do večného zatratenia. To nie je dobrá perspektíva pre človeka stvoreného na Boží obraz a ani sám Boh nemá potešenie z tohto jeho postavenia (1. Timoteovi 2:4). V Ježišovi Kristovi Boh človeku pripravil a ponúka spásu. Pre spásu človeka sú potrebné dve veci: jeho ospravedlnenie a jeho znovuzrodenie. Akú úlohu v tom hrá viera, je hlavným predmetom tohto článku1).



A. Spravodlivosť, spravodlivý a ospravedlnenie

Spravodlivosť

Slovo spravodlivosť označuje vnútornú vlastnosť, podstatu, atribút bytosti, ktorá sa prejavuje v myslení a konaní, ktoré sú vždy v súlade s platnými právnymi normami (platným zákonom). Je to vnútorná morálna vlastnosť, ktorá sa navonok prejavuje dodržovaním zákona ako životného štýlu. V biblickom ponímaní spravodlivosť je vlastnosť, patrí k podstate bytosti, z ktorej vychádza, a prejavuje sa (celoživotným) myslením a konaním odpovedajúcim požiadavkám Božej normy, Božej vôli. Opakom je nespravodlivosť.


Božia spravodlivosť

Spravodlivosť Boha je jedna z jeho základných vlastností. Spravodlivosť je definovaná dodržovaním zákona či normy. Boh však nie je pod žiadnym zákonom, nikto ho nemôže dať pod nejakú normu. Jeho spravodlivosť je jeho vnútorná vlastnosť, tvorí súčasť podstaty jeho bytia. Boh je zákonodarca. Jeho zákon, jeho prikázania, ním formulované požiadavky predstavujú spravodlivosť, ktorú Boh vyžaduje od stvorených bytostí (od tvorstva). Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon je spravodlivý (Rímskym 7:12). Boh je však nielen zákonodarca, ale aj sudca. Súčasťou Božej spravodlivosti je aj to, že Boh spravodlivo súdi, je spravodlivý sudca. Božia spravodlivosť sa prejavuje aj v tom, že Boží zákon požaduje, aby medzi stvorenými bytosťami panovala spravodlivosť. Boh ustanovuje právo (spravodlivosť) a toto právo (spravodlivosť) aj vymáha (Jeremiáš 9:24). Koná konzistentne (zhodne) so svojou prirodzenosťou, čím sa prejavuje ako spravodlivý Boh. Božia nariaďujúca vôľa, zákon, smeruje voči človeku/stvorenstvu. Vymožiteľnosť práva zo strany Boha ako spravodlivého sudcu je dokonalá. Ani jedno jedinké prestúpenie Božieho zákona nezostane nepotrestané.


Boh sa nám zjavuje ako spravodlivý Boh a zjavuje sa nám aj ako spravodlivý sudca. V Písme je Božie konanie s ľuďmi popísané pomocou výrazov známych zo súdnictva. Všetky Božie súdy sú podľa spravodlivosti, podľa Božieho práva (Božieho zákona). Pretože Boh je spravodlivý, od ľudí požaduje spravodlivosť, t. j. podriadenie sa svojmu zákonu. Prestúpenie či neplnenie svojho zákona spravodlivo trestá (Izaiáš 5:16; Skutky 17:30-31; Rímskym 2:5).


Môžeme zhrnúť a stručne povedať: Boh je spravodlivosť sám osebe. Spravodlivosť je podstata jeho bytosti. Tak ako je Boh láska, tak je aj spravodlivosť. Boh je spravodlivosť a dokazuje/preukazuje svoju spravodlivosť (5. Mojžišova 32:4). Boh je spravodlivý a spravodlivosť mu je vlastná (Rímskym 3:25-26). Boh je absolútne spravodlivý ako vo svojej podstate (charaktere), tak aj vo svojom konaní. Preto apoštol Jakub mohol napísať, že v Bohu niet zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia (Jakub 1:17). Rovnako tak píše aj apoštol Ján: „… Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy“ (1. Jánov 1:5).


Ľudská spravodlivosť

Boh stvoril človeka na svoj obraz. Preto od človeka vyžaduje spravodlivosť. Boh požaduje, aby človek žil dokonale v súlade s Božou vôľou. Boh dal človeku svoj zákon. Dodržiavanie požiadaviek (prikázaní) zákona predstavuje ľudskú spravodlivosť. Porušovanie ustanovení (prikázaní) zákona znamená hriech a vinu. Boh hriech súdi a trestá. Takýto Boží súd je spravodlivý, pretože je podľa Božieho zákona.


Pre vzťah medzi Bohom a človekom je charakteristické to, že Boh požaduje od človeka spravodlivosť (napr. Žalm 50:6; Jeremiáš 9:24). Boží zákon detailne upravuje vzťah medzi človekom a Bohom a vzťahy medzi ľuďmi navzájom. Zákon vyžaduje, aby aj medzi ľuďmi navzájom vládla spravodlivosť (napr. 5. Mojžišova 24:12-13; Jeremiáš 22:3; Ezechiel 18:4-9!).


Spravodlivosť človeka vo vzťahu k Bohu

V tomto vzťahu spravodlivosť znamená, že človek dodržiava Božiu nariaďujúcu vôľu, Božie príkazy, ustanovenia, čiže Boží zákon (podriaďuje sa Božej nariaďujúcej vôli a napĺňa ju). To, ako sa ľudstvo (všetci ľudia všetkých čias) dostalo pod Boží zákon, sme podrobne opísali v článku „Pestún vedúci ku Kristovi“1).


Spravodlivý

Slovo spravodlivý vo všeobecnom zmysle slova znamená: 1. správny, priamy, právny, 2. ten, kto sa riadi podľa právnych noriem, riadiaci sa právom (platnou právnou normou, zákonom), 3. ten, kto si plní svoje povinnosti voči ľuďom. V biblickom ponímaní spravodlivý je ten, kto žije podľa Božej vôle vyjadrenej v Božom zákone. Môžeme aj povedať, že spravodlivý je ten, kto koná spravodlivosť (dodržuje a presadzuje právo). Zatiaľ čo spravodlivosť je vlastnosť, byť považovaný za spravodlivého je postavenie, ktoré sa dosahuje činnosťou (konaním) vo vnútri hraníc (v rámci) spravodlivosti (práva).


Ospravedlnenie zo zákona – vlastná spravodlivosť

Spravodlivým by sa človek stal, keby naplnil celý Boží zákon, čo znamená, že by ani raz neprestúpil žiadne Božie prikázanie (zákaz) a vykonal by v plnej miere všetko, čo Božie prikázania nariaďujú. Ak by toto človek celým svojím životom žil, dosiahol/dokázal a naplnil, bol by na Božom súde (po svojej smrti – Židom 9:27) Bohom vyhlásený za spravodlivého. Podľa biblickej terminológie to znamená, že by bol „ospravedlnený zo zákona“ (Rímskym 2:13) a stal by sa „spravodlivým zo zákona“. Spravodlivosť zo zákona znamená, že človek sám musí celú spravodlivosť podľa zákona žiť, a keď ju celú odžije, tak táto spravodlivosť sa stáva jeho „vlastnou spravodlivosťou“, „spravodlivosťou zo skutkov“, „spravodlivosťou zo zákona“, „spravodlivosťou zo skutkov zákona“. Preto Boží súd (súd veľkého bieleho trónu) bude prebiehať tak, že sa otvoria knihy, v ktorých sú zapísané všetky skutky každého človeka. Ľudia na tomto súde budú súdení podľa toho, čo vykonali, podľa svojich skutkov, podľa svojej vlastnej spravodlivosti. Všetci ľudia, ktorí sú pod zákonom, a to sú všetci, ktorí neuverili evanjeliu, budú súdení tak, že sa najprv vyšetrí, či sa preukáže ich vlastná spravodlivosť. Ak by bol niekto na tomto súde na základe svojich skutkov potvrdený ako spravodlivý, bol by vyhlásený za spravodlivého – bol by ospravedlnený zo zákona.


Od Adamovho pádu sa všetci Adamovi potomkovia rodia porušení a sú pod nadvládou hriechu. Ani jeden človek nie je schopný naplniť celý Boží zákon. Nikto nedokáže neporušiť ani raz ani jedno Božie prikázanie. Nikto nie je schopný dosiahnuť takú mieru vlastnej spravodlivosti, ktorá by mu zaručila ospravedlnenie zo zákona. Nikto sa preto nedokáže stať pred Bohom spravodlivým z vlastných skutkov. Božie slovo to zjavuje priamo a jasne: „všetci zhrešili“, „niet spravodlivého ani jedného“. Ak všetci zhrešili, tak všetci budú spravodlivo potrestaní, pričom odplata za hriech je smrť – v konečnom dôsledku „druhá smrť“, čiže večné utrpenie v ohnivom jazere. Všetci, ktorí sú pod zákonom, prídu na súd (veľkého bieleho trónu), na súde sa preukáže skutková podstata ich života na základe skutkov, budú vyhlásení za vinných, vypočujú si svoj trest – večné zahynutie, a pôjdu do žalára, čiže do ohnivého jazera.2)


Boh je však nielen spravodlivý sudca, ale je aj milostivý a sa aj zmilováva. Boh túži, aby boli ľudia zachránení (spasení) a neskončili na večnosť v zatratení preč od tvári Pánovej, ale aby spočinuli vo večnom živote, v Božom kráľovstve (1. Timoteovi 2:4). Aby mohol byť človek zachránený pre večnosť, a pritom ani jeden človek nie je schopný naplniť celý Boží zákon, musí existovať riešenie, spôsob, ako môže byť človek ospravedlnený inak ako zo zákona, inak než zo svojich skutkov, inak ako na základe svojej vlastnej spravodlivosti. Toto riešenie naplánoval, pripravil a zrealizoval sám Boh. Toto riešenie si na strane človeka vyžaduje vieru v dokončené Božie dielo, ktoré Boh urobil prostredníctvom Ježiša Krista a nesie pomenovanie „ospravedlnenie z viery“. Na toto Božie riešenie sa teraz pozrieme podrobnejšie.


Ospravedlnenie z viery – počítaná spravodlivosť

Od pádu Adama (a tým aj celého ľudstva) do hriechu je každý človek porušený hriechom, rodí sa pod mocou hriechu, je neschopný nezhrešiť. Okrem toho, že nesie Adamovu vinu, ktorú dedí (ktorá mu je pripočítaná), je vinný aj vlastnými hriechmi, vlastnými prestúpeniami Božieho zákona. Každý človek je hriešny a nespravodlivý. Pritom Písmo zjavuje, že žiaden človek nie je schopný dosiahnuť spravodlivosť, spravodlivosť podľa Božieho zákona, vlastným úsilím. V Božom kráľovstve, v Božej prítomnosti však môže prebývať iba ten, kto je spravodlivý, a to spravodlivý podľa Božej vôle a jeho normy. Pretože to človek sám nedokáže, iniciatívu do rúk musí zobrať Boh. Ako Boh dosiahne to, že z nespravodlivého, vinného, hriešneho človeka, hriešnika, sa stane človek spravodlivý, človek Bohom prijatý? O tom je ospravedlnenie z viery a o tom je tento článok.


Vysvetlenie „ospravedlnenia z viery“

Ako píšeme aj v predslove článku, ospravedlniť (niekoho) je právny výraz a súdny výrok, ktorý znamená oslobodenie spod obžaloby, vyhlásenie za nevinného. Písmo o Bohu zjavuje, že Boh je sudca celej zeme (1. Mojžišova 18:25) a pritom je spravodlivý sudca (2. Timoteovi 4:8). Od ľudí požaduje podriadenie sa svojej spravodlivosti, t. j. podriadenie sa svojim prikázaniam (Matúš 7:21; Rímskym 2. kapitola). Je to Boh, ktorý, ako zjavuje Písmo, má právo a moc človeka odsúdiť alebo ospravedlniť. Je to tak preto, lebo Hospodinovi, ako Kráľovi, prináleží ako stránka právna, tak aj stránka výkonná. V akte ospravedlnenia z viery, ako o tom vyučuje apoštol Pavol v Liste Rímskym, ide o vynesenie priaznivého, oslobodzujúceho (ospravedlňujúceho) rozsudku (Rímskym 3:23-26).


V predchádzajúcom sme hovorili o ospravedlnení zo zákona. Ospravedlnenie z viery je zásadne iné ako ospravedlnenie zo zákona. Ospravedlnenie zo zákona je postavené na zistení skutkovej podstaty, že daný človek je spravodlivý svojou vlastnou spravodlivosťou, zo svojich vlastných skutkov (zásluh). Nikto však nebude a ani nemôže byť ospravedlnený zo zákona, „pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon poznanie hriechu“ (Rímskym 3:20 a tiež Galatským 2:16). Jediná možná cesta, ako sa človek môže stať spravodlivým pred Bohom, je ospravedlnenie z viery v evanjelium, z viery v Ježiša Krista: „Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo“ (Galatským 2:16).


Ospravedlnenie z viery sa deje/uskutočňuje tak, že Boh na strane človeka nachádza vieru v evanjelium a za toto uverenie (takúto vieru) mu prisudzuje (pripočítava) spravodlivosť. Na rozdiel od ospravedlnenia zo zákona pri ospravedlnení z viery nepočíta Boh za spravodlivosť vlastnú spravodlivosť človeka, ale uverenie človeka v Ježiša Krista ako Prostredníka a nášho Zástupcu. Ospravedlnenie z viery vysvetľuje Písmo na príklade Abraháma. Abrahám uveril Bohu, vierou sa na Boha dokonale spoľahol a Boh mu jeho vieru (uverenie) počítal za spravodlivosť. Čo to presne znamená, že Abrahám uveril Bohu? Abrahám uveril Božím zasľúbeniam, ktoré sa týkali spásy, vzkriesenia z mŕtvych a večného života (pozri publikáciu „Zmluva zasľúbení“3)). Za toto uverenie mu Boh pripočítal (priznal, prisúdil) spravodlivosť (1. Mojžišova 15:6). List Rímskym kapitola 4 a List Galatským kapitola 3 podrobne vysvetľujú, že rovnako je to aj s ospravedlnením z viery v prípade veriacich éry Novej zmluvy. Jediný rozdiel tkvie v tom, že zatiaľ čo veriaci éry pred Golgotou verili v zasľúbenia o budúcej spáse, veriaci éry Novej zmluvy veria v evanjelium, to znamená veria v dokončené vykupiteľské dielo Spasiteľa Ježiša Krista.


Vidíme, že ospravedlnenie z viery je skutočne iné ako ospravedlnenie zo zákona. Pritom aj v tomto spôsobe ospravedlnenia je zachovaná Božia spravodlivosť, lebo všetok trest za nás niesol a odpykal náš zástupca Ježiš Kristus.


Kristus ako základ pre ospravedlnenie z viery

Ospravedlnenie z viery je možné len a len na základe dokončeného spasiteľného (vykupiteľského) diela Ježiša Krista. Keď Boh počíta uverivšiemu hriešnikovi jeho vieru za spravodlivosť, čiže vyhlasuje ho za spravodlivého pre jeho uverenie (vieru), tak mu pripočítava (prisudzuje, priraďuje, priznáva) Kristovu spravodlivosť. Kristova spravodlivosť je Ježišova vlastná spravodlivosť, ktorú ako Syn človeka odžil pod zákonom (Mojžišovým zákonom). Kristus naplnil celý zákon. Jeho spravodlivosť je úplná, celá, dokonalá.


Kristus zároveň niesol naše hriechy. Vyniesol ich na kríž, kde za ne vzal trest smrti, lebo odplatou za hriech je smrť. Ospravedlnenie z viery je možné len vďaka tomu, že Kristus je Prostredník medzi Bohom a človekom, je náš Zástupca, Reprezentant. Zástupnosť jeho obete na kríži má dve roviny: Zástupne namiesto nás vzal trest smrti za hriech (podľa zákona) a zástupne namiesto nás naplnil svojím vlastným životom spravodlivosť, ktorú požaduje zákon. Takto Kristus ako náš Prostredník zástupne namiesto nás naplnil každú Božiu spravodlivosť. Preto je Kristus našou spravodlivosťou (1. Korintským 1:30; Rímskym 10:4) a my sme v Kristovi spravodlivosťou Božou (2. Korintským 5:21). Keby sa Kristus nestal Prostredníkom nášho spasenia, ospravedlnenie z viery by nebolo možné. Kristova spravodlivosť tvorí základ pre ospravedlnenie z viery. Takto Božia milosť prejavujúca sa v ospravedlnení neruší Božiu spravodlivosť (Rímskym 5:21), ale naopak, Božiu spravodlivosť stavia v platnosť (Galatským 2:21). Táto spravodlivosť, na základe ktorej nás Boh vyhlásil za spravodlivých, nie je z nás, ale je z Boha (Filipským 3:9).


Podčiarkujeme, že výraz ospravedlniť niekoho neznamená urobiť ho spravodlivým, ale znamená iba prehlásiť ho za spravodlivého. Ospravedlnenie z viery nerieši našu vlastnú spravodlivosť. Pri ospravedlnení z viery je veriaci prehlásený za dokonale spravodlivého, ale nie je premenený na dokonale spravodlivého človeka. Premenu človeka, to jest premenu jeho prirodzenosti z hriešnika a Božieho nepriateľa na Božie dieťa a nové stvorenie rieši následne nové narodenie, darovanie Ducha a obriezka srdca. Obriezku srdca a Ducha dostávame od Boha tiež pri uverení (Galatským 3:2, 3:5, 3:14; Kolosenským 2:11-14), ale sú to iné skutočnosti ako ospravedlnenie z viery. O tom píšeme v ďalšom.


Ospravedlniť je právny výraz. Ospravedlniť niekoho znamená vyniesť rozsudok (súdny výrok), ktorým je človek vyhlásený za spravodlivého (za nevinného). Opakom ospravedlnenia je vyhlásenie za vinného, ktoré je tiež právnym výrazom. Vyhlásenie za vinného znamená následné odsúdenie. O čo v oboch týchto právnych výrazoch (súdnych výrokoch) ide, si vysvetlíme na základe veršov 5. Mojžišova 25:1; 1. Kráľovská 8:32 a Príslovie 17:15. V tomto prípade ide o ospravedlnenie na základe skutkov, na základe vlastnej spravodlivosti. Ide teda o ospravedlnenie človeka, ktorý je pod Mojžišovým zákonom (Galatským 3:12).


Vo všeobecnom pohľade ide o to, že tak ako obvinenie neurobí človeka skutočne vinným, tak ani ospravedlnenie neurobí človeka skutočne spravodlivým. V prípade súdu na základe zákona, súdu na základe vlastnej spravodlivosti, sa odsúdením či ospravedlnením má vyhlásiť už existujúci pravdivý skutkový stav obvineného. Vinný človek je vinný už predtým, ako bol súdnym výrokom uznaný za vinného. Rovnako tak aj musí spravodlivý (zo skutkov zákona) byť spravodlivým už predtým, ako je súdnym výrokom ospravedlnený, čiže uznaný za spravodlivého. Pritom pred Bohom sa človek môže nachádzať iba v jednom z dvoch možných postavení. Buď je nespravodlivý (čiže vinný), alebo je spravodlivý (je nevinný). Toto bol prípad ospravedlnenia zo zákona.


S ospravedlnením z viery je to podstatne inak. Na to, aby bol človek ospravedlnený z viery, sa nevyhľadáva skutková podstata jeho vlastnej spravodlivosti, ale sa vyhľadáva jeho viera v osobu a dielo Ježiša Krista. Ani ospravedlnenie z viery však nie je možné bez skutočnej spravodlivosti ako skutkovej podstaty – nejde však o vlastnú spravodlivosť ospravedlneného, ale o Kristovu spravodlivosť, ktorá tvorí základ pre ospravedlnenie z viery, ako sme to opísali už vyššie. Dá sa preto povedať, že Kristova spravodlivosť a celé jeho zástupné dielo musia predchádzať nášmu ospravedlneniu z viery ako základu pre ospravedlnenie (v zmysle príčinnej podmienenosti).


Spasenie je Hospodinovo

Ospravedlnenie z viery je súčasťou Božieho diela spásy. Tak ako človek sám seba nedokáže spasiť, nedokáže sám seba ani ospravedlniť. Boh je, ktorý ospravedlňuje. Boh predzvedel, naplánoval a pripravil dielo spásy ešte pred založením sveta. Keďže je Boh zvrchovaným Bohom, všetko, čo si v sebe preduložil, sa istotne svojím časom aj stane a naplní. Z tohto dôvodu nám Písmo zjavuje dielo spásy vrátane ospravedlnenia z dvoch uhlov pohľadu – z Božej stránky, čiže z pohľadu večnosti, a z ľudskej stránky, ako sa toto Božie dielo realizuje v človeku v čase a priestore (v časnosti).


Vo večnosti a v časnosti

Písmo zjavuje, že Božie diela sú učinené od založenia sveta (Židom 4:3). Musíme preto rozlišovať, ako sa veci uskutočňujú a odohrávajú vo večnosti a ako sa uskutočňujú a odohrávajú v časnosti, v našom reálnom živote, ¬ v našom časopriestore, v ktorom reálne fyzicky žijeme. Večnosť a časnosť sú dva rozdielne spôsoby bytia (existencie). Boh prebýva vo večnosti (v duchovnom svete) a my prebývame v časnosti (v časopriestorovom materiálnom svete). Preto treba rozlišovať medzi chronológiou udalostí a ich príčinnou súvislosťou. Obe sú pre porozumenie Božieho konania s nami dôležité, ale z hľadiska našej témy je dôležité porozumieť predovšetkým príčinnej súvislosti v prípade ospravedlnenia z viery.


Udalosti v našom svete sú zoradené v čase ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť, ale ich príčina (dôvod, prečo k nim dochádza) sa nachádza vo večnosti. Oba pohľady, pohľad z večnosti a pohľad z časnosti, sú pre pochopenie ospravedlnenia dôležité, ale medzi nimi musíme rozlišovať a uvedomiť si, kedy o veciach hovoríme z pohľadu večnosti a kedy z pohľadu časnosti, teda z pohľadu našej reálnej fyzickej existencie. Musíme rozlišovať, kedy hovoríme o nebeských veciach a kedy o zemských. To, čo Boh koná, sa odohráva vo večnosti (nebeské veci) a príčinne podmieňuje to, čo sa odohráva v časnosti (zemské, časné veci). Tak je to aj v otázke ospravedlnenia.


Boh volá to, čo nie je, ako čo by bolo. Veci, ktoré si v sebe preduložil, sa istotne stanú a naplnia. Z tohto dôvodu Písmo niekedy opisuje veci (záležitosti/udalosti), ktoré sa ešte len majú stať (v časopriestore), ako čo by sa už stali (z pohľadu večnosti či z pohľadu nebeského). Napríklad Ján v Knihe Zjavenia opisuje budúce veci už ako hotové, napr. to veľké mesto, svätý Jeruzalem (nový Jeruzalem, Zjavenie 21:10-27). Aj kráľovstvo je pripravené od založenia sveta (Matúš 25:34) a rovnako tak aj ohnivé jazero (25:41); tiež je už pripravené miesto pre ženu zo Zjavenia 12:6. Boh si pripravil a predzvedel svoj ľud, s ktorým bude bývať v novom Jeruzaleme, a všetko, čo s tým súvisí, už pred založením sveta. Je ťažké si predstaviť a konkretizovať nebeské veci a to, čo sa odohráva vo večnosti, lebo Písmo sa k nim vyjadruje väčšinou len sporo a v náznakoch, ale priame prehlásenie Písma a aj jeho celý kontext o tom, čo si Boh naplánoval, preduložil, je spoľahlivé a môžeme mu plne dôverovať.


V ďalšom texte o ospravedlnení hriešneho človeka preto najprv opíšeme udalosti, ktoré predchádzali jeho ospravedlneniu (ospravedlnenie príčinne podmienili) a odohrali sa vo večnosti (časť B). V časti C potom opíšeme ospravedlnenie hriešnika z pohľadu časnosti, z pohľadu jeho materiálneho bytia, jeho reálneho, skutočného života. Teda tak ako k ospravedlneniu došlo v jeho živote, ako si ho v plnom uvedomení prežil on sám.



B. Ospravedlnenie z viery ako Božie dielo z pohľadu večnosti


Skutočnosti (Božie rozhodnutia a jeho dielo) vedúce k našej spáse, a teda aj k ospravedlneniu, začínajú vo večnosti ešte pred zložením sveta, ako to zjavuje Písmo v Liste Efezským 1:3-11. „... tak, ako si nás v ňom vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním, v láske, predurčiac nás k synovstvu skrze Ježiša Krista…“ (verše 4-5). Tu je počiatok týchto udalostí. Ich uskutočnenie je zjavené ďalej vo veršoch 6-11 (a aj na iných miestach Písma) a ich koniec je opísaný v Knihe Zjavenia 21:2-3. „Hľa, stán Boží s ľuďmi, a bude bývať s nimi, a oni budú jeho ľudom, a on, Boh, bude s nimi a bude ich Bohom“ (verš 3). Boh pripravil všetky veci vo večnosti už pred založením sveta, teda prv ako vznikli veky (Efezským 3:11). Vo večnosti pripravil aj veľkonočného Baránka, ktorý prišiel v plnosti času a bol zabitý pre nás, pre našu záchranu („… ste vykúpení… drahocennou krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista, predzvedeného pred založením sveta a zjaveného pri posledku časov pre vás“ – 1. Petrov 1:19-20; Ján 1:29; 1. Korintským 5:7; Židom 10:7).


V šiestej kapitole Listu Rímskym je opísané, čo sa udialo s nami v súvislosti s Kristovým ukrižovaním. Tento opis je urobený z pohľadu večnosti, z duchovnej oblasti a opisuje udalosti, ktoré sa odohrali, keď sme my boli ešte hriešnikmi a pritom sme ešte ani neexistovali – už vtedy Kristus zomrel za nás (Rímskym 5:8).


Aby sme mohli byť ospravedlnení z viery, museli sme byť stotožnení s Kristom v jeho smrti a v jeho vzkriesení – to predstavuje príčinnú podmienenosť ospravedlnenia z viery. Vďaka stotožneniu s Kristom v jeho smrti sme zomreli hriechu, a preto nás hriech už nemôže odsúdiť, nemôžeme už byť vinní hriechom. Vďaka stotožneniu s Kristom v jeho smrti sme zomreli zákonu, preto už nie sme pod zákonom a preto už nie je potrebná naša dokonalá vlastná spravodlivosť. Už nebudeme potrebovať byť ospravedlnení zo zákona, ale môžeme byť a sme ospravedlnení z viery. Sú to pravdivé reálne udalosti, lebo tak ich zjavuje Písmo, a preto ich musíme v plnosti akceptovať.


Za naše hriechy zomrel Boží Baránok

Pretože sa na celej šírej zemi nenašiel žiaden človek, ktorý by naplnil Boží zákon, pretože všetci zhrešili, potrebnú spravodlivosť musel prísť zabezpečiť Boží Syn v ľudskom tele ako Ježiš Kristus z Nazareta3),4). Bol ako jeden z nás, ale bez hriechu. Bol spravodlivý vo svojej podstate a spravodlivý aj celým svojím životom a konaním. Svojím životom naplnil Boží zákon daný ako Mojžišov zákon a každú požiadavku platnú ako zákonná norma. Nebolo nič, čo by sa mu bolo dalo vytknúť (Ján 14:30). Preto mohol Boh na neho, na Božieho Baránka, položiť naše hriechy, súdiť ich na ňom a na ňom aj odsúdiť. Kristus zomrel, bol pochovaný a odpykal celý trest za naše hriechy. Pretože nemal žiaden vlastný hriech ani vinu, smrť ho po odpykaní trestu za naše hriechy viac v hrobe držať nemohla – na tretí deň vstal z mŕtvych. Tým sme boli od našich hriechov skutočne očistení (Židom 1:3), tým boli naše hriechy skutočne vyriešené, a preto môžeme byť od nich ospravedlnení (Rímskym 4:24-25). Kristova zástupná obeť a jeho vzkriesenie boli nevyhnutné pre naše ospravedlnenie. Preto už za naše hriechy odsúdení nebudeme, lebo odsúdený za ne bol už Kristus ako Boží Baránok.


Môžeme povedať: Ospravedlnení od hriechov môžeme byť preto, lebo naše hriechy boli prenesené na Krista, Božieho Baránka, na ňom boli odsúdené a fyzicky potrestané a Kristus za ne aj fyzicky odpykal celý náš trest, preto my už za ne viacej nenesieme vinu a odsúdenie. Týka sa to aj viny za Adamov hriech. Takto Boh vyriešil otázku všetkých našich hriechov, našich vlastných, ako aj Adamovho prestúpenia. Kristova obeť rieši definitívne hriech človeka, hriech ako taký.


Starozmluvný baranček je v tomto smere jasným typologickým obrazom Kristovej obete. V starozmluvnej obeti je konkrétny časný (vlastný) hriech človeka prenesený na barančeka, baranček je „zahriešnený“ (počítaný za hriešneho), zomiera a príslušný človek je smrťou (krvou) barančeka od hriechu očistený a ospravedlnený. Podobne aj Kristus bol našimi hriechmi „zahriešnený“ a my sme tak jeho smrťou boli od hriechov očistení. Keď Izraelita šiel obetovať barančeka, preniesol na neho svoj hriech.


Avšak ospravedlnenie na základe zástupnej obete nerieši hriešnu prirodzenosť, rieši len vinu za hriech – odsúdenie/neodsúdenie za hriech. Ospravedlnenie na základe zástupnej obete ako také nerieši pôvod (príčinu) hriechu či hriechov, rieši iba vinu za hriech či hriechy – ospravedlnenie je iba právny akt, právny výnos. Hriešna prirodzenosť človeka sa však na obeť preniesť nedá. Takisto ako sa hriešna prirodzenosť Izraelitu na barančeka nepreniesla/neprenášala, je to aj s nami. Naša hriešna prirodzenosť na Krista nebola prenesená, bola vyriešená iným spôsobom. Prirodzenosť človeka sa nedá na iného preniesť. Dá sa zdediť, ale nie preniesť. Prirodzenosť sa dedí, ale sa neprenáša.


Pre našu spásu je potrebné vyriešiť tri veci: vinu za naše vlastné hriechy, vinu za Adamov hriech, ktorú nám Boh pripočítava, a našu hriešnu prirodzenosť, ktorú dedíme po Adamovi, ktorá plodí naše hriechy. Vina za hriech, čiže za Adamov hriech a za naše vlastné hriechy, sa rieši pripočítaním nášho hriechu Kristovi na kríži (prenesením nášho hriechu na Krista), teda sa rieši cez Kristovu zástupnú obeť. Naša hriešna prirodzenosť sa rieši inak. Rieši sa cez naše stotožnenie s Kristom v jeho smrti a v jeho vzkriesení. V stotožnení s Kristom v jeho smrti zomiera náš starý človek (je ukrižovaný) a v stotožnení s Kristom v jeho vzkriesení vstáva do života náš nový človek (znovuzrodený človek, nové stvorenie, Božie dieťa), čím je kompletne vymenená naša stará prirodzenosť za novú. Ospravedlnenie sa týka len viny za hriech (viny za Adamov hriech a za naše vlastné hriechy). Ospravedlnenie sa nijako netýka našej prirodzenosti.


V Adamovi a v Kristovi

„Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“ (Rímskym 5:12). Z 5. kapitoly Listu Rímskym je ale zrejmé, že aj do Mojžišovho zákona bola potreba ospravedlnenia, lebo aj do zákona (rozumej do príchodu Mojžišovho zákona) bol hriech na svete (5:13), a keď prišiel zákon, hriech sa len rozmnožil (Rímskym 7:7-9), čo hovorí o tom, že hriech vládol aj v ére medzi Adamom a Abrahámom a aj v ére medzi Abrahámom a Mojžišom (Rímskym 5:13-14). Ospravedlnenie rovnako potrebovali aj tí, ktorí existovali na svete (žili) pred príchodom Mojžišovho zákona. Toto znamená a poukazuje na to, že v ospravedlnení sa rieši (musí sa riešiť) ako vina za vlastné hriechy, tak aj vina, ktorú človek zdedil po Adamovi. Okrem toho máme aj ďalší problém – a ten je naša hriešna prirodzenosť, ktorú dedíme po Adamovi. Aj ten je potrebné vyriešiť, lebo v Adamovi sme všetci hriešni svojou podstatou, a preto páchame vlastné hriechy. Dedíme Adamovu vinu a dedíme aj Adamovu padlú prirodzenosť. Obe majú ten istý zdroj, ten istý pôvod, a tým je Adamova neposlušnosť, Adamov pád (hriech). Riešiť jedno bez druhého by bolo jednak neúplné a jednak neúčinné.


Starozákonné obete boli nedokonalé, bolo potrebné neustále ich opakovať, pretože nedokázali definitívne vyriešiť trojaký problém hriešneho človeka. Kristova obeť raz prinesená je dokonalá a dokončená, definitívne rieši trojaký problém človeka.


Pri dedení Adamovej viny by bolo presnejšie hovoriť o tom, že je nám Adamova vina pripočítaná. My sme nezhrešili takým hriechom ako Adam, a predsa nám je vina za tento hriech počítaná rovnako, ako bola počítaná Adamovi. Je to tak preto, lebo nás Adam ako prvý človek (prvý Adam) všetkých pred Bohom reprezentoval v zmluve, ktorú s ním Boh uzavrel a cez neho vlastne s celým ľudstvom (pozri zmluva s Adamom v článkoch v Solas1),4) a publikáciu „Zmluva zasľúbení“3)).


Starozákonné obete boli nedokonalé, lebo nevedeli vyriešiť Adamovu vinu za hriech raz a navždy a neriešili ani starú prirodzenosť – neriešili to, čo sme zdedili. Preto v starozmluvných obetiach upomienka na hriech zostávala rok po roku (Židom 10:1-3). Boli len dočasné, mali platnosť len do času dokonalej Kristovej obete. Kristova obeť je dokonalá. V nej je zahrnuté riešenie viny za naše vlastné hriechy, riešenie viny za Adamov hriech a aj otázka našej hriešnej prirodzenosti, ktorá bola zdrojom našich vlastných hriechov. Tým je otázka hriechu vyriešená definitívne, raz a navždy: „… Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa [Kristus] raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou“ (Židom 9:26).


Nesieme Adamovu vinu za jeho hriech, máme vlastnú vinu za svoje hriechy a máme aj hriešnu prirodzenosť zdedenú po Adamovi. Tieto tri veci spolu súvisia a pre ich definitívne vyriešenie je potrebné ich vyriešiť súčasne. Pre tento dôvod sa definitívne vyriešenie hriechu mohlo riešiť len takou obeťou, ktorou sa vyriešili všetky tri naše problémy odrazu, aj keď sa riešili rôznym spôsobom. Vinu za Adamov hriech a vinu za naše hriechy Boh riešil tak, že ich preniesol na Božieho Baránka Krista – išlo o prenesenie. Kristus v tomto smere bol zastupujúcou obeťou. Starú hriešnu adamovskú prirodzenosť (starého človeka) Boh riešil tak, že nás stotožnil s Kristom v jeho smrti a pochovaní. Teda tak, že starého človeka nechal stotožnením s Kristom zomrieť – tu išlo o stotožnenie. Obeť za všetky tri viny bola jedna a tá istá a tou bol Boží Baránok Kristus.


Znova pripomíname, že my sme v okamihu Kristovej smrti ešte neexistovali, ale tam na kríži sa už riešili všetky naše hriechy. V čase, keď sme sa fyzicky narodili, a aj neskôr, keď sme sa obrátili (pokánie a uverenie), Kristus už bol oslávený a posadený v ponebeských oblastiach a tam sa na neho naše hriechy ani nepreniesli a ani sa neriešili. Z duchovného pohľadu (z pohľadu večnosti) sa všetko s nami dialo v stotožnení s Kristom v jeho smrti na kríži, pochovaní a v jeho vzkriesení.


Stotožnení s Kristom

V tejto časti sa otázke významu stotožnenia s Kristom venujeme trocha podrobnejšie. Všetci sme sa Adamovým pádom stali hriešni (1. Mojžišova 5:3; Rímskym 5:12) – zdedili sme vinu Adamovho pádu/hriechu a jeho pádom vstúpila smrť a porušenie do celého stvorenstva, čo zmenilo prirodzenosť všetkých Adamových potomkov, teda všetkých ľudí. Adamov hriech nebol náš vlastný hriech. Vina za Adamov hriech je nám iba pripočítaná, to je dedičstvo po Adamovi (toto je otázka viny). Hrešili sme, lebo všetci sme sa v Adamovej rodovej línii stali (a boli) hriešni svojou podstatou, podstatou svojho bytia (toto je otázka hriešnej prirodzenosti starého človeka). Okrem našej viny (viny za naše hriechy a viny za Adamov hriech, čo Boh vyriešil tak, že, ako píšeme vyššie, ich vložil na Krista a vyriešil/odpustil v ospravedlnení) bolo pre naše spasenie potrebné vyriešiť aj otázku našej starej prirodzenosti, s ktorou sa rodia všetci ľudia prichádzajúci na tento svet.


Kristova smrť za naše hriechy a smrť nášho starého človeka v stotožnení s Kristom v jeho smrti a pochovaní má svoj dôsledok. Ten je, že hriech nás už nemôže odsúdiť, lebo sme mu zomreli, sme pre neho právne (a v duchovnom pohľade z večnosti aj fakticky) mŕtvi, preň už ani neexistujeme. Hriechu sa preto, že nad nami nemá moc, môžeme, ako píše apoštol Pavol, sprotiviť, resp. ho odmietnuť (Židom 12:4; Jakub 4:7). Teda vďaka zomretiu s Kristom hriech nám už nikdy nijako nemôže spôsobiť právne dôsledky, lebo nad nami už nepanuje. V tom je prepojenie (prekrytie) stotožnenia s Kristom s naším ospravedlnením. Naša právna istota má dva základy – zomretie s Kristom a ospravedlnenie.


Smrť starej prirodzenosti

Hriešnu prirodzenosť dedia všetci ľudia po svojom predkovi Adamovi. Treba povedať, že pre našu spásu sa musí vyriešiť nielen naša vina, ale aj naša stará hriešna prirodzenosť. To prvé musí byť kvôli súdu (odsúdeniu) a Boh ju (našu vinu) rieši v ospravedlnení (ospravedlnením, viac v časti C), to druhé preto, aby sme sa stali novým človekom (novým stvorením), Božím dieťaťom a Boh ju (našu prirodzenosť) rieši smrťou starého človeka na kríži a v znovuzrodení (znovuzrodením, 1. Korintským 15:49-51), darovaním Ducha a obriezkou srdca. Otázka vyriešenia našej starej, hriešnej adamovskej prirodzenosti nie je priamo témou tohto článku, aj keď s ňou úzko súvisí, preto sa jej v ďalších odsekoch dotkneme len neúplne.


Otázku našej starej prirodzenosti, zmarenie tela hriechu, riešil Boh v tom, že nás stotožnil s Kristom („ponoril“, čiže „pokrstil“ – ako to je podľa prekladu prof. Roháčka a aj iných) v jeho smrti ukrižovaním a v pochovaní. „Alebo či neviete, že všetci, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, pokrstení sme v jeho smrť? Pohrobení sme teda s ním skrze krst v smrť, aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života. Lebo ak sme sa stali spoluzrastlými podobnosťou jeho smrti, ale takými aj podobnosťou vzkriesenia budeme vediac to, že náš starý človek je spolu ukrižovaný, aby bolo zmarené telo hriechu čo do svojej pôsobnosti, aby sme viacej neslúžili hriechu. Lebo ten, kto zomrel, je už ospravedlnený od hriechu“ (Rímskym 6:3-7). Keďže sme boli s Kristom stotožnení v smrti a pochovaní, to, čo sa udialo s Kristom fyzicky, sa udialo aj s nami duchovne. To je význam stotožnenia.


Tým, že sme zomreli spolu s Kristom, zomrela aj naša stará prirodzenosť, lebo náš starý človek bol spolu s Kristom ukrižovaný a pochovaný (Rímskym 6:3-4). Boh starú prirodzenosť odstránil tak, že ju nechal zomrieť s Kristom v jeho smrti a pochovaní. To je jedna stránka veci. Druhá stránka veci je tá, že sme spolu s Kristom už aj vstali do novoty života (Kolosenským 3:1), spolu s Kristom sme boli oživení (Efezským 2:5). Spolu s Kristom sme nielen zomreli, spolu s Kristom sme boli aj vzkriesení. Stotožnenie s Kristom má aj ten dôsledok, že sme spolu s Kristom už vstali, vstali do nového života v novej prirodzenosti ako nové stvorenie. To je nové narodenie či znovuzrodenie. V znovuzrodení nám dal (utvoril) novú prirodzenosť (1. Petrov 1:23; Jakub 3:5). Smrť starého človeka je potrebná pre to, aby sme potom v znovuzrodení mohli dostať novú prirodzenosť, byť novým stvorením v Kristovi a niesť ovocie spravodlivosti na slávu Bohu. Pre túto novú prirodzenosť je charakteristické, že už nežijeme sami sebe, ale žije v nás Kristus, a preto žijeme Bohu (Galatským 2:20). Vďaka tomu, že sme s Kristom zomreli a vstali, už nie sme v Adamovi, ale sme v Kristovi. Už nás viac nereprezentuje pred Bohom Adam a to, čo vykonal, ale nás reprezentuje Kristus (ako druhý a posledný Adam) a to, čo vykonal.


Zomretie zákonu

Keď Písmo používa slovo zákon, musíme rozlišovať, či ide o zákon ako súbor prikázaní, zákon ako zmluvu alebo zákon v zmysle „zákonitosť“, teda ako nejaká pevne daná danosť. Tým, že sme boli stotožnení s Kristom a spolu s ním sme aj zomreli, zomreli sme jednak hriechu (Rímskym 6. kapitola), zomreli sme starej prirodzenosti, ale „zomreli sme aj zákonu“ ako zákonu hriechu a smrti (Rímskym 7. kapitola) a zomreli sme zákonu aj ako zákonu skutkov.


Oslobodenie od zákona hriechu a smrti

Vďaka zomretiu s Kristom máme aj ďalší úžitok. Keďže starý človek je ukrižovaný, je zlomená moc a nadvláda hriechu, zlomené otroctvo hriechu. Už nie sme hriechom nútení žiť pod jeho nadvládou. Sme oslobodení od hriechu, od jeho moci a vlády a môžeme a dokážeme žiť nový život v posvätení a v spravodlivosti. Vďaka tomu, že sme s Kristom nielen zomreli, ale aj vstali z mŕtvych, vstali sme do novoty života, môžeme a dokážeme žiť nový život, lebo sme následne v znovuzrodení dostali novú prirodzenosť.


Boh nám daroval svojho Ducha na trvalé prebývanie (Rímskym 8:9). Je to práve jeho Duch (Svätý Duch, Duch Kristov, Boží Duch), ktorý nás oslobodzuje od zákonitosti hriechu a smrti, ktorá to zákonitosť je nerozlučne spojená so starou hriešnou prirodzenosťou (Rímskym 8:2). A výsledkom je reálne a skutočné žitie nového života – chodíme podľa Ducha a už viacej nechodíme podľa tela (Rímskym 8. kapitola).


Ukrižovanie starého človeka a vstanie do novoty života spolu so vzkrieseným Kristom je iný opis nového narodenia (paralelný k splodeniu z Ducha a znovuzrodeniu), čo vysvetľuje Rímskym 8. kapitola cez darovanie Ducha. Zmenu prirodzenosti objasňuje Rímskym 6. kapitola cez zomretie starého človeka a vzkriesenie do novoty života a Rímskym 8. kapitola vykladá presne to isté, ale cez nové narodenie a darovanie Ducha. Smrťou starej prirodzenosti a zrodom novej v znovuzrodení (Rímskym 6 a Rímskym 8) sa rieši to, aby som nebol ovládaný princípom (zákonom) hriechu a smrti, ktorý to princíp operuje v starom človeku a ktorého zbraňou je zákon (Mojžišov zákon skutkov).


Zomretie zákonu skutkov (Mojžišovmu zákonu)

Aj zákonu skutkov som musel zomrieť z dvoch dôvodov, a to: z právneho dôvodu a z dôvodu dostania novej prirodzenosti. Z právneho dôvodu preto, aby som nebol pod zmluvou skutkov, ale pod zmluvou milosti v Kristovi. Z dôvodu dostania/získania novej prirodzenosti (stará zomrela na kríži, nová je splodená, znovuzrodená) preto, aby som nebol pod Mojžišovým zákonom, pretože ten rozdúchava žiadosť, tá plodí hriech a hriech plodí smrť. Keď som v Kristovi, vtedy mám novú prirodzenosť a som nielen pod milosťou, ale aj pod Kristovým zákonom, som duchom schopný slúžiť spravodlivosti (nová prirodzenosť) namiesto služby hriechu (stará prirodzenosť) a môžem niesť ovocie spravodlivosti namiesto nesenia ovocia hriechu a smrti.


Keď sme boli v tele, ako píše apoštol Pavol, pôsobili v našich údoch vášne rôznych hriechov… aby sme niesli ovocie smrti (7:5) a tiež „vidím iný, cudzí zákon vo svojich údoch, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a ktorý ma zajíma v rabstvo zákonu hriechu, ktorý to zákon je v mojich údoch“ (7:23).


Adamovým pádom nielenže nesieme jeho vinu, ale všetci jeho potomkovia sa dostali aj pod zákon hriechu a smrti. V Adamovi sme boli telesní (hriešni), predaní pod hriech – rozumej: pod zákonom hriechu a smrti, lebo hriech nám vládol skrze telo a kraľovala nám smrť (Rímskym 7:14). Lebo „ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili. Lebo aj do zákona [Mojžišovho] bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona. Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam“ (5:12-14, čítaj aj verše 15-19). Hrešili sme vlastnými bezbožnými skutkami, lebo sme boli pod mocou a vládou hriechu.


List Rímskym v kapitole 7 opisuje jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Ak by bol hriešnik iba ospravedlnený, ale nemal by novú prirodzenosť, tak by sa človek nachádzal v žalostnom stave. Mysľou by túžil napĺňať Boží zákon, čiže túžil by žiť spravodlivo v súlade s požiadavkami Božej vôle, ale by to nedokázal a výsledok by bol opačný. Náš stav v starej prirodzenosti je opísaný tak, že „sme v tele“ a v našich údoch pôsobia vášne rôznych hriechov, aby sme niesli ovocie smrti (Rímskym 7:5). Tento stav je opísaný tak, že nerobím to, čo chcem (nekonám spravodlivosť), ale robím to, čo nenávidím, čiže pácham hriech (Rímskym 7:15 aj 19). To, že chcem činiť dobré, ale leží pri mne naopak zlé, je opísané ako zákonitosť (zákon), danosť (Rímskym 7:21), ktorá je vlastná starému človekovi, pokiaľ starý človek žije. Tento stav starého človeka je opísaný ako pôsobenie cudzieho zákona v jeho údoch, zákona hriechu, ktorý starého človeka drží v otroctve hriechu (Rímskym 7:23). Navyše, tento stav je umocnený tým, že človek je pod zákonom (zákonom skutkov, Mojžišovým zákonom), pretože zákon rozdúchava hriešnu žiadosť: „Lebo keď sme boli v tele, pôsobili v našich údoch vášne rôznych hriechov, vznikajúce skrze zákon…“ (Rímskym 7:5, pozri aj 7:7-9 a 7:11). Takýto stav je smrteľný: je to existencia „v tele smrti“ (7:24). Človek potrebuje byť z tohto stavu zachránený, vytrhnutý (7:24). Táto záchrana je v Písme opísaná ako taká, ktorá má dve zložky či dva aspekty.


Prvým aspektom je zomretie hriechu a zomretie zákonu. Vďaka tomu, že sme boli stotožnení s Kristom v jeho smrti, zomreli sme ako hriechu (Rímskym kapitola 6), tak aj zákonu (Rímskym 7:1-4). Vďaka zomretiu zákonu nielenže viacej nie sme pod zákonom ako zmluvou skutkov, ale zákon viacej nemôže rozdúchavať v nás žiadosť a plodiť hriech a nesenie ovocia smrti, pretože sme skrze Krista zákonu zomreli. Vďaka zomretiu hriechu sme od hriechu nielen oslobodení v tom zmysle, že hriech nás už nemôže odsúdiť (vina za hriech nás nemôže priviesť do zatratenia), ale hriech už nám nemôže vládnuť, nemá nad nami moc, pretože starý človek bol ukrižovaný (Rímskym kapitola 6). Súčasťou toho, že sme boli s Kristom stotožnení, je aj to, že sme spolu s Kristom vstali. Vstali sme do novoty života. Vďaka nášmu stotožneniu s Kristom v jeho smrti a v jeho vzkriesení Boh urobil zmenu aj našej prirodzenosti. Dôsledok zmeny/výmeny prirodzenosti je nasledovný: už viac nie sme v tele, ale sme v duchu (Rímskym 7:5-6 a celá kapitola 8). Už viac nie sme starý človek (v Adamovi), ale sme nové stvorenie (v Kristovi). Dôsledkom vlastníctva novej prirodzenosti je zmena života a nesenia ovocia. Už viacej nenesieme ovocie smrti, ale nesieme ovocie Bohu. Slúžime v novote ducha a nesieme ovocie spravodlivosti (Rímskym 7:4-6 a celá kapitola 8).


Vytrhnutie z existencie v tele smrti (Rímskym 7:24) je skrze to, že sme v Ježišovi Kristovi a nechodíme podľa tela, ale chodíme podľa Ducha (Rímskym 7:25 – Rímskym 8:1). Toto riešenie je dané ako Božia zákonitosť, danosť, a je opísané ako „zákon Ducha života v Kristu Ježišovi“. Boh to ustanovil, uzákonil tak, že kto má „Ducha Kristovho“ (Rímskym 8:9), patrí Bohu (Rímskym 8:9), má „Ducha života v Kristu Ježišovi“ a zákonom Ducha života v Kristu Ježišovi je oslobodený od zákona hriechu a smrti. Takto je človek vyslobodený z toho žalostného stavu opísaného ku koncu siedmej kapitoly Listu Rímskym. Toto vyslobodenie, ktoré znamená novú prirodzenosť človeka, ako sme to opísali v odseku vyššie, je opísané v ôsmej kapitole Listu Rímskym ako založené na darovaní Ducha. Len ten, kto má Kristovho (Božieho, Svätého) Ducha, je vyslobodený a má novú prirodzenosť. To, že daný človek má Kristovho Ducha, je znakom toho, že sa narodil znova. Znovuzrodenie je tým druhým aspektom zmeny/výmeny ľudskej prirodzenosti zo starého (adamovského) človeka, ktorý je v tele a chodí podľa tela, na nového človeka (nové stvorenie), ktorý je v Duchu a chodí podľa Ducha.


Vzkriesení k novému životu

Stotožnenie s Kristom vo vzkriesení znamená, že s Kristom sme stotožnení aj v živote, že s Kristom budeme aj žiť (Rímskym 6:8). Pretože Kristus už viacej nezomiera, ani smrť už viacej nepanuje nad ním, preto ani my už viacej nezomierame a ani smrť (duchovná) už viacej nad nami nepanuje, ale sme živí Bohu a môžeme niesť ovocie na Božiu slávu.



C. Ospravedlnenie z viery, ako sa udialo v časnosti


Spôsob ospravedlnenia

Písmo predkladá dva spôsoby (metódy, cesty) ospravedlnenia. Jednu cestu poznáme pod pomenovaním ospravedlnenie zo skutkov zákona a druhá nesie pomenovanie ospravedlnenie z viery.


Ospravedlnenie zo skutkov

Boh dal ľuďom zákon, aby im zjavil svoju vôľu, svoju svätosť a svoje požiadavky a aby bol človek, keď ich naplní a dodrží, prehlásený za spravodlivého na základe svojej vlastnej spravodlivosti, prebýval v Božej prítomnosti, v jeho kráľovstve a bol počítaný k jeho ľudu (Rímskym 10:5; Galatským 3:12). Tento zákon je známy ako Mojžišov zákon (zákon) a je jadrom zmluvy, ktorú Boh uzavrel s izraelským národom cez prostredníka Mojžiša. Pod zákonom sú všetci ľudia, ktorí sa rodia na túto zem (pozri článok „Pestún vedúci ku Kristovi“, Solas1)). Cez tento zákon však nikto z ľudí nebude ospravedlnený (Galatským 3:11), lebo nikto z Adamových potomkov zákon nedokázal a nedokáže naplniť. Táto cesta k ospravedlneniu nevedie – márna je snaha človeka ísť touto cestou. Je to len hypotetická cesta1). Skutočnou funkciou zákona je definovať spravodlivosť a odhaliť ľudský hriech, aby človek spoznal svoju potrebu byť ospravedlnený z viery a spasený.


Ospravedlnenie z viery

Jeden jediný, kto zákon naplnil, bol Ježiš Kristus z Nazareta, Boží Syn, ktorý skrze narodenie sa zo ženy prijal na seba ľudské telo, a tak sa dostal pod zákon (Galatským 4:4). Ježiš Kristus nie je Adamov potomok, je to druhý a posledný Adam (1. Korintským 15:45-48). Svojím bezhriešnym životom a poslušnosťou Bohu, ako zjavuje Písmo, mohol zástupne niesť trest za náš hriech, ako o tom píšeme aj vyššie.


Uverenie v osobu a dielo Ježiša Krista z Nazareta, Božieho Syna prišlého v tele, je cesta ospravedlnenia hriešnika, ktorú predkladá Písmo a na ktorú nás smeruje. Ospravedlnenie hriešnika v tejto novozmluvnej dobe, ktorú teraz žijeme, sa deje „vo viere“ alebo „skrze vieru“, alebo aj „prostredníctvom viery“. Tejto ceste sa v ďalšom texte budeme venovať.


V Liste Rímskym apoštol Pavol predkladá evanjelium ako správu, ktorou sa zjavuje „Božia spravodlivosť“: „Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, Židovi predne i Grékovi. Lebo spravodlivosť Božia sa v ňom zjavuje z viery vo vieru, ako je napísané: Ale spravodlivý bude žiť z viery“ (Rímskym 1:16-17). List Rímskym vo veľkej miere sústreďuje pozornosť na ospravedlnenie, pričom ospravedlnenie je predkladané ako základný prejav Božieho požehnania, lebo sa deje z milosti (nie zo skutkov) a zároveň rieši a zabezpečuje budúcnosť človeka.


Príbeh Abraháma – otca našej viery

Ospravedlnenie Abraháma

V štvrtej kapitole Listu Rímskym je ako príklad ospravedlnenia z viery uvedený príbeh Abraháma: „A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť“ (Rímskym 4:3). Apoštol Pavol takto dôvodí, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov, ale z viery, uverením. Pasáže, z ktorých je to najviac zrejmé, sú: Rímskym 4:3-25 a Galatským 3:6-9.


Apoštol Pavol sa veršami Rímskym 4:3 („Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť.“) a Galatským 3:6 („Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“) odkazuje na verš 1. Mojžišovej 15:6 („A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravodlivosť.“).


Porozumieť veršu Rímskym 4:3 a jeho správnemu výkladu je kľúčom k porozumeniu celej kapitoly Rímskym 4 a k porozumeniu „ospravedlnenia z viery“, čiže porozumeniu princípu „počítania viery za spravodlivosť“ a iných variantov týchto výrazov. Zmysel verša Rímskym 4:3 je ten, že Boh Abrahámovi z milosti (zadarmo) priznáva (pripočítava) spravodlivosť po uverení (alebo: v uverení, uverením) v toho, ktorý oživuje mŕtvych a volá to, čo nie je, ako čo by bolo (verš 17). Boh priznáva, pripočítava spravodlivosť z milosti, nie zo skutkov – hovorí o tom kontext celej tejto kapitoly. Viera, uverenie nie je ani záslužný čin, ani skutok, je to číre spoľahnutie sa. Ani Abrahám sa nemohol svojimi skutkami chváliť pred Bohom (4:2). To znamená, že Abrahám sa nemohol odvolávať ani len na tie svoje skutky, ktoré vykonal ako poslušnosť Bohu, ako ovocie svojej viery. Ospravedlnenie je z viery, viery samotnej, bez skutkov, aby nebolo z podlžnosti, aby nebola Abrahámova spravodlivosť mzdou za zásluhy (verš 4). To sa pred Bohom nedeje, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo (Rímskym 3:20).


Boh reagoval na Abrahámovu dôveru a spoliehanie sa na neho tým, že ho svojím právnym, sudcovským výrokom ospravedlnil z viery, a preto z viery (a nie zo skutkov), aby Abrahámovo ospravedlnenie a jeho spravodlivosť bola z milosti (4:16). Abrahám prejavil svoju vieru a spoliehanie sa na Boha už v Úre Chaldejskom tým, že na Boží pokyn vyšiel z neho a šiel tam, kam ho viedol Boh (Štefan a Skutky 7:2-4), a veril všetkému, čo mu Boh povedal, a poslúchol všetko, čo mu Boh prikázal. Abrahámova spravodlivosť však bola oznámená až po udalostiach opísaných v 1. Mojžišovej 15:1-5 a potvrdená tým, že Boh s ním a jeho semenom po ňom uzavrel zmluvu (5:7-21, 17:1-2 a Skutky 7:8).


Výraz „počítať za“ vo veršoch Rímskym 4:3-25, Galatským 3:6-9 a 1. Mojžišovej 15:6 je použitý/používaný v zmysle „pripočítať, priradiť, prisúdiť“ z milosti, nie zo skutkov. Boh na strane Abraháma videl, že mu Abrahám dôveruje, spolieha sa na neho a na jeho zasľúbenia, za tento postoj ho ospravedlnil a za tento vzťah Abraháma k Bohu mu Boh pripočítal, prisúdil, priznal, priradil štatút spravodlivého. Podstata celej skutočnosti Abrahámovho ospravedlnenia je súdny výnos, právny výrok: Hospodin ako Sudca priznal Abrahámovi spravodlivosť! Abrahámovi bola súdnym výrokom priznaná spravodlivosť. Nebola to Abrahámova vlastná spravodlivosť, z ktorej by bol býval ospravedlnený. Bola to spravodlivosť priradená Abrahámovi zvonku, z iného zdroja. Na strane Abraháma dôvera, spoliehanie sa na Boha a na strane Boha priznanie, prisúdenie spravodlivosti Abrahámovi.


V tejto kapitole je daný dôraz na kontrast medzi ospravedlnením zo skutkov a ospravedlnením z milosti, z viery, pričom viera nie je považovaná za skutok ani za žiadnu zásluhu. Toto chápanie vzťahu viery a spravodlivosti je priamo zjavené (povedané, potvrdené) vo veršoch 5-6: „Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť. Ako aj Dávid hovorí o blahoslavenstve človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov.“


Abrahámova viera a poslušnosť

Abrahám mal vieru v Boha, t. j. dôveroval Bohu, uveril jeho sľubom (Rímskym 4:21) a bol mu poslušný (Židom 11:8). Abrahámova viera v Boha sa prejavovala v poslušnosti Bohu. Môžeme povedať, že poslušnosť je viera v akcii. Takto o Abrahámovi hovorí aj Písmo: „Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide“ (Židom 11:8). A predsa v ospravedlnení Boh za spravodlivosť berie (počíta) do úvahy len samotnú vieru bez jej ovocia, bez skutkov poslušnosti viery – a je to v zhode s veršom Židom 11:6. Poslušnosť je už ovocie viery, skutok viery. Boh však za spravodlivosť počíta pri ospravedlnení len takú vieru, ktorá je živá, ktorá Boha poslúcha, ktorá prináša ovocie. Existuje aj mŕtva viera (Jakub 2:17-26). Boh mŕtvu vieru za spravodlivosť nikdy nepočíta. Pre ospravedlnenie z viery samotnej požaduje Boh takú vieru, ktorá poslúcha, ktorá vytrvá až do konca a prinesie ovocie (štvrtá pôda z podobenstva o pôdach – pozri Lukáš 8:15).


Aj v obetovaní Izáka sa Abrahámova viera zjavuje ako taká, z ktorej pramení jeho poslušnosť. Oba tieto atribúty v Abrahámovi boli spolu a pôsobili spolu. Abrahám išiel obetovať Izáka vo viere a v poslušnosti. Ale len samotné uverenie Bohu (nie uverenie plus poslušnosť) bolo Abrahámovi pripočítané, priznané ako spravodlivosť. Pritom spasiteľná viera, viera vedúca k ospravedlneniu, nikdy neexistuje sama osebe, nie je izolovaná, ale vždy z nej pramení poslušnosť Bohu a donášanie ovocia Bohu. Preto sa takáto viera označuje aj ako živá viera. Je to viera vedúca k životu, na rozdiel od viery, ktorá nemá ovocie (skutky), od mŕtvej viery, o ktorej píše Jakub (Jakub 2:17 a 19).


Ospravedlnenie a jeho význam

Pri ospravedlnení je dokonale naplnená Božia spravodlivosť. Každý hriech a každá vina ospravedlneného sú potrestané trestom smrti – zástupne skrze Krista na kríži. Ospravedlnený sa stáva spravodlivým pripočítanou Kristovou spravodlivosťou, pričom Kristus túto spravodlivosť naplnil svojím životom pod zákonom zástupne za človeka, ktorý sa nikdy nemohol stať spravodlivým na základe vlastnej spravodlivosti. Boh ospravedlňuje len tých, ktorí uverili a veria v Ježiša Krista, ospravedlňuje ich v tom momente, kedy v Krista uverili osobnou živou spasiteľnou vierou.


Ospravedlnenie z ľudského pohľadu v súlade s Listom Rímskym môžeme charakterizovať aj slovami ako Boží čin odpustenia hriechov vinným ľuďom a následné prehlásenie ich za spravodlivých. Toto sa deje zdarma z Božej milosti, uverením v osobu a dielo Ježiša Krista, uverením v evanjelium. Nie na základe ľudských zásluh (skutkov), ale preto, že Pán Ježiš Kristus za nás zástupne zomrel a podľa Božej spravodlivosti zástupne za nás prelial svoju krv, ktorou nás vykúpil (Rímskym 3:23-26, 4:5-8, 5:18-19; pozri aj Títovi 3:4-8). Je to Boh, ktorý ospravedlňuje (Rímskym 8:33). Božie ospravedlnenie v Kristovi je počiatok nového vzťahu a života s Bohom.


Od momentu ospravedlnenia Boh s veriacimi zaobchádza na základe Kristových zásluh. Teda tak ako so spravodlivým Kristom. Nemalo by to byť nič prekvapujúce, pretože veriaci v evanjelium Ježiša Krista sú pod zmluvou, pod Novou zmluvou, ktorej prostredník je Ježiš Kristus (Židom 8:6-13, 9:15). Vzťah medzi nimi a Bohom je prostredníctvom Krista založený na zmluve. Veriaci sú ospravedlnení „v Kristovi“ (Galatským 2:17; 2. Korintským 5:21). Sú ospravedlnení, lebo v Kristovi sa stali spravodlivými, ako o tom píšeme aj vyššie.


Božia spravodlivosť je skutočne Božia a človek je do nej postavený, vtiahnutý z Božej milosti. Je to pritom jednota Božej sudcovskej spravodlivosti a zároveň prejav jeho milosti. Boh ospravedlňuje na základe Kristovej poslušnosti, smrti a jeho vzkriesenia (Rímskym 4:24-24). Pri ospravedlnení, ktoré je z milosti, ktoré si človek nijako nezaslúži, je naplnená Božia spravodlivosť, pretože ju naplnil Kristus ako Prostredník, ako Zástupca, ktorý ako druhý a posledný Adam reprezentuje všetkých, ktorí sú v ňom, čiže všetkých veriacich v evanjelium. V Kristovi sa všetci ospravedlnení stávajú Božou spravodlivosťou.


Sola fide a ospravedlnenie

Viera nie je skutok. Viera je presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia, a spoľahnutie sa (Židom 11:1, 3 a 6; Rímskym 4:17-18, 20-22). Viera príčinne podmieňuje ospravedlnenie, pretože Boh „počíta uverenie (vieru) ako/za spravodlivosť“. Preto môžeme povedať a aj hovoríme, že ospravedlnenie je „z viery“, „skrze vieru“, „vierou“ (Rímskym 1:17, 3:26, 3:30, 4:24, 5:1, 9:30; Galatským 2:16). Základ pre ospravedlnenie je Kristova spravodlivosť a Kristova zástupná obeť. To je základný kameň evanjelia a sola fide.


Ešte hlbšia úroveň zjavenej biblickej pravdy je tá, že aj táto samotná viera je darom od Boha. To je ešte väčší význam toho, že spasenie je z milosti. Nielen to, že ospravedlnenie je z viery samotnej bez zásluh, ale aj to, že uverenie, ktoré Boh pri ospravedlnení počíta za/ako spravodlivosť, je darom od neho, je Božia milosť. Toto je Božia milosť v celom jej rozmere. Viera nie je vecou všetkých (2. Tesalonickým 3:2), je podmienená vyvolením milosti (pozri publikáciu vyd. SOLAS „Zmluva zasľúbení“). Len ten, koho Otec pritiahne k Synovi, uverí (Ján 6:44, 6:65). Božia práca pritiahnutia k Synovi je súčasťou toho, ako Boh splodí duchovne mŕtveho človeka do života. Pritom uverenie je vecou človeka. Boh činí človeka zodpovedným za to, či evanjeliu Ježiša Krista uverí alebo neuverí. Boh bude s človekom konať podľa toho, či v Krista uveril alebo neuveril. Písmo toto Božie konanie nazýva „súd podľa evanjelia“ (Rímskym 2:16). Aj keď tieto dve pravdy – viera v Krista ako Boží dar na základe vyvolenia milosti na jednej strane a ľudská zodpovednosť uveriť v Krista na strane druhej – si naša ľudská logika nedokáže zosúladiť, obe platia, pretože obe zjavuje Božie slovo. Na strane človeka je potrebné, aby mal vieru v toho, ktorý vzkriesil Ježiša Krista, nášho Pána, z mŕtvych, ktorý zomrel pre naše hriechy a vstal pre naše ospravedlnenie (Rímskym 4:24-25). Toto jediné, totiž uverenie v Božie dielo, ktoré Boh vykonal s nami prostredníctvom svojho milovaného Syna, ktorý prišiel na túto zem v ľudskom tele ako Ježiš Kristus z Nazareta (1. Korintským 15:3-4,11), je potrebné zo strany človeka.


Výraz ospravedlnenie z viery a jeho synonymá

Ospravedlnenie človeka v tejto novozmluvnej dobe, ktorú teraz žijeme, sa deje spôsobom, ktorý je v Písme vyjadrený výrazmi typu ako: „ospravedlnený z viery“ (Rímskym 5:1), „ospravedlnený skrze vieru“ (Galatským 2:16; Efezským 2:8), čo by sa dalo synonymicky povedať aj ako „ospravedlnený prostredníctvom viery“, alebo aj výrazom „ospravedlnený vo viere“ (Židom 11:7).


Výraz spravodlivosť z viery a jeho synonymá

Keď sa v Písme hovorí o spravodlivosti tých, ktorí uverili v evanjelium milosti, používajú sa výrazy: „spravodlivosť vo viere“ (Židom 11:7), „spravodlivosť z viery“ (Rímskym 9:30, 10:6), „spravodlivosť skrze vieru“ (3:22), „počítanie viery za spravodlivosť“ (4:9), „spravodlivosť viery“ (4:13).


Písmo označuje ospravedlnených aj ako tých, „ktorí sú z viery Ježišovej“. Výraz (terminus technicus) „viera Ježišova“ alebo „viera Kristova“ (Rímskym 3:22, 3:26; Galatským 2:16, 3:22; Jakub 2:1; Zjavenie 14:12), ktorý je v druhom páde (genitív), neznamená Ježišovu vieru v zmysle, že Ježiš Kristus ňou veril, že to bola jeho viera, ale definuje, o akú vieru ide, teda že ide o vieru človeka v Ježiša Krista. Je to úplne zrejmé aj z verša: „Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona“ (Galatským 2:16). Táto viera je opísaná aj ako „viera v Pánu Ježišovi“ (Efezským 1:15), „viera v Kristu Ježišovi“ (Kolosenským 1:4; 1. Timoteovi 3:13; 2. Timoteovi 3:15).


Na všetky výrazy oboch skupín sa musíme dívať ako na frazeologické výrazy (frázy), idiomatické zvraty (idiómy). Chápať ich a vykladať ako celok, nie po jednotlivých slovách, inak by sme sa mohli minúť zmyslu, ktorý im pripisuje Písmo.


Výrazom „ospravedlnený vo viere“ a všetkými jeho synonymami je vyjadrená skutočnosť, že Boží ospravedlňujúci výrok je nad nami vynesený, sme ospravedlnení až v momente nášho uverenia a vyznania viery v evanjelium. Pritom viera je nám darom od Boha. Až keď veríme v toho, ktorý vzkriesil Ježiša, nášho Pána, z mŕtvych, Boh nad nami vynesie právny, súdny výrok o našom ospravedlnení – až vtedy nás ospravedlní. Všetky výrazy tejto skupiny obsahovo znamenajú jedno a to isté, sú si rovnocenné, sú synonymné. Podobne je to aj s výrazmi druhej skupiny.



D. Prečo sa ospravedlnením vo viere toľko zaoberáme?

Prečo túto otázku tak podrobne skúmame?


Predovšetkým preto, lebo iba keď správne uchopíme jednotlivé biblické pravdy, budeme aj celé Písmo správne chápať, vykladať a žiť ním. Tak to v plnosti platí aj o viere, a predovšetkým o nej, lebo viera patrí k podstate našej existencie5). Rovnako to platí aj o našom ospravedlnení vo viere a o našej spravodlivosti z viery, v ktorej jedinej môžeme obstáť pred Bohom a jeho spravodlivým súdom.


Viere sa, žiaľ, často prisudzujú vlastnosti, ktoré nemá. Je považovaná a braná ako „tvorivá sila“, ktorá niečo zabezpečí, uskutoční, dokáže a pod. Aký je dôsledok tohto postoja? Predovšetkým ten, že viera sa v tomto postoji stáva zásluhou, záslužným skutkom, a tým sa zahmlieva, zastiera a znehodnocuje skutočnosť, že sme spasení jedine z milosti (bez akýchkoľvek našich skutkov či zásluh – Rímskym 4:4-5). Ľuďom, ktorí to tak chápu, sa deje podobne to, čo sa dialo Galatským (pozri Galatským 5:4).


Ak by viera bola na akýkoľvek spôsob zásluha alebo skutok, potom by nutne toto isté platilo aj o našej pripočítanej spravodlivosti. Spravodlivosť by v takomto prípade nebola darom (Rímskym 5:17), ale mzdou. V konečnom dôsledky by potom ani spasenie nebolo darom, ale mzdou. Nebolo by z milosti, ale zo skutkov (za zásluhy), čo je v priamom protirečení (rozpore) s Písmom, ktoré učí, že sme spasení z milosti a nie zo skutkov, a že spasenie je Boží dar: „Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil“ (Efezským 2:8-9).


Držať takýto postoj o svojej viere, ako o zásluhe, znamená riziko vypadnutia z milosti podobne, ako sa to udialo Galatským: „Odlúčení ste od Krista, ktorí sa ospravedlňujete zákonom [skutkami], vypadli ste z milosti“ (5:4). A to by malo byť vážnym mementom pre nás všetkých, ktorí život v posvätení chceme žiť v milosti.


E. Reformácia a sola fide


Rímskokatolícka cirkev počas storočí prostredníctvom tradície zaviedla (prijala) také dogmatické učenia (dogmy), ktoré postupne narušili a zničili samotné evanjelium o spasení z viery samotnej prostredníctvom dokončeného vykupiteľského diela samotného Krista6). Pridala dodatočné podmienky pre spasenie hriešnika – skutky ako zásluhy, sviatosti ako prostriedky pre spásu, medziprostredníkov, sviatostné kňazstvo, cirkev, ktorá sa podieľa na spáse, pričom z dokončenej a dostatočnej Kristovej vykupiteľskej obete spravila obeť, ktorú je potrebné opakovať za spoluúčasti či so spoluprácou cirkvi a kňazov. Zo spásy, ktorá je čisto a výhradne Božím dielom, ktoré človek prijíma samotnou vierou, spravila dielo, ktoré je spoluprácou medzi človekom a Bohom, ktoré je navyše sprostredkované (katolíckou) cirkvou. Bola to práve reformácia, ktorá v dejinách prinavrátila evanjelium a spásu zo samotnej viery – priniesla princíp sola fide. Bol to Martin Luther, ktorý radikálne odmietol, že by odpustky mohli zachrániť človeka. Odmietol, že by sa ľudské zásluhy ako také spolupodieľali na spáse človeka. Prinavrátil ľudstvu pravdu o tom, že len skutočné úprimné pokánie a samotná viera v Krista ako Spasiteľa (Rímskym 1:17) môže zachrániť ľudskú dušu pre večnosť. Vyviedol na svetlo sveta katolíckou cirkvou zapretú pravdu o ospravedlnení z viery samotnej – sola fide.


F. Záverečné zhrnutie

o spravodlivosti a ospravedlnení jedine z viery


Záverom môžeme zhrnúť, že:

Spravodlivosť je jeden z atribútov samotného Boha. Boh je spravodlivý a dokazuje (zjavuje) svoju spravodlivosť. Boh je spravodlivý a spravodlivosť mu je vlastná (Rímskym 3:23-28). Boh spravodlivosť Ježiša Krista – svojho milovaného Syna, z milosti pripočítava tým, ktorí veria v jeho zasľúbenia, ktorí sa na neho spoliehajú, ktorí ho milujú, ktorí uverili v evanjelium Ježiša Krista a vo všetko to, čo je v ňom obsiahnuté a čo je ním oznamované. Pre uverenie v toho, ktorý vzkriesil nášho Pána z mŕtvych (Rímskym 4:24), pre tento postoj k Bohu a evanjeliu sme Bohom ospravedlnení a je nám pripočítaná Kristova spravodlivosť (Rímskym 5:17). Stali sme sa spravodliví pripočítanou spravodlivosťou Ježiša Krista, ktorú nám pripočítava Boh a v ktorej, a iba v nej, pred ním môžeme stáť a obstáť ako jeho vykúpené stvorenie a milované deti.


Ospravedlnenie je právny výrok, ktorým spravodlivý Boh zbavuje hriešneho človeka obvinenia a vyhlasuje ho za spravodlivého. Aby bolo ospravedlnenie možné, musel Boží Syn prísť na túto zem v tele ako Syn človeka, ako Spasiteľ, musel sa narodiť pod zákon, zákon celý naplniť, musel priniesť zástupnú obeť za hriech a stať sa druhým a posledným Adamom. Aby bolo ospravedlnenie možné, musel nás Boh stotožniť s Kristom v jeho smrti na kríži a v jeho zmŕtvychvstaní.


Kristova zástupná obeť na kríži, Kristovo naplnenie zákona, vzkriesenie Krista z mŕtvych, naše stotožnenie s Kristom v jeho smrti a vo vzkriesení, to všetko je Božím dielom bez našej účasti alebo spolupráce. Avšak naše uverenie v zmysle spoľahnutia sa na toto dokončené Božie dielo je jediná vec, ktorú Boh od nás požaduje, aby sme boli ospravedlnení a spasení. Božie slovo však zjavuje ešte hlbšiu pravdu, a to, že aj tú vieru, ktorú Boh od nás požaduje, nám on sám dáva ak dar. To je milosť v celej jej úplnosti, a preto celé dielo spásy je výhradne len z milosti (sola gratia). Toto je biblická súvislosť (sola scriptura) medzi princípmi sola fide a sola gratia.


Viera je dar od Boha. Len čo je nám však viera Bohom darovaná, stáva sa našou, sme to my, ktorí ňou veríme, a Boh podľa nej s nami koná. Celá spása je Hospodinovým dielom, konkrétne to, že sme s Kristom zomreli a s ním sme spolu aj vstali, že nám Boh pripočítava spravodlivosť z viery, Kristovu spravodlivosť, že naše hriechy započítal Kristovi, ktorý za ne zástupne zomrel, že náš starý človek je ukrižovaný, že je zmarené telo hriechu, že sme dostali od Boha darovaného Svätého Ducha, ktorým sme zapečatení ku dňu vykúpenia (vykúpenia tela), že sme každý Božie dieťa, že sme novým stvorením, že máme obrezané srdce Kristovou obriezkou, že viac nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha, atď.


Ospravedlnenie je z viery – a iba z viery samotnej, ale v tomto výroku sa vždy musí rozumieť a vidieť celý balík všetkých udalostí, ktoré ospravedlneniu predchádzali! Musíme v ňom vidieť tiež to, že skutky pre ospravedlnenie z viery sú vylúčené, a to aj tie, ktoré sú ovocím viery. Nie je možné z neho niečo ubrať a nie je možné k nemu niečo pridať. K viere potrebnej na ospravedlnenie nie je možné pridať ani skutky, ani zásluhy, ani sviatosti či akékoľvek obrady. Ospravedlnenie je Boží súdny výrok, ktorým sa ospravedlnený stáva pred Bohom raz a navždy a dostatočne a dokonale spravodlivým. Ospravedlnenie nie je proces, ako to učí katolícka cirkev, ktorá tvrdí, že ospravedlnenie (ospravodlivenie – v ich terminológii) sa postupne „prelieva“ z Krista do človeka, pričom v tomto procese zohráva nezastupiteľnú úlohu (katolícka) cirkev, kňazi a sviatosti. Tento proces sa pritom môže skončiť aj neúspechom, zatratením, a tak či tak sa musí ešte zavŕšiť v očistci, pretože spravodlivosť získaná procesom ospravodlivenia pre bežných (katolíckych) veriacich neprinesie dostatočnú či úplnú spravodlivosť pred Bohom, tento nedostatok sa musí doriešiť v očistci a zádušnými omšami.6) Tieto bezbožné bludy napravila až reformácia a reformačný princíp sola fide – ospravedlnenie z viery samotnej.


Týmto výrokom (ospravedlnenie z viery) je podčiarknutá a zdôraznená udalosť nášho uverenia, čím sa súčasne aj napĺňa Písmo v zmysle verša Židom 11:6. Uverenie na našej strane je súčasne potvrdenie a spečatenie Božieho svedectva, ktoré Boh vysvedčil o svojom Synovi (1. Jánov 5:9). Uverením človek prehlasuje za pravdivé udalosti, ktoré uvereniu v súvislosti s ospravedlnením predchádzali a ktoré všetky sú dielom Boha s nami skrze Ježiša Krista z Nazareta, len jeho a len v ňom. Naše uverenie je súčasne aj prehlásenie o tom, že Boh je pravdivý a spravodlivý a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom (11:6).


Zhrňujúci výraz ospravedlnený z viery poukazuje aj na predmet a obsah spasiteľnej viery. Predmetom tejto viery je ten, ktorý vzkriesil Ježiša, nášho Pána, z mŕtvych (Rímskym 4:24), a to je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista (Kolosenským 1:3). Jej obsahom je osoba a dielo Božieho Syna, ktorý na túto zem prišiel v tele ako Ježiš Kristus z Nazareta.


A nie je to napísané iba pre neho [Abraháma], že sa mu počítalo,

ale aj pre nás, ktorým sa má počítať, nám veriacim na toho, ktorý vzkriesil Ježiša, nášho Pána, z mŕtvych,

ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie.

Rímskym 4:23-25



Zdroje

1) Pozri aj články v Solas číslo 36, jeseň 2017: Pestún vedúci ku Kristovi, str. 15, a Ospravedlnenie a spasenie „zo skutkov“ v Rímskym 2, str. 36.


2) Písmo pozná iba dve vzkriesenia: prvé vzkriesenie a s tým spojený súd pred súdnou stolicou Kristovou (2. Korintským 5:10) a druhé vzkriesenie a s tým spojený súd pred veľkým bielym trónom (Zjavenie 20:11-12).


3) Pozri publikáciu „Zmluva zasľúbení“, vyd. SOLAS, Žilina, marec 2017, ISBN 978-80-971486-1-4.


4) Pozri článok Solus Christus (Jedine Kristus), Solas číslo 37, zima 2017, str. 4-20.


5) Pozri článok „Učenie o viere“, Solas číslo 25, zima 2014, str. 27-30.


6) Pozri „Katechizmus katolíckej cirkvi“, http://www.katechizmus.sk/






 

Ďalšie články od tohto autora