aktuality

Audio záznamy z prednášok konferencií Stvorenie a súčasná veda Žilina (2009, 2010, 2012), sa nachádzajú na adrese Konferencie.

crimag19z.jpg
Dobrá správa PDF Vytlačiť E-mail
Autor: Ján Šichula   


V tom článku budeme písať o evanjeliu, teda o dobrej správe v troch bodoch:


Prvý bod – evanjelium je jedinečná správa.

Druhý bod – evanjelium sa šíri jedinečnou metódou, jedinečným spôsobom.

Tretí bod – ten, kto verí v evanjelium, žije jedinečný život.



1. Evanjelium – jedinečná správa

„Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1. Korintským 1:18).


V Pavlových listoch do Korintu je evanjelium opísané viacerými spôsobmi a prepojeniami. Napr. Pavol hovorí o slove kríža, pretože – ako dobre vieme – v tejto dobrej správe o ceste spasenia, je správa o kríži a vysvetlenie významu kríža ústrednou správou.


Boží Syn prišiel z večnosti, stal sa človekom, vtelil sa, žil dokonalý, bezhriešny život, vykonal obrovské množstvo zázrakov a divov, odovzdal pravdivé učenie o Otcovi, o sebe samom, o Svätom Duchu, o pláne spasenia, ale nakoniec jeho pozemský život vrcholí na kríži. Tam zomiera strašnou smrťou ukrižovania. Na kríži preleje svoju krv, zaplatí cenu za hriechy ľudí a „učinil … zmluvu čiže záveť“ (Židom 9:17). Potom je pochovaný (uložený do hrobu), na tretí deň vzkriesený a slávne vzatý k svojmu Otcovi.


Evanjelium, ako dobrá správa pre hriešnika o ceste spasenia, musí mať v sebe tieto výpovede o kríži. Musí bezpodmienečne komunikovať pravdu, že iba cez Kristov kríž a cez zástupné dielo Pána Ježiša, je hriešnik zmierený s Bohom a dostáva odpustenie hriechov, dostáva Svätého Ducha, začína preňho nový život, život v posvätení. Slovo kríža je jadrom, je centrom v evanjeliu, ktoré sú kresťania povinní ohlasovať hynúcemu svetu.


Evanjelium je jedinečné, lebo len evanjelium zo všetkých správ na svete, je Bohom ustanovené k tomu, aby dalo ľuďom spasiteľné pravdy. Preto si neustále, v kázňach, vo vyučovaní pripomíname, že existujú pravdy, spasiteľné pravdy, z ktorých pozostáva evanjelium ako správa pre hriešnikov. Sú to pravdy, ktorým človek musí veriť, aby bol spasený. Sú to pravdy, ktorým keď človek neverí, nie je a nemôže byť spasený.


Jedinečnosť evanjelia je zároveň v tom, že v Božom pláne spasenia uskutočňuje dvojakú úlohu. Na jednej strane oznamuje, že tí, ktorí na evanjelium neodpovedia vierou a pokáním, hynú – to je zarmucujúca, hrozná a tragická skutočnosť. Na druhej strane sú tí, ktorí prijali evanjelium, a títo spasenie dosahujú. Pavol toto vysvetľuje kontrastom, keď hovorí: „Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1. Korintským 1:18).


Správa je rovnaká pre obidve skupiny. Nemáme jedno evanjelium pre tých, ktorí hynú, a druhé evanjelium pre tých, ktorí dosiahnu spasenie. Evanjelium je jednou a tou istou správou pre všetkých, ale vyvoláva dvojakú reakciu, ľudia naň reagujú dvojakým spôsobom. Cez evanjelium nastáva rozdelenie ľudstva na tých, ktorí evanjelium prijali, a na tých, ktorí ho neprijali (ktorí ho odmietli). Čiže Pavol nám v princípe hovorí – je to nástroj v Božej ruke, ktorým sa deň za dňom na tejto planéte niečo deje. Jedna skupina ľudí, žiaľ, v tragédii odmietnutia evanjelia hynie. Druhá skupina ľudí ho prijíma a dosahuje život. Pýtame sa: „Čím je evanjelium jedinečnou správou?“ Odpoveď je: „Iba táto jediná správa v Božej ruke, v ruke nebeského Otca, dosahuje tento účinok.


Lebo je napísané: Zahladím múdrosť múdrych a rozum rozumných zavrhnem.“ (1. Korintským 1:19). V tomto verši sa Pavol odvoláva na citát z Izaiáša 29. Apoštol Pavol v 1. liste do Korintu v prvej a druhej kapitole vysvetľuje a dáva do kontrastu ľudskú múdrosť s proroctvom z knihy Izaiáša z 29. kapitoly: „A tak povedal Pán: Pretože sa blíži tento ľud, svojimi ústami a svojimi rtami ma ctí, kým svoje srdce vzdialil odo mňa, a že ich bázeň, ktorou sa ma boja, je naučeným prikázaním ľudí, preto hľa, i ja učiním ešte iné divné veci s týmto ľudom, divné a predivné, a zahynie múdrosť jeho múdrych, a rozumnosť jeho rozumných sa skryje.“ (verše 13 a 14).


V Izaiášovi (29:13) je opis prázdnej, pokryteckej zbožnosti, ktorá sa v tom čase rozmohla v izraelskom národe. Mnohí ľudia síce robili, čo mali nariadené, ale bolo to prázdne, nebolo pri tom ich srdce. Bolo to bez vnútornej účasti, bez živej viery, bol to len formalizmus, mŕtva forma. Prorok Izaiáš predpovedal: „preto hľa, i ja učiním ešte iné divné veci s týmto ľudom, divné a predivné, a zahynie múdrosť jeho múdrych, a rozumnosť jeho rozumných sa skryje.“ (Izaiáš 29:14). Do tohto stavu duchovnej prázdnoty je oznámené proroctvo, že Boh učiní nejaké divné veci a spôsobí to, že predstava o vlastnej múdrosti, o vlastnej spravodlivosti, o vlastnej dostatočnosti zahynie, stratí sa. Ako dôležitú súvislosť tiež spomeňme, že z Izaiáša 29 – konkrétne z verša 13 – cituje aj sám Pán Ježiš v Matúšovi 15:8.


Pavol v 1. Korintským cituje Izaiášovo proroctvo a pritom tieto slová (zahladím múdrosť múdrych a rozum rozumných zavrhnem) dáva do súvisu, do rámca toho, že evanjelium kríža už je na svete, zvestuje, káže sa a prišlo aj do Korintu a citované slová sa už naplnili – „Kde je múdry? Kde učený v zákone? Kde dišputant tohoto sveta? Či Boh neobrátil múdrosti tohoto sveta na bláznovstvo?“ (1. Korintským 1:20). Príchodom Pána Ježiša v tele sa naplnilo mnoho starozákonných proroctiev, ako sme to videli v Matúšovi 15:8, a ohlasovaním evanjelia po nanebovstúpení Pána Ježiša napĺňanie proroctiev ďalej pokračuje.


Tento text 1. kapitoly listu Korintským vedie k tomu, a to musíme vidieť, že príchodom evanjelia sa ďalej niečo deje, niečo, čo speje k očakávaniu konca vecí, ktorý však už je odkrytý v reakcií ľudí na evanjelium. Pavol hovorí: „či Boh neobrátil múdrosti tohto sveta na bláznovstvo?“ Evanjelium má ten účinok, že už teraz naisto odkrýva, ako Boh vidí mudrlanta tohto sveta z pohľadu posledného súdu. V tom, ako človek reaguje na správu o Kristovi, už dnes vidieť jeho koniec: alebo spasenie, alebo zahynutie.


Potrebujeme rozumieť, že príchodom evanjelia de iure nastáva koniec niektorých vecí. Tak je to aj s ľudskou múdrosťou: „Lebo keď v múdrosti Božej svet skrze múdrosť nepoznal Boha, zaľúbilo sa Bohu skrze bláznovstvo kázne spasiť veriacich.“ (verš 21). Aj tento verš potvrdzuje tvrdenie, že evanjelium je jedinečná správa, ktorej účinok je spasenie tých, ktorí ju prijali. Múdrosť sveta to nedokázala a nedokáže, hoci by sa z ľudského pohľadu zdalo, že na to má. Opak je však pravdou.


21. verš chápme tak, že v múdrosti Božej, teda v Božom prozreteľnom pláne, ktorým si Boh riadi všetky veci a smeruje veci k cieľu, ktorý si určil, naplánoval, platia dve veci. Po prvé, svet v toku svojej histórie skrze svoju vlastnú múdrosť nepoznal Boha, svet nedokázal objaviť, pochopiť, porozumieť cestu spasenia, objaviť svoju núdzu a potrebu, sám od seba nerobí pokánie, nevolá na Boha. Po druhé, to čo svet zo svojich zdrojov nedokázal, to dokáže evanjelium všade, kde ho sprevádza pôsobenie Svätého Ducha. Až keď Svätý Duch v súčinnosti s evanjeliom vytvorí vieru, vtedy nie z ľudskej kapacity, z ľudského vzdelania, z ľudského poznania človek uvidí svoju núdzu a stratenosť a potrebu záchrany. A tak platí: zaľúbilo sa Bohu skrze bláznovstvo kázne spasiť veriacich.


Preskúmajme ďalej reakcie ľudstva, keď uplatníme základné biblické delenie na Židov a Nežidov. Židia si žiadajú znamenia (verš 22) – to toľkokrát vidíme v evanjeliách. Spomenieme si, ako Židia stále popudzujú Pána Ježiša, aby urobil znamenie? Problém so znameniami je ale v tom, že keď si človek začne žiadať znamenia, nikdy mu ich nie je dosť. Pritom Pán Ježiš počas svojho pozemského života urobil znamení viac ako dosť.


Gréci zase hľadajú múdrosť (verš 22). Čo to presne znamená? Chceli počuť alebo čítať mimoriadne rozpracovaný slovný prejav, a to v štýle rečníckych štandardov prvého storočia. To s čím Pavol k nim prichádza, sa im zdá obyčajné, jednoduché. Pavlova kázeň nemala typické črty prejavu, aký bol vtedy charakteristický pre verejnú reč, ktorou si filozofi a rečníci chceli získať publikum a nasledovníkov. Nezodpovedala vtedajšiemu rečníckemu štýlu filozofickej špičky grécko-rímskej spoločnosti, lebo nebola preumelkovaná. Toto ale ešte neznamená, že Pavlova reč bola triviálna, že pozostávala len z jednoduchých dookola opakovaných skutočností. Pavol bol schopný mysliteľ, rečník a komunikátor, ale nebol rečník v štýle gréckych filozofov a rozšírených rečníckych škôl. Keďže toto často kresťanov pletie a neraz si prechovávajú nepresné závery, vrátime sa k tomu viac v druhom bode.


„My kážeme ukrižovaného Krista, Židom pohoršenie a Grékom bláznovstvo“ (1. Korintským 1:23). Židia sú pohoršení na tom, že Mesiáš, Spasiteľ, zomrel potupne na kríži. Veď On mal byť Kráľom, veď On mal vyhnať Rimanov, veď mal nadprirodzenou vojenskou mocou všetko vyriešiť. Grékom zase Pavlovo evanjelium, Pavlova kázeň, je bláznovstvom. Gréci sa z toho smejú a hlavne sa smejú zo vzkriesenia mŕtvych a konkrétne z toho, že Boh vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych – pre nich je to bláznovstvo (Skutky 17:32). Vzkriesenie z mŕtvych bolo pre nich bláznovstvo, lebo nevedeli chápať realitu Boha, Stvoriteľa, pravého živého Boha, ktorý riadi históriu, ktorý má moc nad hmotou, nad životom, nad smrťou, ale: „…bláznivé Božie je múdrejšie ako ľudia a slabé Božie je silnejšie ako ľudia.“ (1. Korintským 1:25). Grécka filozofia neprežila spoločenské zmeny, stala sa minulosťou. Evanjelium tu je dodnes, rovnako živé a rovnako mocné zmieriť človeka s Bohom a dať mu večný život.



2. Evanjelium sa šíri jedinečnou metódou, jedinečným spôsobom

Táto dobrá správa sa šíri jedinečnou metódou. „A ja, keď som k vám prišiel, bratia, neprišiel som vo vznešenosti slova alebo múdrosti, zvestujúc vám svedectvo Božie. Lebo som nebol usúdil vedieť niečo iné medzi vami okrem Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného. A moja reč a moja kázeň nezáležala v presviedčavých ľudskej múdrosti slovách, ale v dôkaze Ducha a moci, aby vaša viera nebola v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej.“ (1. Korintským 2:1-2 a 4-5).


Pavol prichádza do miest ako Korint a Atény, ktoré v tých časoch patrili k centrám vzdelanosti a kde žila rôzna intelektuálna špička. Keď sa rozpomína na svoj príchod do Korintu, zdôrazní prekvapivú zvláštnosť svojho prístupu: „neprišiel som vo vznešenosti slova alebo v múdrosti, zvestujúc vám svedectvo Božie.“ Pavol sa úmyselne vzdal typických metód prejavu a komunikácie tých čias. Dôvod bol ten, že nechcel, aby došlo k pomýlenému záveru, že jeho správa, jeho zvesť je účelová, a tiež nechcel, aby sa stratila uprostred množstva alternatívnych možností, ktoré sa vtedy predkladali. Celý čas dôveroval v aktívne pôsobenie Svätého Ducha, spoliehal sa, že Boh má moc otvoriť ľuďom srdcia a dať im rozoznať, že to, čo Pavol oznamuje, nemá pôvod v človeku, ale zrodilo sa v Božej mysli.


Druhá vec ale je, že tieto Pavlove slová si nesmieme vykladať v zmysle, že Pavol prišiel len s nejakými jednoduchými slovami, triviálnymi vetami o ukrižovanom Kristovi, ktoré stále dookola opakoval. V takejto pomýlenej predstave by sa jeho štýl kázania chápal tak, že Pavol v Korinte stále iba opakoval vety: kážem vám Krista a iba Krista, uverte v Ježiša, učiňte pokánie a takto dookola. Takéto chápanie jeho prejavu by bolo nesprávne.


Keď sa pozrieme na jeho kázeň v Lystre a v Derbe, kde kázal pohanom, vidíme, že má štruktúru, rozvíja argument, buduje postupne a cielene konkrétne posolstvo. Od Boha Stvoriteľa prejde Pavol k Božiemu svedectvu v tvorstve. Káže im o tom, že Boh nás nenechal bez svedectva. Chce, aby sme ho hľadali, hoci nie je ďaleko od nikoho z nás. A potom do toho káže Pána Ježiša a volá ľudí, aby sa odvrátili od modlárstva.


Pavlove kázne boli v skutočnosti dlhšie, ako nám ich Lukáš podáva. Lukáš z nich dáva istý výťah. Nie je to tak, že Pavol kázal tri minúty, čo je asi čas, kým si my nejakú tú stať s jeho kázňou z Písma prečítame. Lukáš v Skutkoch prezentuje výťah podstatných bodov, ako keby osnovu Pavlovho kázania.


Tak isto, keď sa pozrieme na kázeň v Aténach, zistíme pozoruhodnú štruktúru. Všimnime si tiež, ako dôsledne Pavol vysvetľuje a oznamuje, akým pravý Boh je, a akým nie je: „Boh, ktorý učinil svet a všetko, čo je na ňom, súc Pánom nebies a zeme, nebýva v chrámoch, učinených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, to, ako čo by niečo potreboval, lebo veď on sám dáva všetkému život a dych a všetko a učinil z jednej krvi všetok národ ľudí, aby bývali na celej tvári zeme, určiac vopred odriadené časy a medze ich bývania, aby hľadali Pána, ak by ho snáď len nejako nahmatali a našli, hoci nie je ďaleko od niktorého z nás.“ (Skutky 17:24-27).


Pavol buduje opis a zvestuje im, že Boh je skutočný, pravdivý a živý. Nedá sa vtesnať do žiadnej materiálnej formy – je to živý, neviditeľný, večný Duch. Všetko stvoril, nedá sa umiestniť do nejakého chrámu, nedá sa mu slúžiť, ako keby niečo potreboval – hovorí im tieto veci, lebo ich predstava bola mylná. Búra a konfrontuje ich vlastné mylné predstavy o Bohu.


Rovnako neprehliadnime ako presne je vystavaný verš 27: „aby hľadali Pána“. Hovorí im, kto je Boh a hneď to spojí s tým, že Boha sme povinní hľadať. Vlastne všetko – celý vesmír i my sami – je tak stvorené, aby nás to pudilo hľadať ho. Žiaľ, tento plán je frustrovaný, ako to vysvetľuje ďalšia veta: „ak by ho snáď len nejako nahmatali a našli“. Hriech nás natoľko ovláda, že nie sme sami v sebe schopní Boha nájsť. Tento stav je hrozná tragédia, veď celý čas živý Boh „nie je ďaleko od niktorého z nás“. Chyba nie je na strane Boha. Chyba je na strane nás, ľudí – v dôsledku nášho hriechu, našej viny.


Bolo by teda nesprávne vyložiť 2. kapitolu 1. listu Korinským tak, že Pavol detinským, mimoriadne triviálnym spôsobom opakoval tri vety dookola. Nie! Pavol odmietol istú konkrétnu filozoficko-rétorickú metódu komunikácie tých čias. Nechcel ju použiť (hoci nemusíme mať pochyby, že svojimi schopnosti by to zvládol), lebo mal na to dobrý dôvod – „aby vaša viera nebola v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej“ (1. Korintským 2:5). Zvyšok druhej kapitoly vysvetľuje, v čom bol rozdiel medzi tým, čo Pavol predložil, a tým, čo zvykli rečníci tých čias poslucháčom predkladať.


Pavol dôveroval tomu, že keď verne odovzdá evanjelium a verne predloží všetky jeho prvky, i tie pohoršujúce, i tie o kríži, i o tom, že Ježiš Kristus je jediná cesta, že Boh sa ľudskou múdrosťou nedá pravdivo spoznať – vtedy Boh bude konať a usvedčí ľudí zvnútra. Slovo evanjelia oznámené verne má Božiu autoritu a moc. Rovnaká myšlienka ako v 1. Korintským 2:4-5 je aj v 1. Tesalonickým 1:5-6.


Zhrňme teraz tento druhý bod. Jedinečná metóda, to je verná kázeň, verná zvesť, verné volanie ľudí a presviedčanie o pravdách Božieho slova, o pravdách evanjelia. Patrí sem vysvetľovanie cesty spásy, volanie k pokániu a k viere v Ježiša Krista.


3. Evanjelium – jedinečný život

So zvesťou evanjelia bol spojený aj jedinečný život, ktorý apoštoli žili. V 2. Korintským 4:7-11 Pavol opisuje život apoštolov. Opisuje ich situáciu, ako žili, akými skúsenosťami prechádzali a každý veriaci to v menšej alebo väčšej miere zažije aj sám. „A ja som bol u vás v slabosti a v bázni a triasol som sa mnoho.“ (1. Korintským 2:3).


Ako si predstavujeme apoštolov a ich život? Jedna predstava by bola, že apoštolský dar a zmocnenie z nich urobilo super ľudí. Nikdy v živote sa nezľakli, nebáli, neprežili úzkosť, netriasli sa, nemali obavy z ničoho, proste išli po tejto zemi ako taký oceľový robot, ktorého už nič nemohlo zastaviť. Taká predstava sa dá niekedy nadobudnúť a ľahko sa môže zrodiť aj v kresťanskej mysli.


V skutočnosti ale apoštolský dar a ich povolanie a uschopnenie bolo také, že človek sám v sebe bol slabý a úplne nedostatočný. Dokonca aj apoštol poznal všetky možné pocity a skúsenosti úzkosti a strachu, aké poznáme aj my.


Pavol stále mohol a musel ako apoštol povedať „no ten poklad máme v hlinených nádobách“ (2. Korintským 4:7). Nádoby sa apoštolským pomazaním a uschopnením nezmenili. Ale Boh stále dopĺňal a konal to, čo nebolo v ich moci, a to cez ich slabosť a nedostatočnosť. Boh, Božia moc a Božie pôsobenie boli prítomné v ich živote, On bol vždy dostatočný. Táto skúsenosť je do veľkej miery principiálne spoločná všetkým kresťanom, pričom apoštoli ju zažívali takpovediac v maximálnej miere.


V živote apoštolov bolo veľa paradoxov, ktoré spolu existovali v jednej osobe služobníka, a ktoré sú na prvý pohľad nezmieriteľné v skúsenostiach jedného človeka. Pavol ich opisuje v 6. kapitole 2. listu Korintským vo veršoch 8-10: „Cez slávu i pohanu, cez zlú i dobrú povesť; ako bludári, a predsa pravdiví; ako neznámi, a dobre známi; ako zomierajúci, a hľa, žijeme; ako káznení, no nie usmrcovaní; ako smutní, avšak vždycky sa radujúci; ako chudobní, ale mnohých obohacujúci; ako ničoho nemajúci, a všetko v moci majúci.“ Tieto verše vyjadrujú mnoho kontrastov, ktoré sprevádzali ich život v službe evanjelia.


Takýto bol život apoštolov. Ako čítame v 2. Korintským 6 až 7, ich život bol v trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach. Ďalej v úderoch, žalároch, nepokojoch, prácach, bdeniach, pôstoch, v mravnej čistote, v známosti, v zhovievavosti, v dobrote, v Svätom Duchu, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, atď. Pritom sa celý čas striktne držali toho, že slovom, apelom a vysvetľovaním hlásali Krista. Ich život bol konzistentný s touto zvesťou a boli ochotní zniesť čokoľvek, čo s tým prišlo.


Pavol chce ukázať, že asi paradoxnejší život nemal nikto, ako apoštoli pri šírení evanjelia. V menšej miere to pozná aj každé Božie dieťa. Niečo z toho vždy ochutnáme, keď sme skutoční kresťania, ale apoštoli toho vo svojom živote zakúšali najviac.


Pavol píše v ôsmom verši „ako bludári, a predsa pravdiví“ – a to je kresťanský život. To je tá zvláštnosť našich skúseností. Boh nás uistil o pravdivosti evanjelia a my ho zvestujeme uprostred sveta, v ktorom nás mnohí budú mať za bludárov a za ľudí, ktorí sa minuli života.


Apoštoli si celý čas boli istí, že majú odloženú novú zem, že už ich čaká, že je v nebesiach pripravená, a že nikto im ju nezoberie. Táto istota poháňala ich jedinečný život, život zvestovateľov evanjelia dobrej zvesti o Božej záchrane, o spasení. Rovnaká istota by mala poháňať aj nás. Nesmieme to vzdať, nesmieme sa zastaviť, nesmieme sa dať popliesť falošným mudrovaním sveta okolo nás.


Zoberme si povzbudenie zo života apoštolov, načerpajme, obnovme sa tam, kde to potrebujeme a žime evanjeliom ako jedinečnou správou, jedinečnou metódou a jedinečným životom.





 

Ďalšie články od tohto autora